Medzi ukrajinskými vojakmi, čo v lesoch bránia Donbas. Ako vyzerá ich deň a čo ich najviac trápi

Na soche vojaka, ktorý si pripomína prehratú sovietsku vojnu v Afganistane, vlaje ukrajinská vlajka. V meste Časiv Jar, ktoré je posledným na ceste do Bachmutu, sa pravidelne ozývajú silné výbuchy.

Moskva tam vedie svoju ďalšiu vojnu, ktorá sa nevyvíja podľa jej predstáv. Pokus o obsadenie Kyjiva nevyšiel, tak sa po roku snaží aspoň dosiahnuť svoj pôvodný cieľ.

V Kremli ho volajú „oslobodenie” celej Luhanskej a Doneckej oblasti. V praxi to znamená neustále ostreľovanie, bombardovanie civilistov a totálnu deštrukciu ukrajinských miest na východe Ukrajiny.

Je 24. február 2023 a napriek očakávaniam Rusi na prvé výročie invázie nepripravili žiadne veľké prekvapenie a nezačali ani nástup v Donbase. Situácia je však aj bez toho na mnohých miestach veľmi náročná. A netýka sa to len Bachmutu, o ktorom sa hovorí najviac.

Ako sa presvedčíme na mieste, vyčerpaným ukrajinským vojakom chýba munícia, pravidelný oddych a niekedy aj základné potreby, ako sú nepriestrelné vesty a zásobníky do samopalov.

Kruté boje v Bachmute

Ruská armáda v posledných týždňoch na viacerých miestach Donbasu zintenzívnila ofenzívu. Deje sa to v okolí Kupianska, Lymanu, Avdijivky, Kreminnej aj Bachmutu, ktorý Ukrajinci držia napriek dlhodobému a masívnemu ostreľovaniu.

Časté výbuchy delostrelectva v Časovom Jare nám pripomenú, že k frontu sú to len štyri kilometre. „My sme si už privykli,“ smeje sa dôchodkyňa Lena, keď sa pri jednom intenzívnom výbuchu trochu trhnem.

V mrazivom počasí si prišla so sánkami po humanitárnu pomoc do kultúrneho domu, z ktorého sa stalo evakuačné centrum. O týždeň je marec, ale teploty v Donbase sa pohybujú pod bodom mrazu a pocit chladu znásobuje silný vietor.

Mladí z mesta ušli a tí starší, čo vydržali posledný rok vojny, sa napriek neustálym bojom nikam nezberajú. Niektorí si dokonca vyskúšali život utečenca na západe Ukrajiny, ale vrátili sa do vojnového Donbasu. „Musím sa starať o naše byty – kto by sa o ne staral?“ rozpráva Sergej, ktorý sa vybral za snehu do mesta na bicykli.

„Nevesta odišla do bezpečia, ostala som so synom,“ hovorí Aňa, ktorá si prišla do humanitárneho strediska po vodu. „Elektrina funguje, potraviny stále fungujú, dôchodok chodí. Vydržím to,“ rozpráva.

Konstantin z Bachmutu, naopak, nasadá do evakuačného auta, ktorým prišli mladí humanitárni pracovníci z Dnipra. Má toho plné zuby. „Z nášho mesta nič nezostalo. Všetko je zničené. Už sa tam nedá žiť,“ rozpráva o meste, ktoré sa malo stať trofejou k prvému výročiu ruskej invázie. Putinov sen, že získa Donbas v celých jeho administratívnych hraniciach do marca, je aj na prvý pohľad nereálny.

Napriek prevahe tu Rusi postupujú veľmi pomaly, meter za metrom. V blízkom Bachmute sa bojuje o každý dom. Otázkou je, dokedy to Ukrajinci môžu vydržať.

Vojenský medik Žeňa v ňom zachránil už najmenej päť životov. V Bachmute slúži už vyše 40 dní a na jeho tvári vidno vyčerpanie.

„Je to veľmi ťažké. Niekedy nespíme celé noci,“ rozpráva Žeňa. Apostol, ako sa prezýva jeho starší kolega, nám opisuje, ako v Bachmute prebieha boj jedného na jedného a situácia je tam veľmi napätá.

Do blízkeho Časovho Jaru prišli, aby dobrovoľníkovi Dimovi z Kyjiva doniesli dve mačky. „Taká bola podmienka jedného páru, ktorý sa nechcel evakuovať bez nich,“ hovorí.

Dobrovoľníci ako on pomáhajú vojakom prežiť ťažké chvíle, keď im štát nedokáže zabezpečiť základné potreby. Nosia im sviečky, ktoré ich zohrievajú na pozíciách, jedlo a niekedy aj nepriestrelné vesty či generátory a zásobníky do samopalov.

Prečo ho Rusi tak veľmi chcú

„Keď hovoríte o niečom tak dlho, získa to symbolickú hodnotu,“ rozpráva Pavlo Kazarin o ruskej posadnutosti Bachmutom. Prácu novinára vymenil za armádu, pre ktorú teraz nakrúca videá na najhorúcejších miestach frontu.

„Majú asi tak desať percent mesta,“ odhaduje vojak, ktorý po ruskej anexii odišiel z Krymu a posledné mesiace trávi v Bachmute. Ten je pre väčšinu novinárov uzavretý, a tak sme sa stretli v neďalekom Kramatorsku. V meste, ktoré vlani v apríli zažilo jeden z najväčších zločinov ruskej invázie – útok balistickou raketou s kazetovými bombami na civilistov, ktorí sa snažili dostať vlakom preč.

Na železničnej stanici v Kramatorsku ich po ruskom útoku zomrelo 58 a vyše sto bolo zranených. Obete si pripomína pamätník a plyšové hračky na plote. Ako nám však opisuje Kazarin, ruská armáda si nerobí starosť ani o život svojich vojakov a slabo chránených ich vo veľkom počte posiela proti ukrajinským pozíciám.

„Brániť sa je vždy ľahšie ako útočiť, hoci sú v takej prevahe. Kým to bude taký ruský mlynček na mäso, budeme v Bachmute,“ rozpráva Kazarin.

Podobne to vidí aj Denys, ktorý vymenil pohodlný život dizajnéra a ajťáka v Kyjive za vojnu v Donbase a dnes riadi delostreleckú logistiku v jednom z práporov, ktoré pôsobia v Bachmute. Žartuje, že sa stal „landscape dizajnérom“ – vzhľadom na svoju špecializáciu v jednotke.

Situácia však podľa neho nevyzerá dobre. Na papieri nám kreslí mapku, ako ruské jednotky pomaly obkľučujú mesto zo severu až na juh.

To, že Rusi na výročie vojny neprišli s ničím veľkým, je podľa neho znamením, že sa prestali fixovať na konkrétne dátumy a správajú sa menej chaoticky.

Čo trápi ukrajinských vojakov

„Ukrajinské jednotky však stále veľmi dobre držia svoje pozície,“ myslí si Denys. Problémov, ktorým čelia, je veľa.

„Vojaci sú unavení. Veľmi málo sa rotuje,” hovorí. Sám mal za celý rok dokopy 15 dní voľna. Podobné sťažnosti počujeme v Donbase viackrát.

Ďalším problémom je munícia. „Máme jej tak pár desiatok na deň, potrebovali by sme niekoľkonásobne viac,“ hovorí Denys. Nie je sám, kto sa sťažuje. Rovnako to vníma aj Arťom, s ktorým sa stretneme na základni luhanskej brigády teritoriálnej obrany pri lesoch smerom na Kreminnú. Tam sa odohrávajú podobné ťažké boje s ruskými jednotkami ako pri Bachmute.

Akurát pouličný boj medzi domami tam nahradili kopce a lesy. Po cestách na Donbase nám často úplne zmizne signál, internet a dokonca aj GPS, ktoré zvyknú obe strany v čase útokov obmedzovať. Keď nám prestala fungovať všetka navigácia v mobile, zachránili nás bežecké hodinky Garmin.

Nakoniec sme sa dostali, kam sme potrebovali. Medzi vojakmi luhanskej brigády sa snažíme pochopiť, ako vyzerá bežný deň ukrajinského vojaka a ako sa snažia ubrániť svoje pozície počas intenzívnej ruskej ofenzívy v Donbase.

„Neviem, čo je ťažšie, či viesť pouličné boje alebo bojovať medzi stromami,“ rozpráva Maxim. Je zástupcom veliteľa brigády zloženej z teritoriálnej obrany. Armáda je jeho kariéra. Vyštudoval akadémiu pre pohraničníkov, no keď Vladimir Putin spustil totálnu inváziu, prihlásil sa brániť Luhanskú oblasť.

A dnes velí ukrajinským vojakom, ktorí odolávajú Rusom. Už na začiatku vojny zažil drsnú bitku o Rubižne, kde zomrelo viacero jeho kamarátov. Rusi nad mestom nakoniec získali kontrolu.

Teraz sa snažia postupovať ďalej.

Ako najbližšie sú Rusi? Sto-dvesto metrov

Keď sa Maxima spýtam, ako ďaleko sú od ich pozície Rusi, vraví, že to môže byť sto-dvesto metrov aj dva kilometre. „Závisí od miesta, je ich tu teraz však veľmi veľa,“ vraví. Aj jeho vojaci sú vyťažení a majú málo príležitostí oddýchnuť si.

Ako to vyzerá v teréne v skutočnosti, nám ukazuje Arťom. Aj on je bývalý ajťák, podobne ako Denys z Bachmutu. Pomocou svojho dronu hľadá ruské pozície a posiela ich presné GPS súradnice vojakom, ktorí sú na delostreleckých pozíciách. Ak práve aj on nie je na pozícii a nestrieľa na ruských vojakov.

Na Arťomovom počítači vidíme niektoré z jeho posledných akcií. Na záberoch dronu, ktorý má dolet okolo štyri kilometre a z výšky 700 metrov sleduje ruský postup, sú malé postavičky vojakov, pozície s ich delostrelectvom aj tanky, ktoré strieľajú na ukrajinské pozície medzi stromami v zasneženom lese – preto ich tak dobre vidno.

V jednom prípade Arťomovi kolegovia presne trafia tank, v druhom zasiahnu pozície vojakov a na videu vidno, ako zvyšok ruských vojakov splašene uteká preč. V tých ďalších však vidíme aj to, ako Arťom odhalí ruské tanky, ale ukrajinskí vojaci s tým nevedia nič urobiť. Nemajú dostatok munície.

„Počas tých horších dní máme tak 20 percent toho, čo by sme potrebovali. Musíme veľmi šetriť,“ hovorí. Potrebovali by aj viac dronov a najmä lepších áut do terénu. To je ďalší veľmi častý problém ukrajinských jednotiek v Donbase.

„Priemerný život auta je tak jeden mesiac,“ vysvetľuje Maxim. V ťažkom teréne vozí štyroch vojakov ťažko naložených so samopalom, s guľometom, nábojmi a ďalším vybavením bližšie k pozíciám.

Pohoda na základni

Na základni medzi domami napriek ťažkej situácii panuje veľmi uvoľnená atmosféra. Z malého autobusu si vojaci a vojačky vyrobili príjemnú saunu. V jednom z dobre vyhriatych domov pôsobí miestny kaplán. Vonku je mínus deväť a teplá izba im padne veľmi vhod.

Bežne sú vojaci na pozíciách dva dni, v takých studených dňoch deň.

Len 24-ročný Ruslan, ktorý donedávna pôsobil ako medik, sa zaúča medzi rozviedčikmi a trénuje s kamikadze dronom. Učí ho Alexej, ktorý sa na začiatku vojny v Donbase ocitol na niekoľko mesiacov v ruskom zajatí. Dohliada na nich Alexandr z 72. centra pre vojenskú psychologickú podporu. Na základňu prišiel z Dnipra, aby vojakom pomohol udržať si psychickú pohodu.

„Na to, aké zažívajú extrémne situácie, zomierajú pri nich kamaráti, majú veľmi málo času na oddych a zotavenie. Veľmi zriedkavé rotácie sú problém,“ priznáva Alexandr. Na hlave má kipu, tradičnú židovskú pokrývku hlavy, v kamuflážovej farbe.

Rozprávame sa aj o tom, či sa v armáde stretol s antisemitizmom. Napriek tomu, že Ukrajina má prezidenta židovského pôvodu – Volodymyra Zelenského –, ruská propaganda často Ukrajincov vykresľuje ako „fašistov“. Alexandr sa tomu smeje.

„Jasné, že všade sa nájdu nejakí hlupáci antisemiti, ale v ukrajinskej armáde to nie je problém. Keď nemusím práve bojovať o život, môžem dodržiavať šabat a kamaráti mi v kuchyni vždy pomáhajú zabezpečiť také jedlo, aby som sa vyhol bravčovému,“ hovorí.

Problém, o ktorom sa nehovorí

Veliteľ Maxim z luhanskej brigády má snajperskú pušku Zbrojar Z-10 ukrajinskej výroby. Za tritisíc dolárov si ju musel zaobstarať sám. Dostrel má 1,5 kilometra.

Keď sa ho spýtam, koľkých ruských vojakov zabil, vraví, že to ani nevie spočítať. Už v bitke o Rubižne ich vraj bolo veľa. Zároveň tam však stratil mnoho kamarátov.

A keby si mohol želať nejakú konkrétnu zbraň, boli by to americké rakety Tomahawk. „Mať ich desať, to by bolo,“ zasníva sa. Západ však nechce poskytovať Ukrajine zbrane s takým dlhým doletom do vnútrozemia Ruska. Napriek ťažkej situácii podľa Maxima dôjde v najbližších mesiacoch k prelomu a novej ukrajinskej protiofenzíve.

„Čakáme na to, kedy sa naši chlapci vrátia so západnými zbraňami z výcviku.“ Prvé nemecké tanky Leopard už na Ukrajinu dorazili.

Napriek veľkorysej západnej pomoci v Maximovej brigáde nemajú žiadne západné zbrane a často sú odkázaní na pomoc dobrovoľníkov, ktorí sa vyzbierajú buď na dron, alebo na pick-up. Tých teraz na fronte nie je dosť.

Oproti niektorým jednotkám regulárnej armády sú na tom však veľmi dobre, ako sa presvedčíme v mestečku Myrnohrad. Stretli sme tam mobilizovaných vojakov zo 452. streleckej brigády z Kyjiva. Veliteľ 3. roty Viačeslav sa nám posťažoval, že nemajú poriadne uniformy, ich kalašnikovy sú v žalostnom stave a chýbajú im dokonca zásobníky na náboje a nepriestrelné vesty.

Časť z toho sa im snažia doviezť dobrovoľníci z Kyjiva, ktorí do veľkej miery dopĺňajú v logistike profesionálnu armádu.

Viačeslava, ktorý je povolaním stolár, mobilizovali minulý rok hneď na začiatku vojny. Sťažuje sa na to, že jeho vojaci prešli minimálnym výcvikom a teraz žijú v sparťanskom ubytovaní, kde nemajú ani poriadnu toaletu, a na cvičenie dostanú dva týždne bez základného vybavenia, aby ich mohli neskôr poslať do Bachmutu.

„Vraveli nám, že tu všetko dostaneme, ale prišli sme do Donbasu a stále nemáme nič. Obávam sa, že to súvisí s korupciou a veľmi zlou logistikou,“ opisuje Viačeslav front, o ktorom sa až tak veľa v ukrajinských médiách nehovorí.