Denník N

Medzi ukrajinskými vojakmi, čo v lesoch bránia Donbas. Ako vyzerá ich deň a čo ich najviac trápi

Veliteľ Maxim so svojou snajperskou puškou Z-10. Foto N - Vladimír Šimíček
Veliteľ Maxim so svojou snajperskou puškou Z-10. Foto N – Vladimír Šimíček

Ruských vojakov majú často len sto metrov od seba, trápi ich nedostatok oddychu aj munície. Napriek tomu veliteľ luhanskej brigády Maxim čoskoro verí v prelom na bojovom fronte.

Na soche vojaka, ktorý si pripomína prehratú sovietsku vojnu v Afganistane, vlaje ukrajinská vlajka. V meste Časiv Jar, ktoré je posledným na ceste do Bachmutu, sa pravidelne ozývajú silné výbuchy.

Moskva tam vedie svoju ďalšiu vojnu, ktorá sa nevyvíja podľa jej predstáv. Pokus o obsadenie Kyjiva nevyšiel, tak sa po roku snaží aspoň dosiahnuť svoj pôvodný cieľ.

V Kremli ho volajú „oslobodenie” celej Luhanskej a Doneckej oblasti. V praxi to znamená neustále ostreľovanie, bombardovanie civilistov a totálnu deštrukciu ukrajinských miest na východe Ukrajiny.

Je 24. február 2023 a napriek očakávaniam Rusi na prvé výročie invázie nepripravili žiadne veľké prekvapenie a nezačali ani nástup v Donbase. Situácia je však aj bez toho na mnohých miestach veľmi náročná. A netýka sa to len Bachmutu, o ktorom sa hovorí najviac.

Ako sa presvedčíme na mieste, vyčerpaným ukrajinským vojakom chýba munícia, pravidelný oddych a niekedy aj základné potreby, ako sú nepriestrelné vesty a zásobníky do samopalov.

Kruté boje v Bachmute

Ruská armáda v posledných týždňoch na viacerých miestach Donbasu zintenzívnila ofenzívu. Deje sa to v okolí Kupianska, Lymanu, Avdijivky, Kreminnej aj Bachmutu, ktorý Ukrajinci držia napriek dlhodobému a masívnemu ostreľovaniu.

Časté výbuchy delostrelectva v Časovom Jare nám pripomenú, že k frontu sú to len štyri kilometre. „My sme si už privykli,“ smeje sa dôchodkyňa Lena, keď sa pri jednom intenzívnom výbuchu trochu trhnem.

Evakuácia a humanitárna pomoc v Časovom Jare. Foto N – Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček
Aňa. Kam by som šla? Foto N – Vladimír Šimíček

V mrazivom počasí si prišla so sánkami po humanitárnu pomoc do kultúrneho domu, z ktorého sa stalo evakuačné centrum. O týždeň je marec, ale teploty v Donbase sa pohybujú pod bodom mrazu a pocit chladu znásobuje silný vietor.

Mladí z mesta ušli a tí starší, čo vydržali posledný rok vojny, sa napriek neustálym bojom nikam nezberajú. Niektorí si dokonca vyskúšali život utečenca na západe Ukrajiny, ale vrátili sa do vojnového Donbasu. „Musím sa starať o naše byty – kto by sa o ne staral?“ rozpráva Sergej, ktorý sa vybral za snehu do mesta na bicykli.

„Nevesta odišla do bezpečia, ostala som so synom,“ hovorí Aňa, ktorá si prišla do humanitárneho strediska po vodu. „Elektrina funguje, potraviny stále fungujú, dôchodok chodí. Vydržím to,“ rozpráva.

Konstantin z Bachmutu, naopak, nasadá do evakuačného auta, ktorým prišli mladí humanitárni pracovníci z Dnipra. Má toho plné zuby.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Svet

Teraz najčítanejšie