Bol náš, ale aj svetový, spomínajú na Jakubiska filmári a kolegovia. Zmenil mi život, vraví Vášáryová (anketa)

Dušan Hanák
režisér

Myslím, že Juraj žil v zajatí svojej výtvarnej imaginácie a obrazových predstáv. Hľadal ich význam a priestor na ich uplatnenie. Veľmi ma zaujal jeho film Kristove roky s viacerými autobiografickými prvkami a poviedkový film Zbehovia a pútnici, v ktorom osobitým spôsobom zobrazil motívy z prózy Ladislava Ťažkého. Domnievam sa, že sú to jeho najdôležitejšie filmy. Veľkým obohatením zlatého fondu slovenskej kinematografie je aj jarošovská sága Tisícročná včela o murárskej rodine Pichandovcov.

Čo ma s ním spájalo? Láska k filmu. Možno sme obaja, nezávisle od toho druhého, rozvíjali svoje vnútorné témy. Kráčali sme odlišnými cestami k spoločnému cieľu. Poznačili nás 60. roky a túžba zanechať stopu napriek nepriaznivým okolnostiam. Česť pamiatke a filmovému dielu Juraja Jakubiska.

Ľubomír Feldek
spisovateľ

Zbohom, Juraj, hovorím predovšetkým Jurajovi ako priateľovi a iba o pár rokov mladšiemu rovesníkovi, to značí aj príslušníkovi mojej generácie, tej generácie, ktorej pripadla úloha ukončiť éru socialistického realizmu. Mal som to potešenie aj niekoľkokrát s ním spolupracovať. V polovici 80. rokov sa podarilo nadviazať spoluprácu medzi Slovenskou filmovou tvorbou a filmovým producentom Jánom Mojtom, ktorý v tom čase reprezentoval nemecký Bavaria Film (a za zásluhy o rozvoj slovenskej kinematografie ho v roku 2019 vyznamenal aj prezident Kiska) – výsledkom tejto spolupráce bola séria rozprávkových filmov.

Mne vtedy Koliba ponúkla ako námet na napísanie scenára rozprávku bratov Grimmovcov o starogermánskej bohyni Frau Holle a spoluprácu s Jurajom. Bola to krásna príležitosť, až na to, že som vtedy usúdil, že podobnú rozprávku máme aj my… a tak som sa od grimmovského námetu odpútal a napísal som scenár o slovenskej babke, ktorá robila sneh, a Jakubkovi, ktorého sa bála aj smrť. Postava Jakubka – to bola pocta režisérovi; Dobšinského rozprávka Pamodaj šťastia, lavička, z ktorej som vychádzal, má iba štyri ženské postavy. Nikto proti tomuto riešeniu – ani na Kolibe, ani v Nemecku – neprotestoval, aj keď mal film potom v rôznych verziách rôzne názvy. V taliančine to bola tuším Signorina de la nevi, v nemčine Frau Holle, a v slovenskej sa stala zo starogermánskej bohyne a aj filmu názov dala (a potom aj v správach o počasí neraz príležitosť dostávala) moja – teda naša – Perinbaba. Kolibský úzus bol totiž vtedy taký, že spoluautorom scenára býval aj režisér – a Juraj toto spoluautorské právo využíval na to, že pri každom stretnutí si do scenára niečo objednal. Raz to boli vlci (objavil chovateľa vlčiakov, ktoré by dokázali vlky zahrať), inokedy zas veterný mlyn, alebo vymyslel veľkú lyžu… Jeho nápady mali vždy výtvarné východisko, ako to už v jeho prípade – keďže aj krásne maľoval – nemohlo inak byť.

Po rokoch sme uzavreli aj agentúrne ošetrenú dohodu, že každý z nás si s tým scenárom môže aj v budúcnosti urobiť, čo uzná za vhodné. Tak vznikla moja divadelná hra Perinbaba a Jurajov film Perinbaba 2, ktorého premiéry sa, žiaľ, už nedožil. Perinbaba, to bola moja jediná takáto veľká spolupráca s filmom – takže zrejme ostane až do mojej smrti už najväčšia. Spoluprác s Jurajom som však zažil viac. To on ma dal dohromady aj s hudobným skladateľom Petrom Hapkom – a to nielen v Perinbabe. Objednal si od nás aj pieseň do filmu Tisícročná včela, ktorú spievala Marika Gombitová. Textom tejto piesne sa dnes so smútkom v duši s Jurajom lúčim.

BLÍŽIM SA TAM
Pieseň z filmu Tisícročná včela
Petr Hapka / Ľubomír Feldek

Blížim sa tam, kde žiť budem v úli.
Tam, kde sa v spánku včela k včele túli.
Tam cintorín je nádherná lúka.
Tam každý kvet mi zabudnutie núka.
V tom kraji v riekach med nahor stúpa.
V tom kraji včiel, kde svietia lampy púpav,
krídla mám,
krídla mám…

Zbohom, Juraj!

Martin Šulík
režisér

Prvý film, ktorý som od Juraja Jakubiska videl, bol Bubeník Červeného kríža. Mal som pätnásť. Bolo to v 70. rokoch, Juraj nemohol pracovať v hranom filme, a tak nakrúcal dokumenty a reklamy. V období normalizovanej šede to bolo pre mňa radostné zjavenie. Uvedomil som si, že film môže byť aj poézia. Tesne vymedzený priestor propagačnej zákazky Juraj naplnil neobyčajnou obrazovou invenciou a spolu s muzikantom Dežom Ursinym vytvorili emotívny klip o osudoch opustených detí.

Jeho hrané práce zo 60. rokov som začal spoznávať až neskôr. Kristove roky sa z času na čas objavili vo filmových kluboch, Zbehov a pútnikov a Vtáčkov, siroty a bláznov som videl až ako vysokoškolák na utajovaných projekciách vo V-klube. Jurajov talent ma priťahoval. Materiál jeho filmov bol ukotvený na Slovensku, v rodnom Kojšove, ale zároveň svoje príbehy rozprával moderným filmovým jazykom, ktorý prekračoval hranice a oslovoval publikum po celom svete. Fascinovala ma odvaha a sloboda, s akou používal kameru, spontánna hravosť, ktorá bola prítomná v každom zábere. Nechcel nudiť, túžil diváka prekvapovať. V jeho prvých filmoch bolo možné všetko. Porušoval technologické postupy, estetické konvencie, ale vytváral vlastný originálny svet, ktorý mi pripomínal rozochvené obrazy sna.

Keď Jurajovi opäť povolili nakrúcať hrané filmy, už som študoval réžiu. Vo voľnom čase som sa chodil pozerať do filmových ateliérov, ako pracuje na Tisícročnej včele. Sledovať Jakubiska pri práci bol zážitok. Svojou vnútornou energiou vedel strhnúť celý štáb a dokázal vytvoriť veľmi uvoľnenú atmosféru. Spočiatku som z prítmia sledoval, ako pripravuje scénu, ale za desať minút ma zapojil do práce, nosil som dosky a pomáhal stavať plošinu pre kameru. Bol náročný, nepredvídateľný, spontánny, ale ľuďom okolo neho to neprekážalo. Boli šťastní, že robia niečo zmysluplné. Tá radosť bola nezaplatiteľná.

Na prelome tisícročí ma Miro Šindelka oslovil, aby som o Jurajovi nakrútil dokument. Súhlasil som a niekoľko dní som strávil v Prahe, kam sa odsťahoval. Rozprávali sme sa o jeho detstve, o tom, ako študoval na FAMU, ale hlavne o jeho práci. Juraj chodil po svojom ateliéri s rozmaľovanými obrazmi, z knižnice vyťahoval poznámky a scenáre. Zrazu som si uvedomil, že okrem filmov, ktoré sa mu podarilo zrealizovať, má pripravené rovnaké množstvo scenárov, ktoré nikdy nenakrútil. Nešlo len o nápady alebo skice. Mnohé z nich boli rozkreslené do podrobných storyboardov. Juraj chrlil nápady. Nedokázal zastať, musel pracovať, vymýšľať. Keď nemohol nakrúcať, režíroval v divadle, v Laterne Magike, maľoval alebo kreslil.

Dnes sa jeho dielo uzavrelo a ja premýšľam, ako by vyzerala naša kinematografia, keby mohol v 70. a 80. rokoch slobodne tvoriť, keby mal po roku 1990 dostatok prostriedkov na realizáciu svojich vízií.

Martin Ciel
filmový teoretik 

Juraj Jakubisko patril k hŕstke režisérov, ktorí v 60. rokoch chytili za vlasy vzpierajúci sa, kopajúci a protestujúci slovenský film a dotiahli ho do sveta aktuálnej svetovej kinematografie.

Peter Bebjak
režisér

Prostredníctvom jeho filmov som začal milovať film. Juraj Jakubisko je ten režisér, na ktorého film Sedím na konári a je mi dobre som čakal v rade, ťahajúcom sa od kina Slovan až ku Kamzíku na Námestí SNP, a po jeho pozretí som sa hneď postavil do rovnako dlhého radu, aby som