Ruská kultúra v gulagu

Autorka je americko-ruská politologička

Ruský prezident Vladimir Putin pred rokom nariadil spustenie „špeciálnej vojenskej operácie“ na Ukrajine, ktorej cieľom je údajne chrániť ľudí vo východoukrajinskom regióne Donbas a zabezpečiť „demilitarizáciu a denacifikáciu krajiny“. Popri tom však spustil aj útok na bohatú kultúru svojej vlastnej krajiny, ktorú zrazu svet odmieta.

Samozrejme, strata kariéry, plánov do budúcnosti a medzinárodných kontaktov mnohých Rusov sa so stratami, ktoré znášajú Ukrajinci vystavení ruským tankom a bombám, nedajú porovnávať. Vplyv vojny na ruskú kultúru a Putinov zásah proti umelcom a interpretom však vyvolávajú zásadné otázky o budúcnosti jednej z najväčších svetových mocností.

Tak už dosť

Od začiatku vojny som varovala, že „zrušenie“ ruských kultúrnych podujatí a výmen ako forma kolektívneho trestu by sa mohlo vypomstiť, a to tak obmedzením prístupu k informáciám o Putinových zámeroch a tiež zdanlivým potvrdením jeho naratívu, že Západ sa snaží Rusko zničiť. Žiadny cudzinec však nemôže Rusom ublížiť tak, ako ich vlastná vláda.

Pravda, toto nie je Stalinova éra, keď ľudia mohli očakávať, že ich za kritiku režimu pošlú do gulagu alebo rovno zabijú. Ale o Putinových kritikoch je známe, že často náhle ochoreli – alebo vypadli z okna. A aj keď sa kritici takémuto osudu vyhnú, verejne vyjadrený nesúhlas s vojnou na Ukrajine môže ľahko viesť k tomu, že kritikovi zničia život inými prostriedkami.

Keď ruská popová legenda Alla Pugačevová, ktorej sláva v 70. rokoch bola taká veľká, že Rusi žartovali, že „Leonid Brežnev bol politikom v ére Pugačevovej“, nariekala na sociálnych sieťach, že ruskí vojaci „umierajú za iluzórne ciele, ktoré z našej krajiny robia vyvrheľa“, dostala zákaz vystupovať v rozhlase a televízii. Keď ďalšia legenda ruskej zábavy, rockový hudobník Jurij Ševčuk na koncerte vyslovil protivojnovú výzvu – vyhlásil, že vlasť „nie je prezidentov zadok, ktorý treba vždy bozkávať“ –, dostal pokutu za „diskreditáciu ruských ozbrojených síl“ a jeho následné vystúpenia dostali stop.

Všade samý agent

Nie sú to však len vysoko postavené osobnosti, ktoré sú umlčiavané. Keď som bola v decembri v Moskve, osobne som videla, ako polícia zatýka pouličných hudobníkov za spievanie Ševčukovej piesne Vlasť z roku 1989, ktorá varovala pred návratom KGB a ku ktorej teraz napísal akési pokračovanie s názvom Vlasť, poď domov, v ktorom žiada ukončenie vojny na Ukrajine.

Prirodzeným terčom sú aj humoristi. Ruské ministerstvo spravodlivosti nedávno označilo Maxima Galkina, manžela Pugačevovej, za „zahraničného agenta“ po tom, čo sa vyslovil proti vojne. (Rovnaký „prehrešok“ poslúžil na obťažovanie alebo umlčanie 262 nezávislých médií a viac ako 300 mediálnych pracovníkov a aktivistov, ľudskoprávnych organizácií, ako sú Moskovská helsinská skupina a Memorial, ale aj pedagógov na univerzitách, ako je Moskovská škola sociálnej a ekonomickej vedy.)

Aj manželov Dmitrija Nazarova a Olgu Vasiljevovú, hercov povestného moskovského divadla, prepustili po tom, čo sa vyjadrili proti invázii. V prípade známej a skúsenej herečky Liny Achedžakovovej vyradilo divadlo Sovremennik z repertoáru všetky hry, v ktorých účinkovala.

Hry jedného z najvýznamnejších súčasných ruských spisovateľov Borisa Akunina sa stále hrajú, ale jeho meno bolo odstránené z plagátov či programov pre jeho kritiku vojny. Poprednému divadelnému režisérovi Dmitrijovi Krymovovi taktiež odstránili meno z predstavení, ktoré režíroval, pričom ďalšie boli odložené.

Nahnevaný Sergej

Ministerstvo kultúry považuje takéto rozhodnutia za „absolútne logické“, pretože potrestaní ľudia „opustili Rusko“ v „ťažkej dobe“ a „verejne sa postavili proti jeho bohatej kultúre“. V orwellovskej dystopii, ktorou sa moderné Rusko stalo, stavať sa proti vojne a zároveň prispievať ku kultúre rovná sa oponovať kultúre. Umenie tu nemá umelca a kritici Kremľa sú nažive, ale nemajú žiadne životy.

Nedávne odvolanie riaditeľky Treťjakovskej galérie Zelfiry Tregulovovej je toho príkladom. Nejaký občan menom Sergej sa údajne sťažoval ministerstvu kultúry, že výstava, ktorú navštívil, „nezodpovedá úplne“ štátnej politike „zachovať a posilniť tradičné ruské duchovné a morálne hodnoty“.

Od scén „opitého alkoholizmu“ až po „prítomnosť okrajových sociálnych prvkov“ videl Sergej, ktorý môže byť výmyslom Kremľa, znaky „deštruktívnej ideológie“, ktorá v ňom vyvolala pocity pesimizmu a beznádeje. Tregulovová bola požiadaná, aby obhájila súlad výstavy s ruskými duchovnými a morálnymi hodnotami. Hoci exriaditeľka nie je kritičkou Putina, ani jeho vojny, akékoľvek vysvetlenie, ktoré poskytla, bolo jednoznačne považované za nedostatočné. Nakoniec ju prepustili pod zámienkou, že sa jej skončila zmluva.

Späť do temnej minulosti

Počas Stalinovej éry existovalo množstvo „šťastnej sovietskej“ propagandy: zatiaľ čo ľudia v kolchozoch umierali od hladu, umelci maľovali scény dostatku. Ale po Stalinovi sa štátna kontrola nad umením trochu uvoľnila. Napríklad koncom 60. a 70. rokov moskovské divadlo Taganka uviedlo niekoľko inscenácií, ktoré pobúrili úrady a boli dokonca zakázané, ale jeho riaditeľ Jurij Lubimov mohol pokračovať vo svojej práci v Moskve až do roku 1984.

Samozrejme, Sovietsky zväz bol sotva baštou umeleckej slobody. Lubimovovi nakoniec odobrali občianstvo, čo ho prinútilo pripojiť sa k umelcom ako Alexandr Solženicyn a Josif Brodskij, ktorí odišli do exilu už predtým. Ale ak Putin zasiahne kultúru tak tvrdo ako Sovieti, Rusko skutočne kleslo hlboko.

Boľševická tajná polícia prinajmenšom vykonávala smrteľnú kontrolu nad spoločnosťou, aby posunula zaostalé cárske Rusko do industrializovanej budúcnosti – a v niektorých oblastiach dokonca až na technologickú hranicu. Rusko bolo predsa prvou krajinou, ktorá vypustila do vesmíru satelit a potom človeka. No Putinov kultúrny zásah bude úspešný len v tom, že zaženie Rusko späť do jeho temnej minulosti.

© Project Syndicate