Denník N

Nedeľná nekázeň: Zhasni, vypni, nechoď, nekúp, nehovor, modli sa a posti sa!

Švédska klimatická aktivistka Greta Thunberg na proteste v Nemecku. Foto – TASR/AP
Švédska klimatická aktivistka Greta Thunberg na proteste v Nemecku. Foto – TASR/AP

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

A tak sa nám znovu v stredu začal štyridsaťdňový pôst. Sedela som si podvečer na lavičke a čakala na autobus. Inak, nejako jarne zapadalo slnko, aj vtáci sa už celkom inak rozprávali. Autobusy dáko nechodili, lebo boli prázdniny, aj mesto bolo vyľudnené, lebo boli prázdniny. Sedela som na lavičke na zástavke v Pezinku na námesti a myslela na ten pôst, na Ježiša, ktorý sa postil štyridsať dní, bol hladný aj smädný, ale nenechal sa zviesť z cesty, lebo nielen chlebom je človek živý.

Dnes sa pôsty nenosia. Ešte tak suchý február…

Pracujem v knižnici. Najstarším podujatím pre deti je literárno-výtvarná súťaž. Do tej literárnej nám nejako prestávajú deti posielať texty. Neraz som v nej porotovala. Nechce sa im písať. Zato krásne kreslia aj maľujú. Témy sú rôzne, väčšinou knižkové a rozprávkové, pracujem predsa v knižnici. Decká sú dnes šikovné a múdre. Aj úplní maláši!

Najväčším prekvapením však pre mňa je, koľko z tých malých detí píše aj maľuje o ochrane prírody. Ešte aj v ich rozprávkach je takmer vždy nejaký ekologický akcent.

Jasne, všetci poznáme malú aktivistku Grétku. Medzitým podrástla, ale nepoľavila a upozorňuje svet na to, že ak sa nezačneme postiť… Niektorým sa však zdá smiešna, zárobkuchtivá, že ak chce chrániť prírodu, nech necestuje alebo nepije čaj z plastového pohárika, či vlastne, vôbec, čo sa má krpaňa čo vyjadrovať, nech sedí doma a neotravuje… Nechce sa im počúvať o pôste, o svete, v ktorom vymierajú živočíšne druhy, vysychajú rieky, topia sa ľadovce, rúbu sa stromy, v ktorom prestávajú existovať ročné obdobia a zdá sa, že možno budeme mať len jedno, a nebude sa volať leto, možno púšť, a náš pobyt na nej bude omnoho dlhší aj nepríjemnejší než štyridsať dní, o ktorých je reč.

Zahanbila som sa pred tými deckami, a aj som im to raz povedala. Povedala som im, že to my sme im takto „zaprasili“ svet, že ten svet v čase, keď som ja bola taká stará ako oni, bol trochu iný, tiež sme mali súťaže, témy nám vymysleli súdružky učiteľky, trebárs Svet očami detí, Svet v roku 2000 alebo Čím chcem byť, a všetci sme písali dosť klišéovité texty plné superlatívov, ako je tu na Slovensku aj na svete krásne a dobre, ako zurčia potôčiky a v nich číra vodička, ako do neba čnejú zasnežené končiare našich krásnych veľhôr – Vysokých Tatier, a ako sa na lúkach a stráňach preháňajú ovečky… A trochu to tak aj bolo – hory boli plné zvierat, potoky rýb, v stromoch bývali vtáky a mapy v školských atlasoch bývali najmä zelené! Už vtedy sme však zarábali na „prúser“. Sama si spomínam, ako sa nám páčili všetky tie maľované tričká, plechovice z koly, maľované igelitky, ako sme všetky tie obaly strašne chceli, ako sme všade túžili ísť…

Ešte stále nám niektorým nedochádza. Ešte stále majú niektorí chuť na rekreačné strediská, chodníky po vrcholoch stromov, parkoviská, ešte stále sa na chránených územiach plánuje výstavba… A medzitým už niekde deti prestávajú chodiť do školy, lebo sa im zdá, že ak sa nezbadáme, toto bude koniec. Alebo že toto je začiatok konca! Jeden z in nápisov na tričku – No future! Za rohom je vojna a jej strojcovi stačí stlačiť gombík. Tých gombíkov aj rúk, čo by ich radi mágali, je viac. Do úst aj rúk sa zmestí všeličo.

Ale včera sa o vojne zhovárali malí chlapci v knižnici. Stislo mi srdce. Keby mali mať tri želania, minuli by jedno na sneh, aby sa mohli sánkovať, druhé na koniec vojny a tretie na psa alebo iné zvieratko.

Kurence kážu nám sliepkam, že stačilo! A stačilo takmer všetkého. Vojny, nákupov, betónu, plastu, svetla, kovu, dreva, skla, papiera aj vychádzok do prírody. Najkrajšia prechádzka do lesa je tá, na ktorú nepôjdete, a najužitočnejší strom ten, ktorý nevyrúbeme, ale vysadíme… A nie, nekúp to, keď je to také lacné, ale nekúp to! Nekúp to vôbec, lebo to určite nepotrebuješ! Pred dverami nám stoja štyri rôznofarebné kontajnery na odpad, a ak sa pomýlim, syn alebo dcéra ma opravuje a robia mi prednášku. Maličké deti píšu rozprávočky o tom, ako vznikla vojna vinou emisií alebo ako všetci zomreli, lebo sa uvarili, kreslia nákladiaky s drevom či odpad v lese, vtáky si naozaj vijú hniezda z plastov, medvede behajú po mestách a chytajú ľudí za zadky, lebo nemajú kadiaľ behať, a v Tatrách stoja rady na turistické chodníky a výhľady… A malé dievčatko Grétka reční v parlamente o tom, že ona a jej rovesníci majú strach, v tričku s nápisom No future! A psychiatri hovoria o novej diagnóze – ekofóbii.

Vraj ešte stále máme čas, povedala tá Grétka! A na niektorých tých obrázkoch padá normálny biely sneh!

Povedala som si, že okrem iných intímnych vecí, ktoré som si povedala, nebudem jesť mäso. Vo štvrtok som sa v reštaurácii, kde chodievame na obed, pýtala, čo bez mäsa by mi mohli ponúknuť. Vraj palacinky s tvarohom preliate čokoládou, posypané opekanými orieškami s horúcim lesným ovocím a šľahačkou…

[Objednajte si knihu Kresťanstvo. Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet – stručné dejiny najväčšieho svetového náboženstva aj pre neveriacich.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Nedeľná nekázeň

Teraz najčítanejšie