Zafarbil Biľaka: Nebudem sa čudovať, ak sa súd začne v deň výročia augustovej okupácie

Košický umelec PETER KALMUS, ktorý spolu s ďalším výtvarníkom Ľubošom Lorenzom natrel vo februári pomník Vasila Biľaka v jeho rodnej obci Krajná Bystrá červenou farbou, považuje prejavy občianskej nespokojnosti za svoju morálnu povinnosť. „Je to však smutné, že ešte dvadsaťšesť rokov po revolúcii sa musíme venovať takýmto aktivitám,“ hovorí.

Ako vnímate fakt, že ste v ankete osobností o kultúrnu udalosť končiaceho sa roka získali najviac hlasov?

Na jednej strane je to veľmi povzbudivé, ale na druhej strane zároveň aj veľmi smutné. Povzbudivé je to nielen v tom, že si ľudia uvedomujú význam takýchto činov, ale aj z aspektu formovania verejnej mienky pred súdnym procesom, ktorý nás čaká na budúci rok. Už predtým sa za nás postavili tisíce ľudí, ktorí sa petíciou pripojili, že chcú byť trestne stíhaní ako my, a protest proti postaveniu pomníka vyjadril aj Ústav pamäti národa, Historický ústav SAV či Zväz protikomunistického odboja.

A na druhej strane…?

Smutné je to preto, že ešte dvadsaťšesť rokov po revolúcii sa musíme venovať takýmto aktivitám. Absurdnosť a tragédia spočíva v tom, že namiesto toho, aby boli trestaní a postavení pred súd propagátori a iniciátori pomníka pre zločinca, vlastizradcu a morálneho vraha Vasila Biľaka, tak štát postihuje občianskych aktivistov, ktorí sa snažili adekvátnym spôsobom poukázať na tú drzosť, absurdnosť a nemorálnosť, aká sa postavením Biľakovho pomníka v jeho rodnej obci udiala. Však tento vysoký komunistický funkcionár sa v roku 1968 svojím podpisom pod pozývací list pre vojská Varšavskej zmluvy priamo podieľal na okupácii nášho štátu a následných obetiach na životoch.

Biľakovi odhalili pomník s bustou v Krajnej Bystrej v okrese Svidník vo februári, rok po jeho smrti. Vy ste zareagovali veľmi rýchlo a už v noci ste spolu s ďalším výtvarníkom Ľubošom Lorenzom natreli pomník červenou farbou a napísali naň „sviňa“. Čo sa odvtedy udialo?

Už sa ukončilo vypočúvanie, ktoré som absolvoval za prítomnosti advokáta Daniela Lipšica. A nie je náhoda, skôr cynický, ironický a zákerný zámer, že vyšetrovatelia celý spis uzavreli a odovzdali na súd pred mesiacom, práve v predvečer výročia Nežnej revolúcie, teda 16. novembra, na 17. november to už nemohli dať, pretože to je štátny sviatok. Pošpinili a zneuctili jeden z najvýznamnejších dní povojnových dejín Československa.

Čítali ste ten spis?

Ja aj Lorenz sme odmietli čítať tie vykonštruované a krivé obvinenia. No Daniel Lipšic ako náš advokát, samozrejme, spis potreboval vidieť, no vyšetrovatelia porušili toto jeho zákonné právo. Určili mu totiž termín, v ktorom on musel byť na rokovaní výboru Národnej rady, a nevyhoveli jeho návrhu iného dátumu. Proste chceli to mať skončené práve symbolicky na ten sviatok, čím dali najavo, aký majú vzťah k demokracii a ľudským právam.

Viete už, kedy bude súdne pojednávanie?

Obávam sa, že to dajú na 25. február, keď v minulom režime komunisti oslavovali „víťazstvo pracujúceho ľudu“, prípadne na podobný termín, možno na 21. august, však aj to je pre nich slávny deň, keď k nám prišla „bratská pomoc“ armád Varšavskej zmluvy. No nech už to bude kedykoľvek, mám signály, že budeme odsúdení. A že sú tam snahy rozšíriť žalobu z poškodzovania cudzej veci na vandalizmus.

Okolo Biľakovho pomníka však bolo rušno aj po vašej akcii.

Áno, náš čin chcel zopakovať aj predseda Občianskej konzervatívnej strany Ondrej Dostál, no polícia mu jeho zámer prekazila. V auguste, na smutné výročie okupácie, zasa prišiel do Krajnej Bystrej poslanec parlamentu Alojz Hlina symbolicky aj s obrneným transportérom, čo sme si spolu s Ľubošom Lorenzom nenechali ujsť. A 7. novembra posprejovala čiernou farbou novoodhalený pomník mladá aktivistka z Košíc. Momentálne je chorá v nemocnici, no vyšetrovatelia ju neustále atakujú a obviňujú ju, že v pozadí jej akcie som ja s Lorenzom.

Išli by ste znova do podobnej akcie?

Samozrejme, my sme mali pripravené ďalšie akcie, no Lipšic nám odporučil, že kým nie je uzavretý tento prípad, aby sme sa zdržali ďalších činov.

Ste známy aj viacerými ďalšími aktivitami a verejnými protestami, okrem iných vystúpením proti odhaľovaniu Kulichovej sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade. Kam by ste v porovnaní s nimi zaradili pomaľovanie Biľakovho pomníka?

Najriskantnejšia akcia z hľadiska ohrozenia vlastného zdravia či až života bola v marci roku 2011 v Košiciach, keď sme sa pri odhaľovaní pomníka kontroverzného maďarského menšinového politika z čias prvej Československej republiky Jánosa Esterházyho snažili obaliť jeho bustu do toaletného papiera. Fyzicky ma napadli, ležal som na zemi a inkasoval kopanec do hlavy údajne od nejakého bývalého regionálneho poslanca SMK. Tá akcia mala veľký dosah aj na výstavu Nulté roky, ktorá bola v Bratislave a jednu z repríz mala aj v Maďarsku, kde sa istý významný tamojší politik pohoršoval v televízii nad tým, ako môže Kalmus, ktorý znehodnotil maďarskú ikonu Esterházyho, vystavovať v ich krajine. Odznela tam aj požiadavka stiahnuť celú výstavu.

Koľko času a síl vám zaberá tento občiansky aktivizmus?

Dosť. Ešte pred nástupom Vladimíra Mečiara k moci som veľa času a energie míňal týmto spôsobom, asi mi je to nejako bytostne dané. Moje prvé prejavy občianskej nespokojnosti sa viažu k roku 1968 a zostalo mi to až dodnes. Vnímam to úplne automaticky ako svoju morálnu povinnosť. Ešte k tomu Mečiarovi – vtedy som hovoril priateľom výtvarníkom, nech sa radšej ešte zaoberáme niekoľko mesiacov, možno rokov politikou, aby sme mečiarizmus zlikvidovali, a potom sa budeme môcť venovať umeniu, ušľachtilému, tomu s „vyšším zámerom“.

Keby bolo takýchto Kalmusov podstatne viac, dosah vašich aktivít by bol určite oveľa väčší. Prečo je vás tak málo, resp. kde vidíte korene vašej občianskej angažovanosti?

Určite v rodine, a potom zohral dôležitú úlohu fakt, že som mal kontakty na Prahu. Bol som členom polooficiálnej Jazzovej sekcie, priatelil som sa s rockovými a folkovými hudobníkmi, ktorí sa pohybovali na hrane povoleného, a, samozrejme, stretával som sa aj s ľuďmi z undergroundu, s Ivanom Jirousom, Plastikmi a ďalšími. Takže ten vplyv sa musel prejaviť. To, že je na Slovensku toho aktivizmu menej, je hendikep, veď činnosť českých skupín Rafani či Ztohoven je vnímaná inak, ako keď sa o niečo podobné snaží trebárs taký solitér ako ja. Na druhej strane vďaka aj za tých pár ľudí, ktorí sa na Slovensku ozývajú.

Okrem pozornosti, ktorú vám venuje polícia a justícia, vás zrejme registrujú na verejnosti aj bežní ľudia. Aké s tým máte skúsenosti?

Nuž, stalo sa mi v krčme, kde som večer sedel pri cigarete a pive, že vošiel jeden bývalý komunista aj s razantne vyzerajúcim chlapíkom, a po verbálnych útokoch hrozilo, že ma aj fyzicky napadnú, takže som musel zavolať políciu. Nepríjemné bolo, že to bol už druhý deň prenasledovania tým istým človekom. Ale na druhej strane dostávam stovky pozitívnych reakcií a gratulácií. Prihodilo sa mi v jednej renomovanej reštaurácii v Bratislave, že pristúpil ku mne majiteľ a povedal, že je potešený mojou prítomnosťou. Inokedy sa mi však zasa stalo, že si to večer na ulici namieril ku mne podgurážený mladík s nejasným gestom, takže som bol pripravený na všetko. Nakoniec sa z neho vykľul nadšený hokejový fanúšik, ktorý mi oznamoval, že Košice vyhrali.