Aleš Votava bol slnečný človek so zmyslom pre humor, vraví kurátorka jeho výstavy
V novej epizóde podcastu o vizuálnom umení Oči dokorán sme sa porozprávali o tvorbe scénografa Aleša Votavu, ktorého diela sa dajú vidieť v Galérii mesta Bratislavy.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
„Ostnatý drôt, kameň ako zlovestné závažie, zavesený na povraze, potrhané kusy chradnúceho papiera, márne sa vznášajúcom vo vetre: vecná britkosť, pichľavá, prenikavá presnosť vyjadrení, ostrá nemilosrdná irónia, ktorá vanie z objektu Čas a príliv neberie ohľad na nikoho. Tá svojrázna socha sa dala chápať aj ako výtvarníkov autoportrét, tak ostro a krehko pôsobil aj on sám, v sebazničujúcom rozlete do neuveriteľnej šírky, ako príliv, ktorý neberie ohľad na seba.“
Tento citát Věry Velemanovej opisuje objekt Aleša Votavu, ktorý na veľkej fotografii víta návštevníkov pri vstupe na jeho rovnomennú výstavu v Galérii mesta Bratislavy.
Výstava prvýkrát predstavuje scénografa Aleša Votavu ako majstra výtvarných objektov, tvorcu, ktorý s ľahkosťou prekračuje limity svojej profesie. O diele aj jeho autorovi sme sa porozprávali s kurátorkou výstavy Annou Gruskovou.
Ako vznikol nápad na výstavu?
Začalo sa to tak, že výtvarník Miloš Kopták ponúkol riaditeľke Divadelného ústavu Vladislave Fekete, aby usporiadala výstavu z jeho zbierky trochu zvláštnych šperkov, ktoré nakúpil od Aleša Votavu. Vladislava ma oslovila a dohodla sa aj riaditeľkou Galérie mesta Bratislavy pani Trnovskou, že urobíme Alešovi výstavu. Vlani by bol mal 60 rokov, zomrel ako 38-ročný v roku 2001.
Mne sa zdalo, že by bolo škoda vystaviť iba túto síce peknú, ale pomerne malú zbierku šperkov. Že by bolo fajn začleniť ich do väčšieho kontextu Alešovej tvorby, ktorá bola prevažne scénografická. Aleš mal vyvinuté objektové myslenie, ktoré uplatňoval aj vo svojich scénografických prácach, najmä na začiatku kariéry, keď sa práve voľná tvorba do týchto prác pomerne často premietala. K objektovej scénografickej práci sa potom vrátil aj ku koncu svojho pôsobenia v inscenácii Hra snov v Divadle Andreja Bagara v Nitre.
Hovorí sa, že život je cesta k sebe samému. Pozerám sa na tvorbu Aleša Votavu a presne toto mi napadlo: že ide o odkrývanie veľmi silnej, tvorivej a hlavne citlivej osobnosti. Vy ste s Alešom Votavom strávili podstatnú časť jeho mladosti. Ako vnímate jeho tvorbu?
Ťažiskové roky, ktoré sme spolu strávili, neboli v jeho ranej mladosti, ale skôr v období, keď sa začal pomerne rýchlo etablovať na profesionálnej divadelnej scéne na Slovensku a neskôr aj v Čechách. Nás spájalo pomerne vášnivé nadšenie pre divadlo a to, čo sa robilo u nás, sa nám väčšinou nepáčilo. Často sme preto
