Denník N

„Drahý ujo Milanko!“ Milan Rastislav Štefánik detskými očami

Rodina Štefánikovcov. Mladá žena vľavo je Hajtšová, najmenší chlapec je pravdepodobne Lajos Keöenczeöll. Zdroj - SNM
Rodina Štefánikovcov. Mladá žena vľavo je Hajtšová, najmenší chlapec je pravdepodobne Lajos Keöenczeöll. Zdroj – SNM

Listy, ktoré Milanovi Rastislavovi Štefánikovi napísali jeho synovcovia a netere, prezrádzajú, že začiatkom 20. storočia sa aj tie najuvedomelejšie slovenské rodiny začali pomaďarčovať.

Autor je historik, výskumník Historického ústavu SAV a NKE Közép-Európa Kutatóintézet

Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919), ktorý svojou organizátorskou, diplomatickou a vojenskou činnosťou výraznou mierou prispel k vzniku Československa, je v súčasnosti považovaný za jedného z najväčších Slovákov. V pamäti ďalších generácií je absolútne pochopiteľne prítomný takmer výlučne ako funkcionár či vykonávateľ politických a vojenských aktivít.

Množstvo sôch na verejných priestranstvách ho zobrazuje ako politika, dokonca v prvom rade ako generála v uniforme. Ale oplatí sa nahliadnuť aj „pod uniformu“ a spoznať človeka z mäsa a kostí – napríklad zistiť, aký bol Štefánik počas svojho života, či ako ho videli doboví súčasníci, keď ho nevnímali cez prizmu jeho verejných funkcií. Alebo ako ho vnímali deti, ktoré zväčša ešte nebrali do úvahy verejné ani politické hľadiská. Našli sa totiž, samozrejme, aj také príklady.

Zakladateľ štátu a nová generácia 

Budovanie kultu osobnosti muža, ktorý zahynul ako tridsaťdeväťročný pri leteckej havárii, sa v Československu začalo takmer okamžite po jeho smrti a výnimkou nemohli byť ani školy. Napríklad začiatkom mája 1928, niekoľko týždňov pred svojou smrťou, dostala Albertína Jurenková, matka Milana Rastislava Štefánika, list od žiakov tretieho ročníka ľudovej školy zo severovýchodného kúta Československa – z Medzilaboriec.

Tridsaťtri žiakov vyjadrilo Jurenkovej vďaku a sústrasť v súvislosti s tragickou smrťou jej syna deväť rokov predtým. Je symbolické, že list napísali tretiaci (alebo: že list dali napísať tretiakom), lebo práve deväťročné deti, narodené v roku Štefánikovej smrti, boli príslušníkmi prvej generácie občanov nového štátu, pri ktorého základoch stál aj Štefánik. Žiaci sa poďakovali Jurenkovej za „neoceniteľný dar slobody“, ktorý pre nich a ich národ vybojoval muž pochádzajúci z jej krvi, „otec a osloboditeľ národa slovenského“, a vyjadrili „oddanosť (…) detských sŕdc, ktoré sa vo svojej škole naučili milovať popredných velikánov vlastného národa.“

V Štefánikovej pozostalosti sa, našťastie, nezachovali len detské listy iniciované pravdepodobne učiteľmi. Pokiaľ vieme, Milan Rastislav Štefánik síce vlastné deti nemal, ale mali ich viacerí jeho súrodenci, ktorí sa dožili dospelého veku, takže „uja Milana“ („Milan bácsi“) môžeme vnímať aj detskými očami viacerých jeho synovcov a neterí. Milé, občas úsmevné listy sú však zaujímavé nielen samy osebe, ale zároveň umožňujú nahliadnuť aj do každodenného života uvedomelých Slovákov v predvojnovom Uhorsku.

Pomaďarčenie jednej „panslávskej rodiny“ 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Komentáre

Teraz najčítanejšie