Denník N

Z Mengeleho som videla len topánky, nemohla som sa mu pozrieť do očí, vraví Eva Erbenová, ktorá prežila holokaust

Eva Erbenová. Foto - Renata Kalenská, Deník N
Eva Erbenová. Foto – Renata Kalenská, Deník N

Keď mala Eva Erbenová desať rokov, ocitla sa so svojimi rodičmi v koncentračnom tábore v Terezíne. Život tam bol podľa nej v porovnaní s Osvienčimom vlastne znesiteľný. Podarilo sa jej prežiť pochod smrti, počas ktorého nacistom utiekla.

O tri roky neskôr ju čakal ďalší útek – tentoraz pred komunistami. So svojím mužom, ktorý je tiež židovského pôvodu, sa usadila v Izraeli, kde pracovala ako zdravotná sestra. Väčšinu svojho života strávila v izraelskom Aškelone.

Po desaťročiach, keď nebola schopná o holokauste hovoriť, začala navštevovať školy a rozprávať svoj príbeh. Napríklad aj deťom v Nemecku.

V rozhovore sa tiež dozviete:

  • aké mala detstvo a prečo o sebe hovorí ako o rozmaznanom dievčati;
  • čím ju mama v koncentračnom tábore povzbudzovala, aby prežila;
  • prečo sa nepozrela Mengelemu do očí;
  • aké náhody jej zachraňovali život;
  • ako sa podľa nej Nemci vyrovnali s nacistickou minulosťou;
  • čo ju prinútilo napísať o živote v Osvienčime knihu pamätí.

Vo svojej spomienkovej knihe Cesta píšete, že pri téme holokaustu nejde len o šesť miliónov zavraždených Židov, ale že za nimi sú jednotlivé životy, príbehy rodín… To je dôvod, prečo ste po desiatkach rokov začali svoj príbeh rozprávať?

Viete, keď sme prišli ako prisťahovalci do Izraela, mnohí nám hovorili: „Vy ste šli ako ovce na bitúnok a nechali ste sa vraždiť. My sme na rozdiel od vás vojnu tu vyhrali.“ Nemali vôbec potuchy o tom, aká bola vtedy politická situácia. A prekáža mi, že keď sa v Izraeli hovorí o ľuďoch, ktorí boli zavraždení v koncentrákoch, sú to vždy takí chudáčikovia. Komu na tom záleží, čo to vlastne bolo za ľudí? Lenže Terezín bol miestom, kde bolo určitou cťou byť. Aj keď to bolo draho zaplatené.

Vravievate, že vám osobne dal Terezín húževnatosť, vôľu a úctu k životu. Viete to konkretizovať?

Nám, ktorí sme tam žili, vzali najskôr domov, potom vlasť. Povedali sme si, že to nič, pretože sa budúci rok vrátime a budeme pracovať. Kúpime si, čo budeme potrebovať. Nikto z nás netušil, čo nás čaká. Nevedeli sme, že Terezín bol vlastne čakáreň na smrť.

Bolo to tam pohodlnejšie ako vo Varšave, viedli to tam tak, aby sa deti cítili aspoň chvíľami lepšie, snažili sa o nás starať, maľovali sme, spievali, hrali sme sa…

Tajne vás vzdelávali.

A tajne nás vzdelávali. Rozprávali nám o Márii Terézii…

Ale tušili ste, že Terezín vlastne funguje ako taká Potemkinova dedina?

Áno. Prišiel sa na nás pozrieť Červený kríž. Tak sa preto maľovali cesty, všetci chorí a neatraktívni sa odsunuli a my sme netušili, kam tie transporty vedú. Celý Terezín si myslel, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

2. svetová vojna

História

Rozhovory

Svet

Teraz najčítanejšie