Rado Baťo: Za žalostný stav dnešnej politiky sú zodpovední ľudia ako Radičová, Kiska a Truban

Rado Baťo (45) je bývalý novinár, šéfredaktor Trendu. Pôsobil ako hovorca premiérky Ivety Radičovej, poradca prezidenta Andreja Kisku, bol v kampaňovom štábe koalície PS/Spolu, dnes je podpredsedom Dobrej voľby. Vyšla mu kniha Hrobári slovenskej politiky. V rozhovore sa dočítate:

• či sa opisom detailov zo zákulisia politiky v novej knihe nevyradil zo spolupráce do budúcnosti;
• prečo považuje za hrobárov slovenskej politiky Ivetu Radičovú či Andreja Kisku;
• prečo podľa neho v politike nestačí byť len dobrým človekom s dobrými úmyslami;
• čo bolo jeho najhorším zážitkom s Andrejom Kiskom v paláci;
• či už Dobrá voľba rokuje s Hlasom o predvolebnej spolupráci.

Nedávno vám vyšla kniha s názvom Hrobári slovenskej politiky, kde – čo možno z názvu nevyplýva – píšete o ľuďoch, pre ktorých ste pracovali. Ako by ste krátko zhrnuli, o čom je?

Mottom knihy je, že v politike nestačí byť dobrým človekom, ak vám chýba politický cieľ a vôľa naplniť ho a ak nie ste ochotný podriadiť sa pravidlám politickej práce, ktoré platia bez ohľadu na to, na ktorej strane stojíte.

Hlavnými hrdinami knihy sú Iveta Radičová, Andrej Kiska a líder koalície PS/Spolu Michal Truban. Pre všetkých ste pracovali, i keď pre Trubana nepriamo – ako politický poradca predsedu Spolu Miroslava Beblavého ste boli vo volebnom štábe koalície PS/Spolu. Už si niekto z nich vašu knihu prečítal?

Ak áno, tak sa mi nepriznali. Neviem, či si ju prečítali.

Video: Rado Baťo: Pellegrini aspoň berie vládnutie vážne
autori: Martina Koník, Dušan Mikušovič

Predpokladám, že z viacerých epizód v knihe, ale ani z vášho hodnotenia nebudú nadšení. Začnem Ivetou Radičovou, ktorej ste robili hovorcu. V úvode kapitoly o pani Radičovej spomínate historku, ako už na poste premiérky chcela zabrániť búraniu bratislavského PKO tak, že telefonovala ministrovi obrany, aby na miesto poslal armádu. Ako sa to odohralo?

Myslím, že sme práve skončili samit v Bruseli. Bol to jeden z množstva krízových samitov eurozóny, ktoré sa týkali riešenia dlhovej krízy. Prečítali sme si správu, že investor začína búranie PKO. Nastala vypätá situácia, počas ktorej sa premiérka najskôr snažila zohnať ministra vnútra, potom ministra obrany a zubami-nechtami zabrániť tomu, aby sa búranie začalo. Malo to aj pokračovanie.

Hneď po návrate z Bruselu sme rovno z letiska utekali do PKO, tam sa premiérka rozprávala so zástupcami investora vo veľkej vyprázdnenej miestnosti, kde zo stropu visela bodová lampa, a v celej sále bol len malý stolík a dve stoličky. Bol to veľmi surreálny zážitok.

O čom tento príbeh vypovedá?

Podľa mňa o dvoch veciach. Po prvé, že premiérka Radičová bola veľmi zapálený a akčný človek, keď sa snažila vyriešiť veci, ktoré ju trápili alebo pri ktorých mala pocit, že by mala zasiahnuť. Ale zároveň sa vzhľadom na komplikovanú politickú pozíciu snažila takýto problém riešiť rýchlou skratkou. Kniha obsahuje viacero historiek tohto typu. Pri ich výbere som postupoval veľmi intuitívne, boli to také, ktoré sa mi vryli do pamäti a mali nejaký význam z hľadiska typológie a charakteristiky ľudí, o ktorým som písal.

Táto epizóda zrkadlí, že Iveta Radičová je v texte knihe opisovaná ako odborníčka, autenticky protikorupčne zameraná, ale aj ako premiérka, ktorá do vládnutia vnáša emócie, nie je ochotná budovať si oporu v straníckej politike a krízy rieši ultimátami. Je to férové hodnotenie?

Podľa mňa áno. Posledné dve časti spolu súvisia. Nechuť vybojovať si silnú politickú pozíciu v rámci SDKÚ spôsobila, že keď chcela dosiahnuť niečo dôležité – alebo čo budilo veľkú pozornosť, ako kauza hayekovci či kauza daňového riaditeľstva –, tak nemala inú možnosť, len ísť cestou ultimát, lebo jej chýbala politická moc. To bol problém.

Možno chcela správnu vec, ale bola odkázaná na nie veľmi efektívne spôsoby, ako ju dosiahnuť. Pri niečom svoje dosiahla, pri inom sa jej to nepodarilo. V každom prípade, budilo to dojem rozhádanej vlády s premiérkou v slabej pozícii, čo napríklad Robert Fico z opozície veľmi šikovne využíval.

Premiérka Iveta Radičová si podľa vašej knihy vynútila odstúpenie šéfa daňového riaditeľstva Miroslava Mikulčíka pre kauzu prenájmu úradu v Košiciach tak, že tri hodiny odmietala prísť na rokovanie vlády, ktoré za ňu viedol Ján Figeľ. Ako by mal premiér riešiť tento typ kauzy v ideálnom prípade, teda nie „trucovaním“, ako ste to nazvali v knihe?

Bolo to trucovanie, ktoré vyplývalo z toho, že nedokázala o svojej pravde presvedčiť ani vlastnú stranu. Premiér optimálne rieši podobné problémy vďaka tomu, že vládne v svojej strane alebo je aspoň schopný presvedčiť väčšinu jej vedenia. To sa premiérke Radičovej nepodarilo. Na predsedníctve SDKÚ prehrala hlasovanie o tejto téme.

Predsedníctvo sa rozhodlo, že namiesto odvolania pána Mikulčíka sa použije finta s NKÚ, teda že to najprv preverí Najvyšší kontrolný úrad a potom sa možno vyvodí – a možno nevyvodí – politická zodpovednosť, lebo to potrvá niekoľko mesiacov a pôjde to do stratena.

Ja rozumiem, prečo to urobila: lebo v tejto veci vo vlastnej strane prehrala s človekom, ktorého asi rok predtým porazila v straníckych primárkach v súboji o post volebného lídra (s Ivanom Miklošom, ktorý bol ministrom financií a pod ktorého spadalo daňové riaditeľstvo – pozn. red.).

Iná historka z knihy hovorí o tom, že nespokojnosť s rokovaniami v Rade EÚ raz chcela Iveta Radičová ako premiérka vyriešiť odchodom zo samitu, v čom jej vtedajší veľvyslanec v Bruseli Ivan Korčok zabránil tak, že sa jej postavil do dverí a povedal, že nemôže odísť. Aké ponaučenie vyplýva z príbehu jej vládnutia?

Kľúčové ponaučenie, nielen z tejto historky, je, že je dôležité mať vysokú osobnú popularitu a byť hodnotový politik. Ale popularitu zároveň treba pretaviť na politickú moc. Ak to nedokážete, ak neviete presvedčiť či ovládať vlastnú stranu, stane sa z popularity len samoúčelný hýbateľ a motivácia.

Zistíte, že ak sa chcete udržať pri moci, musíte byť populárny, a na to, aby ste boli populárny, musíte ísť aj proti svojim. Dostanete sa do začarovaného kruhu, v ktorom sa ocitnete bez spojencov a podpory. Rozhádaný či rozhádaná s každým. To málokedy povedie k dobrému výsledku v politike.

Pre mňa ako novinára bola táto kniha zaujímavá práve vďaka podobným historkám. Ale pri čítaní mi napadali postrehy, ktoré sa týkali aj vás ako autora. Po celý čas čítania zákulisných historiek, ktoré by ich aktéri zrejme zverejňovať nechceli, som sa vás chcel spýtať – kto s vami po tejto knihe ešte bude chcieť pracovať?

Neviem. Ľudia, ktorí ma budú chcieť počúvať? (smiech) Nie, vážne. Vedel som, že to bude riziko a že si s vysokou pravdepodobnosťou už v slovenskej politike nenájdem miesto ako nezávislý politický konzultant. Nejaká miera mlčanlivosti je vždy dôležitá. Na druhej strane, mnohé veci som nezverejnil. Nechcem tým povedať, že to bolo ešte oveľa horšie… ale vlastne chcem. V realite to bolo ešte oveľa horšie.

Čiže áno, toto riziko som si pri písaní uvedomoval. Zdalo sa mi však, že na pochopenie toho, čo sa za posledných desať rokov stalo – najmä v tej časti spektra, v ktorej som sa pohyboval, teda od premiérky Radičovej až po PS/Spolu –, je dôležité ísť do hĺbky a poodhaliť aj niečo, čo väčšinou zostáva skryté.

Nemali ste nejakú ústnu alebo dokonca písomnú dohodu o mlčanlivosti – na úrade vlády či v prezidentskej kancelárii?

Nie.

Kde ste potom mali hranicu, čo zverejniť a čo nie?

Postupoval som tak, že som písal o tom, čo som považoval za najdôležitejšiu nosnú myšlienku: na to, aby ste v politike uspeli a robili dobro, nestačí byť dobrým človekom. Podľa toho som si vyberal. Pre tie pikantnejšie časti knihy platilo, že som sa rozhodoval pre to, čo mi utkvelo v pamäti a čo sa mi zdalo mimoriadne dôležité, lebo to nejakým spôsobom formovalo aj môj vzťah k ľuďom, pre ktorých som pracoval. Bola to kombinácia intuície a snahy držať sa hlavnej línie, že nemôžeme pohŕdať politickým remeslom len preto, lebo sa cítime ako tí na dobrej strane politiky.

Považujete sa za lojálneho človeka?

Považujem sa za lojálneho človeka v zmysle, že keď pre niekoho pracujem, pracujem preňho na 100 percent.

Ale nemôže si byť úplne istý, že to, čo sa počas tej práce stane, sa nedostane do knižky.

S tým rizikom musí ísť do takejto spolupráce so mnou každý.

Potom je tu ešte otázka jazyka. Termín „hrobári slovenskej politiky“ ste použili pre ľudí ako Iveta Radičová, po ktorej objektívne dodnes zostala v platnosti protikorupčná agenda, ako napríklad zverejňovanie zmlúv, či Andrej Kiska, ktorý počas svojho mandátu obhajoval euroatlantické smerovanie Slovenska, bojoval s protiutečeneckou hystériou a nakoniec vyprevadil Roberta Fica z funkcie premiéra. Nie je názov knihy nespravodlivý?

Ja o ich výsledkoch v politike píšem. Názov knihy nie je nespravodlivý. Nespochybňujem nič dobré, čo v politike urobili, veď som bol pri tom a pomáhal som im to robiť. Ale nakoniec ich rozhodnutia – veci, ktoré spravili, aj veci, ktoré neurobili – viedli k žalostnému stavu slovenskej politiky, v ktorom sa dnes nachádza. Ako novinár rozumiete skratke a tomu, že titulok by mal zaujať. Chápem, ak sa bude niekto cítiť dotknutý, ale zároveň si stojím za tým, že práve ich rozhodnutia do veľkej miery spôsobili, kde dnes sme.

Zostanem pri jazyku. Voči iným politickým aktérom ste ešte tvrdší, napríklad víťazov volieb v roku 2020, teda minimálne OĽaNO Igora Matoviča a zrejme aj Sme rodina Borisa Kollára, ste nazvali „politickými vredmi“. Ak kritizujem Igora Matoviča za jeho štýl politiky, nemal by som sa vyvarovať toho, aby bol môj jazyk pomaly ešte horší ako jeho?

Nemyslím si, že nazvať ich „politickými vredmi“ je horší jazyk, ako má Igor Matovič. Ale aj keby to tak bolo, ja si za tým stojím. Títo ľudia spôsobili za tri roky toľko zla, že sa pomaly vyrovnávajú tomu, čo sa podarilo Robertovi Ficovi urobiť za tri volebné obdobia. Nehovorím, že je to to isté, že táto vláda je rovnako skorumpovaná ako predchádzajúce. Zlo sa dá páchať rôznymi spôsobmi.

Napríklad?

Po tejto vláde zostali napríklad tisíce nadbytočných úmrtí počas covidu, ktoré zapríčinil spôsob, akým manažovali pandémiu. Zostala po nich absolútna strata dôvery v ich hlavný étos, ktorý ich priniesol k moci, teda nastolenie spravodlivosti a právneho štátu. To všetko rozbili a rozdupali. Veľmi poškodili slovenskú politiku. A tretí dôvod, ktorý možno vyznie osobne: Igor Matovič je podľa mňa v jadre hrozný človek.

Je mimoriadne zákerný, zneužíva svoju politickú pozíciu na osobné vojny, útoky a mávanie celou krajinou podľa jeho názoru. Dnes nám v istom zmysle vládne to najhoršie, čo sa v slovenskej politike vyskytlo, a to nechcem bagatelizovať ani Mečiara, ani Fica.

Komentátori Denníka N kritizovali aj manažovanie pandémie, aj vládnutie Igora Matoviča. Ale nikto tu, myslím, o nikom nenapísal, že je „politický vred“, hoci niežeby sme občas v terminológii neuleteli. Osobne mám problém s tým, ak Igor Matovič niekoho nazýva „odpadom“, lebo tento typ nálepky hraničí s dehumanizáciou. Nenabiehame teda na ten istý štýl politiky? Nie je to v prípade slova „vred“ ešte horšie, než čo používa Matovič?

Mne sa slovo „politický vred“ nezdá dramaticky hrozné. Nie som v rovnakej pozícii ako Igor Matovič, nemám politickú funkciu ani moc, nepoužívam moc na útoky proti iným. Napísal som knihu, kde som týchto ľudí nazval tak, ako to cítim. Slušnejšie slovo mi nenapadlo, pretože to, čo spravili Slovensku, je katastrofa.

Na niektorých miestach knihy som mal pocit, že pri výrokoch, ktoré boli tvrdšie, cítiť akúsi vašu hrdosť na to, že ste ich v minulosti povedali. Ako keď ste na pád Radičovej vlády, za ktorý v knihe viníte SaS a Richarda Sulíka, reagovali statusom na Facebooku, ktorý znel „O Slovensku by nemal rozhodovať kokaín“. Čo bolo hodnotenie, ktoré nebolo podložené dôkazmi a pripomínalo mi Roberta Fica. Nešlo to bez toho?

Už nevezmem späť, čo som povedal pred nejakými desiatimi rokmi. Ale ten váš pocit bol podľa mňa zlý. Neviem, či sa mi to podarilo, ale rozhodne som sa snažil písať aj o svojich chybách. Aj o tom, čo som pokazil ja alebo čo sme pokazili z hľadiska politickej taktiky a stratégie. Mal som pocit, že ak chcem autenticky písať kriticky o hlavných hrdinoch, mal by som rovnaký meter používať aj na seba. Preto som sa nechcel tváriť, že sa takéto veci nestali. Myslím si, že je to férový prístup.

Poďme k Andrejovi Kiskovi. Z dvoch kapitol o ňom vyplýva, že s funkciou prezidenta sa nikdy veľmi nezžil, pôsobenie v Bratislave vnímal ako služobné cesty a po prvotnom nadšení sa posunul do fázy, že sa tešil, keď sa skončí týždeň a on pôjde domov. Prečo to tak bolo?

Pre mňa bolo najťažšie napísať práve tieto dve kapitoly, lebo Andreja Kisku mám autenticky rád. A predtým, než sme spolu pracovali, som ho považoval za priateľa. No zároveň bolo veľmi dôležité napísať tieto kapitoly, lebo Andrej Kiska bol exemplárny príklad človeka, ktorý to myslel dobre, ale zároveň tvrdošijne odmietal naučiť sa čo i len základy politického remesla.

V akom zmysle?

V politike nemôžete len tak bezcieľne blúdiť. Nemôžete sa spoliehať iba na to, že vaše pôsobenie v politike je rámcované ušľachtilým cieľom, ktorým je pomoc ľuďom, a potom vytrvalo odmietať hľadanie nástrojov, ako tento cieľ naplniť. Môj profesionálny vzťah s Andrejom Kiskom mal dve časti. Prvá trvala zhruba do polovice jeho volebného obdobia, bola ťažkým, ale v zásade šťastným obdobím, lebo si myslím, že svoju funkciu vykonával dobre.

A potom?

V druhej polovici volebného obdobia celé toto svoje dedičstvo on sám zničil, demontoval a zahodil do koša. Zavŕšil to založením strany Za ľudí, čo bola podľa mňa politická chyba desaťročia.

Bolo dôvodom, prečo druhá časť volebného obdobia Andreja Kisku dopadla horšie, to, že sa dostal pod tlak útokov zo strany Smeru alebo si uvedomil, že ho nebaví byť prezidentom?

Oba dôvody súviseli. Kauza KTAG sa Andreja Kisku osobne dotkla, Smer naozaj trafil a zarezal do živého. Veľmi ovplyvňovala celé jeho ďalšie pôsobenie až do konca mandátu, oberala ho o čas a energiu. Bola to jedna z mála vecí, na ktoré sa dokázal plne sústrediť. Ale takáto kauza sa dá ustáť, v slovenskej politike politici ustáli aj väčšie kauzy. Na to však potrebujete mať motiváciu a potrebujete vedieť, čo chcete.

To Andrej Kiska nevedel?

Andrej Kiska nevedel, prečo ďalej vykonáva prezidentskú funkciu. Nevedel, ako pokračovať s rovnakým nasadením a intenzitou, nevedel, ako to urobiť. Ale zároveň bol v politike dostatočne dlho na to, aby s oveľa menším pochopením prijímal kritiku a rady odo mňa či ďalších kolegov, ktorí sme s ním niekedy naozaj nezaobchádzali v rukavičkách.

Ťažko sa čelí takému silnému protivníkovi, ako bol Smer a Robert Fico, keď vlastne neviete, čo tam robíte. To bol kľúčový problém. Andrej Kiska nevedel, čo vo funkcii robí, a uvažoval, že po skončení mandátu z politiky odíde. My sme boli dlho presvedčení, že nebude nič z druhého mandátu ani zo straníckych ambícií.

Prečo sa to nakoniec vyvinulo inak?

Politika priťahuje. Všade, kam vstúpite, autorita ide s vami. Tento pocit je návykový. Andrej Kiska aj chcel odísť, aj sa mu toho ťažko zriekalo. Tak sa to skončilo podľa môjho názoru politicky veľmi zle. Založenie Za ľudí si mohol odpustiť.

Spomeniem jeden z výpovedných momentov: vieme, že správa o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zastihla prezidenta na lyžovačke v Rakúsku. Už sme však nevedeli, ako veľmi prezident nerozumel tomu, že sa má vrátiť na Slovensko, lebo sa začína politická kríza. Nechcelo sa mu ani na spomienkový pochod, lebo bol v piatok, čo označil za „vážny rodinný problém“. Nakoniec tam išiel zapáliť sviečku. O čo išlo? Nerozumel Kiska vážnosti situácie alebo jej rozumel a problém bol v prvom rade rodinný?

Týždeň po vražde bol hrozný pre celú krajinu, ale bol to aj najhorší týždeň pre moju skúsenosť s politikou. Som presvedčený o tom, že Andrej Kiska nedoceňoval, čo sa deje. Mal pocit, že to dokážeme uhrať a niečo vymyslíme, i keď dostával dostatočné varovanie, že Slovensko smeruje do veľkej spoločenskej a politickej krízy, v ktorej je potrebné, aby aspoň jedna z inštitúcií – prezident, vláda a parlament – fungovala poriadne. Ak by som niekde videl začiatok straty viery v Andreja Kisku ako politika, tak to bolo v tomto momente.

Na druhej strane, Kiska v tejto kríze obstál. Spolu s tlakom Mosta-Híd a plných námestí dokázal donútiť Roberta Fica rezignovať, ovplyvňoval aj podobu Pellegriniho vlády, kde išiel na hranu svojich ústavných kompetencií, keď nedopustil menovanie Jozefa Ráža mladšieho za ministra vnútra; v prvej verzii podľa vašej knihy dokonca Mariána Saloňa zo Smeru.

Obstál, našťastie. Bola to vážna situácia, ktorá sa mohla skončiť veľmi zle. Žiaľ, napriek tomu, že tento jeho výkon aj v knihe hodnotím ako veľmi profesionálny, už to nikdy nebolo ako predtým. Náš vzťah sa už iba zhoršoval.

Koniec politickej kariéry Andreja Kisku poznáme, prišlo založenie strany Za ľudí, z ktorej sa stiahol hneď po voľbách. V knihe spomínate, že pôvodne v Kiskovej strane mali byť Ivan Mikloš, Ivan Korčok či Ondrej Lunter. Rokoval s nimi? Prečo to nakoniec nevyšlo?

Problém zakladania strany Za ľudí bol, že sa dlho nič nedialo. Aj keď nám prezident povedal, že do toho chce ísť, pár mesiacov neurobil nič pre to, aby to malo hlavu a pätu. Podpora tejto myšlienky v priebehu mesiacov klesala, čo nám veľmi jasne ukazovali prieskumy. Ľudia, ktorých ste spomínali, neboli v pozícii, že by s ním do tejto strany išli.

Boli to ľudia, ktorých oslovil, no jeden po druhom sa z toho stiahli. Nič sa nedialo a k ničomu to neviedlo. Možno malicherným, ale symbolickým dôvodom, prečo som bol čoraz skeptickejší, bolo, že polovicu porady sme riešili, ako sa dá strana riadiť z Popradu.

Posledná kapitola vašej knihy sa venuje koalícii PS/Spolu a volebnej kampani pred voľbami 2020. V knihe spomínate, že ste ešte pred Igorom Matovičom mali nápad s výletom do Cannes pred vilu Jána Počiatka. Líder koalície Michal Truban už mal pomaly kúpené letenky, ale nakoniec si tento moment kampane rozmyslel. Keď mi o tom ľudia z PS rozprávali pred tromi rokmi, hovorili, že Truban by pred vilou v Cannes nepôsobil tak autenticky ako Matovič. Vy to hodnotíte ako chybu, ale bola to naozaj taká chyba?

Ťažko povedať, čo by sa stalo keby. No aj keby Truban v Cannes nevyznel tak autenticky ako Matovič, minimálne by predseda OĽaNO o tri týždne nešiel do Francúzska a neurobil by rovnaké video. A všetci vieme, že video z Cannes Matovičovi veľmi pomohlo a nakoplo ho v kampani. Pre mňa osobne bolo surreálne sledovať jeho video a hovoriť si – škoda, že sme to pred tromi týždňami nespravili. Neviem, či by to dopadlo inak, ale mali sme sa pokúsiť to urobiť.

Pomerme zmierlivo vyznieva váš opis nápadu s okupáciou parlamentného pultíka politikmi PS/Spolu pri schvaľovaní trinástych dôchodkov tesne pred voľbami. Napísali ste, že to bolo riskantné, komentátori to hodnotili ako cirkus, ale aspoň ste nepôsobili rezignovane a „pokus pritiahnuť pozornosť sa podaril“. Nebol to náhodou váš nápad?

Nebol. Ale povedal by som, že to už nič nenásobilo ani nedelilo. Aj v poslednom prieskume už po tejto akcii to vyzeralo, že koalícia PS/Spolu si zubami-nechtami drží podporu tesne pod desiatimi percentami. Spätne to nevyhodnocujem ako niečo, čo by zatriaslo volebným výsledkom.

Je pravda, že medzi posledným prieskumom, ktorý už nebol zverejnený a pre volebné moratórium sa posielal e-mailmi a cez WhatsApp, ubehli tri dni, ktoré stačili na to, aby sa z desať percent stalo 6,96. Čiže v konečnom zúčtovaní to nepomohlo, ale nebol to ani určujúci moment neúspechu.

Skôr to bol verejný prejav absolútneho zúfalstva. Používali sme každý nápad v snahe ak nie zabrzdiť nástup Igora Matoviča, tak aspoň zabrániť tomu, aby nás to nestrhlo tak, ako to trhalo všetkých ostatných. Poslednej fáze kampane chýbal veliteľ, ktorý by mal nadhľad.

Tým mal byť volebný líder Michal Truban?

Michal Truban urobil kľúčovú chybu nie na konci, ale v úvode. Bol príliš nedočkavý. Chcel byť lídrom, veľmi rýchlo skočiť do kampane, no veľmi slabo sa pripravil na antikampaň, ktorá ho prefackala hneď v prvých týždňoch, keď sa vytiahlo jeho drogové video. To bol ten Dzurindov povestný zle zapnutý prvý gombík, ktorý sa s ním tiahol počas celej kampane až do konca.

Zastavme sa ešte krátko pri aktuálnej politike. Odchod z Dobrej voľby, kde ste podpredsedom, oznámil Alojz Hlina, ktorý nesúhlasí s ochotou zvyšku vedenia rokovať o predvolebnej spolupráci s Hlasom. Už sa rozbehli nejaké rokovania, debaty či aspoň neformálne kontakty?

Áno. Ešte nemáme výsledok, ale k rokovaniam dochádza.

Bude mať spolupráca formu, že politici Dobrej voľby pôjdu na kandidátku Hlasu?

Alebo príde k spojeniu, ak to bude technicky možné. I keď zlúčenie asi pred voľbami nebude, a to z veľmi prozaického dôvodu, ktorý sa volá štátny príspevok (Dobrá voľba má ešte nárok na príspevok za volebný zisk z roku 2020, keď prekročila 3 percentá hlasov, a posledná časť príde na účet strany v lete – pozn. red.). Ale bolo by veľkou chybou hovoriť dopredu o niečom, čo ešte nie je dohodnuté. Bude sa rokovať, či spolupráca bude, a keď, v akej podobe.

Môžem si dovoliť konšpiráciu, ktorú mi môžete vyvrátiť?

Môžete.

Hlas má trochu problém s otázkami o financovaní strany. Viem si predstaviť, že predvolebná spolupráca s Dobrou voľbou, ktorá má štátny príspevok, by priniesla aj odpoveď na tento typ otázok – môžu povedať: zaplatili sme to zo štátneho príspevku, ktorý dostala Dobrá voľba.

Toľko peňazí Dobrá voľba nebude mať, kampaň bude podstatne drahšia. Ale ako pragmatik poviem, že mať normálne peniaze od štátu na kampaň je fajn. Hlas ich nemá, lebo sa predchádzajúcich volieb ešte nezúčastnil. Nevylučujem, že tam môže byť takáto motivácia, ale nemyslím si, že je tá hlavná.

Prečo stroskotali rokovania s Modrou koalíciou?

Pretože žiadne reálne neboli a k ničomu neviedli. Som zdesený zo stavu pravice na Slovensku. Je to ešte horšie, ako som o tom hovoril nedávno. Myslím si, že pravica dnes nemá voličovi čo ponúknuť. Fico ponúka cestu na východ, Pellegrini pokoj, Progresívne Slovensko sa snaží zadefinovať ako moderná progresívna strana. Ale to je všetko. Všetci ostatní ponúkajú len seba a svoju každodennú exhibíciu. Také zlé voľby pre pravicu, ako budú teraz, ešte neboli.

Eduard Heger by povedal, že ponúka zachovanie euroatlantickej orientácie Slovenska, čo nemusí byť málo.

To ponúkajú viacerí a cenou za to nemusí byť úplné zničenie spravovania štátu, ako to ukázal on za posledné dva roky.

V súvislosti so spoluprácou s Hlasom hovoríte, že „každý, kto sa tvári, že budúcu vládu bude možné zostaviť bez Hlasu, klame voličov“. Nie som ten, kto by nevidel rozdiely medzi Hlasom a Smerom v zahraničnej politike či v samotnom štýle politiky, ale znamená to ešte, že by vláda s ich programovým a hodnotovým nastavením bola dobrá?

Ja si myslím, že s Hlasom v koalícii je šanca na lepšiu vládu, než je táto.

Pre SME ste v januári povedali: „Ak by raz došlo k rokovaniam s Hlasom, potrebujem poznať ich názor na mnohé témy, ktoré sú pre budúcnosť krajiny podstatné.“ Mali ste na mysli členstvo v EÚ a NATO, udržanie podpory Ukrajiny vo vojne či ako sa budú stavať k reforme zdravotníctva alebo nezávislosti polície. Nepoznáme ich pohľad z toho, ako sa správali v parlamente za posledné dva roky?

Poznáme. Na druhej strane, vidíme aj to, že Hlas sa snaží v týchto témach pomerne výrazne odlíšiť od koreňov ľudí, ktorí ho zakladali. No nikde nie je istota, ako to bude. Ja hovorím o našich podmienkach a uvidíme, čo sa nám podarí vyrokovať. A mám pocit, že ak nebude vo vláde Smer, tak sa nemusíme až tak obávať o orientáciu Slovenska, základné parametre demokracie či podporu Ukrajiny.

Videli sme, ako Hlas podliehal hystérii pri obrannej zmluve s USA, ako sa správal pri optimalizácii siete nemocníc, ako hlasovali pri poslednom uznesení o Ukrajine v parlamente, snahách o zmenu paragrafu 363 či ako ich poslanci pripúšťajú zmenu na čele špeciálnej prokuratúry po voľbách. Nestačí nám to na to, aby sme boli podozrievaví?

Podozrievaví byť môžeme, ale nemôžeme ich prehliadať. Ani pre mňa to nie je láska na prvý pohľad, ani na druhý či na tretí. To, čo sa deje v krajine, môžete ovplyvňovať len vo verejnej funkcii. Musíte si položiť ťažké otázky, nakresliť červené čiary, ktoré neprekročíte – v našom prípade OĽaNO, fašisti a Smer –, a zvyšok je otázkou toho, či vieme vyrokovať niečo, s čím sme ochotní žiť. Ja som povedal, že osobne za Hlas kandidovať nebudem. Ale ak sa podarí vyrokovať rozumnú dohodu, na predsedníctve ju podporím, hoci bude znamenať, že nepôjdem na kandidátku. A nemyslím si, že by ma tam chceli.

Politické postoje Hlasu sú v mnohom podobné pozícii Sme rodina, ktorú ste nazvali „politickým vredom“. A tomu nerozumiem. K Borisovi Kollárovi ste oveľa kritickejší.

Podľa mňa je rozdiel v tom, a nech ma celá moja „bublina“ preklína, že Peter Pellegrini berie spravovanie štátu rozhodne vážnejšie ako Boris Kollár. Za tri roky som nevidel, že by Boris Kollár, Eduard Heger či Igor Matovič pochopili zodpovednosť za to, čo robia.

Urobili si z toho svoje ihrisko a divadlo, bezohľadným spôsobom presadzujú svoje bez toho, aby premýšľali, aký to bude mať dosah. V dobrom, ale aj v zlom zmysle Smer a Hlas berú vládnutie oveľa vážnejšie. V prípade Smeru to naozaj nehovorím ako dobrú vec. Ale Slovensko potrebuje vládu, ktorá bude brať vládnutie vážne. Nie toto, čo sa tu dialo tieto tri roky.

Otázne je, či nás Peter Pellegrini, ktorý už raz bol premiérom, ešte môže presvedčiť, že nasmeruje Slovenskom dobrým smerom.

Je to dokonalý premiér, akého si viem predstaviť? Nie. Ale viete si predstaviť, že by bol niekto horším premiérom, ako bol Igor Matovič alebo Eduard Heger? Ja už ani nie.