Dušan Mikušovič
Bývalý novinár a politický konzultant Rado Baťo, ktorý je dnes podpredsedom strany Dobrá voľba, napísal knihu Hrobári slovenskej politiky. Jej hlavnou myšlienkou podľa autora je, že „v politike nestačí byť dobrým človekom, ak vám chýba politický cieľ a vôľa naplniť ho“.
Hlavnými postavami knihy sú expremiérka Iveta Radičová, bývalý prezident Andrej Kiska a volebný líder koalície PS/Spolu, dnes podpredseda Progresívneho Slovenska Michal Truban.
Podľa Baťa všetko ľudia, ktorí to v politike mysleli dobre, no ich rozhodnutia v konečnom dôsledku „viedli k žalostnému stavu slovenskej politiky, v ktorom sa dnes nachádza“.
Na Slovensku nevychádza veľa kníh o zákulisí politiky. Baťova kniha takou je. Obsahuje pomerne veľa príbehov a epizód, pri ktorých verejnosť pozná výsledok či nejaké rozhodnutie, ale doteraz nemala šancu vidieť, ako k nemu aktéri dospeli.
Tento typ tvorby otvára aj veľa otázok. Sú historky v knihe pravdivé? Udiali sa presne tak, ako sú opísané? A kde sú riziká toho, ak jeden z priamych aktérov opisuje, čo v politike zažil?
Pokúsili sme sa na tieto otázky nájsť odpovede. Oslovili sme aj všetkých troch politikov, pre ktorých Baťo v minulosti pracoval a o ktorých v novej knihe píše.
Ako nešiel Truban do Cannes
Pred poslednými parlamentnými voľbami v roku 2020 Rado Baťo pracoval na kampani koalície PS/Spolu. Jej finále poznačil raketový nástup podpory hnutia OĽaNO, ktoré sa pevne chopilo témy volieb, teda boj proti korupcii a volanie po konci vlády Smeru.
Symbolom úspešnej kampane OĽaNO sa stalo živé vysielanie Igora Matoviča a jeho kolegov spred vily exministra Jána Počiatka v Cannes. Video rýchlo naberalo desaťtisíce zhliadnutí a do volieb sa na Facebooku prehralo viac ako 1,5 milióna ľuďom.
Rovnaký nápad, s akým v OĽaNO prišiel bývalý novinár a dnes poslanec Kristián Čekovský, mal aj Rado Baťo. „Dohodli sme sa, že Truban na Francúzsku riviéru s filmovým štábom odcestuje hneď v prvý víkend po oslavách Nového roka 2020. Po videu s Počiatkovou vilou mali nasledovať ďalšie,“ opisuje vo svojej knihe.
„Medzičasom sme riešili drobné nedorozumenie, keď sa letenky omylom objednali nie do Cannes, ale do Caen. Podstatne vážnejším – a neprekonateľným – problémom bol však náhly odpor volebného lídra Trubana k nápadu s videom pred Počiatkovou vilou. Nebol si istý, či je to pre neho vhodná forma kampane. Ani či niečo také bude voličov zaujímať. Cesta do Cannes sa zrušila.“
Baťo to v knihe označuje za chybu. „Aj keby Truban v Cannes nevyznel tak autenticky ako Matovič, minimálne by predseda OĽaNO o tri týždne nešiel do Francúzska a neurobil by rovnaké video. A všetci vieme, že video z Cannes Matovičovi veľmi pomohlo a nakoplo ho v kampani,“ vysvetľoval aj v rozhovore pre Denník N.
Rozhodnutie neletieť do Cannes je len drobnou epizódou, s pomocou ktorej Baťo v knihe opisuje chyby, ktoré Truban pred voľbami v roku 2020 urobil. Za oveľa vážnejší problém pri súčasnom podpredsedovi PS považoval, že išiel do kampane, na ktorú sa dobre nepripravil.
Michal Truban dnes hovorí, že sa zodpovednosti za kampaň pred poslednými voľbami nezrieka. „V kampani sme spravili mnoho chýb a ja ako líder kandidátky za ne nesiem primárnu zodpovednosť. Nebudem sa tváriť, že všetko viem najlepšie, len mi to vždy niekto pokazí,“ reagoval.
„Najdôležitejšie pre mňa dnes je, aby som sa z chýb v minulosti dokázal poučiť a aby sme ich preto v budúcnosti robili menej – ja osobne aj celé Progresívne Slovensko.“
No odohrala sa príhoda s videom z Cannes tak, ako ju opísal Rado Baťo? „Situáciu si pamätám trochu inak, než je štylizovaná v Baťovej knihe, ale nezdá sa mi vôbec užitočné rozporovať, či je niektorá konkrétna príhoda celkom férovo vystihnutá. Dnes je pre mňa skutočne oveľa dôležitejšie sústrediť sa na budúcnosť,“ odpísal.
Kiskova lyžovačka v Innsbrucku
Najrozsiahlejšia časť knihy sa venuje bývalému prezidentovi Andrejovi Kiskovi. Baťo bol jeho poradcom v kampani od jesene 2013 do volieb v marci 2014, ďalších päť rokov, až do júna 2019, pracoval v Prezidentskom paláci, pracoval preňho najdlhšie zo všetkých politikov, s ktorými sa profesijne stretával.
Ku Kiskovi je aj najtvrdší, v knihe aj priznáva, že časom sa ich vzťahy zhoršili. „Andrej Kiska bol exemplárny príklad človeka, ktorý to myslel dobre, ale zároveň tvrdošijne odmietal naučiť sa čo i len základy politického remesla,“ vysvetľoval bývalý poradca v rozhovore.
„V politike nemôžete bezcieľne blúdiť. Nemôžete sa spoliehať na to, že vaše pôsobenie je rámcované ušľachtilým cieľom, ktorým je pomoc ľuďom, a potom odmietať hľadanie nástrojov, ako tento cieľ naplniť.“
Pracovný rozchod s Kiskom datuje na obdobie po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. V knihe opisuje známy fakt, že správa o vražde prezidenta zastihla na rodinnej lyžovačke v Rakúsku. Podľa Baťa prezident dlho odmietal dovolenku prerušiť a vrátiť sa na Slovensko.
„Nezaberali upozornenia, že krajina smeruje do krízy, ktorá si vyžaduje prítomnosť najvyššieho ústavného činiteľa,“ píše v knihe.
„Kiskom spočiatku nepohla ani pozvánka na pochod na pamiatku Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorý sa mal v Bratislave konať v piatok. Prezident reagoval, že účasť na pochode sa mu nezdá, lebo sa možno budú chcieť priživiť extrémisti. ‚Okrem toho piatok vidím aj ako vážny rodinný problém,‘ dodal.“
Podľa autora knihy prezident v tejto chvíli nedoceňoval, čo sa v politike deje. Ilustruje tým to, že Kiska svoje pôsobenie v úrade bral čoraz viac ako „služobnú cestu v Bratislave“, počas ktorej sa tešil na víkend. Treba však dodať, že exprezident krátko po vražde zohral v politike dôležitú úlohu a svojím ráznym postojom prispel k tomu, že Robert Fico musel odísť z postu predsedu vlády.
Kiska sa podobne ako Truban nechcel venovať jednotlivým epizódam z knihy. „Knihu som nečítal a ani sa čítať nechystám,“ odpísal stručne.
„Jej vydanie beriem ako súčasť politickej predvolebnej kampane pána Baťa, a preto nemám dôvod z celkového kontextu vytrhnuté historky komentovať.“
Čo sa dialo na samite
Baťova kniha prináša zákulisný pohľad aj na obdobie vlády premiérky Ivety Radičovej (vo funkcii bola v rokoch 2010 až 2012), ktorej robil hovorcu. Okrem množstva iných epizód opisuje rokovanie o dlhovej kríze v Bruseli už po tom, čo Radičovej vláda padla, lebo jej parlament v spojenom hlasovaní nevyslovil dôveru.
Kabinet padol pre nesúhlas SaS s navýšením takzvaného eurovalu, no Radičová zostala poverenou predsedníčkou vlády až do predčasných volieb. Na rokovaniach Európskej rady teda ďalej z tejto funkcie zastupovala Slovensko. Podľa Baťa však bola presvedčená, že po páde vlády nemá mandát robiť v Bruseli v mene krajiny politické kompromisy.
„Jej odpor zašiel tak ďaleko, že z rokovania odišla. Dokonca bola odhodlaná predčasne odcestovať zo samitu domov na Slovensko,“ opisuje Baťo.
„V jednej chvíli sa veľvyslanec Korčok musel postaviť do dverí a so slovami ‚pani premiérka, nemôžem ti dovoliť odísť,‘ fyzicky zabránil predsedníčke vlády opustiť budovu Európskej rady. Po dlhom presviedčaní a intervenciách ostatných lídrov eurozóny vrátane kancelárky Merkelovej, ktorí sa bez slovenského súhlasu nedokázali pohnúť ďalej, sa premiérka Radičová na samit vrátila.“
Bývalá premiérka vyznenie Baťovej knihy komentovala krátko: „Beriem na vedomie, že pre pána Baťa sme spolu s prezidentom Andrejom Kiskom hrobári slovenskej politiky. Viac k tomu nemám čo dodať.“
Vyjadrila sa aj k historke z Bruselu. Považuje za samozrejmé, že tú istú situáciu dvaja zúčastnení prežívajú a interpretujú rôzne, no Rado Baťo v tomto konkrétnom príklade hovorí o rokovaniach, pri ktorých osobne nebol. Na samite v októbri 2011 bola premiérka v sále s ďalšími lídrami členských štátov EÚ sama.
„Samit sa konal po páde vlády a odzneli aj zásadné slová premiérov, že sa už nikdy viac nesmie zopakovať situácia, aby musela padnúť vláda pri presadzovaní európskych riešení,“ spomína bývalá premiérka.
„Toto stanovisko mi vytvorilo priestor na rokovanie, istý typ rešpektu a zohľadnenia dlhodobého postoja Slovenska voči pomoci Grécku. Samit sme preto blokovali, presunuli sa do inej miestnosti na bilaterálne rozhovory – zo žiadnej budovy som neodchádzala – tak ako vždy, keď sa nenašla dohoda a rokovanie bolo blokované. A stávalo sa to opakovane.“
Podľa Ivety Radičovej ju počas blokovania samitu vtedajší veľvyslanec Ivan Korčok žiadal, aby súhlasila s navýšením takzvaného dočasného eurovalu, čo by podľa nej nebol kompromis, a už vôbec nie v záujme Slovenska. „S veľvyslancom Korčokom sme následne rokovali bilaterálne aj s pani Merkelovou, aj s ostatnými, čo je inak bežný postup na samitoch, o podmienkach prijateľných pre Slovensko,“ opisuje dianie expremiérka.
„O cca piatej ráno sme sa dohodli na známej výnimke pre Slovenskú republiku, teda nepoužitie nášho navýšenia pre Grécko. Fakt o tejto vyrokovanej výnimke je overiteľný v schválenom dokumente a bol konzistentným pokračovaním našej politiky voči zadlženým krajinám, sľubu občanom počas finančnej krízy a v mene krajiny.“
Dramatické situácie k samitom patria
Podľa Radičovej bola situácia pomerne dramatická. „Zoznámte ma s politikom, ktorý po celonočných rokovaniach na samitoch počas finančnej krízy nebol frustrovaný a vytešoval sa z vytvoreného eurovalu a z finančných záväzkov. Ubezpečujem vás, že taký neexistoval.“
Bývalý stály predstaviteľ pri EÚ Ivan Korčok (v rokoch 2020 až 2022 bol ministrom zahraničných vecí) potvrdzuje slová bývalej premiérky, že samit v októbri 2011 bol napätý. Ako vraví, najdramatickejší z desiatok samitov, ktoré v Bruseli zažil.
„Premiérka Radičová na ňom bola už po nevyslovení dôvery a nemala mandát na také vážne rozhodnutia, aké sa pod obrovským tlakom finančných trhov mali prijať. Pravdou je, že sme hodnú chvíľu blokovali celý samit a vládlo tam mimoriadne napätie,“ spomína Korčok.
Veľvyslanec Radičovú presviedčal, že Slovensko nemôže pre domáci problém zhodiť zo stola dohodu na záchranu eura. Na premiérku tlačil, aby počas nočného rokovania o štvrtej ráno zobudila prezidenta Ivana Gašparoviča či predsedu parlamentu Richarda Sulíka a informovala ich o situácii.
„Nikomu sme sa nedovolali, a keďže premiérka neustúpila, riešením bola takzvaná slovenská výnimka. V komunikácii s premiérkou, s ktorou som mal vtedy – a mám dodnes – dobrý vzťah, som vtedy išiel dosť ďaleko, čo mi Iveta Radičová dala náležite najavo.“
Aké riziká má Baťova kniha?
Na Radičovej príklade sa dá ilustrovať, ako rozdielne vedia spoluprácu s niektorým z politikov interpretovať ich bývalí poradcovia. Rado Baťo v knihe opisuje, že atmosféra na úrade vlády v okolí Radičovej sa „menila od zlej k neznesiteľnej“.
Naopak, jej bývalá poradkyňa Ľuba Lesná, v knihe rozhovorov Krajina hrubých čiar hovorí o expremiérke ako o najférovejšej šéfke. A iný bývalý Radičovej poradca, Karel Hirman, sa s ňou pred niekoľkými mesiacmi radil o tom, či má prijať ponuku na post ministra hospodárstva v rekonštruovanej vláde Eduarda Hegera.
Knihy, v ktorých priami aktéri opisujú zákulisie politiky, vždy vzbudzujú kontroverzie. Ak je reč o dianí na európskych samitoch, príkladom môže byť kniha Dospeláci v miestnosti bývalého gréckeho Janisa Varoufakisa. V nej spomína, ako sa líšilo to, čo európski politici hovorili na rokovaniach a čo pred kamerami.
Keď knihu recenzoval Justin Fox z New York Times, zavolal bývalému americkému ministrovi financií Lawrenceovi Summersovi, či sedí jedna historka z hotelového baru, ktorú Varoufakis v knihe použil. Summers mu povedal, že ju bývalý grécky minister trochu prikrášlil. „No pravda, aj trochu prikrášlená, je do značnej miery pravdou,“ napísal Fox.
Politológ Lubomír Kopeček z brnianskej Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej univerzity sa venuje českej, ale aj slovenskej politike. Spomína si na dve knihy, ktoré v Česku vyvolali podobné ohlasy ako Baťova. Prvou je Budovanie kapitalizmu v Čechách, ktorej obsahom sú rozhovory s Tomášom Ježkom, bývalým ministrom privatizácie a aj bývalým spolupracovníkom Václava Klausa.
„Ježek bol veľmi otvorený a mnohé veci z ponovembrového obdobia opísal expresívne, niekedy bol voči jednotlivým aktérom aj mierne jedovatý. Vrátane Klausa. Dianie, samozrejme, opisoval zo svojho uhla pohľadu, ale dá sa povedať, že bol pomerne výstižný a kniha je dobrým zdrojom informácií o politike a ekonomike zo začiatku 90. rokov,“ vysvetľuje Kopeček.
Druhou knihou, na ktorú si politológ spomenul, sú staršie pamäti končiaceho českého prezidenta Miloša Zemana, ktoré vydal ešte v roku 2005. „Populárne boli hlavne preto, že mnohých spolustraníkov i ďalších ľudí nálepkoval veľmi negatívne, občas aj vulgárne, a to vrátane niektorých žien,“ vraví Kopeček.
„Objektivita vykreslenia spomínaných ľudí bola sporná, veľmi sa premietala Zemanova averzia k nim. Zeman bol a je hulvát, to je jednoducho fakt, ktorý predviedol aj ako prezident. Riešilo sa aj, že o niektorých veciach v knihe mlčal, lebo preňho boli nepríjemné. Ale zachytenie doby jeho politického pôsobenia a množstva udalostí je zaujímavé a do istej miery aj verné, samozrejme, zo Zemanovho pohľadu.“
Na aké riziká teda pri knihách priamych aktérov myslieť? „Ak je dotyčný aktér mimo politiky, bral by som to ako svedectvo, ku ktorému je dobré pristupovať opatrne ako k zaujatému. Ale nedá sa a priori zavrhnúť,“ myslí si Lubomír Kopeček z Masarykovej univerzity.
„Je, samozrejme, problematické, ak niečo podobné urobí aktér, ktorý je v politike stále aktívny a pri ktorom je možné – či chce, alebo nechce – chápať to ako súčasť politických aktivít a politického boja. V prípade Miloša Zemana bolo jasne vidieť, že si knihou zároveň vybavuje staré účty. To pri Hrobároch slovenskej politiky neviem posúdiť, lebo som knihu nečítal. Vždy je však možné konfrontovať to s inými svedectvami, ktorých napríklad z obdobia pádu Radičovej vlády bude veľa.“
V rozhovore pre Denník N dostal Rado Baťo otázku, kto s ním po vydaní takejto knihy ešte bude chcieť pracovať. „Vedel som, že to bude riziko a že si s vysokou pravdepodobnosťou už v slovenskej politike nenájdem miesto ako nezávislý politický konzultant,“ odpovedal.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
