Denník N

Keď pripadla Podkarpatská Rus Sovietskemu zväzu, desať rokov sa nemohli vysťahovať za otcom do Československa

Mária Blažovská vo svojom byte v Bratislave v októbri 2021. Foto - archív M. B.
Mária Blažovská vo svojom byte v Bratislave v októbri 2021. Foto – archív M. B.

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Za socialistickou železnou oponou existovala ešte jedna železná opona. Práve tá rozdelila rodinu Popovičovcov z Mukačeva na desať rokov. Otec žil v Bratislave, jeho manželka s tromi deťmi zatiaľ živorila len kúsok za československou hranicou, v Mukačeve.

Zlaté časy Podkarpatskej Rusi

Andrej Dimitrievič Popovič a Alžbeta Dankulincová pochádzali z učiteľských rodín. Vzali sa v Mukačeve. Ako prvá sa im v roku 1933 narodila Mária. Podkarpatská Rus, ktorej obyvatelia ešte v polovici 19. storočia spolu so Slovákmi žiadali autonómne postavenie v rámci Uhorska, bola v tom čase súčasťou prvej Československej republiky.

„Rodičia pochádzali z učiteľských rodín, obaja dedovia učili v Mukačeve. Otec bol riaditeľom rusínskeho gymnázia, vyštudoval latinčinu na Karlovej univerzite v Prahe,“ hovorí Mária. Učiteľkou bola krátko aj jej mama, potom sa však venovala deťom, keďže po Márii do rodiny pribudli bratia Jozef (*1938) a Mikuláš (*1941).

V období prvej republiky zaznamenala Podkarpatská Rus veľký rozvoj. „Kultúra ožila, divadlo, kino, školy sa vybudovali, obchody ako Sova,“ spomína Mária, ktorá chodila do rusínskej základnej školy, ktorú viedli gréckokatolícke mníšky, po jej skončení išla na gymnázium.

Nádejný rozvoj podkarpatskej spoločnosti v demokratickom Československu ukončila začiatkom novembra 1938 Viedenská arbitráž. Južná časť Podkarpatskej Rusi s rozlohou 1500 štvorcových kilometrov, na ktorej sa nachádzalo 97 obcí so 180-tisíc obyvateľmi, pripadla Maďarsku.

Maďarská okupácia

V uliciach Mukačeva zrazu bolo počuť maďarčinu. Mária si spomína, ako z gymnázia vychádzali študenti a rozprávali sa po rusínsky. Nejaký maďarský dôstojník sa na nich obrátil a povedal: „Maďarsky rozprávaj, maďarský chleba ješ, zabudni na rusínčinu.”

Študenti gymnázia zorganizovali demonštráciu proti maďarizácii, z čoho mal problémy aj jej otec, ktorý bol riaditeľom školy.

Deti sa však nakoniec po maďarsky naučili, rodičia tiež, keďže Mukačevo bolo národnostne zmiešané a žila tam aj maďarská inteligencia, predávali sa maďarské knihy. Rodina hovorili aj po nemecky, a to v dialekte, ktorým rozprávali tamojší Nemci.

Jednotlivé národnosti i ľudia odlišného vierovyznania podľa Márie žili v Mukačeve vo vzájomnej tolerancii. Do tejto atmosféry vpochodovali koncom vojny v roku 1944 nemecké vojská.

„Nebola taká panika, Nemci sa stiahli rýchlo. Maďari chceli vyprázdniť obchody a likvidovali potraviny, rozdávali múku, všetko z obchodov. Keď prešiel front, boli prázdne,“ hovorí pamätníčka.

„Oslobodenie“

Koncom roka 1944 začala Podkarpatskú Rus oslobodzovať sovietska armáda. Vojaci však územie neopustili. „Dúfalo sa, že dočasne. Ale múdrejší ľudia sa hneď pobrali a odchádzali. Každý, kto mal vzťah k Československu a poznal aj spôsob života v Sovietskom zväze, stalinský systém, sa snažil z toho vypadnúť,“ spomína Mária. Niektorí Rusíni sa preplavili loďkou cez Tisu do Maďarska, ďalší zase ušli cez vinohrady na Slovensko.

Aj keď platila dohoda, že Československo bude fungovať v pôvodných hraniciach, v novembri 1944 bol prijatý tzv. mukačevský manifest, kde delegáti národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny – aj pod vplyvom sovietskych agentov – odhlasovali pripojenie k Sovietskemu zväzu. V júni 1945 bola podpísaná dohoda medzi ČSR a ZSSR o odstúpení Podkarpatskej Rusi a v novembri ju ratifikovalo prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR.

Pre inteligenciu to znamenalo problém. „Jeden bývalý žiak môjho otca z gymnázia, ktorý robil nejakú spojku, došiel otcovi povedať: ‚Andrej Dimitrievič, odchádzajte, je na vás vydaný rozkaz do Sibíri,‘“ spomína Mária. „Ľudí v takom postavení ako môj otec, ktorí boli v nejakej pozícii, všetkých brali. Zvlášť maďarské rodiny, švábske rodiny, vysťahovali na Sibír, lebo sovietske vojsko potrebovalo byty,“ dodáva.

Otec sa teda na jeseň 1945 rozhodol „emigrovať na západ“, do povojnového Československa. Máriina matka však chcela počkať, kým pre nich na území Slovenska zabezpečí bývanie. „Otec sa potom rozhodol, 5. alebo 6. novembra, že ide, a moja mama, že príde na Vianoce. A tak sme zakotvili nie na jedny, ale na desať Vianoc v Mukačeve,“ krúti hlavou Mária. Rodina totiž hneď dostala sovietske občianstvo, a tak nemohla vycestovať.

Za „železnou oponou“

Mukačevo sa nachádzalo len 40 kilometrov od československých hraníc. Tak ako dnes, aj vtedy existovala nelegálna možnosť, ako prekročiť hranice. Máriina matka sa však bála.

„Boli možnosti. Mali sme ponuku, aspoň do Maďarska. Stačilo podplatiť ruských vojakov a gazíkom previezli všetkých. Načierno sa všeličo, za vodku, ak bolo treba viac dať ako vodku, prasa ste mu dali, hydinu, žrádlo, okamžite vás naložil. Ale moja mama to nedokázala, mníšky ju vychovali. Panské dievča, zo šiestich detí jedine ona ostala,“ krčí plecami Mária.

Nelegálne cesty však využíval otec, ktorý sa snažil rodine pomáhať. Oficiálne nemohol – bol totiž „zradca“, ktorý utiekol do „kapitalistickej“ cudziny. Raz sa mu napríklad podarilo poslať trochu peňazí cez banku. „Viem, že 80 rubľov mama dostala. Ale koľko dal otec, to neviem povedať.“

Občas im niečo prepašovali aj železničiari. „Mali sme kontakt načierno cez železničiarov, tí vozili uhlie. Vždy sme vedeli, že prídu cez Mukačevo a balík zhodia mame, alebo mama išla do Čopu. Živorili sme, ale s otcovou pomocou,“ hovorí Mária.

Matka totiž nemohla pracovať. „Zopárkrát ju zobrali na políciu, nech podpíše, že sa rozvádza, a v tom prípade môže ďalej učiť, ale to ona nechcela. Keby súhlasila, že sa rozvedie, nemala by už nič spoločné s Československom a manželom.“

Prasa v kuchyni, Rusi v obývačke

Mária dodnes nerada spomína na núdzu, ktorou trpeli. Niektorým aj to málo, čo mali, zhabali sovietski vojaci.

„Tak sa kradlo, že aj nám psa zastrelil nejaký ruský vojak. Na to sa dedo zobudil. A keďže choval prasa, na noc ho nosil do bytu. Do kuchyne, že by Rusi nie… Lebo keď zastrelili psa, tak mali pravdepodobne niečo v úmysle. Dedo ju večer vždy zobral a do rána bola sviňa vnútri. To bola katastrofa. Ovocie zbierali, nič sa nedalo schovať,“ hovorí Mária.

Zatiaľ čo prasa driemalo v kuchyni, obývačku zabrali ruskí vojaci. Rodina Popovičovcov však mala podľa Márie šťastie, lebo boli slušní. „Jeden sa priznal, že bol profesorom v Leningrade na univerzite, pýtal sa, či môže hrať na klavíri, a vysvitlo, že je Žid a nie Rus,“ spomína Mária.

Sovieti sa stravovali vo vlastnej reštaurácii, do ktorej občas brali aj jej bratov. „Že poďte s nami na večeru. Tak sa bratia vždy večer dobre najedli.”

Profesor dokonca zariadil, aby sa dobre najedlo aj prasa. Povedal chlapcom, aby vždy brali pohár na pomyje. Vo vojenskej reštaurácii totiž mali veľa odpadu, zatiaľ čo domáci treli biedu. Neskôr sa k nim nasťahovala celá ruská rodina.

Štúdiá v Užhorode

Keďže Popovičovci na rozdiel od ruských vojakov nedostávali potraviny, najstaršia dcéra, ktorá študovala hru na klavíri, musela začať pomáhať s rodinným rozpočtom.

Riaditeľ hudobnej školy, ktorý si vážil Máriinho otca, lebo sa ho kedysi ako Žida zastal, jej ponúkol, že potrebuje výpomoc. „Viem, že 310 rubľov som dostávala, veľké peniaze to boli. A z prvého platu dedo išiel kukuricu kúpiť, aby sme ju zomleli na kukuričnú múku,“ spomína Mária.

Neskôr urobila skúšky na muzikálne učilište v Užhorode, kde zase popri štúdiu dávala hodiny klavíra. Bola to pre ňu zároveň príležitosť, ako sa niekde najesť.

Keď však vyšlo najavo, čia je dcéra, vyhodili ju aj z internátu. Dievčatá ju však v noci cez okno púšťali prespať. Keď nakoniec prišli aj na to, našla si miesto ako spoločníčka istej aristokratky, u ktorej vítala hostí, sprevádzala ju na čaj a zároveň tam mohla prespať. V roku 1953, v čase, keď ešte študovala, zomrel Stalin.

Máriin posledný Prvý máj v Mukačeve, 1954. Zdroj – archív M. B.

Po desiatich rokoch za otcom do ČSR

„Po jeho smrti sa to uvoľnilo, otec začal písať žiadosti, že takú tragédiu Československo nepozná,“ spomína Mária. Keď im konečne dovolili odsťahovať sa, mama tomu ani nechcela veriť. Zbalili sa teda, naložili nábytok do vagóna a v júli 1955 konečne prišli na hranice. Tam však ostali stáť, keďže sa tu končí širokorozchodná koľaj.

„Týždeň sme tam trčali,“ krúti hlavou Mária. Vodu im nosili železničiari, trochu jedla mali so sebou. V Čiernej nad Tisou im nakoniec zaplombovali vagón s vecami a oni presadli na rýchlik do Bratislavy. „Bolo úžasné sedieť v takom elegantnom československom vlaku.“

Najprv bývali na internáte na Vajanského nábreží. Potom dostali trojizbový byt na Ulici Februárového víťazstva. Blízko polície, kam Máriu raz budú volať na výsluchy…

Vo veľkomeste si však Mária nevedela nájsť prácu, keďže spočiatku narážala na jazykovú bariéru. Vedela po rusínsky, rusky, maďarsky aj švábsky, čítala v azbuke či cyrilike, no nie v slovenčine.

Potom jej však rodinný známy poradil, že v Medzilaborciach idú zakladať hudobnú školu, keďže hra na hudobné nástroje sa tam dovtedy vyučovala len súkromne. Riaditeľom školy bol zhodou okolností ruský emigrant Alexandr Andrejevič Ľubimov, ktorého manželka bola spolužiačkou Máriinho otca, takže ju hneď aj ubytovali.

O dva roky neskôr zase zakladali umeleckú školu v Galante, kam mohla dochádzať z Bratislavy. V tom čase sa vydala za Petra Lattu z východného Slovenska, ktorý bol žiakom jej otca na mukačevskom gymnáziu. Narodil sa im syn Peter. Manžel pracoval na katedre ruského jazyka, od univerzity teda dostal dvojgarsónku v Krasňanoch, kam sa mladá rodina nasťahovala.

„Boli to dobré byty, ale niekedy tam aj tri generácie bývali v dvojgarsónke. Aj svokra sa cez zimu nasťahovala z dediny,“ vykresľuje pomery za socializmu Mária, ktorá však ako 31-ročná ovdovela. Ostala sama so synom.

Mária Blažovská ako 22-ročná, 1955. Zdroj – archív M. B.

Rusi ich dostihli aj v Československu

O pár rokov, v auguste 1968, sa v Bratislave objavili vojská Varšavskej zmluvy. Mária prekvapená nebola. „Vedela som, že bude zle, že nastane taký sovietsky systém,“ hovorí Mária. „Ale predpokladala som, že veľké svinstvá tu nemôžu porobiť, že svet bude vedieť o tom, že to je Československo, a to je značka v Európe. Že nebudú ľudí zatvárať a brať na Sibír, ako to robili na Podkarpatskej Rusi, že si ju vyčistili od inteligencie.“

Jedným si však bola istá – že to nebude dočasne. „Raz a navždy, len v inom vydaní,“ rozčuľuje sa. Hnevalo ju, že ich Rusi obsadili, na emigráciu však nepomýšľala.

Máriini bratia sa však s nastoleným režimom nechceli zmieriť. Mladší Mikuláš Popovič, ktorý sa najprv začal ako vedec venovať onkológii, dostal veľkú šancu za hranicami. Chlapec, ktorý ako dieťa niekedy nešiel do školy, lebo nemal topánky, sa totiž mal stať jedným z najcitovanejších vedcov 80. rokov 20. storočia.

Najprv dostal ročné štipendium Švédskej onkologickej spoločnosti a po návrate domov aj štipendium Eleanor Rooseveltovej na pobyt v americkom National Cancer Institute.

Počas jeho služobného pobytu v zahraničí však starší Jozef ušiel do Švajčiarska. Výsledkom bolo, že im obom zapečatili byt. Mladý vedec sa tak rozhodol, že sa nevráti.

Pridal sa k vedcom, ktorí sa v 80. rokoch snažili odhaliť pôvodcu tajomnej smrtiacej choroby. Mikulášovi sa podarilo nielen identifikovať vírus ľudskej imunodeficiencie, ale aj vyvinúť test na detekciu HIV v krvi, čím vyriešil aj vtedy veľmi akútny problém nákaz pri transfúziách.

Zatiaľ čo brat „zachraňoval“ svet, Mária sa musela postarať o rodičov. A chodiť po výsluchoch. Vo veci Mikuláša Popoviča bol podľa informácií Ústavu pamäti národa vedený vyšetrovací spis. „Ja som bola na polícii ako doma, aj pre Jožka, aj pre Miťa,“ hovorí. Otec, ktorý už mal 80 rokov, to podľa nej neznášal dobre. Policajti však aj jeho zavolali na výsluch.

Máriu to nahnevalo. Napochodovala na políciu s tým, že ak niečo chcú, tak ona zastupuje rodičov. Pýtali sa jej, či má niečo konkrétne. „Nie, ale chcem vám povedať, že sa správate na sovietsky spôsob. ,Nemôžu prísť?‘ Hovorím – nie. A potom bol už pokoj,“ dodáva.

Bratia sa už nevrátili, bolo im však treba doniesť zo zapečatených bytov doklady i rodinné cennosti. „V noci som chodila doslova vykrádať byty,“ usmieva sa šibalsky pamätníčka.

Po páde železnej opony sa už bratia nevrátili. Mária sa medzičasom druhýkrát vydala. Vedeckú kariéru vo svete dosiahol aj jej syn Peter, vnučky zase študovali medicínu.

Mária v čase nahrávania rozhovoru bývala v Bratislave, kde občas na ulici začula aj rusínčinu. Jej krajania tam chodia robiť robotníkov, upratovačky a pomocné práce. To, že skončili „pod červenou hviezdou“, považuje Mária za veľkú krivdu.

„Nechceli by samostatnosť, ale kultúru, školstvo, ekonomiku pozdvihnúť. Je to bohatý kraj, majú lesy, minerálne vody, a čo s tým. Živoria.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie