Palo Macho: Rodičia, ktorí neakceptujú svoje queer deti, robia nešťastnými obidve strany

Pred dvoma rokmi našiel umelec Palo Macho v ateliéri fragmenty skiel a grafík, ktoré pripravil sochár Jozef Jankovič ešte v čase, keď spolupracovali. Využiť spoločne ich už nestihli, no on sa k nim teraz vrátil. Umožnili mu povedať priamo aj veci, ktoré by vo svojej abstraktnej tvorbe povedať nedokázal.

„Jozef zvykol hovoriť, že ľudia sa nemenia – menia sa len podmienky,“ vraví výtvarník Palo Macho. „Mne to dnes pripomína 90. roky, keď politici využívali maďarskú kartu ako zbraň a zo susedov urobili nepriateľov alebo vinníkov. Raz si vyberú Maďarov, raz Židov, raz Rómov. Teraz stavili na LGBTI+.“

V rozhovore hovorí aj o tom:

• prečo preňho sexuálna orientácia nikdy nebola primárnou témou v jeho tvorbe;
• ako v 90. rokoch prijala jeho partnera rodina a prostredie malej dediny;
• ako vychádzal s kňazmi, keď robil realizácie do kostolov;
• čo radí študentom, keď pochybujú o perspektíve na Slovensku.

Jozef Jankovič zomrel v roku 2017, vaša spolupráca sa začala sedem rokov predtým. Čo vás vlastne dalo dohromady?

Bol to Peter Michalovič, ktorý tvrdil, že by nám to spolu mohlo fungovať, hoci ja som si to spočiatku nevedel predstaviť. Jozefa som vnímal nielen ako sochára, ale aj ako „svojho“ rektora, keďže sa ním stal v čase, keď som bol v prvom ročníku VŠVU (Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, pozn. red.). V roku 2010 som videl jeho výstavu v Danubiane, kde mal sochy zo železného plechu rezaného vodným lúčom, a vtedy mi to došlo: vodný lúč! Ten sa používa aj na rezanie skla.

V roku 2010 sme sa s Jozefom stretli na jednej oslave, kde som mu povedal, ako by spolupráca mohla fungovať. „Dobre, tak ja sa pripravím,“ povedal mi. To bola sobota. V stredu mi doniesol asi desať návrhov.

Bavili ste sa o politike?

Samozrejme, o všetkom. Jozef bol slobodný v myslení, vedel argumentovať, poznal súvislosti. Rozdiel medzi nami spočíval v tom, že kým on sa na veciach dokázal zasmiať, ja som bol nahnevaný. Udržiaval si nadhľad. Zvykol hovoriť, že ľudia sa nemenia – menia sa len podmienky. Vždy to tak bolo a bude, že chce niekto niekoho manipulovať, ovládať. Pomenoval veci presne a kráčal ďalej, chcel robiť – v tom sme si absolútne rozumeli. My sme sa za tých sedem rokov o tvorbe nerozprávali, pracovali sme. To bola naša istota.

Do názvu aktuálnej výstavy ste teraz použili názov Jankovičovho súsošia Obete varujú, ktoré je súčasťou pamätníka SNP v Banskej Bystrici a zároveň symbolom toho, ako komunisti perzekvovali umelcov. Pridali ste k nemu slovo „opäť!“. Čo vás k tomu priviedlo?

Ako výtvarník v tvorbe potrebujem neistotu a hľadanie, ale to, v čom žijeme, je nesmierne zložité. Akoby bolo všetko okolo nás rozbité, vládami postupne rozložené. Nehovorím len o situácii na Slovensku. Keď sledujem niektorých politikov v parlamente, vidím, že majú na tejto deštrukcii a agresivite založenú agendu. Polarizujú a radikalizujú spoločnosť, sú nepredvídateľní. Prezentujú sa ako ochrancovia konzervatívnych hodnôt a je to len ich honba za mocou. Cítim obrovskú agresiu, atmosféru tlejúceho zla, boj o moc a nie starostlivosť o ľudí ani o krajinu.

Pôvodne som chcel výstavu pomenovať inak, ale veľa som pri práci na dielach myslel na Jozefa a na naše rozhovory. Keby žil, určite by sa k tomu, čo sa deje, vyjadroval. Ja sám som nikdy a priori nereagoval svojou tvorbou na aktuálnu situáciu, pracoval som so všeobecnými princípmi, symbolikou a s témami v abstraktnom umení. Keď som objavil fragmenty Jankovičových skiel, zdalo sa mi, že je to príležitosť povedať niektoré názory priamo. Zraňovanie ľudských figúr je dnes aktuálnejšie, ako by sa zdalo. Zlo okolo nás stúpa. A ja sa sám seba pýtam, ako sa v tom dá žiť, ako sa v tom dá pracovať? Jankovičovu tému – zraňovanie človeka – si môže privlastniť každý človek, každá utláčaná komunita.

Tí, ktorí vás poznajú, pravdepodobne roky vedia, že žijete s partnerom, ale zatiaľ ste to ani v tvorbe ani rozhovoroch nijako neakcentovali. Čo vás primalo zmeniť tento postoj a napísať o tom veľmi osobný a otvorený text, ktorý sprevádza výstavu?

Nemal som