Ďalšie nové telá, ďalší smutný deň v Charkive. Reportáž z márnice, ale aj z hranice s Ruskom

V charkivskej márnici ležia dve telá. Jedno je celé zhorené a aj to druhé je vo veľmi zlom stave. Je tam aj smútiaca rodina.

V takejto situácii fotoaparát nevyťahujeme. „Nebolo by to etické,“ povzdychne si aj šéf márnice Jurij Nikolajevič Kravčenko. Je to on, kto vedie oblastný úrad súdnej medicíny. V kancelárii obloženej knihami vysvetľuje, že každý prípad je rovnako dôležitý a zaujímavý.

Tieto dve ukrajinské obete sú dôsledkom krvavej ruskej ofenzívy na Bachmut. Rusi posielajú svojich do ofenzívy v masách, ide o ten typ ofenzívy, pri ktorej sa nehľadí na počet mŕtvych. Vytrvalý tlak spôsobuje nárast strát aj na ukrajinskej strane. Stačí sa prejsť po charkivskom hlavnom cintoríne a zájsť do rýchlorastúcej časti venovanej „hrdinom Ukrajiny“.

Kúsky tiel z MH17 a obete ruského bombardovania

Späť do márnice. Jurij Nikolajevič je rodák z Donbasu. Do Charkiva prišiel v deväťdesiatych rokoch z Horlivky v Doneckej oblasti, tá je dnes pod kontrolou proruských separatistov.

V Charkive, označovanom aj ako mesto univerzít, vyštudoval súdnu medicínu, márnicu už vedie dlhé roky. Od roku 2014, keď Rusi vyprovokovali vojnu v Donbase, zažíva extrémne situácie.

Ťažko povedať, čo bolo horšie. Keď v piatich vagónoch na začiatku vojny priviezli do márnice kúsky ľudských tiel zo zostreleného lietadla MH17, ktoré Moskvou podporovaní separatisti trafili v júli 2014 ruským raketovým systémom Buk?

Kúsky tiel dorazili v špeciálnych vreciach. Niektoré dopravil Červený kríž aj mesiace po tragickej udalosti. Spravili prvú expertízu a zvyšky tiel poslali do Holandska, kde ich skúmali viac ako rok. Jurij Nikolajevič tam letel viackrát, aby pri tom asistoval.

Alebo bolo horšie masívne bombardovanie Charkiva, keď Rusi pred rokom začali totálnu ofenzívu a s ňou aj neúspešný pokus o obsadenie mesta? Delostrelectvo, nálety, raketové útoky na bytové domy aj tankové bitky…

„V niektoré dni k nám doviezli desiatky tiel. Polovica personálu vtedy odišla z mesta na bezpečnejšie miesta. Nespávali sme. Bolo to náročné, ale zvládli sme to. Vždy stihneme urobiť to, čo treba,“ vysvetľuje Jurij Nikolajevič.

Postup pri práci je vždy rovnaký: expertíza tela, toxikológia, histológia, imunológia. Je nadriadeným 130 expertov rôznych špecializácií. Po vyhnaní ruských okupantov z charkivskej oblasti v septembri sa väčšina do mesta vrátila. „Dnes tu pracuje 90 percent zo zamestnancov,“ hovorí šéf márnice.

Český generátor

Zvládli aj raketové útoky na infraštruktúru mesta, po ktorých nasledovali opakovane výpadky elektrickej energie. „Jeden generátor nám už odišiel, máme však druhý – českej výroby,“ rozpráva Jurij Nikolajevič. Prístroj vo vojenskej zelenej farbe je uskladnený na zablatenom dvore. Vedľa neho je hangár.

Už podľa zápachu vnútri stanu je zrejmé, že tam skladujú ďalšie mŕtvoly. Sú tam ruskí vojaci. Jurij Nikolajevič a jeho tím spolupracuje s forenznými expertmi polície a tajnej služby SBU, ktorí pomocou DNA spájajú nájdené ruské telá s vojnovými zločinmi. Popri nehodách, vraždách, úmrtiach na covid sa stali pevnou súčasťou novej rutiny v márnici.

„My robíme len expertízu tela. Závery sú na vyšetrovateľoch, prokuratúre a súdoch,“ vraví bez emócií Jurij Nikolajevič, keď stojíme pri vreciach s telami ruských vojakov. Jedno z nich je otvorené. Vnútri je niečo, čo vyzerá ako hnijúce zvyšky ľudského tela.

Toto je Charkiv 2023. V minulom storočí v tomto meste ľudia zomierali po brutálnom hladomore nariadenom Stalinom. Teraz Kremeľ nariadil toto mesto, rovnako ako ostatné ukrajinské, vykúpať v krvi.

„Pri jednom leteckom útoku zomrelo dvadsať ľudí, v iný deň zabil Grad osem ľudí,“ bilancuje Jurij Nikolajevič. „Bolo nás vtedy veľmi málo. Cintoríny nefungovali a nám sa na dvore množili telá,“ spomína na prvé mesiace po invázii.

Na jeseň sa podarilo Ukrajincom z Charkivskej oblasti vyhnať Rusov za hranice a vytlačiť hlbšie do Donbasu. V oslobodenom Iziume vykonal tím Jurija Nikolajeviča 450 exhumácií. V jednom hrobe našli ženu aj s nákupom, ktorý si niesla domov.

Rozprávame sa v kancelárii, v ktorej pracovala aj sovietska legenda súdnej medicíny a kriminalistiky Nikolaj Bokarius. Medzi pôvodnými knihami, ktoré Bokarius držal v ruke, visí jeho portrét. Na druhej strane kancelárie stojí na nožičkách starožitný fotoaparát Eastman Kodak, s ktorým vo voľnom čase Jurij Nikolajevič fotografuje priekopníckou metódou známou ako dagerotypia.

Pomocou striebra na sklenené tabuľky vyvoláva portréty. „Takto oddychujem,“ rozpráva ráno pred začiatkom novej šichty. Charkiv má pred sebou ďalší smutný deň.

Cintorín plný nových hrobov

Na hlavnom cintoríne v časti, ktorá sa pre množstvo modro-žltých vlajok nedá prehliadnuť, pribudne ďalšia vlajka a hrob s mŕtvym ukrajinským vojakom – snajperom Andrijom. Na tabuľkách sa viackrát opakuje nápis s totožným miestom úmrtia – Bachmut. Ten je vzdialený približne tri hodiny cesty autom.

Od ruských hraníc pravidelne lietajú nepresné rakety S-300 alebo Grady, do Charkiva je to len tridsať kilometrov. Pokúsime sa dostať čo najbližšie k nim.

Cestou prechádzame cez „deokupované územie“ – zbombardované dediny, ktoré zažili na niekoľko mesiacov ruskú nadvládu. Ťažko nájsť dom, ktorý by nebol poškodený. V Cyrkunoch neďaleko Charkiva čakajú na zbombardovanej zastávke ľudia na maršrutku. Kúsok vedľa si ďalší obyvatelia prišli po humanitárnu pomoc, odnášajú si malé piecky na drevo, ktorým sa hovorí buržujky.

Cez obec Ruski Tyšky neprejdeme, treba ich obchádzať, cez zbombardovaný most sa nedá prejsť. Všade je ešte množstvo mín. Pri lesíku niekto zle zabočil a natrafil na jednu. Pozeráme sa na vrak zhoreného auta.

Nakoniec po vyše hodine jazdy dorazíme do dediny Lypci. Na hranicu s Ruskom je to menej ako desať kilometrov. Prejdeme aj tretím blokpostom s ukrajinskou hliadkou vďaka dohodnutému kontaktu. Narazíme na dvoch vojakov z teritoriálnej obrany z Charkiva, predstavia sa pod prezývkami Chlad a Chemik. Do armády sa obaja prihlásili hneď na začiatku invázie.

Chlad však ešte pred nástupom k vojakom musel splniť jednu dôležitú osobnú misiu – dostať z jednej z okupovaných dedín rodičov do Charkiva. „Bolo to veľmi riskantné, ale jeden z miestnych mi ukázal cestičky a po tých sme ruských vojakov obišli.“

Jeden kilometer medzi Ukrajincami a Rusmi

Ako to vyzerá na hraniciach, odkiaľ počuť ten rachot delostrelectva?

„Delí nás od Rusov tak jeden kilometrov,“ hovorí Chlad o mieste, ktoré ešte nedávno pulzovalo životom. Ukrajincom sa podarilo vytlačiť Rusov až na ich územie. „Mínomety búšia každý deň bez ohľadu na to, či je deň alebo noc,“ vraví Chemik. Veľkým problémom je naďalej ostreľovanie mesta.

„Keď z Belgorodu vyletí raketa, v Charkive je za 40 sekúnd, nedá sa stihnúť to zastaviť,“ vysvetľuje Chemik.

Čím bližšie ste k hraniciam, tým je podľa vojakov silnejší proruský sentiment. Zdevastované domy bez striech a život v okupácii však aj tu často radikálne zmenil názory ľudí.

Rozprávame sa o tom s Alexandrom, opiera sa pri tom o svoj žltý veterán. Opisuje, ako jeho suseda bezdôvodne Rusi vzali so sebou a zbili. Spomína, ako celé mesiace presedeli v pivniciach a ako veľmi sa báli výbuchov.

Teraz je vďačný aj za to, že môže postávať vonku, hoci aj v daždivom počasí. Opiera sa o auto, a keď si spomenie na chvíľu, keď do dediny prišli ukrajinskí vojaci, usmeje sa a hovorí, ako ich vítal a oslovoval „naši chlapci“.

„Ponúkal som im svoje auto. Ale oni sa len smiali, že ho nepotrebujú,“ hovorí. Streľba sa v tej chvíli zreteľne ozýva neďaleko tejto dedinky. Vojna sa neskončila, Rusi sa môžu kedykoľvek pokúsiť o novú inváziu.