Denník N

Rektor Slovenskej technickej univerzity: Aj moja dcéra študuje na Slovensku

Rektor Slovenskej technickej univerzity Robert Redhammer. Foto – STU
Rektor Slovenskej technickej univerzity Robert Redhammer. Foto – STU

STU je druhá najväčšia univerzita na Slovensku. Spolu s Univerzitou Komenského patrí ku školám, ktoré sa umiestňujú aj v medzinárodných rebríčkoch. Jej rektor Robert Redhammer hovorí o tom, prečo sa naše univerzity nemôžu samy zlepšiť.

Sú naše vysoké školy kvalitné?

Sú aj dobré, aj horšie. Sú rôzne. Aj v USA máte také školy, ktoré sú top vo svetových rebríčkoch, ale sú aj školy, kde si dokážete kúpiť titul a nemusíte ani odísť z domu. Náš rozptyl v kvalite vysokých škôl je omnoho menší ako v USA. To znamená, že nemáme ani svetovo najlepšie školy, ale ani najhoršie.

A ktoré sú najlepšie a ktoré najhoršie školy u nás?

Najlepšia je, samozrejme, Slovenská technická univerzita (smiech). Ale vážne – je tu zopár škôl, za ktoré sa nemusíme hanbiť. Dôležité je, čo beriete ako kvalitu.

Môže to byť napríklad výskum alebo nezamestnanosť absolventov.

A už máte dva rôzne parametre. Začnime nezamestnanosťou absolventov. Absolventi vysokých škôl sa na Slovensku všetci do šiestich mesiacov zamestnajú.

Ale často pracujú na stredoškolských pozíciách.

To je druhá vec, ale sú zamestnaní. Vezmite si priemer – viac ako desať percent ľudí je bez práce. Ale u absolventov vysokých škôl je to omnoho nižšie číslo. Vysoké školy plnia úlohu zamestnanosti perfektne. Že niektorí ľudia potom nepracujú v odbore, je druhá vec.

Je správne, aby ľudia s diplomom pracovali na stredoškolských pozíciách?

Otázkou je, čo považujete za vysokoškolský diplom. Dnes platí, že nie každý diplom je rovnaký. Formálne sú síce rovnaké, ale vecne diplomy nemajú rovnakú hodnotu. Tak to máte aj v USA. Tam sa vás tiež pýtajú, akú školu máte. Poviete MIT (Massachusetts Institute of Technology), výborne. Ak máte „školu“, kde ste si len zaplatili diplom, vás neprijmeme. Na Slovensku si nájde prácu takmer každý absolvent vysokej školy, teda je to nejaký kľúč k zamestnanosti. Stredné odborné školstvo má väčší problém, tam sú desiatky percent absolventov, ktorí si nevedia nájsť prácu relatívne dlho. Alebo ináč: dá sa povedať, že každý, kto skončí vysokú školu, si zvýši vzdelanie. Nedá sa však povedať, že každý, kto absolvuje vysokú školu, získa aj profesiu. Dôvodom je, že niektoré študijné odbory sú všeobecnejšie ladené. Niektoré sú ladené profesijne. Niektoré odbory produkujú veľa absolventov, ktorých trh práce nedokáže absorbovať, potom sú však odbory, po ktorých je veľký dopyt, ale študenti tam nejdú študovať.

Ako to vzniklo?

Dôvodom podľa mňa je, že financovanie škôl dlhodobo nereflektuje potreby trhu práce. Je tam len minimálne prepojenie. To, čo chcú maturanti študovať, v plnej miere školy poskytnú a štát zaplatí. Školy tak plne reflektujú požiadavky maturantov, ale nie trhu práce. To, čo chce trh práce, by malo byť výraznejšie zohľadňované vo financovaní tak, aby školy boli motivované vzdelávať v tých odboroch, kde treba absolventov.

Nové centrum pre nanodiagnostiku, kde je niekolko pristrojov, ale top je medzi nimi transmisný elektrónový mikroskop, s ktorým vidíme objekty, ktoré sú miliónkrát tenšie, ako je hrúbka vlasu. v celej Európe sú iba tri takto kvalitné mikroskopy. Foto - STU
Nové centrum pre nanodiagnostiku. Nachádza sa v ňom niekoľko prístrojov, napríklad transmisný elektrónový mikroskop, s ktorým vidieť objekty miliónkrát tenšie, ako je hrúbka vlasu. V celej Európe sú iba tri takto kvalitné mikroskopy. Foto – STU

Ako by to malo vyzerať?

Jeden z najefektívnejších nástrojov presadzovania vzdelávacej politiky sú financie. Sú flexibilnejšie ako napríklad úprava zákonov. Dnes je financovanie nastavené tak, že kto chce čo študovať, môže študovať bez obmedzenia počtov študentov. Myslím, že by sa mali stanoviť limity aspoň pre niektoré odbory alebo vytvoriť mechanizmus určujúci limity. Druhá možnosť je zohľadniť mieru nezamestnanosti absolventov v jednotlivých odboroch. Tá sa síce vo vzorci financovania nachádza, ale jej vplyv je malý a ide sa ešte znižovať. Takže nie je potrebné sa podľa neho riadiť. Sú to zlomky percent z celkového objemu. Ešte iná možnosť je použiť platovú úroveň v príslušných skupinách odborov ako relatívnu mieru žiadanosti absolventov v praxi. Vo veľkých skupinách by to mohlo fungovať. V odboroch, kde by to zlyhávalo, by sa použila priemerná hodnota.

Čo ovplyvňuje, koľko peňazí pôjde konkrétnej škole?

Podľa počtu študentov sa rozdeľuje zhruba tretina peňazí, podľa počtu absolventov jedna šestina. Takže len študenti robia polovicu objemu peňazí. Keď mali stavebné disciplíny pokles prvákov o 20 percent, tak to v priebehu času budeme cítiť aj na financiách. Budú klesať tri – štyri roky. Ak je to teraz polovica váhy, tak výsledný pokles peňazí bude jedna desatina voči terajšiemu rozpočtu. Druhá polovica financií sa viaže na výskum.

Je v dnešnom systéme financovania niečo dobré?

Je. Napríklad, že sa výsledok novej komplexnej akreditácie premietne do financovania už nasledujúci rok, a to jednou štvrtinou financií. Dokonca – výrazne lepšie budú financované školy na špičke ako tie, ktoré sú hodnotené horšie v porovnaní so stavom doteraz. Toto robí väčšie rozdiely podľa kvality. To je veľmi pozitívne. A bol som veľmi prekvapený, že to podporila aj Slovenská rektorská konferencia. Bol návrh, aby sa to vrátilo späť, ale nedostalo to dosť hlasov.

Prečo rektori chceli, aby sa to vrátilo naspäť?

Niektorí rektori sa obávali poklesu financií pre ich školy v dôsledku akreditácie. Preto navrhli zmiernenie tohto parametra. Ale väčšine škôl na Slovensku ide o kvalitu.

Naozaj si to myslíte?

Áno. To hlasovanie tomu nasvedčuje. Otázka je, či majú možnosť robiť kroky na zlepšenie dostatočne rýchlo a dostatočne veľké.

Výskum na našich školách často nie je kvalitný. Prečo? 

Lebo nemusí byť vždy, aby škola dostala financie. Treba povedať, že v zahraničí je veľa vysokých škôl, ktoré nerobia výskum. A ani nemusia. Sú odbory, kde potrebujete absolventa, ale nepotrebujete, aby robil vedecký výskum. Napríklad účtovníci – je evidentné, že musí byť absolvent ekonomickej univerzity, ale potrebujete, aby počas štúdia každý študent robil vedecký výskum? Touto tortúrou nemusí prechádzať každý. Takých oblastí je veľa. Napríklad Kalifornský univerzitný systém má skoro 30 vysokých škôl a len šesť z nich je výskumných, ostatné sú vzdelávacie. V Európe sa však veľmi bazíruje na výskume. Intenzívny výskum by mal byť len na vybraných univerzitách. Myslím si, že viaceré vysoké školy môžu byť kvalitné aj bez intenzívneho výskumu.

Keď sa mali školy deliť na vysoké školy a univerzity, školy to nechceli, a preto dnes naoko robia výskum všetky.

Vidia, že môžu získať ďalšie prostriedky, tak sa tvária, že robia výskum. A to je ten problém. Lebo sa peniaze rozlievajú do šírky a nefinancuje sa to, čo má reálnu hodnotu.

Ale ak rektorom záleží na kvalite, prečo nepovedia, že nevieme robiť kvalitný výskum?

Keď viete, že môžete dostať viac peňazí, tak predsa nebudete hovoriť, že ich nechcete. Je to úplne jednoduché. Preto ten, kto poskytuje financie, by mal zvážiť, na základe akých kritérií financie poskytuje. Výstup výskumu musí byť medzinárodne akceptovaný. Keď prídete na novú zákonitosť, musí byť svetovo nová. Nie, že na Slovensku prídeme na niečo, na čo v Česku prišli už minulý rok. Preto sa snažíme aj na STU, aby vedecký výskum prinášal poznatky, ktoré sú svetovo nové, registrované v databázach vo svetovom jazyku, a nebola to len informácia v slovenčine pre lokálnych kolegov.

Aký je vzťah medzi školami?

Školy sú postavené navzájom do tvrdého konkurenčného boja. Bojujeme o študentov, o výstupy, o to, aby sme získali viac peňazí. Klesá potenciál na spoluprácu. Toto by nebolo to najhoršie. Ale rozdelenie financií musí schváliť akademický senát. Ten pozostáva zo zástupcov fakúlt. Takže začne podobný proces v rámci inštitúcie o to, kto získa viac. Fakulty sa tak tvária ako konkurenti, a aj keď na seba neceria príliš zuby, uzatvárajú sa do seba. To isté je vo vnútri fakulty a zas sa člení na menšie celky a tie majú zastúpenie vo fakultnom senáte. Spôsob financovania dnes spôsobuje, že každý sa uzatvára do seba. Vedie to k rozdrobenosti. A ak chcete niečo nové urobiť, spôsob financovania a zákony vám v tom nepomáhajú, konzervujú tak stav, ktorý tu je. Všetko, čo sa podarí presadiť a zmeniť, je akoby napriek systému a len vďaka vysokej miere uvedomelosti ľudí. Keby sa podarilo urobiť zmeny v zákonoch, čo by sa azda po voľbách dalo, mohlo by to byť ľahšie.

Na Facebooku ste napísali, že je otázne, či po voľbách bude vôľa riešiť problémy. Po tom, čo vidíte posledné štyri roky vlády Smeru, myslíte si, že vôľa bude?

Myslím, že bude. Nebudem sa vracať k tomu, čo bolo v minulosti a kto ako fungoval. To mi neprislúcha. Radšej sa pozerám dopredu. Veľa kompetencií v systéme sa viaže na osobu ministra a jeho najbližších ľudí. Bude veľmi záležať, kto bude ministrom, ako dobre budú ľudia okolo neho poznať prostredie a vedieť riešiť problémy. Ale som optimista.

Nové laboratóriá zamerané na IT v Mlynskej doline. Vzniklo tu datové centrum a niekoľko laboratórií spolu s firmami. Foto - STU
Nové laboratóriá zamerané na IT v  Mlynskej doline. Vzniklo tu dátové centrum a niekoľko laboratórií spolu s firmami. Foto – STU

Komunikuje minister školstva Juraj Draxler so školami dosť?

Myslím, že áno, načúva a mnohé veci aj zrealizoval. Nie úplne všetko, čo by sme chceli, lebo je limitovaný obdobím, ale je vidieť progres.

Chceli by ste, aby bol aj po voľbách minister?

Je to jedna z možností. Ale funkcia ministra sa neobsadzuje na základe toho, čo niekto v rezorte chce. Ide o politickú funkciu.

Zaujíma sa minister o vysoké školy?

Nejaké zmeny v metodike financovania urobil a boli pozitívne. Treba sa však zamyslieť nad väčšími zmenami. Malo by sa viac pozerať na kvalitu, previazanie na trh práce. Slovensko by malo mať niekoľko škôl, ktoré dokážu obstáť v silnej medzinárodnej konkurencii. Ktoré by dokázali reprezentovať Slovensko vo svetovom meradle. A to sa nedá robiť tak, že čo hlava a čo publikácia, to rovnaké peniaze. Stačí zopár škôl, ale tie musia mať omnoho viac.

Celkovo ide dosť peňazí na vysoké školy?

Ak sa ma pýtate, či dostávame dosť, tak poviem, že nie. Aj závery rektorskej konferencie hovoria, že to je málo. Ak si to porovnávate s okolitým svetom, tak je to, samozrejme, málo. Aj v porovnaní so strednou Európou dávame menej. Keď idete na východ, tam dávajú menej, ale nemôžete ísť veľmi na východ, lebo už v Japonsku sú to násobky. Ak to porovnávame s Českom, je to možno dvoj- trojnásobok, čo dávame u nás.

Koľko ste dostali tento rok z rozpočtu?

Dotácia na výskum, vzdelávanie a sociálne zabezpečenie STU, druhej najväčšej vysokej školy, bola približne 57 miliónov. Na kompletnú prevádzku, mzdy viac ako 3000 zamestnancov, výskum a vzdelávanie 15 000 študentov vrátane štipendií, príspevku na ubytovanie, kúrenie. K tomu sme získali peniaze cez projekty – ide o vedecké projekty VEGA a KEGA, ide najmä o učebné pomôcky. Dosť peňazí sme dostali aj z Agentúry pre podporu výskumu a vývoja. O tieto zdroje súťažíme aj s firmami a a akadémiou vied. Takže je to dosť náročné. A potom sú zdroje z eurofondov a zo zahraničia. Spolu by to malo byť na tento rok viac ako sto miliónov. Aj so súkromnými zdrojmi.

Koľko z toho je z výskumu?

Asi tretina príjmov. A „iné“ ako dotačné zdroje sú skoro polovica. Tento rok dokončujeme projekty z eurofondov, takže ešte to navýši zdroje. Ukončujeme štyri väčšie stavby. Práve tento mesiac sa všetko dokončuje, tak dúfam, že to zvládneme. V roku 2011 sme požadovali, aby sa z eurofondov neplatili malé projekty, lebo potom nevieme urobiť nič veľké, napríklad stavby alebo úpravu priestorov. Ministerstvo nám vyhovelo a teraz sa investície dokončujú. Už cítiť, že nové výskumné prístroje nám pomáhajú získavať projekty z Horizontu alebo zo zahraničia, ktoré by sme bez nich nedostali. Boli sme ôsmi zo 160 projektov Teaming v Európe, dostali sme prvý milión eur ako koordinátor v rámci Horizontu. Budeme sa uchádzať o druhú fázu a tam je prísľub 15 miliónov na päť rokov. Podali sme asi 80 žiadostí v medzinárodných konzorciách, desať z toho vyšlo, takže sme zhruba na úrovni priemeru úspešnosti v Únii. Je to povzbudivé.

Nie je toto cesta pre najlepšie vysoké školy, aby mali omnoho viac peňazí?

Snažíme sa. Ale keď máte obrovskú administratívnu záťaž, tak potom nemáte toľko času venovať sa medzinárodným projektom. Z Horizontu aj zo Siedmeho rámcového programu získalo naspäť Slovensko veľmi málo. Keby sme to strojnásobili, tak by to stále nebolo toľko, čo do toho dávame. Je tam priestor, ale je to náročné. Keď sa programovalo toto obdobie na čerpanie eurofondov, pýtali sa nás, čo treba urobiť, aby naše školy ožili. Stále sme nemali prístroje, alebo len také 40-ročné a priestory boli v dezolátnom stave. A s tým sa nedalo súťažiť na medzinárodnom poli. Teraz prístroje už máme a teraz je kriticky dôležité neprísť o ľudí a vedieť ich zaplatiť.

Obracajú sa podniky na naše vysoké školy?

Neobracajú sa tak, ako je to bežné napríklad v Kalifornii. Dávnejšie som sa stretol s človekom, ktorý mal skončenú vysokú školu v Rumunsku a vyučoval v Kalifornii na Berkeley. Hovoril mi, že keď chce zobrať diplomanta, tak musí ísť do dolinky (Silicon Valley) a presvedčiť niekoho, aby mu dal 50-tisíc dolárov na projekt. U nich je jednoduchšie takto získať zdroje ako u nás. Aj my by sme to takto chceli robiť, ale ochota a možnosti podnikateľov u nás nie sú také veľké ako tam.

Prečo?

U nás pôsobia najmä nadnárodné podniky, ktoré majú centrály inde, a priorita je tu vyrábať, nie skúmať a vyvíjať nové. Druhá vec je historická. Pred 25 rokmi sme mali veľmi dobrú spoluprácu s podnikmi. Po zmene režimu sa trhy rozpadli a naši partneri sa stratili. Potom prišli investori zo zahraničia, ktorí tu rozbehli vlastné podnikanie, ale tí nepoznali vysoké školy a chýbali väzby. Mnohí ľudia začali od nuly súkromne podnikať. Postupne sa s nimi darí rozvíjať spoluprácu, ale chvíľu to trvá. Napríklad s Esetom sme teraz otvorili spoločné laboratóriá, trvalo nám to päť rokov, kým sme našli spôsob a dohodli sa. Dnes máme pripravený nový študijný program o internetovej bezpečnosti. Ľudia z firmy prednášajú. Je to jedna z mála firiem, ktorá takto intenzívne vstupuje do spolupráce. Pre podniky robíme expertízy, ale chceme, aby sa spolupráca viac prepojila, aby sa zúčastňovali aj na výučbe.

Nie je to aj tak, že podniky nedôverujú našim školám? Stačí predražená doména v Žiline alebo článok o pochybných tituloch v Ružomberku a firmy to môže odradiť.

Predražená doména? Je to jednorazová záležitosť a aj problém elektronického trhoviska, s ktorým sú problémy. Niekedy mám pocit, že to, že sme verejní, nám spôsobuje väčšie problémy ako prínos.

Vy by ste si kúpili doménu za 3000 eur?

Nekúpil. Ale nerobil by som z toho vedu. Verejné obstarávanie má zabezpečiť, že každý potenciálny dodávateľ – podnikateľ má rovnakú šancu sa prihlásiť do súťaže. To komplikuje a predražuje celý systém. Zákon je veľmi zložitý, proces je veľmi dlhý. Nečudujem sa, že niekedy vznikne takáto kuriozita. Žilinská univerzita poskytuje dobré vzdelanie, robia zaujímavý výskum.

Ide o to, či takéto informácie nekazia meno našim vysokým školám.

Záleží na tom, ako to média postavia. Ak ide o jeden príklad, nemali by médiá písať, že univerzity sú zlé – čo čitateľ vníma ako „všetky“ sú zlé. Alebo niekto z niektorej iniciatívy povie, že „slovenskí profesori sú nedozretí“ – to vrhá dojem, že všetci sú nedozretí. Nehovorím, že sú všetci dozretí, ale keď to takto odznie, tak sa ma to dotýka, a aj mojich kolegov, ktorí majú svetové výsledky.

Ale ak Gazeta Wyborcza opíše, ako si Poliaci chodia na Slovensko do Ružomberka robiť pochybné diplomy, tak to nie je o tom, ako to médiá postavia.

Presne: treba hovoriť o konkrétnych školách a prípadoch, nezovšeobecňovať. Mnohých učiteľov, ktorí majú dobré výsledky, deprimuje, keď sa povie všeobecne, že školstvo je na figu a choďte študovať preč. Vyháňanie mladých ľudí študovať do zahraničia naberá katastrofálne rozmery. Celú intelektuálnu špičku akoby roky niekto vyháňal do zahraničia. Kto tu má potom pracovať na školách, v nemocniciach a na ministerstvách? Firmy si zvyšných šikovných preplatia, a na verejné pozície a na vysoké školy neostane takmer nik. Nemáme si ako udržať najlepších. Polovica špičky už na vstupe odchádza do zahraničia. Slovensku potom chýbajú.

Ale ak študenti vedia, že sa na školu dostane takmer každý, kto dá prihlášku…

A čo?

Vy by ste nechceli študovať s najlepšími, s niekým, kto reálne prešiel výberom?

A myslíte si, že v Česku to neplatí? A v Nemecku a Dánsku? To nie je podobne?

Je podľa vás prijímacie konanie u nás a v Dánsku i Nemecku na rovnakej úrovni?

Nie, ale masifikácia vysokoškolského vzdelávania je v celej Európe, okrem Švajčiarska, kde sa chvália, že len pätinu ľudí majú na vysokých školách.

Nové auly. Foto - STU
Nové auly. Foto – STU

ARRA tvrdí, že naši najlepší odchádzajú do zahraničia.

Možno polovica z tých najlepších. Osmina slovenských študentov je len v Česku. Tí ma najviac hnevajú. Nie tým, že sa oni rozhodli tam študovať, ale tým, že sme si ich tam nechali odlákať, lebo z nich sa málo vráti. Nie je to chyba len slovenských vysokých škôl. Je to trend a problém Slovenska ako krajiny. Česi začali investovať do vysokých škôl veľké peniaze, začali stavať internáty, kampusy. Majú priebežné financovanie vyššie ako u nás. A keď už majú nové kampusy, tak maturanti pôjdu radšej do nového, je im jedno, koľko má kto karentových publikácií či „nobelových“ cien. Vidia prostredie a entuziazmus. Tak začali chodiť do Brna. Česi si dali do pravidiel, že za Slováka dostanú školy rovnaké peniaze ako za českého študenta. Tak začali robiť nábor a ťahajú celé triedy. Chodia po Považí a propagujú svoje školy.

To môžu robiť aj naše školy.

PR áno, veď aj robia. Rôzne prezentácie na veľtrhoch, v médiách, ale aj individuálne na školách. Ale to nestačí.

Akú školu by ste si dnes vybrali? Ostali by ste na Slovensku?

Pozriem sa aj do zahraničia. Bol som sa pozrieť, ako to funguje v Británii, a po roku som sa vrátil. Ponúkli mi dokončenie dizertačky tam, ale vrátil som sa, lebo som našu školu považoval za lepšiu.

Keby ste si mali vybrať, kde robiť bakalára, ostali by ste tu, či by ste šli do Česka?

Nešiel by som. Ale záleží na tom, čo chcete študovať. Moja dcéra študuje na lekárskej fakulte v Bratislave. Pretože sme to považovali za najlepšie, a nie preto, aby ostala doma. Školy aj fakulty sú rôzne, nie je každý diplom a štúdium rovnako kvalitné a maturanti si musia dať pozor, kam si dajú prihlášku.

Čím to je, že stredoškoláci stále chodia na školy, o ktorých sa hovorí, že sú zlé?

Pohnútky môžu byť rôzne. Niektorí nemajú dosť informácií. Niekto si volí preto, že je to blízko, alebo chcú odbor, ktorý inde nie je. Niektorí sa vôbec nezamýšľajú, čo bude potom. Stále sa na Slovensku nerobí dostatočný rozdiel. Všímajme si, že školy sú rôzne. Treba dať pozor, aby človek nezačal študovať niečo, čo ho potom zaťaží na zvyšok života.

Ktoré školy sú najhoršie?

To vám nepoviem. Akreditačná komisia hodnotila školy a je to verejné. ARRA robí rebríčky, aj keď sú najmä akademické.

Nemali by sa najhoršie školy zatvoriť?

Akreditačná komisia dala aj negatívne hodnotenia, ale nie vždy boli akceptované. Aj teraz dali na jednu školu, myslím na Goethe Uni, negatívne hodnotenie. Principiálne ide o to, ako vznikajú školy. Verejné školy sú zriaďované zákonom, je v ňom zoznam. Ak chcete zriadiť novú školu, musíte dať legislatívny návrh, presvedčiť parlament a potom sa môže zriadiť a dostane sa do zákona. Jedným z veľkých problémov nášho vysokého školstva, s ktorým vysoké školy nič nevedia urobiť, je, že v 90. rokoch sa začali zakladať vysoké školy. Najlepšie v každom krajskom meste jedna. A teraz si predstavte, že by niekto mal urobiť iniciatívu, zrušiť školy. Presvedčiť parlament a zavrieť ich.

To asi nie je reálne.

Je to politicky nereálne, aby niekto politicky rozhodol o zatváraní škôl. Vždy, keď sa školy na území Slovenska zatvárali, bolo to spojené s temným obdobím. Podvedomie medzi ľuďmi je, že zatváranie škôl je zlé. To by chcelo veľkú politickú guráž. V 90. rokoch bola u nás menej ako pätina populačného ročníka na vysokých školách, ale trend v Európe bol taký, že by to malo byť až 30 až 40 percent. Vtedy sa politicky chcelo docieliť, aby viac ľudí študovalo. Bola to legitímna požiadavka. Ale začali zakladať školy a to nebolo najšťastnejšie. Dnes máme relatívne veľa škôl, stihli sme už „vzdelať“ prakticky všetkých ľudí, ktorí nestihli vyštudovať hneď po maturite. Demografia klesá, máme o štvrtinu menej študentov a ich počet ďalej klesá. Zisťujeme, že máme veľa škôl s malým počtom študentov. Naše najväčšie školy sú príliš malé, aby bodovali vo svetových rebríčkoch, lebo rebríčky závisia aj od absolútnej veľkosti, koľko máte učiteľov a študentov, výstupov. Nevieme sa z toho vymotať. Bolo zlé rozhodnutie zakladať veľa škôl. Bolo by lepšie, keby sa rozširovali existujúce školy, keby sa viacej koncentrovali vzdelávacie i výskumné aktivity.

Znie to bezvýchodiskovo – máme málo peňazí, študentov, škôl je priveľa. Nechceme ich rušiť ani spájať.

Škola sa nemôže rozhodnúť spojiť sama, musí to schváliť aj parlament. Takisto pri zrušení. Prečo by škola povedala sama sebe, že sa zruší? No vyššia efektívnosť sa dá docieliť aj v dnešnej štruktúre. To, koľko máme škôl, by nemusel byť najväčší problém, ak by školy mohli robiť dynamické zmeny. Treba ich odblokovať.

Iniciatíva Živé univerzity povedala, že vysoké školy u nás sú v kríze. Čo si o tom myslíte?

Neviem si spomenúť, ktorá to je iniciatíva, lebo ich je veľa. Nerád by som sa teraz vyjadroval k jednotlivým iniciatívam. Dá sa veľa opraviť a pomôcť vysokým školám, ak by sa chcelo. Niekedy sa nám zdá, že na rozdiel od starovekých univerzít ako Bologna a Sorbonna, kde univerzity dostali právo upraviť si vlastné vnútorné podmienky, je na Slovensku veľa vnútorných vecí predpísaných zákonom. To je brzdou vnútornej evolúcie, možnosti kvalitatívneho posunu dopredu.

Mali by mať univerzity väčšiu voľnosť od štátu?

Pred pár rokmi robila Európska asociácia univerzít štúdiu o vysokoškolskom systéme v rôznych krajinách. Slovensko tam nedopadlo veľmi dobre už ani v porovnaní s Českom, a to zákony v oboch krajinách sú veľmi podobné. Miera autonómie slovenských vysokých škôl je menšia ako v Česku.

Čoho sa to týka?

Napríklad je veľa celoštátnych predpisov, ako máme vyberať profesorov. A aj keď je to vnútorná vec univerzity, je štátny mechanizmus, ktorý do toho zasahuje. V štúdii to Slovensku vyčítali, lebo univerzity by si mali samy zodpovedať za to, akých profesorov obsadzujú.

Kde vás ešte zákon obmedzuje?

Zákon by nemal zasahovať do vnútra univerzít. Dnes určuje, že univerzita má fakulty, na čele fakulty má dekana. Predpisuje, že fakulta musí mať vedeckú radu a akademický senát, a ešte aj ich zloženie. Predpisuje celý rad vecí, ktoré musí senát schvaľovať, a veci, o ktorých musí senát „len“ rokovať. Čo môže a musí robiť vedecká rada. Nenecháva sa to na úpravu vysokej školy. Aj keby to nakoniec škola urobila rovnako, malo by to byť jej právom, výsadou. Pôvod pravidiel pochádza z roku 1990, keď sa prvýkrát po revolúcii kodifikovalo vysoké školstvo. Vtedy to malo ešte nejaké opodstatnenie, ale zotrvačnosťou tieto pravidlá zostali doteraz, aj keď dnešný zákon je z roku 2002 a bol veľakrát novelizovaný. Snaha o zjednodušenie ostala na polceste.

Aký by bol ideálny stav?

Neviem, či existuje ideálny stav. Momentálny stav nie je vyslovene zlý, je funkčný. Ak by došlo k takej zmene, že by prestal byť funkčný, bolo by to podstatne horšie. Lepšie by bolo, ak by zákon určoval len rámce, pravidlá pre univerzitu ako celok, a dal by jej právomoc vnútorne sa zorganizovať. Predstavte si, že by v obchodnom zákonníku v časti akciová spoločnosť bolo napísané, že sa delí na divízie, tie majú také a také orgány, v ktorých si zamestnanci volia riaditeľa, a generálny riaditeľ celej akciovky je volený v grémiu, kde majú všetky divízie rovnaké zastúpenie. Ako by boli také akciové spoločnosti úspešné? Je to absolútne nepredstaviteľný stav, ale vysoké školy sú takto v zákone definované. Je pravda, že nie každá vysoká škola má fakulty, ale tá, ktorá ich už má, často už nedokáže vnútorné pomery zmeniť.

Učitelia základných a stredných škôl teraz protestujú a hovoria o štrajku. Ak by tu bol štrajk, zapojili by ste sa?

Je to komplikované. Neviem, či štrajk bude. Myslím si, že učitelia nie sú práve tí, ktorí by chceli štrajkovať. Paradoxne je zlá situácia v Bratislave, lebo sú tu vysoké ceny a učitelia, ak nemajú nadpriemerné platy, tak ťažko prežijú. Úplne to chápem. Vysoké školy sú v inej situácii, lebo nová úprava zákona z roku 2002 umožnila vysokým školám hospodáriť. Dostanú dotáciu ako balík, ktorý môžu podľa seba prerozdeliť. Keď táto zmena prišla, aj priemerné platy stúpli a klesol počet ľudí na školách. To chýba v systéme na základných a stredných školách. Nie je to chyba škôl, učiteľov, ale systému. Nedarí sa optimalizovať sieť stredných škôl, a tak sú veľké fixné náklady. Treba na to upozorňovať. K čomu by mohol štrajk pomôcť, je zvýšenie celkového financovania školstva. Ale to nestačí, treba urobiť ešte veľa iných krokov.

Aké sú dnes platy na univerzite?

Priemer za prvé tri štvrťroky je okolo 1030 eur. Máme to rozdelené na kategórie, aby sme mohli motivovať mladých ľudí. Často sa nám vyčíta, že učitelia na vysokých školách nemajú odborný rast. Ale to nie je pravda, keď príde asistent, urobí si doktorát, potom má pár rokov, aby ukázal výkon, inak dochádza. Ak má vedecký výkon, tak sa habilituje, a keď je docentom, má teda vyššiu odbornosť aj vyšší plat.

Mnohí to však kritizujú, lebo ak je akreditácia viazaná na profesorov a docentov, tak sa školy snažia ich mať čo najviac.

Máte pravdu, ale to je vec akreditácie a menovacieho pokračovania. To je previazané. Preto urobiť zásadnejšiu zmenu v jednej z týchto oblastí znamená, že musíte urobiť zásadné zmeny aj v ostatných. Ak napríklad zrušíte menovanie profesorov prezidentom a budete ich vyberať konkurzom, vtedy treba zmeniť celú akreditáciu, systém pracovnoprávnych vzťahov a aj vnútorné procesy na školách. Potom asi stráca zmysel mať vedecké rady fakúlt. Celé sa to rozhádže. Teraz je zákon nastavený tak, že to nejako spolu ladí, funguje, ale ak vytiahnete jednu tehličku, aj ostatné sa narušia. Už 13 rokov je to takto zafixované, v podstate 25. Ak by chcel niekto výraznú zmenu, musí zákon napísať nanovo. Napísať celý zákon nanovo nie je triviálna úloha. Napríklad v Česku bola snaha urobiť nový zákon. Neprešla. Padla vláda a skomplikovalo sa to. Potom bola snaha urobiť zásadnú novelu, ale opäť padla vláda, skôr než sa stihlo vydiskutovať potrebné. Teraz chcú urobiť minimálnu novelu a azda im to vyjde. Možno je to inšpirácia aj pre Slovensko po voľbách.

Robert Redhammer (52)

Je rektorom Slovenskej technickej univerzity. Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu SVŠT v Bratislave a po jej ukončení pôsobil ako výskumný pracovník, neskôr ako učiteľ. V rokoch 1991 až 1992 pôsobil na univerzite v Yorku v Anglicku. Bol zodpovedný za vybudovanie Univerzitného technologického inkubátora na STU v rámci programu INTEG financovaného agentúrou NARMSP z fondu PHARE, ktorý prispel k založeniu a rozvoju 32 nových podnikov. Inicioval založenie univerzitnej obchodnej spoločnosti STU Scientific. Vytvoril Výskumné centrum STU a vypracoval koncept vedecko-technologického parku ako dlhodobého rámca rozvoja areálov.

Je členom výkonného výboru Medzinárodnej únie pre vákuovú vedu, techniku a aplikácie (IUVSTA.org), predsedom Rady pre vedu a techniku Rady vysokých škôl. V rokoch 2005 až 2009 bol členom predsedníctva Agentúry na podporu výskumu a vývoja (APVV.sk) a autorom troch programov agentúry zameraných na podporu excelentnosti, podporu výskumu a vývoja v malých a stredných podnikoch (obdoba programu SBIR/STIR) i podporu spolupráce akademických inštitúcií s podnikateľskou praxou.

V roku 2006 absolvoval prestížny International Visiting Leadership Program, v rámci ktorého študoval úspechy takmer 20 elitných vysokoškolských inštitúcií v piatich štátoch USA.

Majitelia firmy Eset sú investormi Denníka N. 

Teraz najčítanejšie