Denník N

Radšej sa nehádajte v kuchyni

Autori roky chodia za „psychopatmi“, dávajú im testy, robia výskumy a nakoniec o nich napíšu.

Zlo_polep_print.inddKaždá veda má svoju sexy tému, ktorá fascinuje aj laikov. Fyzika má neurčitosti kvantovej teórie, astronómia čierne diery, biológia možnosti klonovania živých bytostí.

Psychológia a psychiatria majú viacero takýchto tém. Jednou z najpríťažlivejších je fenomén „psychopatov“ – ľudí, ktorých psychika funguje na iných princípoch, ktorých svedomie, ak nejaké majú, sa riadi inými zákonmi, ktorých mozog vykazuje odlišnú činnosť. Hneď na začiatku treba zdôrazniť, že pojem psychopatia sa dnes v serióznych odborných kruhoch nepoužíva. „Psychopat“ vymizol zo psychológie podobne ako debil, imbecil či idiot preto, lebo vzbudzoval príliš negatívne emócie a stratil odbornú neutralitu.

„Psychopati“, čiže ľudia s antisociálnou či inou poruchou osobnosti, fascinujú a svojím spôsobom priťahujú odjakživa. Rovnako ako čierne diery. A tak ako nie je ľahké preniknúť k čiernym dieram a vidieť, čo sa deje za ich horizontom udalostí, nie je ľahké pre „nepsychopata“ porozumieť mechanizmom ich psychiky (hoci do ich blízkosti sa každý z nás z času na čas dostane).

Dvaja páni – autori dnešných kníh, to robia už roky – chodia za „psychopatmi“ do väzníc (tam je ich koncentrácia vysoká), dávajú im testy, rozprávajú sa s nimi, robia výskumy, potom nad nimi premýšľajú a nakoniec o nich napíšu. A čitateľovi potom idú po chrbte zimomriavky.

Ako funguje psychika pri zločinoch

Prvým z nich je Anton Heretik – profesor psychológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Je autorom viacerých kníh, ktoré sa zaoberajú agresivitou. Túto knihu nazval, ako sám v doslove prezrádza, marketingovo – názov Zlo (Ikar, 2015) naozaj do odbornej terminológie nepatrí, ale, podporený grafikou obálky, je krátky, úderný a ostrý – ako činy, ktoré spáchali protagonisti jeho knihy.

Ide väčšinou o vrahov. Autor roky pracuje ako súdny znalec a za ten čas stihol vyšetriť množstvo zločincov. Toľko, že mu to stačí nielen na odborné spracovanie (v jeho predchádzajúcich knihách Extrémna agresia l. a ll.), ale aj na osobný pohľad na to, ako funguje ľudská psychika pri zločinoch. Ktoré faktory sa podieľajú na tom, že jeden človek zavraždí druhého.

Heretikovo poňatie tejto ťažkej témy je tentoraz jednoduché a prehľadné – bez veľkých akademických vstupov, odborných výrazov či citácií. Ide vždy o príbeh zločinu a predstavenie vraha – aký je človek, jeho osobná história, kde a ako došlo k trestnému činu. Nasleduje výsledok psychologického vyšetrenia – tu autor zvolil strednú cestu, nevidno ho v celej jeho hĺbke, ale predsa len sa čitateľ musí prelúskať niektorými odbornými pojmami a zapnúť racionálne myslenie – čo, mimochodom, pri všetkých tých zločinoch padne celkom vhod. Pocit, že „zlo“ sa dá aspoň sčasti upratať a pomenovať, prináša útechu.

Kniha je rozdelená podľa rôznych typov zločinov – na začiatku píše o vraždách medzi príbuznými a blízkymi osobami. Netreba zabúdať, že najčastejšie sa navzájom vraždia ľudia, ktorí sa navzájom poznajú. Nielen v mýtoch, ktoré sprevádzajú čitateľa v tejto časti knihy. Ak k tomu prirátame, že za istých okolností sa každý z nás môže stať vrahom, čo je Heretikovo ďalšie varovanie, treba sa radšej vyhýbať hádkam v kuchyni, kde sú poruke nože – nezabudne pripomenúť.

V ďalších kapitolách prevedie čitateľa po rôznych zákutiach sveta zločinu – medzi bezdomovcami, mládežou, Rómami, cudzincami, mafiánmi (áno, aj tými mediálne známymi). Zaoberá sa aj špecifikami zločinov u rôznych psychologických skupín či porúch. Autorovi slúži ku cti, že sa nebojí ani citlivých tém, ako sú prisťahovalci či Rómovia, dokonca odhaľuje svoje vlastné predsudky, ale aj svoj boj s nimi. Ponúka na fenomén vraždy nielen psychologický, ale aj filozofický, dokonca aj celkom osobný, ľudský pohľad.

Čítať o ľudskej agresivite a vraždách nie je práve príjemné, ale ak sa k tomu už človek odhodlá, tak profesor Heretik je dobrý sprievodca – jeho jazyk je zrozumiteľný, prístup k veci stráviteľný, vie písať s odstupom, múdro a aj vtipne.

„Psychopatia“ ako návod na úspech

psychopat_bigDruhú knihu o tzv. psychopatoch napísal britský psychológ Kevin Dutton v spoluautorstve s Andym McNabom, skutočným menom Stevenom Mitchellom, bývalým britským vojakom špeciálnych jednotiek, autorom viacerých románov. Kniha Psychopatův průvodce na ceste k úspěchu (Emitos, 2015) je o niečo kontroverznejšia ako prvá, ale určite stojí za pozornosť.
Duttonov nezvyčajný sprievodca svojím názvom evokuje známeho Stopárovho sprievodcu galaxiou, a je to podobne šialená jazda. Témou, obálkou a štýlom nadväzuje na prvú, mimoriadne úspešnú Duttonovu knihu Moudrost psychopatů.

To je naozaj originálna kniha a Psychopatův průvodce pôsobí ako jej obchodné pokračovanie. Spoluautor Andy má úlohu robiť živý exemplár „psychopata“ – s Duttonom tvoria dvojicu vtipných osôb, ktoré spolu sedia na dobrých prepečených steakoch, cestujú do Indie a pomedzi to debatujú, ako to vlastne tí „psychopati“ v hlave majú – a Andy to dokladuje na rozhovoroch s letuškami či s čašníkmi. To síce dáva knihe spád i humor, pôsobí to však dojmom púťovej atrakcie, ktorú Andy rád prijíma. Jeho spoluautorstvo je skôr na ozdobu – pretože takmer všetky kapitoly sú dielom Duttona.

Kniha je sprievodcom „obyčajného“ človeka nielen tým, ako funguje myseľ „psychopata“, ale aj tým, čo sa môže človek od neho naučiť, aby bol úspešný – pretože, to sa nedá poprieť, mnohí ľudia s antisociálnou či s inou poruchou osobnosti úspešní sú. Samotný cieľ knihy je teda jasný už z náz­vu – ide o cestu k úspechu. Je už na osobnom vkuse čitateľa, nakoľko je pre neho úspech dôležitý a čo je zaň ochotný zaplatiť.

Kniha trocha podlieza latku svojej staršej sestry – stavia na zaručené recepty na život. Konkrétne odporúčania a rady sa v mnohom podobajú manažérskym školeniam o tom, ako prestať prokrastinovať, ako povedať nie, ako zvýšiť svoje sebavedomie a podobne. Len je to zabalené do príťažlivého obalu, ozdobené testami pochybnej kvality, názornými príkladmi, manuálmi na zvládanie náročných situácií. Niektoré odporúčania sú zaujímavé, mnohé sú v psychológii známe a používané – ako napríklad koncept naučenej bezmocnosti.

Sartre, Nietzsche, Camus

K niektorým veciam pristupuje Dutton naozaj tvorivo – napríklad k prepojeniu manažérskych zručností s tzv. psychopatiou. Prináša tiež zaujímavé až provokujúce myšlienky o užitočnosti týchto ľudí – dokážu robiť náročné operácie, riadiť veľké podniky (či štát), dokonca pristáť na Mesiaci. „Už od pravěkých dob potřebovala společnost lidi, kteří se nebáli riskovat. Ty tvrdé, bezohledné. A stejně tak odjakživa potřebovala ty šarmantní, charismatické, podvádějící a současně emočne odolné.“

Miestami sa Dutton uchyľuje k zjednodušeniam, ktoré môžu predsa len komplikovanú tému skresliť. Ale aby sme mu nekrivdili – je to autor, vedec a psychológ, ktorý nepriletel z Marsu, aby ľuďom zvestoval pravdu – naopak, má za sebou úctyhodnú akademickú kariéru, množstvo výskumov, publikácií, rozhovorov, dokáže sa ponárať do hĺbky a ísť k podstate veci. A ešte vie dobre písať a predávať. V tejto knihe však skôr píše a predáva, ako sa ponára do hĺbky. A píše charizmaticky a strhujúco. Dokáže aj pomerne zložité myšlienky obaliť do stráviteľnej a názornej formy – ministerstvo emócií, ministerstvo racionálneho myslenia a ďalšie podobenstvá sú roztomilé a užitočné.

Kniha je ako prechádzka po strašidelnom labyrinte v lunaparku – čitateľ dobre vie, že je to iba akože, ale strach je skutočný, kulisy presvedčivé, téma neprehliadnuteľná. Stretne tu Sartra, Nietzscheho i Camusa, stane sa svedkom rôznych výskumov. Všetko je tu trocha prifarbené, zjednodušené, dobre viditeľné a ozvučené, efekty sú zapnuté na plné obrátky.

Ak však po prechádzke takýmto strašidelným labyrintom má ostať niečo reálne, chce to nielen nadšeného ducha, ale aj kritické oko a schopnosť pravdivo vnímať samého seba.

Obe knihy sú odvážne už svojou témou. Prvá z nich je pokojnejšia, ponurejšia, serióznejšia. Druhá strhujúca, provokujúca. Obom nechýba humor, poctivý ponor i odľahčený nadhľad starých vlkov. Je užitočné pozrieť sa na túto tému v sprievode jedného i druhého autora – a cez optiku každého z nich sa dotknúť vecí nebezpečných nielen okolo nás, ale aj v nás samotných.

Teraz najčítanejšie