Hrobárov sprievodca slovenskou politikou: Baťove výbušné memoáre ako návod na zvyšovanie politickej gramotnosti voličov

Autor je ekonóm a historik na University of Pennsylvania

Každý, kto má ešte síl sledovať slovenskú politickú scénu s jej neustálou eskaláciou napätia, sa nespočetnekrát zamýšľal nad príčinami tohto dlhotrvajúceho úpadku. Máme tu súťaž drahého a krátkozrakého populizmu. Úplnú nivelizáciu spoločenských noriem, degradáciu významu slov a anihiláciu zvyškov dôvery v štát a politiku ako nástrojov spoločenského riešenia problémov.

Rado Baťo vo svojej najnovšej knihe Hrobári slovenskej politiky dáva odpoveď na príčiny tohto stavu, ktorá je zároveň tvrdým zúčtovaním so stredopravými politickými elitami minulej dekády.

Ide o brizantné, výbušné memoáre človeka, ktorý mal dlhodobo prístup do najvyšších mocenských poschodí: zo šéfredaktora týždenníka Trend a neskoršieho komentátora denníka SME sa v roku 2010 stal poradca premiérky Radičovej, neskôr radil prezidentovi Kiskovi a nakoniec bol poradcom Miroslava Beblavého a strany Spolu do ich neblahého konca vo voľbách 2020.

Hlavný argument

Baťov hlavný argument je prekvapivo jednoduchý. Na úspech v politike a na pozitívnu zmenu Slovenska nestačí byť lepší (alebo sa aspoň tak cítiť). Ani nechcieť kradnúť alebo mať dobré úmysly. Treba rozumieť a venovať sa politickému remeslu. To znamená mať stratégiu, disciplínu, vedieť robiť kompromisy a mať schopnosť udržať si moc.

Kľúčovým faktorom deštrukcie stredopravých demokratických strán v poslednom desaťročí bolo opakované nepochopenie tohto princípu s ďalekosiahlymi následkami. Príslovečne, cesta do súčasnej krízy politiky bola dláždená dobrými úmyslami. Politikov aj ich voličov.

Nie je to originálne pozorovanie. Ale Baťo je prvý, ktorý ho v takomto rozsahu a rozpracovaní zdokumentoval a identifikoval ako ústrednú príčinu krízy tejto časti politického spektra.

Hrobári tak pokračujú v búraní slovenských mýtov, s ktorým Baťo začal vo svojej prvotine Ako skapal tatranský tiger (2020). V podobne morbídne nazvanej knihe, ktorú som tiež recenzoval pre N-ko, Baťo argumentoval, že predstava, že stačí prestať kradnúť a problémy Slovenska sa vyriešia, je chybná.

Obsah

Úvodná kapitola vysvetľuje, prečo sa Baťo podujal napísať knihu, a jeho hlavný argument. K tomuto úvodu sa neskôr vrátim, keďže mám k nemu asi najväčšiu výhradu. Nasledujú štyri chronologicky radené kapitoly, ktoré sa venujú dekáde končiacej sa voľbami 2020. Každá rad za radom je prípadovou štúdiou ilustrujúcou Baťov hlavný argument.

V druhej kapitole sa venuje vláde Ivety Radičovej. Kapitola sa začína pozvoľne, pripomína veci dávno zabudnuté, ako je voľba generálneho prokurátora, ktorá takmer rozbila vtedajšiu koalíciu, alebo jej „štrajk“, keď pre kauzu na košickom daňovom riaditeľstve nechcela prísť na vládu.

Pri jej čítaní som mal najskôr pocit, že hoci si nepamätám všetko, tak úplná katastrofa to vtedy nebola (minimálne v porovnaní s dnešným niveau). Až kým sa Baťo nedostal do finále o eurovale a mne prvýkrát počas čítania úplne vybilo poistky (opakovalo sa to neskôr podľa vlastných záznamov pri čítaní 15-krát). V tomto prípade sa Ivan Korčok vtedy ako veľvyslanec pri EÚ musel postaviť Ivete Radičovej do dverí, aby ju prinútil zostať v Bruseli. Bez nej by ostatní lídri EÚ neboli uznášaniaschopní.

Príčiny Radičovej neúspechu vidí Baťo v jej sústredení sa na vlastnú popularitu a dešpekte voči straníckej práci. Bez mocenskej základne v SDKÚ sa stala koaličnou moderátorkou a sériou neuvážených krokov sa postupne vyšachovala až do demisie. Baťo nešetrí zákulisnými informáciami a detailmi. Ale jeho štýl písania udrží pozornosť čitateľa pri nezáživných pasážach o eurovale. A tiež aj pri udalostiach, na ktoré by si človek najradšej už nikdy viac nespomenul.

Gro knihy – tretia a štvrtá kapitola – sa venuje vzostupu a pádu prezidenta Kisku. Podľa Baťa „prezident Kiska dokázal byť v silných momentoch a pri dôležitých udalostiach dobrým lídrom“. No Kiska zároveň spáchal viacero kardinálnych chýb, ktoré žalostne ukončili jeho kariéru a viedli k ich postupnému vzájomnému odcudzeniu sa.

Podobne ako Radičová sa podľa Baťa aj Kiska odmietal učiť politickému remeslu. Nerozhodol sa, čo chce vlastne v pozícii prezidenta dosiahnuť. A opakovanými prešľapmi premrhal vydretý potenciál. Celé to ilustruje známymi aj menej známymi udalosťami, ktoré formovali Kiskovo päťročné pôsobenie v Prezidentskom paláci.

Ťažko sa hľadajú sympatie pre Kisku, ak sa mal zúčastňovať večierkov Smeru, na ktoré ani len nebral svojich poradcov. Nasľuboval na nich veci (napríklad vymenovanie policajných generálov, Mamojku ako ústavného sudcu), ktoré následne interne nekomunikoval a v paláci sa o nich dozvedeli, až keď už bolo neskoro.

Radenie sa s novinármi a nie s úzkym tímom v paláci, čo sa týka presunu Fica na Ústavný súd, sa javí ešte ako druhoradý problém. Hlavne v porovnaním s Kiskovým nezvládnutým reagovaním na útok zo Súmračnej týkajúci sa jeho vyšetrovania daňových únikov.

V neposlednom rade Kiska oveľa častejšie uprednostnil rodinu pred politickým úradom. Občan, manžel a otec Kiska boli silnejší než prezident Kiska. Príkladom toho boli Kiskove časté víkendy v Poprade. Alebo jeho odmietanie predčasne ukončiť dovolenku v Rakúsku po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Hoci po prvom piatkovom zhromaždení sa Kiska spamätal a podal – zrejme nielen v Baťových očiach – jeden z najlepších výkonov vo funkcii.

Čítanie kapitol o prezidentovi Kiskovi priťaží každému súdnemu človeku, no záverečná kapitola o deštrukcii koalície Progresívneho Slovenska a Spolu vyrazí dych aj tým najotrlejším. Nebudem tu rozvádzať najšťavnatejšie detaily. Tú kapitolu si treba skrátka prečítať celú. Lebo aj keď vieme, ako dopadli voľby v roku 2020, tak do poslednej strany dokážu „hrdinovia“ Baťových spomienok stále zdvihnúť zo stoličky.

Po všetkých týchto nevábnych detailoch je namieste otázka, aký zmysel má vlastne kopanie do politických mŕtvol. Odpovedí je viacero. Najjednoduchšia asi tá, že by si raz ony mohli zmyslieť, že môžu vstať z mŕtvych. Alebo by si iní mohli pomyslieť, že nula plus nula sa nerovná nule.

Pamäti ako žáner

Politické memoáre sú u nás stále nedostatkovým tovarom. Hoci minulý rok bol na ne obzvlášť bohatý, minimálne čo do ich počtu. Prezidentovi Gašparovičovi vyšla kniha rozhovorov a spomienok Hovory G. Nebohému Eduardovi Kukanovi vyšli spomienky na celoživotnú dráhu diplomata a politika. No a prezident Kiska sa posadil do kresla Štefanovi Hríbovi, aby vysvetlil svoj pohľad na svoje politické pôsobenie.

Baťove pamäti nie sú spomienkami niekdajšieho vrcholového politika, ktorý spomína na zašlú slávu, chce uviesť veci na správnu mieru a tak si vydobyť lichotivejšie miesto v dejinách. Sú to spomienky poradcu vrcholových politikov. Človeka, ktorý z povahy jeho povolania pôsobil hlavne v pozadí s nepísaným slovenským pravidlom diskrétnosti.

Pre slovenské publikum môže byť takéto kydanie nevkusné. Ale v takom USA sú politické pamäti prirodzenou súčasťou životného cyklu ľudí z prezidentského tímu – od hovorcov a poradcov až po fotografov. Nešetria chválou, ale ani kritikou. Minimálne piati členovia tímu prezidenta Busha napísali memoáre. Z Obamovej éry je ich aspoň osem. A aspoň desať Trumpových spolupracovníkov neodolalo a napísalo knihy v štýle „tell-all“, ktoré nešetrili viac či menej pikantnými detailmi.

Ba čo viac, skôr než len nelichotivé a miestami neúprosné spomienky je Baťova kniha rozpravou o povahe viacerých kľúčových politikov minulej dekády a prenikavou analýzou príčin rozkladu politiky na Slovensku v jednom. Tým sa líšia od ostatnej memoárovej produkcie a to je aj dôvod, prečo si zaslúžia pozornosť vo forme recenzie. Informácie o pôsobení Baťa ako Radičovej šerpa na rokovaniach lídrov EÚ je len bonusom.

Baťo ako politik a predchádzajúce Baťove prerody

Hodnotenie diela je však značne skomplikované skutočnosťou, že z Baťa politického poradcu sa nedávno stal Baťo politik. Momentálne je podpredsedom Dobrej voľby. Jeho súčasné politické angažmán sa v knihe nespomína, hoci úvodná kapitola sa venuje dôsledkom volieb 2020 a vysvetľuje motiváciu na napísanie knihy o príčinách udalostí vedúcich k týmto voľbám.

Je preto oprávnené sa pýtať, či Baťove memoáre nie sú pokračovaním politiky inými prostriedkami. Aký dôveryhodný je Baťov odstup a obsah jeho pamätí zoči-voči jeho politickým ambíciám a minulým udalostiam?

Netreba sa veľmi rozpisovať o tom, že spomínanie všeobecne trpí rôznymi kognitívnymi obmedzeniami – aj keď Baťa nik po prečítaní Hrobárov neobviní zo spomienkového optimizmu. Takisto čitateľ nevie vždy nezávisle overiť, kde Baťo prikrášľuje, kde hovorí pravdu alebo nie.

Ak by sa Baťo nedal na politickú dráhu, tak by nebolo prekvapivé, ak by výsledná kniha bola taktnejšia a diskrétnejšia. Predovšetkým ak by plánoval pokračovať v kariére politického poradcu a operatívca. Hoci aj u osôb, o ktorých sa Baťo najviac rozrozprával, som mal pocit, že keby chcel spáliť všetky mosty, mohol siahnuť hlbšie do spomienok.

Na obranu zas treba uviesť, že napísať knihu, ktorá má hlavu aj pätu, len s cieľom očierniť je príliš veľké úsilie a výsledný efekt v dobe sociálnych médií by sa dal dosiahnuť oveľa jednoduchšie.

V samotnom obsahu knihy je viacero vyvažujúcich faktorov, ktoré zvyšujú dôveryhodnosť Baťovej výpovede.

Vôbec netají svoje slabé stránky. Baťove memoáre sú rovnako výbušné ako on sám (autor týchto riadkov osobne zažil a dlhšie nevedel rozdýchať). Napríklad na vzťahu s Kiskom reflektuje: „Výbušnejšiu povahu a ostrý jazyk som dokázal ako-tak krotiť pred autoritou, ktorú som rešpektoval. Keď sa stratil rešpekt, stratili sa aj zábrany.“ Spätne priznáva, že „som zašiel ďaleko za hranu, keď som Trubanovi vyčítal osobnú zbabelosť. Bolo to neprofesionálne a neprimerané“. Jeho facebooková výmena s Igorom Matovičom, ktorou otvára knihu, je legendárna.

Zároveň nehádže vinu na všetkých okolo, ale priznáva svoju spoluúčasť: „Ale nebudem sa spätne zbavovať zodpovednosti.“ Nie je to ani jednostranné chrlenie hejtu na bývalých zamestnávateľov. Miestami ich chváli aj bráni.

Rovnako priamo sa vyrovnáva s vlastnou skúsenosťou s politickou mocou. Keď sa dostal do úzkeho tímu premiérky Radičovej, tak pocítil, že sa stal zrazu človekom, ktorého názor mal váhu a mohol veci rukolapne meniť: „Žiara veľkej politiky ma ohromila.“

Keď na jar 2018 oznámil Kiska úzkemu kruhu spolupracovníkov rozhodnutie (ktoré neskôr zmenil) vstúpiť do straníckej politiky, Baťo ho podporil a spätne priznáva: „Možno to bola pýcha. Aj z pozície poradcu je blízkosť k moci opojná a návyková.“

Ďalšou významnou Baťovou premenou je, ako politická práca mení Baťov pohľad na jeho pôvodné povolanie, na novinárov. Téma profesionality novinárov, ich aktivizmu a moralizovania sa ťahá kapitolami a postupne silnie. S pribúdajúcim časom a zapojením Baťa do politiky čoraz akútnejšie vníma prejavy nekvality a myopiu niektorých slovenských médií a novinárov: „Denník N, v duchu misie morálne sa vyvyšovať nad ostatných, to označil za novú kapitolu v dejinách slovenskej politickej neokrôchanosti,“ komentuje reakcie na Beblavého príhovor na ustanovujúcom kongrese Kiskovej strany. Verný svojmu priamočiaremu prístupu mnohých novinárov uvádza po mene.

Nedostatky

Knihe by prospelo, keby sa Baťo explicitne vyrovnal so svojou súčasnou rolou politika. Ako to spraviť, nie je ľahká úloha. Keďže politické ambície v knihe nespomína, tak sa ľahko kritizujú jeho možné úmysly. Ak by ich uviedol, tak by ľahko odklonil pozornosť od obsahu na seba samého.

Veľmi málo sa dozvedáme o internej dynamike Radičovej tímu a Prezidentského paláca – okrem Sergeja Michaliča sa o iných ľuďoch veľa nedozvieme a nanajvýš sa vynoria až pri vzniku Kiskovej strany. Ak iní účastníci oprú pero o papier, tak sa možno dozvieme ďalšie nuansy príbehu alebo aj zásadne odlišné pohľady na udalosti, ktorými nás Baťo sprevádza.

Presnejšie zdroje citátov by mňa osobne potešili, hoci v tomto žánri nie sú obvyklé. Chýba aj index, ktorý by ľahko umožnil nájsť inkriminujúce pasáže početných politikov i menej početných novinárov, ktorí sa (zväčša nevábne) mihnú knihou.

Ako teda čítať túto knihu?

Táto kniha sa dá čítať rôznymi spôsobmi. Ako strhujúca a depresívna politická tragédia. Ako séria kumulujúcich sa zlyhaní a trápnych pokleskov politikov, ktoré podáva indiskrétny bývalý poradca s politickými ambíciami a ktoré utvrdzujú najhoršie predsudky o politikoch. Ako rýchla strata ilúzií o „nádejach“ slovenskej politiky. Ako obžaloba generácií politikov, ktorí si nedali námahu a nestali sa profesionálnymi politikmi. Alebo ako forenzná autopsia pôvodu chorôb slovenskej politiky.

Dá sa však čítať aj ako výchovný sprievodca na zvyšovanie politickej gramotnosti nás všetkých. Jednak voličov a ich nejasných, ba často klamlivých predstáv o tom, akí majú byť politici a na základe čoho ich hodnotiť. Čo ovplyvňuje ich šancu na úspech v politickom zápase a ako chápu povahu samotného politického zápasu a kľúčovú úlohu robenia kompromisov.

Zároveň to dokáže byť sprievodca aj pre samotných politikov. Bez fungujúcich politických strán a kariérnych politikov sú ľudia, ktorí ašpirujú na riadenie vecí verejných, vrátane tých, ktorí sa až príliš často náhodne dostávajú do vysokých mocenských pozícií, na politickú prácu zvyčajne zúfalo nepripravení. Ak sa prípadne odosobnia od autora knihy a majú záujem sa poučiť z početných chýb iných, dostávajú manuál, ako byť schopnejšími politikmi.

Preferujem práve toto pozitívne a zároveň politické čítanie Baťových memoárov. Je to možno pokus o uchovanie vlastnej príčetnosti. Lebo robiť stále to isté dokola (pozdravujeme voľby 2023) a očakávať iný výsledok je známa bonmotová definícia šialenstva. Ak si voliči a politici zoberú niečo z Baťovho posolstva o politickej práci k srdcu, tak hádam skrsne nádej na vzkriesenie politiky a raz aj na normálnejšie časy na Slovensku.

Hodnotenie

Keď Rado Baťo začal v roku 2010 šepkať do uší mocným, tak som mu v jednom dychu emailom, poznajúc ho virtuálne z čias blogovania v Trende, zablahoželal aj zakondoloval. Vyslovil som želanie, aby si svoje zážitky a skúsenosti pravidelne zapisoval a raz spísal do politických memoárov. Pravidelne som za tento nápad občas, ale vytrvalo emailom loboval, argumentujúc potenciálnou historickou hodnotou takého diela, netušiac, že by obsah memoárov mohol naplniť zlovestné príslovie dávajte si pozor, čo si želáte. Napriek tomu by bola veľká škoda, ak by dve knihy o slovenskej novodobej tragédii nedoplnil. Námetov by bolo dosť, na trilógiu aj tetralógiu.

Kamkoľvek Baťa zaveje politický osud, jeho kniha Hrobári slovenskej politiky predkladá – napriek všetkým uvedeným obmedzeniam – naliehavú a prenikavú analýzu súčasného marazmu. Nebudem prekvapený, ak sa s odstupom času zaradí do povinného čítania o stratenej slovenskej druhej dekáde 21. storočia.

Kniha Hrobári slovenskej politiky: Príbehy o tých, čo to s nami mysleli dobre vyšla vo vydavateľstvo Premedia vo februári 2023.