Transrodová vojačka na fronte v Donbase: Ukrajinské ženy sú tisíckrát silnejšie ako ruskí muži
„Nechcem vidieť viac mŕtvych ruských vojakov, len toľko, koľko ich treba na to, aby odišli naspäť do Ruska. Toto nie je žiadna videohra, toto je o živote a smrti, dobre a zle,“ hovorí v rozhovore pre Denník N Sarah Ashton-Cirillo.
Zdvihla videohovor a hneď sa zoširoka usmiala. Aj napriek tomu, že už niekoľko dní leží v nemocnici po tom, ako ju zranil šrapnel. Sarah Ashton-Cirillo je americká novinárka a transrodová žena, ktorá pôvodne išla do Poľska pokrývať utečeneckú vlnu z Ukrajiny.
„Je nulová šanca, že by som išla bojovať,“ myslela si vtedy. Ale krátko nato prekročila hranice a po ôsmich mesiacoch sledovania ruského teroru sa rozhodla, že chce urobiť viac.
Bojuje v zákopoch na fronte a od ruských jednotiek ju delí len zasnežené pole. Ako vojenská zdravotníčka ošetruje zranených ukrajinských, ale aj ruských vojakov, lebo dodržuje Ženevské konvencie. „Rozdiel medzi nami a nimi (ruskými vojakmi) je, že my sme ľudské bytosti. Nech sa deje čokoľvek, my nestratíme našu ľudskosť,“ hovorí v rozhovore pre Denník N.
So Sarah Ashton-Cirillo sa okrem iného rozprávame o tom:
- ako jej zmena rodu umožnila byť svojím autentickým ja a zbaviť sa strachu,
- či cíti v armáde predsudky alebo či bola šikanovaná pre to, že je transrodová žena,
- nebojácnosti ukrajinských žien, ktoré sú podľa nej tisíckrát silnejšie ako ruskí muži,
- že nebojuje len za Ukrajinu, ale za slobodu a ľudské práva.
Vidím, že ste ešte v nemocnici. Viem, že vás zranil šrapnel, stratili ste časť ruky a vidím aj ranu na tvári. Čo presne sa stalo?
Bojovala som so svojou jednotkou, boli sme v zákopoch na Donbase. Bolo to na fronte, na mieste kontaktu, kde sú ukrajinské a ruské jednotky blízko seba. Medzi nami a Rusmi je len pár sto metrov. Počas jedného z bojov na nás útočili, a kým sme pripravovali protiopatrenia, zasiahol ma šrapnel z ruského delostrelectva. Pred dvomi dňami ma operovali. Zranenie na ruke bolo skutočne veľké, takže treba počkať, aby sa tam nedostala nejaká infekcia. Som slabá a unavená, musím užívať veľa antibiotík, som stále na infúziách.
Vy sama ste požiadali o to, aby ste mohli bojovať na fronte alebo vás tam priradili?
Do armády som vstúpila v októbri, ale bola som v inej jednotke, ktorá nebojovala. Ja som požiadala, aby ma preradili do tejto jednotky, a urobili tak v posledný januárový deň. Do boja som išla druhého februára, takže to malo rýchly spád a ani som si neuvedomovala, že budem len pár sto metrov od Rusov. Myslela som si, že to bude taký kilometer, kilometer a pol. Nevedela som, že k nim budem tak blízko. Že my budeme v jednom zákope a Rusi v druhom, pričom medzi nami bude len zasnežené pole. Ale chcela som sem ísť, pretože
