nedeľa

Intelektuáli neprevzali zodpovednosť, tak musel niekto iný

Čo ak sa ma mladý človek okolo dvadsiatky spýta sa, ako sme to mohli tak zbabrať?

Foto - TASR

Pred jedným z výročí novembra 1989 mi volal Ferko Mikloško, že naši kamaráti z bývalej Verejnosti proti násiliu pripravili petíciu s návrhom, aby v roku 2014, keď uplynie štvrťstoročie od tejto udalosti, bol na Námestí slobody, kde sa odohrávali masové demonštrácie, postavený pamätník. Cítil som sa nepríjemne, že musím priateľovi odmietnuť svoj podpis a vysvetlil som mu dôvod.

Petíciu za taký pamätník by nemali navrhnúť a podpísať ľudia, ktorí boli aktérmi vtedajšej revolúcie. „Je trochu čudné navrhovať pomník samým sebe,“ povedal som.

Mal som však aj iné dôvody, podstatne dôležitejšie, no tie som mu nepovedal, lebo vysvetľovanie by trvalo príliš dlho a možno by ma nepochopil. Vysvetlím ich teda teraz.

V posledných rokoch si stále častejšie predstavujem, že ma na ulici v Bratislave zastaví mladý muž či žena okolo dvadsiatky a spýta sa ma: „Ako ste to mohli tak zbabrať? Vy ste na vine, že takto žijeme.“

Zatiaľ sa mi nič také neprihodilo, ale možno mám len šťastie, že mladí ľudia vinia za biedny stav slovenskej demokracie, politiky a koniec koncov aj ekonomiky a kultúry viditeľné postavy: Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu alebo Roberta Fica.

Keby sa však pozreli bližšie na moderné slovenské dejiny, najmä na prvé mesiace po novembri 1989, rýchlo by odhalili, že časť viny by mali pripísať revolucionárom a intelektuálom, ktorí boli vtedy pri zrode vecí.

Ľudské dejiny sa správajú podľa rovnakého princípu ako fyzika. Stav nášho vesmíru je priamo odvodený od veľkého tresku, ktorý v zlomku sekundy nastavil jeho budúcnosť od vesmírnej konštanty až po gravitáciu, ktorá nás uväznila na planéte.

November 1989 bol síce malý tresk, oveľa, oveľa menší ako Francúzska revolúcia o dvesto rokov skôr alebo ruská v roku 1917, ale svojou podstatou sa im podobal: na počiatku, po zrútení starého režimu, bolo všetko otvorené, často aj doslova, ako napríklad dvere do vlády.

Problém premýšľania nad zlyhaním alebo, jemnejšie povedané, chybami, ktoré sme vtedy urobili, spočíva v tom, že naše správanie a rozhodnutia boli vedené tými najlepšími úmyslami.

Lenže, ako opäť vieme z dejín, následky dobrej vôle bývajú často pekelné.

Bol som častým svedkom debát komunistov z päťdesiatych rokov, ku ktorým patril aj môj otec. Tí najlepší z nich trpeli hlbokým pocitom viny, lebo sa podieľali na zrode neľudského režimu, ale súčasne vedeli detailne opísať príčiny, ktoré ich k tomu viedli.

A  boli to veľmi často dôvody, ktoré vo všeobecnosti považujeme za cnostné: napríklad túžba po spravodlivosti. Účastníkmi týchto debát boli aj ich nekomunistickí vrstovníci, bývalí politickí väzni, ako napríklad spisovateľ Karel Pecka. Jeho reakcia bola ironicky stručná: „No a?“

Takúto reakciu – napríklad mladých ľudí, ktorým by som vysvetľoval, prečo sme urobili také alebo onaké chyby – si predstavujem zakaždým, keď premýšľam o novembri 1989.

Druhý problém spočíva v tom, že prakticky každý, kto patril do najužšieho okruhu vtedajších revolucionárov združených vo VPN, ocitol sa v tomto kruhu aj vďaka tomu, že už predtým osvedčil svoju statočnosť a charakter.

(No a? Povedal by Karel Pecka.) Lenže aj medzi bývalými komunistami z päťdesiatych rokov bolo mnoho statočných ľudí, ktorí riskovali život v odboji proti nacizmu. Úctyhodný charakter ešte nezaručuje neomylnosť a v novej situácii môže takýto človek zlyhať ako ktokoľvek iný.

Tretím problémom pri premýšľaní o zlyhaniach je jednoduchý fakt, že Slovensko na tom koniec koncov nie je tak zle a že dôsledky „malého tresku“ sú podstatne lepšie, než je v revolúciách obvyklé.

Namiesto popráv a žalárov sloboda, akú táto krajina ešte vo svojich dejinách nezažila, namiesto jakobínov a boľševikov normálni politici, ktorí neohrozujú naše životy, hoci inak sú ich kvality veľmi pochybné.

Stručne povedané, ruky slovenských revolucionárov nie sú od krvi, takže sotva možno hovoriť o vine. Ale stačí to na obhajobu?

Štvrtým problémom je neochota o nejakom zlyhaní vôbec hovoriť. Pred nejakým časom som sa ocitol v spoločnosti svojich priateľov z úzkeho okruhu VPN a témou debaty bola hlboká nespokojnosť s vývojom v krajine.

Padol návrh, že by sme sa mali ozvať, napísať spoločné vyhlásenie, v ktorom by sme pomenovali všetko zlé, čo sa okolo nás deje. Namietol som, že ak to chceme urobiť, musíme si najprv sami priznať podiel na tomto stave, lebo inak nás nikto nebude brať vážne. Musíme si priznať svoje vlastné zlyhania.

Nastalo ticho a potom padla prekvapená otázka: „Aké zlyhania?“

Je asi pravda, že na Slovensku sa nikdy nepestovala kultúra sebaspytovania a že priznanie si vlastných chýb sa považuje za slabosť. Ja som však vyrástol čiastočne v prostredí českého disentu, ktorý vedome pestoval kritiku vlastných radov.

Bol to pud sebazáchovy, ktorý ho viedol k tomu, aby okrem vzdoru voči komunistickému režimu dokázal vzdorovať aj presvedčeniu o svojej mravnej či intelektuálnej nadradenosti.

Ja sám viem o svojom vlastnom zlyhaní dosť a stačí na to niekoľko viet. Nepamätám sa na žiadny svoj čin v tých prvých mesiacoch po novembri 1989, ktorý by som mohol považovať za vecný prínos k slovenskej demokracii.

Veľmi rád spomínam na debaty s priateľmi v sídle VPN (trvali často do noci), ale nespomínam si na to, že by som sa ponúkol robiť niečo naozaj užitočné, ak do toho nerátam založenie vydavateľstva či editovanie politického programu VPN.

Reálna politika, nekonečné rokovania a praktické rozhodnutia ma nebavili. Bol som skrátka lenivý. Okrem toho som bol nevzdelaný, takmer nič som nevedel o tom, ako funguje parlament, o fungovaní štátu ani nehovoriac.

Je pravda, že som bol zhruba o desať rokov mladší (mal som vtedy 33 rokov) než väčšina kľúčových ľudí vo VPN, ale to ma neospravedlňuje. Keby ma na ulici zastavil mladý muž alebo žena s otázkou z úvodu, nemohol by som na svoju obhajobu povedať takmer nič.

Niektoré z mojich zlyhaní však boli typické aj pre mojich priateľov a o tých chcem hovoriť. Tento text však nemá byť historickou drobnokresbou, skôr pokusom o subjektívnu úvahu, preto ho nebudem opierať o záľahu faktov a spomienok, ktorými by mala byť podopretá.

A samozrejme, sám by som našiel mnoho argumentov, ktoré by mohli vyvrátiť alebo spochybniť to, čo idem napísať.

Odmietnutie politiky

Zlyhali sme, lebo sme nemali predstavu o štáte a o politickej moci ako nástroji, ktorým sa táto predstava uplatňuje.

Z toho pramenil akýsi zvláštny ostych voči moci, ktorý sa dal iste pripísať aj tomu, že jadro VPN pozostávalo z intelektuálov, teda sociológov, spisovateľov a umelcov rôzneho druhu, prípadne z aktivistov, ktorých profesia bola na míle vzdialená teórii štátu a politiky.

Iste, popri študentoch sme boli prví, ktorí sa vzbúrili, naša legitimita však spočívala predovšetkým v odvahe, oveľa menej v poznaní (iná vec je, že v tej dobe na Slovensku okrem komunistov prakticky nikto nerozumel, ako naozaj funguje štát a moc).

Stačí to však na obhajobu? Rýchlokurz z politiky sa dá urobiť za pár dní či týždňov, koniec koncov, my sme ním vtedy prechádzali.

Prečo sme teda odmietli prevziať moc a  ponechali prvú takzvanú vládu národného porozumenia prakticky v  rukách komunistov, aj keď často takých, ktorí sa nám videli polepšení?

Jednoducho preto, lebo my sme moc nechceli a považovali sme to dokonca za našu cnosť. Neviem, či sa nájde v dejinách podobný príklad revolucionárov, ktorí sa nezľakli svojich protivníkov v čase, keď tí boli pri moci, ale zľakli sa ich potom, keď padli na kolená, presnejšie zľakli sa svojho vlastného víťazstva.

Iste, mali sme tú nevýhodu, že sme poznali možno až príliš veľa príbehov revolucionárov, ktorí sa chopili moci a revolúcia ich neskôr požrala. Chceli sme sa vyhnúť ich osudu?

Hovorili sme, že táto revolúcia má umožniť predovšetkým slobodné voľby, verili sme, že z nich vzíde dobrá vláda, ktorá nám umožní venovať sa slobodne vlastným záľubám, povolaniam, kariéram, že nás predovšetkým zbaví povinnosti cítiť zodpovednosť za osud krajiny.

Obávam sa totiž, že hlavným motívom našich činov bolo opustiť čo najskôr ten desivý priestor, v ktorom sa odohráva moc, čo najskôr z neho uniknúť a vrátiť sa späť do bezpečnej náruče intelektuálneho života, v ktorom je zodpovednosť tak príjemne abstraktný pojem.

Občas ma prepadne pocit hanby, keď si spomeniem na to, koľko času sme v prvých týždňoch po novembri strávili pokusmi premeniť inštitúcie tak bizarne okrajové, akými bol Zväz spisovateľov.

Iste, bojovnosť, s akou sa táto elita bývalého režimu odmietala vzdať svojich funkcií, nás mala varovať, že premena spoločnosti bude oveľa ťažšia, než sa spočiatku zdalo.

Iste, komunizmus si pestoval spisovateľov ako svoju ideologickú základňu. Lenže dnes? Koho dnes zaujímajú slovenskí spisovatelia?

Dôsledkom našej neochoty usilovať sa o reálnu moc nebolo len to, že chaotické mesiace do prvých volieb ľudí zneistili, znechutili a že nám prestali veriť, ale aj to, že mnohí tí, ktorí po moci naopak túžili, pochopili, že cesta je viac-menej voľná. Jedným z takýchto ľudí bol Vladimír Mečiar.

Stal sa ministrom vnútra po konkurze, ktorý sme vypísali, lebo sme nevedeli spomedzi nás nájsť nikoho, kto by túto funkciu chcel. Neviem, či v dejinách existuje podobný príklad revolučnej naivity. Mečiar by sa bol možno dostal k moci aj inak než s našou pomocou, ale týmto argumentom sa nedá obhájiť naša zodpovednosť za to, že sme mu vydláždili cestu k premiérskemu kreslu a k šiestim rokom úpadku krajiny. Bohužiaľ, neobstojí obhajoba, že sme patrili k prvým, ktorí sa stali jeho najväčšími odporcami. (No a?)

Je pravdepodobné, že aj keby sme sa chceli usilovať o moc a podarilo by sa nám ju získať, dosť skoro by sme ju stratili. Ale mohli sme sa aspoň pokúsiť zmeniť krajinu k lepšiemu v čase, ktorý by nám bol vyhradený. Nevyužili sme ho. Dokonca tí najdôležitejší ľudia vo VPN boli vo svojom odpore k moci takí dôslední, že nekandidovali ani do parlamentu.

Považovali sme politikov za úradníkov, ktorí majú robiť to, čo im my intelektuáli povieme. Keď sa neskôr Vladimír Mečiar vzbúril a založil svoje HZDS, mal na to mnoho odpudivých dôvodov. Jeden však bol správny: keď nás obviňoval, že sme odmietli prevziať politickú zodpovednosť, ale pritom mu chceme diktovať, čo má robiť.

Slovensko je dnes krajina, kde sa o moc usilujú spravidla ľudia, ktorí jej nie sú hodní. Nekonečná séria sklamaní, ktoré sprevádzajú náš politický život, vyvolala taký odpor k  politikom a ich činnosti, že máloktorý slušný človek ho dokáže prekonať a pokúsiť sa vôbec usilovať o tento typ moci.

My sme však boli prví, čo zaviedli pohŕdanie politikou, hoci nám vtedy ležala pri nohách a my sme sa mohli aspoň pokúsiť dodať jej vážnosť. Sme tí poslední, ktorí by sa mali sťažovať na jej úroveň.

Odmietnutie ľavice

Keď sme sa niekedy začiatkom roku 1990 rozhodli, že VPN sa stane politickým hnutím a pokúsi sa vyhrať voľby, položili sme si otázku, k  akému politickému prúdu by malo patriť. Slovenská politika sa nachádzala v stave zrodu a prevládal odpor k ideologickým dogmám.

Tak trochu zo žartu sme jednotlivo vyplnili dotazník, ktorý nám mal pomôcť odpovedať na otázku, kto sme. Viacerým mojim priateľom (aj mne) vyšlo, že patríme k liberálnej umiernenej ľavici. Boli sme v rozpakoch.

O rok neskôr na jednej z debát, ktorým sme hovorili politický klub, som s údivom zistil, že hovoríme o premene hnutia na pravicovú stranu.

Argumenty boli zdanlivo logické. Federálna vláda v Prahe presadzovala radikálnu liberalizáciu trhu a masívnu privatizáciu štátneho majetku a my sme túto vládu podporovali, mali sme v nej dokonca ministrov.

Napriek tomu som si nevedel predstaviť, že budem členom pravicovej strany. Ak existuje čosi ako vnútorný politický kompas, tak vtedy sa vo mne ozval.

VPN sa premenila na pravicovú stranu (Občianska demokratická únia sa volala) a ja som do nej už nevstúpil, čím sa zavŕšila moja krátka púť v politike.

Je to zdanlivo banálny príbeh jedného hnutia, jeho dôsledky sú však ďalekosiahle. VPN vzniklo pôvodne ako hnutie intelektuálov, ktorého zmyslom malo byť vytvoriť pre slovenskú spoločnosť čo najslobodnejší priestor pre jej prirodzený vývoj. Lenže tým, že sa premenilo na pravicovú stranu, prakticky národu oznámilo, že priestor slobody sa nachádza len napravo.

Keďže VPN bola nositeľom silného mravného étosu, pre slovenské spoločenské elity bolo pohodlné jej premenu nasledovať.

Ľavica sa tak stala nielen politickým, ale aj spoločenským skladiskom necností, ako bol nacionalizmus, obhajoba bývalého režimu a vulgárna demagógia.

Iste, dá sa namietnuť, že je to problém ľavice, že si nevytvorila vlastné hodnotové zázemie. Ale kto jej ho mal dodať?

Slovenský intelektuálny priestor sa nadlho ocitol v zajatí predsudkov a pohŕdania voči každému, kto sa odvážil priznať k  ľavicovým sklonom. Dokázali to len nemnohí, zároveň však podľahli disidentskému syndrómu a utiahli sa do radikálnej intelektuálnej opozície, ktorá bola rovnako nepríjemná ako arogancia pravice.

Robert Fico pochopil, že je zbytočné usilovať sa budovať ľavicu s  intelektuálnym zázemím a zo spomínaných necností urobil politické triumfy. Vulgárnosť a otvorené pohŕdanie liberálnymi hodnotami môže byť, samozrejme, Ficovi osobne blízke, nikdy by si to však nemohol dovoliť, keby mal na ľavici dostatočne silnú intelektuálnu protiváhu.

Trvalo prakticky dve desaťročia, než sa pravicová okupácia hodnôt, ako sú sloboda a ľudské práva, skončila, a to najmä vďaka zlyhaniu samotných pravicových strán.

Zostáva už len jej posledná bašta – okupácia novembra 1989. Je to vlastne komická logika: keďže sa hnutie VPN premenilo na pravicovú stranu a mnohí pravicoví politici sa hlásia k novembru 1989 (niektorí právom, iní nie), samotný november bol vlastne pravicovou revolúciou.

Slovensko je v tomto zmysle v strednej Európe unikátne. V  Poľsku, Česku či Maďarsku sa intelektuáli a bývalí disidenti, ktorí sa podieľali na tamojších zmenách v roku 1989, rozdelili viac-menej proporčne medzi pravicu a liberálnu ľavicu (len pre ilustráciu, k ľavici sa v Česku hlásili napríklad Jiří Dienstbier či Pavel Rychetský, v Poľsku Adam Michnik a Gazeta Wyborcza, v Maďarsku György Konrád, Miklós Haraszti, László Rajk a ďalší, ktorí podporovali koalíciu liberálov s postkomunistami).

S hodnotovým vyprázdnením ľavicového priestoru prišlo aj to, čo prichádza vždy, keď sa umelo naruší voľný pohyb ideí.

Oplotené ihrisko pravice, ktorá o sebe tvrdila, že voči nej „neexistuje alternatíva“, sa časom zmenilo na betónové parkovisko ideologického vraku a zatuchnutých fráz, na ktorom do seba bezcieľne ako molekuly pri Brownovom pohybe narážajú fragmenty politických strán.

Je to smutný pohľad, pre mňa o to smutnejší, že na počiatku tejto intelektuálnej a politickej biedy stáli intelektuáli z VPN.

Víťazstvo ekonómov

Bolo to niekedy na začiatku roku 1990, keď do centra VPN prišiel vtedajší federálny minister financií Václav Klaus vysvetliť nám myšlienku kupónovej privatizácie (v záujme historickej pravdy len dodám, že túto ideu som po prvý raz ešte pred Klausom počul od Augustína Mariána Húsku, ktorý sa neskôr stal jedným z Mečiarových ideológov).

Bol to pôsobivý výklad a zdalo sa, že rieši najväčší rébus vtedajšej doby, ako vrátiť spoločnosti prirodzené vlastnícke vzťahy. Slovami vtedajšieho sloganu, ako vytvoriť z rybacej polievky živú rybu.

Bola to zvláštna situácia: sedeli sme vo veľkej miestnosti asi dvadsiati, ani jeden z nás nebol ekonóm. Vo svojich predchádzajúcich životoch sme sa venovali literatúre alebo sociálnym vedám a našou revolučnou kvalifikáciou a legitimitou bola odvaha povedať, že komunistický režim je nefunkčný a zločinný.

Klaus však nehovoril o nápravách krívd a mravné kategórie v jeho prejave nemali miesto. Hovoril o tom, ako to bude fungovať a že toto je cesta ku kapitalizmu.

Prihlásil som sa a spýtal sa ho, ako vie, že to bude fungovať, a čo sa stane, keď to fungovať nebude. „V takom prípade o tom pôjdem prednášať na univerzitu do Kalifornie,“ odvetil Klaus s úsmevom.

Dodnes na túto vetu nemôžem zabudnúť a vyčítam si, že som ju vtedy považoval len za vtipný bonmot. Že som nepochopil hlbokú pravdu vyslovenú v záchvate úprimnosti nielen o  Klausovi samotnom, ale o ekonomickej vede ako takej.

Dnes po finančnej kríze, zlyhaní bánk, hystérii trhov a neúspešných pokusoch zadlženej Európy vyhrabať sa z dlhov drastickým šetrením vieme, že ekonómia patrí medzi humanitné disciplíny rovnako ako sociológia, psychológia alebo literárna veda. Že žiadny homo economicus, ktorý by sa správal racionálne podľa matematických modelov, neexistuje.

Že matematika v ekonomike nemá nič spoločné s matematikou vo fyzike, kde opisuje povahu sveta. Matematika v ekonomike opisuje len nádeje samotných ekonómov, že svet je taký, akým by ho chceli mať.

Keď istý matematik, Američan s čínskym menom Li, vymyslel v  deväťdesiatych rokoch formulu na výpočet dlhového rizika, bankári si mysleli, že objavil svätý grál a začali vymýšľať finančné deriváty, ktoré fungovali na princípe tejto formuly.

Tá síce rátala s pravdepodobnosťou len 95 percent, tých päť percent si však nikto nevšímal. Hráči na finančných trhoch sa správali ako ľudia, ktorí si stavajú domy pri rieke v hlbokom presvedčení, že záplavy nikdy neprídu.

Lenže toto všetko sme v roku 1989 a ešte dlho potom nevedeli. Celé svoje doterajšie životy sme venovali obhajobe slobody a bezvýhradne sme verili v jej blahodarné účinky na spoločnosť. Keď prišli ekonómovia a začali hovoriť o  voľnom trhu, v našom ponímaní hovorili o slobode.

Koniec koncov, voľnosť a sloboda sú takmer totožné pojmy. Súčasne sme si uvedomovali, že nerozumieme ich jazyku, nemali sme ani poňatia o kapitálových tokoch ani o tom, ako funguje burza alebo menové kurzy.

V našich očiach boli ekonómovia niečo ako šamani, ktorí ovládajú tajomné prúdenie peňazí a dokážu otvoriť stavidlá navŕšené dekádami komunizmu.

Verili sme im, keď nám vysvetľovali, že treba dať príležitosť schopným ľuďom rýchlo zbohatnúť, lebo oni sa stanú motormi ekonomiky a bohatstvo ich bude zároveň zaväzovať k zodpovednosti voči spoločnosti. Naozaj sme im verili.

Bolo to pre nás aj výhodné. Boli sme radi, že ekonómovia preberajú zodpovednosť za budúci vývoj, vyzerali o toľko sebaistejší než my, pochybovační a nerozhodní intelektuáli.

Kedysi som vďaka svojmu otcovi nazrel do hĺbky traumy, ktorú jeho komunistická generácia neskôr prežívala, lebo cítili hanbu najmä za svoje intelektuálne zlyhanie. Uverili komunistickej idei a hanbili sa za tú hlúposť, ktorú ospravedlňovali mladosťou a trpkou skúsenosťou s  demokraciou, čo ich zradila, lebo sa nedokázala ubrániť pred Hitlerom.

Pozorne som ich počúval a prisahal som si, že mne sa niečo také v živote nestane. Že sa budem mať na pozore pred všetkými ideológiami a pred každým, kto mi bude tvrdiť, že má spoľahlivý recept na všetky problémy v spoločnosti.

Dnes musím priznať, že som intelektuálne zlyhal, lebo som uveril ekonómom a vzdal som sa vlastnej viery v to, že spravodlivosť, teda dobré zákony, vláda práva a trvanie na mravných hodnotách sú nadradené všetkému vrátane ekonomiky.

Iste, tento príbeh je rovnaký prakticky v celej postkomunistickej Európe a vysvetľujem si to tým, že intelektuáli a bývalí disidenti v skutočnosti neverili v historickú silu ideí, za ktoré mnohí sedeli vo väzení.

Pri náhlom stretnutí s  bohatstvom Západu a ošiaľom konzumu, ktorý zachvátil spoločnosť, prijali vysvetlenie, že príčinou pádu komunizmu bola predovšetkým jeho ekonomická nemohúcnosť.

A keď sa ukázalo, že voľný trh bez dobrých zákonov napadol samotné základy spoločnosti, lebo ju rozožral korupciou, a že nová vrstva bohatých cíti zodpovednosť len za ochranu svojich vlastných, často nakradnutých peňazí a urobí všetko, aby udržala korupčný systém pri živote, bolo už neskoro.

Možno sa tomuto príbehu nedalo zabrániť a bol by sa odohral rovnako, aj keby sme sa postavili ekonómom, ktorí – slovami Václava Klausa – neboli ochotní rozoznávať špinavé peniaze od čistých.

Je skôr pravdepodobné, že naše trvanie na morálke by sa minulo účinkom; napokon tí nemnohí, čo sa usilovali udržať v politike s takýmto programom, boli rýchlo odprataní samotnými voličmi.

To však naše zlyhanie, naše očarenie ekonomickou vedou, ktorá sa ukázala taká katastrofálne omylná, nijako neospravedlňuje.

Prepáčte

Mohol by som na našu adresu zniesť hromadu ďalších argumentov, ktoré by vysvetlili a obhájili naše správanie v tých kľúčových mesiacoch po novembri 1989 a aj neskôr. Koniec koncov, väčšina z nich zostala čestnými ľuďmi a patria právom k úzkemu jadru slovenskej intelektuálnej elity. Práve preto ich netreba obhajovať.

To, že v čase malého veľkého tresku urobili chyby, ktoré možno vzhľadom na veľké následky nazvať aj zlyhaniami, patrí k osudu každého revolucionára. Zvláštne na tom je len to, že sa na Slovensku o tom mlčí.

Nemám nič proti tomu, aby na Námestí slobody stál pamätník, ktorý moji priatelia revolucionári požadujú. Iste to myslia dobre a chcú ho venovať aj tým desiatkam tisícov ľudí, ktorí na tom námestí v novembri 1989 mrzli a štrngali kľúčmi. Udivuje ma len, že s týmto nápadom neprišli práve niektorí z tých desiatok tisícov. Je možné, že im to nepríde na um, lebo túto revolúciu nepovažujú za udalosť, na ktorú si chcú s hrdosťou a slzami dojatia spomínať?

Úplne ich chápem. A prečo neprišli s týmto nápadom napríklad ich deti, ktoré majú dnes dvadsať rokov? Nevážia si slobodu, ktorú sme pre nich vyvzdorovali?

Úplne ich chápem. Sloboda nie je cieľ, je len nevyhnutnou podmienkou na slušný život, ktorý však vôbec nezaručuje. Ak ma na ulici mladý muž či žena zastaví s otázkou
z úvodu tohto textu, nebudem mať inú možnosť, len povedať prepáčte.

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 53920 z vás dostáva správy e-mailom