Chodorkovskij: Putin nebude môcť hypnotizovať dlhší čas. Bude musieť niečo urobiť

Michail Chodorkovskij patrí k najznámejším politickým odporcom Vladimira Putina. V Rusku strávil desať rokov vo väzení, nasledujúcich takmer desať rokov v exile.

V rozhovore hovorí, čo nastane po Putinovej porážke, o možných dôsledkoch prípadného rozpadu Ruska aj o tom, prečo od Putina dostal milosť a či by sa v súčasnej situácii vrátil do vlasti.

V rozhovore sa ho pýtame:

• ako to bude v Rusku vyzerať po Putinovej porážke;
• aký by mal byť politický systém po Putinovom páde;
• ako spolupracovať s ľuďmi, ktorí teraz pracujú pre Putinov režim;
• či má ruská opozícia rozpory so Západom.

V roku 2007 mal na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii Vladimir Putin slávny prejav, ktorý odštartoval politiku ústiacu do vojny s Gruzínskom, anexie Krymu, destabilizácie Donbasu a invázie na Ukrajinu. Tento rok na konferenciu pozvali zástupcov ruskej demokratickej opozície. O čom to vypovedá? Že už nikto nechce s ruským režimom nadväzovať dialóg?

Na mníchovskej konferencii sa ma opakovane súkromne aj verejne pýtali: „Ako by tu podľa vás teraz vyzeral Putin?“ A ja som úprimne odpovedal, že si to ani neviem predstaviť, pretože všetci ľudia, ktorí tam boli, mali úplne jasne formulovaný názor. Niektorí, napríklad zástupcovia Indie alebo Pakistanu, sa touto otázkou zaoberali menej, Európanov a Američanov ten problém zaujímal viac.

Ukrajincov vojna na ich území znepokojovala najviac. Ale nikto by sa tam neodvážil verejne podporiť Putina, pretože by to bolo nevhodné, aj keď názory ľudí môžu byť rôzne. Bolo by to ako hromada „sračiek“ v klenotníctve.

V rozhovore s Jurijom Dudom ste povedali, že keby voľby v Rusku vyhral Alexej Navaľnyj, mali by ste z toho radosť, pretože zmena pri moci je potrebná, ale na druhej strane by sme sa vrátili k jedinému rozhodovaciemu centru, čo by bolo v podstate rovnaké ako za Putina. A povedali ste, že Rusko potrebuje parlamentný systém a federalizáciu. Vytvorenie takéhoto modelu by trvalo pomerne dlho. Kým by sme k nemu smerovali, nechopil by sa moci ďalší diktátor?

Takáto možnosť tu je. Existuje mnoho ďalších variantov. V súčasnosti diskutujeme o tom, ktorý by bol pre nás z rôznych hľadísk najatraktívnejší: pre Európu a možno aj pre celý svet z hľadiska bezpečnosti, pre Rusov z hľadiska ich vlastného blahobytu.

Z môjho pohľadu nie je najlepším variantom ani rozpad Ruska, ani príchod dobrého cára, pretože oboje nakoniec povedie k novému autoritárskemu režimu. Ukrajinskí priatelia a kolegovia ma stále obviňujú z toho, že som prívrženec impéria, obviňujú ma, že nechcem, aby Rusko prišlo o svoje jadrové zbrane, a že nechcem rozpad Ruska.

Po prvé, neprajem si, aby sa Rusko rozpadlo, pretože po rozpade Sovietskeho zväzu si viem predstaviť, k akým útrapám ruského ľudu to povedie. Po druhé, chápem, k čomu by to viedlo ďalej. Pokiaľ na to ľudia nemyslia, je to smutné. Po tretie, nie som naklonený filozofickým úvahám, ktoré nie sú spojené s reálnymi krokmi.

Načo hovoriť o denuklearizácii Ruska, keď to v súčasnom politickom prostredí – mám na mysli vo svete – nie je možné? Sú tu nejaké riziká a alternatívne varianty? Áno, samozrejme. V skutočnosti to, o čom hovorím a o čom píšem v knihe, neukazuje len záverečnú fázu, ale aj proces prechodu. A hlavnou vecou v celom tomto procese je, že by v žiadnom momente nemalo vzniknúť jediné centrum moci bez systému kontrol a protiváh.

O akých protiváhach hovoríme?

Najprv stačia technické; išlo by o Štátnu radu a odbornú vládu, ktorá by mala do dvoch rokov stabilizovať situáciu a pripraviť všeobecné voľby. Nasledovať bude model zostavovania vlády založený na regiónoch, teda federalizácia, a ďalej model parlamentnej republiky, v ktorej chýba funkcia prezidenta s takými právomocami, ktoré by mu umožňovali postaviť sa nad princíp deľby moci.

Vo svojej knihe opisujete hlavné úlohy tejto dočasnej vlády, ktorá podľa vás bude fungovať niekoľko mesiacov. Okrem riešenia problémov s bezpečnostnými zložkami a administratívnej reformy má byť jej hlavnou úlohou zabrániť rozpadu krajiny. Rozumiem tomu správne, že celistvosť krajiny bude závisieť od dočasnej vlády, ktorej dávate niekoľko mesiacov?

Dočasná vláda nič nestihne. Niekoľko mesiacov bude mať na naštartovanie, všeobecne jej ruská spoločnosť poskytne čas asi dva roky. A ak sa to nepodarí stihnúť, dočasná vláda sa bude musieť stať autoritárskou a povedať „zostávam navždy“ alebo odísť a odovzdať moc svojim oponentom.

V takom prípade nie je príliš jasné, do akej miery pozitívni títo oponenti budú, pretože prídu mimo volebného systému. A tým najdôležitejším pre dočasnú vládu je zorganizovať prípravu spravodlivých volieb, aby budúca vláda bola legitímna.

Všetky procesy, ktoré v knihe spomínate, sú pomerne zdĺhavé, a to vrátane revolúcie. Píšete, že ide o prácu, ktorú sa treba učiť. Zaujímalo by ma však, ako vidíte prvé dni po ruskej porážke. Podľa mňa nastane chaos a panika. Aký obrázok vidíte vy?

Poďme si ujasniť, či hovoríme o Putinovej porážke alebo o porážke Ruska. Putinova porážka pre mňa znamená víťazstvo Ruska. A Rusko sa ocitne vo vnútri svojich medzinárodne uznaných hraníc. Tieto hranice sa nikto prekračovať nechystá, to nepripadá do úvahy.

Putin, samozrejme, povie, že vyhral. „No predsa vidíte, že ruské mestá nikto nebombarduje,“ povie Rusom, „my sme túto špeciálnu operáciu začali práve preto, aby ruské mestá neboli bombardované.“ Nám to síce môže pripadať smiešne, ale ľudia takto uvažujú.

Takže im oznámi, že vyhral, ​​a pochopenie toho, že vlastne prehral, ​​nepríde hneď, ale až tak o rok. Či sa Putin v takom prípade udrží pri moci, je veľká otázka. Skôr sa prikláňam k tomu, že nie. Ale bod zmeny nenastane, keď bude Putin porazený vojensky, ale keď stratí moc.

Čo bude nasledovať?

Prvým krokom bude, že sa ľudia v jeho okolí pokúsia dohodnúť medzi sebou. Žiaľ, pre nich je režim personalistický a sformovaný tak, aby sa každý rozhádal s každým. Preto je pravdepodobnosť, že niekto z nich udrží moc dlhší čas, aj keby ju získal, úplne minimálna.

A následný krok – tento človek alebo títo ľudia sa budú musieť oprieť o nejaké iné sily v spoločnosti. O národných vlastencov, prozápadných liberálov a nakoniec aj o regióny. A práve v tejto fáze bude vplyv Západu významný, ak nehovorím rozhodujúci. Všetci uchádzači o moc budú potrebovať zlatý kľúčik v podobe zrušenia sankcií.

Zároveň si treba uvedomiť, že tento kľúč nie je všemocný. Za určitých okolností môžu ľudia ľahko vyhlásiť: „Na vaše sankcie kašleme, sú tu oveľa dôležitejšie problémy, ktoré musíme riešiť.“ Napriek tomu je tento kľúč podstatný. A veľmi záleží na tom, akým spôsobom Západ tento nástroj využije.

Aké sú tu možnosti?

Existuje variant, že Západ povie: „Dobre, rušíme sankcie voči tým regiónom, ktoré vystupujú z Ruska.“ Potom nastane problém, o ktorom sme už hovorili – po istom období vzdoru sa do popredia dostáva jeden človek, jedna sila, podporovaná národnými vlastencami.

V situácii, keď bude Rusko rozbité na kúsky, to bude dosť ľahké, pretože mocenských centier bude príliš veľa, budú príliš slabé, a tak o rok alebo o dva svet s veľkou radosťou uvidí niečo ako Nemecko po Weimarskej republike.

Druhou možnosťou je, že Západ povie: „Sme pripravení hovoriť napríklad s Mišustinom (súčasný premiér – pozn. red.), ktorý nastúpi na miesto Putina, pretože podľa ústavy je ďalším v rade.“ No a o čom sa obvykle so Západom od Brežnevových čias bavíme? Predsa o obmedzení strategických útočných zbraní, prípadne aj o niečom inom. Tak tu máme nový rozjazd k autoritárstvu.

A nakoniec tretia cesta. Vzhľadom na to, že neexistuje legitímne centrum moci, pretože nie je možné zorganizovať spravodlivé voľby a v krajine už desať rokov žiadne spravodlivé voľby neboli, môžu naši medzinárodní partneri pokojne povedať: „Sme pripravení hovoriť s centrom moci, ktoré získalo legitimitu napríklad od regiónov, teda od štátnej rady.“

Táto možnosť je podľa mňa perspektívna, len je dôležité, aby toto mocenské centrum nebolo vytvorené ako prezidentské, ale aby bolo vyvážené. V takejto situácii bude ďalší vývoj prebiehať ako obvyklý boj. Možno sa dostane do ulíc.

Vo svojej knihe opisujem tú najdrsnejšiu verziu vývoja udalostí, keď budú politické sily hľadať oporu v silových štruktúrach. Silové štruktúry, v ktorých nie sú idioti, sa politického boja nezúčastnia už len preto, že by ich noví ľudia pri moci takisto odstránili. Nikto nepotrebuje vojakov, ktorí by vedeli meniť moc.

Preto sa silové štruktúry toho všetkého ako inštitúcie pravdepodobne nezúčastnia, ale jednotlivé útvary áno – ako to bolo v rokoch 1991 a 1993. A je jasné, že boj o vplyv nad jednotlivými útvarmi bude urputný, a Bože daj, aby sa skončil v rovine vzájomných hrozieb, po ktorých si všetci sadnú k okrúhlemu stolu a dohodnú sa, než aby skĺzol do režimu vyjasňovania vzťahov silou.

Od Európanov často počúvam názor, že Rusov už nemožno zmeniť a to impérium z nich už nemožno dostať. Napísali ste, že jednou z najdôležitejších úloh ruskej opozície je „znovu naverbovať tých, ktorých naverboval režim“. Ako by podľa vás mal tento proces vyzerať?

Rád by som uviedol jeden údaj. Ruská spoločnosť nevníma vojnu ako svoju vlastnú. Koľko ľudí Putin s veľkými politickými rizikami nazhromaždil počas mobilizácie? Tristotisíc. Aké sú hraničné počty? Odborníci sa domnievajú, že hranica, za ktorou pre neho začnú veľké problémy, je jeden milión – ale to už pôjde o veľké problémy.

Ľudia utekajú, schovávajú sa a podobne. Druhá svetová vojna bola skutočne národnou vojnou. Koľko ľudí zmobilizoval Sovietsky zväz, aj keď bol počet jeho obyvateľov len o niečo vyšší ako počet obyvateľov dnešného Ruska? Bolo to 32 miliónov vojakov.

Je to teda Putinova vojna, nie je to vojna ruského ľudu. Ruský ľud nesie morálnu zodpovednosť a znáša materiálne náklady za to, že jeho vláda začala túto vojnu. Bude musieť zaplatiť obnovu Ukrajiny, bude musieť zažiť ďalšie ťažkosti, ale je to Putinova vojna, nie je to vojna ruského ľudu a nikto nebude ruských ľudí zabíjať, zatvárať do väzenia, pokiaľ sa priamo nezúčastňujú bojových akcií. To treba opakovať každý deň, je to veľmi dôležité.

A pokiaľ ide o nové verbovanie ľudí spojených s režimom?

Byrokratický aparát v Rusku tvorí niekoľko miliónov ľudí. Nie je možné osloviť všetkých, nie je možné sa dohovoriť, ale je dôležité ukázať týmto ľuďom východisko z tejto situácie, ukázať, že ich nikto nepozabíja, že ich nikto všetkých nezavrie do väzenia, že dokonca nikoho nepripravia o prácu.

Samozrejme, že sú ľudia, ktorí za to nesú priamu zodpovednosť, s nimi budú prebiehať procesy, niekto bude na lavici obžalovaných, ale prevažná väčšina bude ďalej normálne pracovať. Toto sme videli za občianskej vojny, tam bola šialená brutalita, a napriek tomu bola boľševická vláda nútená vrátiť úradníkov do práce, pretože kde inde by zohnala ľudí.

Takže názor, že „do základov, a potom“ (z ruského prekladu Internacionály) je úplne boľševický a idiotský. A akým spôsobom prebehne opätovné verbovanie? Jednoducho sa jedného dňa zmení vedenie, ľudia prídu na druhý deň do práce a budú pracovať ďalej.

Áno, nájde sa istý počet ľudí, ktorí sa dopustili zločinov, budú musieť sedieť na lavici obžalovaných, ale konkrétneho Ivana Ivanoviča bude nutné za spáchaný zločin amnestovať, pretože takých Ivanov Ivanovičov bude pomerne dosť.

Súhlasí Západ s postojmi, ktoré zastáva ruská demokratická opozícia? Alebo medzi vami existujú rozpory?

Je dôležité, že je dnešná ruská demokratická opozícia jednotná, pokiaľ ide o jej ideologickú platformu vo vzťahu k Ukrajine aj k budúcemu systému budovania moci v Rusku. Znamená to, že ľudia síce majú vlastné ambície, ale tie sú nepodstatné.

Pokiaľ existuje spoločná ideologická platforma, môžeme sa posunúť ďalej. Rozpory so Západom, samozrejme, existujú. Na Západe veľa ľudí verí, že Rusko potrebuje nového cára, len dobrého, a že by sme mali súčasného cára nahradiť iným. Problém je v tom, že sa ľudia buď nezaujímajú o históriu Ruska, alebo si nepamätajú to, čo si ja, bohužiaľ, pamätám – že dobrého cára sme už mali, a podľa mojich spomienok nie jedného.

A keď dobrý cár nenachádza vonkajšieho nepriateľa, stráca podobne ako Gorbačov moc. A keď je najdemokratickejším cárom, ale chce ním aj zostať, je nakoniec nútený posielať vojská do Prištiny a robiť „otočku nad Atlantikom“ (odkaz na marec 1999, keď vtedajší ruský premiér Jevgenij Primakov, ktorý letel na oficiálnu návštevu Spojených štátov, dal na protest proti bombardovaniu Juhoslávie nad Atlantikom otočiť svoje lietadlo späť do Moskvy, pozn. red.), ako to bolo za Jeľcina.

Supercentralizovaná ruská štátna moc potrebuje vonkajšieho nepriateľa, pretože to je jediné vysvetlenie jej existencie. A keď nechceme túto agresiu, keď nechceme hľadanie vonkajšieho nepriateľa, mala by byť ruská štátna moc decentralizovaná. Ak nechceme, aby prišiel nový zjednotiteľ ruských krajín, potom netreba tieto krajiny úplne rozdeľovať, pretože to zníži životnú úroveň ľudí.

Musíme prejsť k normálnemu, decentralizovanému, ale koordinovanému modelu. Tento model má dnes na Západe dosť priaznivcov, ale zatiaľ to nie je mainstream. Úlohou mňa aj mojich kolegov je urobiť z neho mainstream, pretože zlatý kľúčik v podobe zrušenia sankcií môže mať na rozhodnutie, ktoré sa urobí, zásadný vplyv. Je dôležité, aby sa tento kľúčik otočil správnym smerom.

Všetky dvere odomyká kúzelný kľúč Západu…

Bolo by veľkou chybou to tak hovoriť, pretože tento kľúčik síce nie je dobré podceňovať, ale ani preceňovať. Je zlatý a mäkký, a aby sa mohol v zámku otočiť, musí tam byť zámok, a nie jednotvárny betónový múr, a zámok musí byť premazaný a pripravený na otočenie. Tento kľúč podľa môjho názoru váži 10 – 15 % z celkových nákladov na vyriešenie problému.

Určite ste videli Putinov prejav k federálnemu zhromaždeniu. Čo naň hovoríte?

Tak ľahko hovoríte o takom ťažkom životnom rozhodnutí. Počúvať dve hodiny Putina je v mojom živote veľké rozhodnutie. Jednoducho som sa k tomu fyzicky donútil.

Myslím si, že nielen vy, ale aj mnohí iní.

Všetci, ktorí to potrebujú k práci. Počúval som to celé a hľadal som nové myšlienky, nové nápady a snažil som sa pochopiť, čo tým chce povedať. Zaujímavé je, že tam nebolo nič.

Veľmi obšírne a rozvláčne zopakoval veľa myšlienok a nápadov, ktoré prezentoval už pred istým časom. Bolo by skvelé, že je taký dôsledný, ale situácia sa radikálne zmenila. Keď to hovoril predtým, myslel si, že sa vojna skončí o tri dni v Kyjive, ale teraz je jasné, že situácia je úplne iná.

Na jednej strane sa snažia ľuďom v Rusku povedať, že sa majú dobre, že je všetko v poriadku, že sa rozvíjame ako doteraz, že sa pre nich nič nemení. Na druhej strane zopakoval to, čo povedal k Západu – všetkých vás zabijeme, jadrové zbrane sú takmer odpálené. Ako sa to dá vybalansovať? Vy sa máte dobre a my sa tu chystáme použiť jadrové zbrane?

To potom znamená, že ľudia v Rusku si musia ísť kopať zákopy. Pôsobilo to zvláštnym dojmom a nebolo to veľmi povzbudivé. Mám pocit, že sa stále snaží ľudí hypnotizovať, upokojovať, ale okolitý svet je s touto hypnózou v takom rozpore, že podľa mňa takto nebude môcť hypnotizovať dlhší čas. Potom bude musieť niečo urobiť.

Na záver Putin povedal, že Rusko pozastavuje účasť v zmluve o strategických jadrových zbraniach, ale neodstupuje od nej. Ide o ďalšie kolo jadrového vydierania?

Áno, je to však také slabšie kolo, pretože v lete už od tej dohody de facto odstúpil, keď nevpustili inšpekciu. Bolo to iba konštatovanie faktu. Všetko je to pokračovanie toho, čo už bolo. On žije vo svojom vlastnom svete.

Čo sa stane s ruskými jadrovými zbraňami po Putinovej porážke?

Buďme racionálni. Každý rád fantazíruje o tom, aké by bolo skvelé, keby jadrové zbrane zmizli, ale tak to nefunguje. Vojna na ruských hraniciach sa končí, čo sa deje s jadrovými zbraňami? Zostávajú. A ak niekto tvrdí, že keď sa Rusko rozpadne na niekoľko celkov, tak my s tými celkami vymeníme kus jedla za jadrové zbrane?

Severokórejčania už roky ukazujú, že keď sú jadrové zbrane, tak bude aj kus jedla. Veľa či málo, ale bude. A situácia na Ukrajine všetkým krajinám, ktoré sú na hranici získania vlastných jadrových zbraní, ukazuje, že ak nebudú jadrové zbrane, nebude ani kus jedla. Myslíte si, že sa nájde toľko hlupákov, ktorí sa ich vzdajú? Nie, nikto sa ich nevzdá. Takže netreba podliehať nesplniteľným fantáziám.

Budeme dúfať, že normálne federatívne, parlamentné Rusko bude s týmito zbraňami zaobchádzať rozumne ako iné krajiny, ktoré chápu, že ide o samovražedné tlačidlo. Veľmi dúfam, že nakoniec celý svet vrátane krajín, ktoré jadrové zbrane majú alebo sú na hranici ich získania, pochopia, že ich treba najprv umiestniť pod svoju vlastnú veľmi prísnu kontrolu, následne pod medzinárodnú kontrolu, a nakoniec ich pokiaľ možno úplne vymazať z povrchu zemského – rovnako, ako sme viac-menej vymazali arzenály biologických a chemických zbraní.

Veľa ľudí sledovalo, ako Alexej Navaľnyj priletel z Berlína do Moskvy, bol zadržaný na letisku a uväznený. A mnohí sa pýtali, prečo sa vrátil, keď vedel, že ho čaká väzenie. Vás v roku 2003 zadržali na letisku v Novosibirsku. Pokiaľ viem, boli ste v USA a potom ste sa vrátili do Ruska. Prečo ste sa vtedy vracali?

S Alexejom sme v odlišnej situácii. Ja som sa najskôr vrátil z USA a zadržaný som nebol, zatknutý som bol potom, keď som začal cestu Ruskom a prešiel som pomerne veľa miest. Môj cieľ bol však predsa len iný.

Mal som vyše 100-tisíc zamestnancov a uvedomoval som si, že keby som utiekol, tým ľuďom by ľahko vysvetlili, že pracovali pre zločineckú organizáciu, a zo Západu by ma nikto nepočul. Mal som jedinú možnosť, ako vysvetliť ľuďom, že nič z toho nie je pravda, a to postaviť sa pred súd a povedať to tam.

A musím konštatovať, že režimu sa tento krok nevyplatil, pretože výsledkom bolo, že z troch tisícok ľudí, ktorí tými mlynskými kameňmi prešli, sa rozhodli spolupracovať dvaja alebo traja. Ostatní stáli pevne za svojím, mnohí prešli väzením, hlavný právnik spoločnosti Vasilij Alexanian na následky väznenia zomrel, jeden človek je vo väzení dodnes. Išlo o konkrétne životy konkrétnych ľudí a nešlo o žiadnu veľkú politiku.

Pre Navaľného to podľa môjho názoru bola zložitá situácia, v ktorej si musel vybrať: ak sa vráti do Ruska, je tu riziko, ale ak bude Putin počas niekoľkých rokov vymenený, má vyhrané. Ak by zostal na Západe, riziko je oveľa menšie, ale stavia sa tým do radu s inými.

V prípade Putinovho odchodu by tak v niekoľkých nasledujúcich rokoch nezískal žiadnu výhodu. Pokiaľ to dobre chápem, Navaľného tím bol presvedčený, že mu hrozí iba domáce väzenie. Či o tom bol presvedčený aj Navaľnyj, neviem, ale rozhodol sa podstúpiť značné riziko.

Keby takáto situácia nastala teraz, urobili by ste to isté?

V dnešnej politickej situácii by som to neurobil, už len preto, že je zrejmé, že by som nemohol vyriešiť vôbec nič. Nikto by ma nenechal vystúpiť na súde, na svedectvách ľudí by vôbec nezáležalo, jednoducho by ma zobrali, zavreli a už nikdy by som nemal možnosť niekoho vidieť. Teraz mi priamo povedali, že ak sa vrátim, pôjdem na doživotie do väzenia a nikoho neuvidím – minimálne dovtedy, kým zomrie Putin. V takom prípade je hlúposť strkať dobrovoľne hlavu do slučky.

Prečo si myslíte, že vás Putin v roku 2013 prepustil?

Podľa môjho názoru išlo o súhru niekoľkých faktorov, z nich hlavným bolo, že Putin chcel na základe vlastných podmienok obnoviť vzťahy so Západom. Bolo to v čase pred olympiádou. Po tom, čo pustil mňa aj dievčatá z Pussy Riot a urobil pár ďalších krokov, som mal dokonca pocit, že je pripravený smerovať k akejsi demokratizácii režimu.

Myslel som si, že budem mať istú ľudskoprávnu úlohu a že sa budem môcť venovať vlastnému súkromnému životu. Všetko sa zmenilo doslova o pár mesiacov neskôr, keď anektoval Krym a spustil chaos na Donbase. Vtedy som bol na Donbase, bol som v Charkive, hovoril som s ľuďmi z oboch strán. Dnes mi hovoria, že sa to všetko stalo preto, lebo sa Ukrajina snažila na Donbase odstrániť ruštinu, ale akú ruštinu mohol kyjivský režim vtedy odstraňovať, keď celý Kyjiv hovoril po rusky?

Boli tam, samozrejme, nejakí blázni, ale kde nie sú? Napríklad v Petrohrade ich bolo veľa a s niektorými som bol neskôr vo väzení. Vraždili ľudí a kričali fašistické heslá.

V roku 2014 ste vyhlásili, že ste pripravený stať sa krízovým prezidentom. Je ťažké si predstaviť väčšiu krízu, než je táto. Ste stále pripravený sa ním stať?

Situácia sa odvtedy výrazne zmenila. Dnes už nie sme v pozícii, keď by sa všetko dalo opatrne, postupne a v krátkom čase vyriešiť zhora. Miera konfrontácie medzi časťami ruskej spoločnosti je príliš vysoká.

V tejto situácii by sa človek, ktorý by chcel byť krízovým prezidentom a prevziať všetku moc, ocitol v pozícii, keď je nútený túto moc buď použiť, alebo nepoužiť. Ak nepoužiť, načo by táto pozícia bola; alebo by musel konať ako diktátor a oprieť sa o jednu časť ľudí, aby rozdrvila tú druhú.

Potom by bolo ťažké vrátiť sa k demokratickej forme vlády – už len preto, že jeho kroky, ktoré podnikol v krízovej situácii, by neboli príliš zlučiteľné s právom.

V súčasnosti je, bohužiaľ, schodný iný model. Ide o dlhodobú neradostnú prácu na vytvorení konsenzu medzi proti sebe nekompromisne stojacimi časťami ruskej spoločnosti. A ide o konfrontáciu s hrozbou použitia násilia zo všetkých strán. Jednoducho keď nemáte možnosť vyhrážať sa násilím, nie ste súčasťou rokovania.

A je jedno, kto to násilie reprezentuje – či to sú Prigožinove osobné jednotky, či zapožičané jednotky ruskej armády, teda Národná garda, alebo iné silové zložky, s ktorými ste sa dohodli. Nie je možné, aby sa v tomto preťahovaní objavila nejaká všemocná osoba. Preto je nutné toto vyhlásenie pustiť z hlavy.

Stále veríte v ruský ľud?

Samozrejme, že áno. Občas veľmi ťažko počúvam, čo rôzni emotívni ľudia tvrdia na sociálnych sieťach. Sociálne siete šíria extrémne názory, treba sa nad tým vážne zamyslieť. Ľudia, ktorí pred rokom boli Rusmi v Charkive, v Černihive, v Kyjive, na 40 percentách územia Ukrajiny – teraz hovorím o etnických Rusoch a tých, ktorí mali veľké väzby na Rusko – sú teraz všetci občanmi Ukrajiny, ale sú to stále tí istí ľudia.

Dospelého človeka nemožno za jediný rok prerobiť. Môže zmeniť názory, ale ako človek so všetkými svojimi kladmi a zápormi zostáva rovnaký. Dospelých je ťažké zmeniť.

Aký záver by sme z toho mali vyvodiť? Ten už konštatoval Norimberský tribunál – všetci ľudia sú rovnakí a neexistujú dobré a zlé národy. A každý, kto hovorí, že tento národ je dobrý a tento zlý, je nacista a mal by sedieť na lavici obžalovaných. Je pochopiteľné, že keď prebieha vojna a ľudia každý deň prežívajú dramatické udalosti, môžu v návale emócií povedať čokoľvek, ale nemalo by sa to stať vnútorným presvedčením. Na to nemajú právo najmä tí ľudia, ktorým sa v živote nič dramatické nedeje a môžu hovoriť s chladnou hlavou.

Pre človeka, ktorý s chladnou hlavou vyhlasuje, že tento národ je dobrý a tento národ je zlý, neexistuje žiadne ospravedlnenie. Proti tomu všetci bojujeme. A keď Putin hovorí, že ukrajinský národ neexistuje, alebo keď hovorí, že všetci Ukrajinci sú fašisti, my chápeme – toto tu je konkrétny nacista a toto sú konkrétne nacistické výroky.

Tento článok vznikol za podpory Nadačného fondu nezávislej žurnalistiky.