Denník NJán Benčík v politike končí: Mal som poslúchnuť manželku, ktorá ma varovala, bol som naivný

Karol SudorKarol Sudor
Poslanec Ján Benčík. Foto N - Tomáš Benedikovič
Poslanec Ján Benčík. Foto N – Tomáš Benedikovič

Priamo za mnou v parlamente sedel Ľuboš Blaha. Jeho verejné vystupovanie, ale najmä to, čo si neustále šomral popod nos, mi tak liezlo na nervy, že som si radšej presadol. Mať ho neustále za chrbtom je strašné, tvrdí poslanec Ján Benčík.

Ján Benčík (1948) na dôchodku začal na blogu odhaľovať správanie a názory konšpirátorov, proruských žoldnierov na Ukrajine zo Slovenska, fašistov a iných extrémistov v online prostredí. Vo voľbách v roku 2020 sa stal poslancom parlamentu na kandidátke strany Za ľudí, po jej rozpade sa stal členom poslaneckého klubu SaS.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • prečo vníma svoj vstup do politiky ako zbytočný;
  • aké chyby urobil Andrej Kiska;
  • v čom zlyhala šéfka Za ľudí Veronika Remišová;
  • prečo koalícia sklamala ľudí;
  • ako sa k nemu správali fašisti v parlamente;
  • či politikom a najmä Igorovi Matovičovi naozaj ubližujú novinári.

V parlamente ste svoje prvé a zároveň posledné volebné obdobie, keďže už nechcete kandidovať. Aké máte pocity z vysokej politiky?

Som sklamaný, cítim dezilúziu. Nemôžem mať dobrý pocit, lebo sa mi zdá, že to celé bolo zbytočné. Asi som do toho vôbec nemal ísť. Mal som poslúchnuť manželku, ktorá ma varovala. Bol som naivný.

V čom?

Starší človek si myslí, že už dokáže veci posudzovať správne, ale nakoniec sa vždy o pár rokov ukáže, že nebol dosť múdry. V tejto chvíli si jednoducho myslím, že ísť do politiky bolo nerozumné, že som to nedomyslel.

Mám tomu rozumieť tak, že keby ste nešli do politiky, o nič by sme neprišli?

Nič by sa nestalo a pre mňa osobne by to určite bolo pozitívum. Vtedy však bola hraničná situácia, chceli sme odpratať Smer, ktorý krajine škodil. Hovorilo sa, že bude potrebný každý hlas. Dopadlo to, žiaľ, tak, že ľudia sú z nás totálne sklamaní.

Dopadlo to tak, že karty tu bude rozdávať zrejme Smer alebo jeho odnož Hlas.

Všetko sa začalo rozpadať po tom, čo sa do parlamentu nedostalo KDH ani koalícia Progresívne Slovensko – Spolu. Chýbalo im pár hlasov. Zároveň ľudia uverili populistovi Igorovi Matovičovi a dali mu toľko percent, že v ne ani nedúfal. Výsledok poznáme.

K tomu, že neprešli PS so Spolu, výrazne prispela práve vaša strana Za ľudí. Predseda Andrej Kiska spájanie odmietol a vo voľbách ste dopadli neslávne – namiesto dvojciferného výsledku ste mali len 5,77 percenta.

Nikdy som nebol členom Za ľudí, čiže v časoch, keď sa riešilo potenciálne spájanie, som pri tom vôbec nebol. Dokonca som vtedy nebol ešte ani na kandidátke, ani v kontakte s členmi strany. Nemohol som to teda nijako ovplyvniť.

Osobne si však nie som istý, či bola chyba v tom, že sa tie strany do volieb nespojili. KDH doplatilo na útoky Matoviča po tom, čo podpísalo pakt o neútočení práve s PS/Spolu. Nemyslím si, že spájanie strán automaticky prináša kumulatívny efekt, najmä ak sú názorovo odlišné.

Neurobil Andrej Kiska založením strany chybu? Odobral percentá iným a po voľbách z politiky odišiel. Rado Baťo ako jeho bývalý poradca v Prezidentskom paláci povedal, že polovicu porady sa riešilo, ako stranu riadiť z Popradu. Politika ho vraj príliš nebavila, lebo mu ukrajovala z času, ktorý chcel venovať rodine.

Založenie strany Za ľudí nepovažujem za chybu. Považujem však za ňu to, s akým nasadením sa pán Kiska venoval strane a jej kampani, teda celému procesu od zakladania až po voľby. A ako chybu vnímam aj jeho odchod z politiky, keď videl, koľko sme dostali percent. Vtedy sa stiahol do ústrania a stranu ponechal bez hlavy, hoci jej vedením bola poverená Veronika Remišová.

Akceptujem, že mal zdravotné problémy, ktoré ho limitovali, ale v situácii, keď bol Marian Kotleba schopný za jeden deň spraviť dva mítingy v stredne veľkých mestách a k tomu obehnúť desať dedín, sme sa kampani mali poctivo venovať aj my. Za celý čas sme mali len pár mítingov, pričom pán Kiska vynechal aj veľké mestá. Toto nasadenie sa, žiaľ, prejavilo aj na volebnom výsledku.

Aká nálada panovala v strane Za ľudí po tom, čo sa Andrej Kiska stiahol? Ľudia, ktorých pritiahol na kandidátku, museli byť šokovaní.

Ako nečlen strany som bol trochu mimo, zlú náladu však bolo cítiť aj v poslaneckom klube. Nakoniec sme aj s Jurajom Šeligom otvorili otázku, čo ďalej. Mať stranu bez oficiálneho vedenia bolo neudržateľné. Pani Remišová bola vedením len poverená, takže v debatách s pánmi ako Boris Kollár či Igor Matovič bola v nevýhode. Jednak nebola predsedníčka, jednak viedla stranu so slabým volebným výsledkom.

To otvára otázku, či má zmysel zakladať stranu, v ktorej líder síce zhromaždí viac osobností, ale inak ich nedrží žiadne lepidlo, keďže sú názorovo aj hodnotovo odlišní.

Isteže je to na vznik strany málo, ale v strane Za ľudí tento typ sporov nikdy nevznikal. Neboli tam žiadne konflikty medzi liberálnejšími a konzervatívnejšími kolegami, medzi ľuďmi, ktorí boli viac vpravo, v strede či vľavo. Dokonca naši konzervatívnejší poslanci neboli ochotní hlasovať za návrhy zákonov fašistov týkajúcich sa „ochrany života“, kým niektorí konzervatívci z OĽaNO s tým problém nemali.

Problém bol skôr v tom, kto viedol stranu v čase bezvládia. Nechcem kritizovať Veroniku Remišovú, ale výsledky jej práce hovoria za všetko. V konečnom dôsledku sa jej strana kompletne rozpadla a ostala jej prakticky len jedna poslankyňa. Aj Juraj Šeliga s Jankou Žitňanskou, hoci sú formálne členmi klubu a zrejme aj strany, dlhodobo dávajú najavo, že svoju budúcnosť v strane Za ľudí nevidia.

Ako prvý zo strany odišiel Miroslav Kollár, ktorý dnes šéfuje strane Spolu, respektíve Modrej koalícii, na ktorú sa premenovali. Jeho dohoda s Mikulášom Dzurindom rýchlo skrachovala, teraz to skúša s Eduardom Hegerom a Jaroslavom Naďom.

Miro odišiel trochu unáhlene a viac či menej bez poriadneho vysvetlenia. Mám ho ľudsky rád, rozumiem si s ním, je to dobrý a veľmi schopný človek, ale zdá sa, že na líderskú pozíciu nemá. Potom zo strany odišiel Tomáš Valášek. Aj on to urobil prakticky zo dňa na deň a bez poriadnej debaty v poslaneckom klube. Musím sa však priznať, že v tom čase som bol jednou nohou na odchode z klubu aj ja.

Prečo?

Prvotným spúšťačom nebola Remišová, ale Igor Matovič. Kollár aj Valášek totiž povedali, že nie sú schopní byť vo vládnej koalícii a obhajovať neobhájiteľné nezmysly, s ktorými prichádzal Matovič. Spomeňme napríklad kauzu o vakcínach Sputnik.

Môj dôvod bol rovnaký. Vtedy som sa jasne vyhranil, že ak Matovič neodstúpi z postu premiéra a Marek Krajčí z postu ministra zdravotníctva, odchádzam. Keďže sa to nakoniec udialo, ostal som.

Nasledovalo priam až nedôstojné dianie v strane Za ľudí, spor medzi Máriou Kolíkovou a Veronikou Remišovou.

Na počiatku bol opäť Matovič. Prišiel na náš klub s tým, že by akceptoval, keby bola vládna koalícia menšia, než je, a že v nej chce ľudí, ktorí to myslia úprimne. A že zo strany SaS úprimnosť necíti, ale zo strany Za ľudí áno. Jednoducho chcel, aby ministri SaS podali demisiu a aby táto strana ukončila svoje pôsobenie v koalícii.

Vtedy som povedal, že dosť, na takomto podraze sa zúčastňovať nebudem. Práve táto téma však totálne rozložila poslanecký klub. Remišová sa navonok tvárila, že podporuje väčšinové stanovisko klubu, ktoré bolo o tom, že SaS má ostať v koalícii, hrala však aj na druhú stranu. Matovičov návrh v skutočnosti podporovala a spolu s ňou aj dve poslankyne.

Viera Leščáková a Miriam Šuteková?

Presne tak. Vyhlásili, že vládnuť so SaS je oveľa horšie ako vládnuť s Matovičom. Ďalej som do toho nebol zainteresovaný, lebo všetky debaty sa viedli na pôde predsedníctva strany. Na ne som nechodil.

Síce ste neboli členom strany, ale v zmysle stanov ste tam mohli prísť, nie?

Áno, v stanovách ešte za Kisku to tak bolo – nečlen strany môže prísť, ale nemôže hlasovať. Zrejme to platí dodnes, ale ktovie, čo by mi povedali, keby som sa tam zjavil. Pravdou je, že ma na predsedníctvo nikdy nik nepozval. A ja som dnes rád, že som sa tam nevyskytol, lebo všetky spory tam boli nechutné. Dopadlo to tak, že zakladatelia strany, ktorí prišli ešte s Kiskom, zhnusení odišli.

Ako vnímate Veroniku Remišovú?

Určite ju nevnímam kladne. Ani ako líderku, ani ako odborníčku.

A ako človeka? Aká bola vaša vzájomná komunikácia?

Najskôr to bolo v poriadku, ale raz som s ňou mal na klube veľmi nepríjemný výstup. Vyletela na mňa a pospomínala tam o mne fakt kadečo. Vtedy ukázala svoju pravú tvár. Na jednej strane sa tvári do očí veľmi milo, ale keď ju niekto naštve, všetko mu spočíta.

Spor medzi Remišovou a Kolíkovou bol o tom, kto bude viesť stranu. Remišová odmietla predčasný snem a Kolíkovej partia rezignovala.

Remišová vedela, že by stranícke voľby nevyhrala. To, čo robila, odrážalo jej osobnostnú a povahovú výbavu. Tam už nešlo o racionálne uvažovanie, bola vedená skôr pomstychtivosťou. Prestala kalkulovať politicky a uvažovala len v rovine emócií. Musela predsa vedieť, že následne sa jej strana rozpadne. Odohnala od seba množstvo kvalitných a charakterných ľudí, ktorí stranu zakladali.

Tomáš Meravý vtedy na Kolíkovej frakciu zaútočil v statuse na Facebooku. Generálneho manažéra strany Romana Krpelana obvinil, že bral veľké peniaze, že Vladimíra Marcinková si dala uhrádzať luxusný služobný iPhone, hoci je manželkou bohatého hokejistu, že vybraní ľudia mali nakúpené licencie na softvéry do notebookov a že Kiska zarábal na úrokoch z pôžičiek, ktoré dal strane. Čo ste si vtedy mysleli?

Meravého som mal kedysi medzi priateľmi na Facebooku, ale to, čo spravil, som vnímal s veľkými rozpakmi. Zjavne som ho nepoznal. Ukázal veľmi nepeknú tvár, preto som naše priateľstvo na sociálnej sieti zrušil. Tento typ osobných útokov na ľudí, ktorých si vážim, je naozaj nedôstojný. Odpoveď na to, či sa chcel pani Remišovej odvďačiť, zapáčiť alebo od nej niečo získať, nech si už dosadí každý sám.

Kolíkovej frakcia vrátane vás nakoniec zakotvila v SaS.

Istý čas sme boli nezaradení, až potom prišla ponuka od SaS. A tak, ako som nebol členom Za ľudí, nie som ani členom SaS. Ani ním nemienim byť. Ja už nikam kandidovať nechcem.

Čo ak dostanete dobrú ponuku?

Nemyslím si, že by som bol v pozícii niekoho, o koho je záujem. Ale ak by aj náhodou nejaká ponuka prišla, rozhodol som sa, že už pokračovať nechcem. Táto skúsenosť mi stačila, navyše už mám svoj vek.

Inak, akoby v klube SaS som sa neformálne ocitol ešte predtým, než sme tam šli oficiálne. Je to celkom humorné. Za stranu Za ľudí som sedel v sále vo vyššom rade. Priamo za mnou sedel Ľuboš Blaha. Jeho verejné vystupovanie, ale najmä to, čo si neustále šomral popod nos, mi tak liezlo na nervy, že som si radšej presadol. Mať ho neustále za chrbtom je strašné. A voľné miesto bolo práve pri SaS, konkrétne pri Alojzovi Baránikovi.

A poviem ešte jednu historku – keď zo Za ľudí odišli Miro Kollár s Tomášom Valáškom a chcel som ísť aj ja, mojou najstrašnejšou morou bolo, že voľné miesto v sále sa nachádzalo len pri Tomášovi Tarabovi a otcovi a synovi Kuffovcoch. Vtedy som sa priam strhával zo sna. Našťastie k tomu nedošlo.

Pred vstupom do parlamentu ste boli dlhoročným kritikom fašistov a extrémistov, písali ste o nich na blogu. Viacerí z nich sa však stali vašimi poslaneckými kolegami. Aké je stretávať zblízka ľudí, o ktorých si nemyslíte nič dobré?

Nie je príjemnou skúsenosťou byť s nimi v jednej sále, dýchať ten istý vzduch a počúvať, čo rozprávajú. To už nehovorím o veľmi osobných a nepekných útokoch, ktoré si na mňa roky dovoľovali. Nikdy som necítil potrebu zažívať ich zblízka.

Trúfli si povedať vám, že ste udavač, aj do očí v kuloároch parlamentu?

Nie, hoci pri prvom zasadnutí parlamentu som stretol celú ich skupinu cestou do sály. Vtedy na mňa kadečo pokrikovali. Odvtedy som to nezaznamenal.

Podávate si s nimi ruku?

Nie, nikdy. Ale keď idú cez dvere, pokojne im ich podržím, urobil som to aj Robertovi Ficovi či Milanovi Mazurekovi. A Mazurek už podržal dvere mne. Dvere sú na kartu, a keď vidím, že sa niekto blíži za mnou, nezabuchnem mu ich pred nosom.

Korektné vzťahy som mal s Martinom Beluským a Ondrejom Ďuricom. Vždy sa správali korektne, zásadne slušne vystupujú aj v sále. Na rozdiel od Miroslava Suju alebo Milana Mazureka. Tým nechcem povedať, že s Beluským a Ďuricom máme osobné kontakty. Moje styky s nimi prebiehajú len v rokovacej sále alebo v miestnostiach parlamentných výborov.

Matovič označil Beluského za jedného z najinteligentnejších poslancov.

Nerád dávam za pravdu Matovičovi, ale Beluský naozaj pôsobí ako seriózny, schopný a inteligentný človek. Problémom sú jeho názory. Už v mladom veku pochodoval v kvázi gardistickej uniforme s Kotlebom. Občas mi napadlo, čo toho človeka priviedlo do takej strany, potom som si pozrel videá, kde rečnil na nejakých podujatiach, a zrazu som videl iného Beluského. V parlamente má inú tvár.

Miroslav Suja je bývalý poskok mafiána a vraha Mikuláša Černáka. O čom vypovedá, že sedí v parlamente?

O čom asi? Suja je človek, ktorý dostal kvalitný výcvik v piatom pluku špeciálneho určenia. Počul som, že dostal ponuku, aby svoj dlh za výcvik splatil tým, že ostane slúžiť v armáde. Odmietol to a dal prednosť službe šéfovi mafie a mnohonásobnému vrahovi Černákovi. Cvičil ľudí z jeho SBS a strážil nerušené zábavy mafiánskych bossov a nájomných vrahov.

Suja by inak v parlamente nebol, vo voľbách skončil pod čiarou. Na kandidátke mal síce dobré miesto, ale prekrúžkovali ho Kotlebov brat Marek a otec a syn Kuffovci. Potom však Radovan Bránik dostal tip o osobnom živote manželov Jána a Danice Mikovčákovcov a po overení to zverejnil. On bol krajským predsedom ĽSNS, ona za tú stranu kandidovala do parlamentu.

Na pripomenutie – išlo o to, že neviedli taký konzervatívny život, ako deklarovali. ĽSNS sa ukázala ako pokrytecká strana.

No prosto viedli pestrý sexuálny život. Mikovčáková sa následne vzdala postu poslankyne. Neskôr verejne napísala, že informácie o nich Bránikovi cez sprostredkovateľa posunul práve Suja. Prosto to zariadil. Cieľom bolo, aby sa miesto nej dostal do parlamentu, čo sa mu aj podarilo. A ten istý Suja si mňa dovoľuje označiť za udavača. On, ktorý skompromitoval a udal Mikovčákovcov za životný štýl, ktorý jedni odsudzujú, iní ho odsudzujú len navonok, lebo im ho potajomky závidia.

Hovorili ste o tom s Radovanom Bránikom?

Áno, hovorili sme spolu.

A potvrdil, že to prišlo od Suju?

Bez komentára. Samozrejme, že nemám dôkazy, že za tým bol Suja, explicitne to však napísala samotná Danica Mikovčáková. Udialo sa tak v čase, keď skupina ľudí odišla z ĽSNS a založila Republiku. Osobne si myslím, že napísala pravdu.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Voľby v roku 2020 boli o nádeji, že sa skončí skorumpovaný a mafiánsky systém štátu, ktorých chránil „našich“ ľudí. Je marec 2023 a ľudia sú v dezilúzii. Čo ste to v tej koalícii porobili?

Je to tragédia. Od začiatku až do konca.

Má pravdu Igor Matovič, že popularita vlády a jeho osobne padala aj preto, že musel zvládať množstvo ťažkých kríz? Lebo pandémia korony či vojna na Ukrajine mali svoje následky a vyrovnať sa s nimi je fakt náročné.

Samozrejme, že nemá pravdu, veď tieto problémy mala každá vláda vo svete. To, že tu boli okolnosti, ktoré iná slovenská vláda nezažila, ho neospravedlňuje. Ani v situácii, keď opozícia burcovala proti covidovým opatreniam, rúškam, vakcinácii a podobne. Matovičovi nezlomili krk krízy, ale jeho mesiášske nápady, takzvané „atómovky“.

Ubližoval si sám – celoplošným testovaním, lotériou, privezením vakcíny Sputnik, napádaním Richarda Sulíka, rôznorodou kvalitou členov vlády a tým, ako ju sám viedol. Problém bol aj v neschopnosti jeho nástupcu, teda Eda Hegera, odstrihnúť sa od Matoviča. Jeho postavenie v OĽaNO, ktorá vlastne ani nie je stranou, len maličkým zoskupením pár vyvolených, nikdy nebolo pevné.

Matovičov problém tkvie v tom, že je extrémne pomstychtivý, extrémne si zakladá sám na sebe, na svojich pravdách, ktoré sú často len domnelé. Je schopný ísť do krajnosti v každom smere – od pomsty až po presadzovanie svojich šialených nápadov.

Keď sa vyslovovala dôvera vláde, Matovič ma v prejave asi dvakrát oslovil s tým, že si ma váži. Dvakrát som mu odpovedal, že by mi bolo milšie oplatiť mu to rovnakou mincou, teda vysloviť, že si ho vážim, ale nejde to. Práve preto, ako sa správa a čo robí.

Celú krajinu tu dlhodobo paralyzoval osobný konflikt dvoch ľudí – Matoviča a Sulíka. Sulík sa najskôr držal na uzde, neoplácal mu to, ale nakoniec nevydržal. Rukojemníkmi boli občania.

Je to jeden z dôvodov, pre ktorý cítim veľké sklamanie z politiky. Ľudia to všetko vnímali zle a ja som mal ešte tú smolu, že som to sledoval zblízka. Nechcem stavať Sulíka na piedestál ani robiť z neho svätca, ale je pravda, že sa dlho držal na uzde a na osobné útoky Matoviča nereagoval. Keď Sulík žiadal, aby Matovič odišiel z postu premiéra, ponúkal aj svoje miesto ministra hospodárstva. Jeho podiel na tých sporoch bol pritom oveľa menší.

Matovič Sulíka priamo obviňoval zo smrtí tisícok ľudí počas pandémie, ale zároveň ho nechcel odvolať.

Veď to – obviňoval ho z toho, že je vrah, ale zároveň chcel, aby Sulík ostal na svojej pozícii a dotiahol svoje veci. Nedávalo to logiku. Je to podobné, ako keby som ja vás verejne obvinil z niečoho, čo by vás absolútne diskvalifikovalo, ale zároveň by som hlásal, že ste môj kamarát. Matovičov spôsob správania naozaj neviem pochopiť. Podobne neskôr napádal Sulíka, aký je neschopný minister, lebo nedotiahol rokovania o cenách energií, aby zároveň tvrdil, že mal ostať a niesť zodpovednosť, aby ľudia videli, aký je neschopný.

Matovič dodnes nerozumie, kde urobil chybu pri Sputniku – že sem dotiahol vakcínu, ktorá nebola overená, neprešla schválením Európskou liekovou agentúrou, výrobca k nej odmietal dodať potrebnú dokumentáciu, nebolo isté, či má každá šarža rovnaké zloženie a podobne. Miesto priznania chyby namieril svoj prst na šéfku Štátneho ústavu na kontrolu liečiv Zuzanu Baťovú.

Matovič vtedy výrazne prispel k spusteniu odporu voči vakcinácii ako takej. Napadol totiž aj vakcínu Astra Zeneca, o ktorej tvrdil, že spôsobuje závažné komplikácie a podobne. Opozícia, ktorá kritizovala vakcináciu ako takú, musela byť nadšená. To, čo Matovič spustil voči Zuzane Baťovej, bolo absolútne neakceptovateľné. Aby sa takto správal muž k žene, respektíve premiér k odborníčke a šéfke štátneho úradu, je nemysliteľné.

Matovič tvrdí, že mu výrazne ubližujú novinári. Podľa neho sú úplatní za smiešnych 500 eur, sú nekorektní, klamú v prospech svojich oligarchov, pripodobňuje ich k Hitlerovým novinárom a podobne. Keď ho s tým konfrontujú, hovorí, že nemyslí všetkých, ale vymenovať konkrétne mená, až na Martinu Ruttkayovú, nevie. Skúste byť teraz k novinárom čo najkritickejší – naozaj Matovičovi ubližujeme?

Matovič najnovšie nazval odpadom aj Arpáda Soltésza. Na jeho status som odpísal, že presne takto sa na Soltészovu adresu dlhodobo vyjadrujú fašisti. A nešetria ani rôznymi vyhrážkami smrťou. Pridal som mu k tomu štyri dôkazy. Viete, čo mi Matovič odpovedal? Vraj na mojom mieste by ani nevyliezol z kanála, keďže som ja, takzvaný bojovník proti fašizmu, povalil vládu spolu s fašistami.

Netvrdím, že novinári občas neprestrelia. V každej profesii sa nájdu lepší a horší. Aj novinári sú omylní, majú svoje vlastné sympatie a antipatie. Môže sa to prejaviť aj v ich písaní.

Ak však Matovič hovorí, že novinári mu idú po krku, že ho neodôvodnene kritizujú, tak klame. Denník N nazýva denníkom Nenávisť. Presne tak ho už roky volajú aj náckovia a konšpirátori. V tomto kontexte je to smiešne až absurdné, lebo prevzal ich slovník. Navyše keď Matovič urobil niečo dobré, novinári ho pochválili. Aj v Denníku N.

Kým bol v opozícii, novinárov nekritizoval, naopak, využíval nimi zistené informácie a kauzy. Prečo prakticky každý pri moci otočí?

Neviem. Jeho správanie k novinárom je odsúdeniahodné. Jedno porekadlo hovorí, že nesťažuj sa na zrkadlo, keď máš krivú hubu.

Keď bola kríza v strane Za ľudí, novinári to ostro kritizovali. Vnímali ste vtedy, že strane alebo ľuďom v nej ubližujú? Že je za tým ich spriahnutie voči vám?

Nikdy som taký pocit nemal. A Za ľudí teda bola naozaj kritizovaná strana. Matovič hovorí len to isté, čo Fico a fašisti – že médiá im idú po krku, lebo sú neobjektívne a zapredané. Nechápem, čo by z toho médiá mali. To sa akože všetky dohodli? Problém je, že sa im to už podarilo vsugerovať do hláv nemalej časti obyvateľstva, ktorí potom veria konšpiračným webom.

Ako ste vnímali snahu Ľuboša Blahu prísť bez pozvánky do rozhlasovej relácie, kde si uplatnili prázdne kreslo a nechali diskutovať len ministra obrany Jaroslava Naďa? Výsledkom bola Ficova tlačovka o tom, že pôjdu šéfovi RTVS po hlave a po krku. Moderátorka Marta Jančkárová dostala také výhražné správy, že ich musela riešiť polícia.

Blaha bol kedysi ľavicový intelektuál, ktorý chodil na festival Pohoda, na dúhový pride, pričom hral v metalovej kapele. Neskôr sa dostal do pozície, kde dosiahol politické aj ľudské dno. Keď ho počúvate v parlamente či mimo neho, človeku je z tých lží nevoľno.

Najhoršie je jeho pokrytectvo – aj mňa párkrát nazval eštebákom, a keď som ho potom stretol a konfrontoval s tou lžou, len sa usmieval a vravel, aby som to nebral vážne, že to je len politika. Tvári sa, akoby sa nič nestalo, pozdraví sa, akoby bolo všetko v poriadku.

Spomeňte si, čo hovoril na adresu prezidentky. Nie raz, ale až na dvoch mítingoch nechal ľudí skandovať, že Čaputová je americká k… Také niečo by malo politika navždy diskvalifikovať. Lenže nie, on si užíva slávu u jemu podobných agresívnych ľudí.

Podobne to bolo aj s jeho účasťou v rozhlase. Bolo to vopred zinscenované divadielko, inak by tam nedošiel s kameramanom. Presne vedel, čo sa stane, zámerne vyrobil škandál. Hnusná bola aj alibistická reakcia Smeru – čo oni majú s tým, že niekto sa redaktorke vyhráža smrťou? Oni vlastne za nič nemôžu. Čo je toto, preboha, za správanie?

Foto N – Tomáš Benedikovič

Predčasné voľby budú 30. septembra. Za aký termín ste hlasovali vy?

Za ten istý. Taká bola dohoda.

A zdá sa vám normálne, že vláda bude bez dôvery parlamentu fungovať prakticky rok? Lebo to nie je len o mesiacoch od decembra 2022 do septembra 2023, ale aj o tom, kedy sa sformuje a nastúpi nová vláda. A je úplne jedno, či prezidentka pripustila, že vie žiť aj so septembrovým termínom.

Mali sme o tom v klube SaS debatu aj akúsi anketu. Boli viaceré možnosti, dopadlo to takto. Ja som videl tri možnosti – návrat SaS do vlády a riadny termín volieb v roku 2024. Druhou možnosťou bola rekonštruovaná vláda s podporou novej 76 v parlamente s tým, že voľby by boli v septembri tohto roka. Tretia možnosť bola neurobiť nič, čiže SaS sa nevráti do vlády. V takom prípade by však mali byť voľby, logicky, v júni. Lenže anketa nebola takto postavená, a tak sa realizovali dva podľa mňa nekompatibilné varianty – nevrátiť sa do vlády, ale voľby až v septembri.

Nie je to absurdné? SaS zahlasovala za to, aby vláda prišla o dôveru v parlamente. A tá istá SaS nechá tú vládu pri moci do konca septembra? Rozumiem, že má nízke preferencie, ale aký má dôvod myslieť si, že po tom lavírovaní stúpnu? Sulík predsa nemôže hovoriť, že Matovič je pre krajinu katastrofa, keď mu umožňuje byť pri moci najdlhšie, ako sa dá.

Osobne som bol za to, aby sme sa do vlády vrátili alebo podporili rekonštruovanú vládu novou 76-kou v parlamente. Tento názor však bol v poslaneckom klube SaS výrazne menšinový.

Inak, nič viac nevystihuje Matoviča ako spôsob, ktorým podal či nepodal demisiu u prezidentky. Keby ju totiž podal, vláda by nebola odvolaná. V poslaneckom klube SaS nás bolo viac, ktorí sme pri spoločnom stretnutí pred opakovane odkladaným hlasovaním záväzne prehlásili, že ak Matovič demisiu podá, za odvolanie vlády hlasovať nebudeme. A bez nás by na to nebolo dosť hlasov.

Nie je septembrový termín volieb aj hanbou SaS?

Neviem, či je hanbou, ale je realitou. Hlasoval som za to. Mal som hlasovať za návrh Smeru?

Keď Smer príde s niečím logickým a správnym, teda termínom volieb v júni, prečo nie?

Myslím si, že nie. Možno aj ĽSNS by bola schopná niekedy prísť s nejakým dobrým návrhom, ale s fašistami sa z princípu nehlasuje.

Čo hovoríte na návrh Matoviča zaplatiť voličom za účasť vo voľbách 500 eur?

Je to typická ukážka toho, ako uvažuje Matovič. Ten nápad je totálne absurdný, škodlivý a zasadil by takú ranu štátnemu rozpočtu, až sa bojím rozvratu verejných financií. Matovič nechápe, v čom je to zlé; dokonca sa zastrája, že to určite presadí. Nedochádza mu ani to, že keď prídu voliť všetci, ktorí inak voliť nechodia, môže to dopadnúť ešte horšie, ako keby voliť nešli.

Vyjadrením postoja je aj to, že niekto nejde voliť. Má na to právo.

Presne tak, voľby u nás nie sú povinné, a tak sa každý môže rozhodnúť, ako chce – voliť a hodiť to hocikomu, prípadne nevoliť vôbec. Niektorí aj prídu a hodia čistý lístok. Aj na to majú právo.

Aby sme neboli len negatívni – polícia po voľbách 2020 začala vyšetrovať aj zločiny mocných a dovtedy nepostihnuteľných. Mnohí vypovedajú, mnohí už sú odsúdení, ďalší sú v procese vyšetrovania. A pozitívom je aj zahraničnopolitická orientácia krajiny – pomáhame Ukrajine, ktorú napadlo Rusko, a chceme byť súčasťou Západu.

Pýtali ste sa, či je férový termín volieb 30. septembra. V tomto u mňa pri rozhodovaní zohrávali rolu aj dve veci – aby mala polícia rozviazané ruky čo najdlhšie a aby sme čo najdlhšie pomáhali Ukrajine. Sú to vážne záležitosti a každý mesiac navyše je dobrý. Lebo ak k moci nastúpi Fico, všetko sa zmení.

Lenže za vzkriesenie Fica môže súčasná koalícia. Ležal na zemi a dnes mieri k vrcholu. Súčasná vláda tak urazila pravicového a antikorupčného voliča, že netuší, koho voliť. Údajné spájanie politického planktónu to príliš nezmení.

Áno, ide o premrhaný kapitál tejto vlády. Nepopieram to ani to nezľahčujem. Táto vláda sklamala ľudí, aj preto som z politiky sám sklamaný. Isté je, že ak Fico zostaví vládu, môže do reality pretaviť vyhrážky, ktoré už dávno vyhlasuje verejne – poletí šéf RTVS, poletia policajní vyšetrovatelia, nepohodlní prokurátori aj sudcovia. Veď on sa už vyhráža aj odoberaním výsluhových dôchodkov. A zastaví aj akúkoľvek vojenskú pomoc Ukrajine. Pre mňa je toto všetko neakceptovateľné.

Koľko rokov majú vaši vnuci?

Štrnásť a sedem.

Keď sa raz spýtajú, čo dobré po vás ostalo v politike, čo im odpoviete?

Asi že nič. Hrdý som však na dve veci – v máji 2021, keď sa argumentovalo, že nie je možné zrušiť núdzový stav, lebo bez neho by nemohli bežať niektoré procesy v zdravotníctve, moja asistentka Slávka Henčeková napísala návrh zákona, ktorý umožňoval prijímať výnimočné opatrenia nielen počas núdzového stavu, ale aj v mimoriadnej situácii. Prešlo to, takže núdzový stav neskôr nemusel byť predlžovaný a niektoré obmedzenia nemuseli byť v platnosti.

A tá druhá vec?

Som iniciátorom vyhlásenia parlamentu o tom, že Rusko je teroristický štát. Opäť ho napísala moja asistentka a presadili sme to s Ondrejom Dostálom a Petrom Osuským. Bol som tým milo prekvapený. A milo ma prekvapil aj Boris Kollár, ktorý za to hlasoval.

Ján Benčík (1948)

Má dve maturity. Pred novembrom 1989 pracoval v geologickom ústave. Po revolúcii spoluzakladal VPN v Ružomberku a bol redaktorom Ružomberského hlasu. Pôsobil ako učiteľ na základnej škole a vedúci odbytu a marketingu vo vydavateľstve. Na dôchodku začal na blogu Denníka N odhaľovať správanie a názory konšpirátorov, Slovákov a zároveň proruských žoldnierov na Ukrajine, fašistov a iných extrémistov v online prostredí, za čo získal viaceré ocenenia vrátane Bielej vrany. Vo voľbách v roku 2020 sa stal poslancom parlamentu na kandidátke strany Za ľudí, po jej rozpade sa stal členom poslaneckého klubu SaS.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].