Denník N

Emília Vášáryová: Mám strach, ako toto všetko dopadne

Emília Vášáryová počas uvedenia filmu Eva Nová v Grécku. Foto - Artileria
Emília Vášáryová počas uvedenia filmu Eva Nová v Grécku. Foto – Artileria

Prácu nevzdala aj vďaka tomu, že učí študentov na vysokej škole. Nešťastné matky hrám už dobrých pätnásť rokov, hovorí Emília Vášáryová o svojom poslednom filme Eva Nová.

Odkiaľ pochádza vaša fotografia z mladosti na bilbordoch k filmu Eva Nová?

Odborný časopis Film a divadlo ju zverejnil pravdepodobne v sedemdesiatych rokoch na titulke. Našiel ju režisér filmu Marko Škop, ja som ju ani nemala. Existuje pár albumov, ktoré zozbierala moja fanynka z divadla. V jej albumoch sú stovky fotografií, ktoré mapujú celý môj profesný život. Táto pani Ľubka to začala zbierať, keď mala asi 12 rokov. Bola dcéra školníka a vystrihovala si to z časopisov, ktoré deti nosili do zberu. Povedala som o nej aj Markovi. Navštívil ju a skoro všetky fotografie z mojej minulosti, ktoré sú použité vo filme, pochádzajú z jej albumov.

Dnes už si takéto albumy asi nikto nerobí, všetko je na Googli alebo na Facebooku, kde aj vy máte viac ako tisíc fanúšikov.

Ja mám Facebook? Vôbec o tom neviem, nepracujem s internetom. Už mi niekto hovoril, že keby som videla, čo všetko je o mne na Googli, určite by som sa naučila pracovať s počítačom, aby som to mohla všetko zrušiť, lebo je tam vraj aj veľa nezmyslov. Jedného českého novinára som sa pýtala, odkiaľ zobral informáciu, že som hrala v ochotníckom divadle. V živote som v ochotníckom divadle nehrala a on mi povedal, že to je v mojom životopise. Kto ho tam dal? Chodím tu ako cudzinec, ako analfabet. Považujem počítač za vec, ktorú by som sa asi mala naučiť, ale zatiaľ ma to len zdržuje, je to na mňa pomalé.

Dodnes ste symbolom krásy, aj bez umelého prikrášľovania.

Toto je háklivá vec. Som zástancom toho, nech si každý robí, čo chce, pokiaľ mne alebo mojej rodine neškodí. So svojím telom a s tvárou si každá žena, aj herečky môžu robiť, čo chcú, ale väčšinou je to kontraproduktívne. Márna snaha. Dabovala som niektoré známe herečky, nebudem ich menovať a postupne som na ich tvárach videla, čo robia skrášľovacie zásahy. Nič tak neodhalí všetko, čo sa deje s tvárou človeka, ako kamera. Starnutiu sa neubráni nikto z nás, je to najprirodzenejší proces, všetkých nás to čaká. Ja som nikdy nemala čas riešiť vrásky.

Emília Vášáryová na plagáte k filmu Eva Nová.
Emília Vášáryová na plagáte k filmu Eva Nová.

Eva Nová je film o starnúcej herečke. Je ťažšie starnúť ako herečka, kde mladosť a krása sú dôležité pre samotné povolanie?

Pokiaľ boli herečky, ktoré niečo znamenali, nikdy sa neriešilo, ako starli a či sú mladé alebo nie a ako vyzerajú. Dôležité bolo, ako hrajú. Mladých žien, ktoré nemajú dokrájané tváre, je strašne veľa. Chvalabohu, aj napriek tomu, že som už stará, dostávam jednu zaujímavejšiu rolu ako druhú. Či už moja postava v Horem pádem alebo vo filme Václav – všetko to boli ženy, na ktorých tvárach mal byť osud alebo prežitý život napísaný. Ja už naozaj nemôžem nič kamuflovať, každý vie, ako dlho tu už som.

Keď ste predstavovali Evu Novú, hovorili ste, že konce herečiek bývajú ťažké, že väčšinou sa ani nerozlúčia, jedného dňa odídu z divadla a už sa nevrátia, aj keď ich volajú späť.

Nielen herečiek, ale aj hercov. Asi to prináša naše povolanie. Divadlo sa mení, prichádzajú mladí režiséri, mladí kolegovia a je to ťažké, keď sú herci a herečky zvyknutí na iný spôsob práce. Platí to aj vo filme. Je ťažké sa s tým zmieriť, že príde niekto, kto má 30 a začne vám vysvetľovať, čo máte na javisku robiť. Spôsob, ako sa robí divadlo, aj pohľad naň, sa mení. Doba postmoderny, ktorá už dúfam končí, priniesla veľa sklamania aj do nášho divadelného umenia. Predminulé leto som sa stretla s viacerými staršími českými hercami a herečkami, keď sme s režisérom Bočanom pre Českú televíziu točili film Piknik, a rozprávali sme sa o tom. Prišli sme k záveru, že niekedy je naozaj lepšie odísť.

Emília Vášáryová ako Eva Nová. Foto Artileria
Emília Vášáryová ako Eva Nová. Foto Artileria

Vy však nemáte problém fungovať s mladými. Režisér Evy Novej Marko Škop je štyridsiatnik a hráte v novej modernej hre Odvrátená strana mesiaca, ktorú pre vás v divadle Gunagu napísal Viliam Klimáček, učíte na škole.

Nevzdala som to možno práve preto, že som začala pred 25 rokmi učiť na škole. Aj v Odvrátenej strane mesiaca v Gunagu ma režíruje môj študent Marián Amsler a v Slovenskom národnom divadle hrám prevažne s mojimi študentmi, a to je úžasný pocit, oni ma držia pri živote a stále si hovorím, že predsa len to nebolo zbytočné a ten profesný život mal nejaký zmysel. A pokiaľ ide o Gunagu, pán Klimáček je jeden z našich najlepších autorov, pokiaľ nie najlepší. V jeho hre Supermarket, ktorú sme hrali pred pár rokmi v SND, mi napísal taký monológ, ktorý považujem za jeden z najlepších, aký som kedy hrala. Vždy idem buď za témou, alebo za autorom. Ak sa k tomu pridá ešte dobrý dramaturg a režisér, tak nemám problém. Pritiahne ma aj charakter, ktorý mi ponúkajú. Preto som sa rozhodla aj pre Evu Novú.

Podobnú postavu ste hrali aj v Horem pádem, dostali ste za ňu aj Českého leva. A podobnou matkou ste boli aj v hre August: Stratení v Oklahome.

Všetko to boli ženy, ktoré sa pohybujú na hranici sebazničenia, majú problémy so svojimi deťmi, so synmi, s dcérami alebo sú sklamané životom, opustené, matky, ktorým deti zomreli, matky, ktoré ich vlastné deti odvrhnú. To je všetko, čo teraz už pekných 15 rokov hrám.

Vy sama alkohol nemusíte.

Nie som ten typ, neoslovuje ma to. Našťastie v našej rodine nemáme takýto čip v hlave. V našej rodine nikto nefajčil, nikdy sa u nás do nemoty nepilo. Veľa som sa o závislostiach radila so psychiatrom Péterom Hunčíkom práve pri hre August: Stratení v Oklahome, ktorá je tiež o závislosti od drog, liekov a alkoholu. Pomáhala mi aj moja životná skúsenosť, pretože pár ľudí, ktorí na tom boli zle, som zažila.

Ako veľa ešte pracujete?

Teraz veľmi veľa. Ráno idem na skúšku, som na nej do druhej, o tretej idem učiť a potom večer hrám. Už som si myslela, že spomalím tempo, ale momentálne je to jediný spôsob mojej zvláštnej, prazvláštnej existencie, na ktorú si stále neviem zvyknúť. Zatiaľ nemám inú voľbu a práca ma svojím spôsobom zachraňuje.

H. Ibsen Pani z mora Juraj Slezáček Emília Vášáryová-foto Jozef Vavro 1983.jpg
Rok 1983, H. Ibsen: Pani z mora. Juraj Slezáček a Emília Vášáryová. Foto SND, Jozef Vavro.

Varovali ste ma, že nie ste dobrý respondent na vianočný rozhovor, prečo?

Sviatky si spájam s niečím, čo už nie je. Nie je ani sneh a znechucuje ma všetko, čo sa okolo Vianoc deje. Pre mňa sú Vianoce o tajomstve života, o tajomstve, že ma niekto má rád, obdaruje ma, alebo že sa stretneme a sme spolu, tak ako nikdy cez rok. Už v novembri vidím všade ozdobené stromčeky-gýče, zovšadiaľ sa to na mňa valí, to je zvláštne. My sme ako deti mali Vianoce ako jedno veľké tajomstvo a hlavne prekvapenie. Tichú noc sme prvýkrát počuli pri stromčeku alebo zborovo v kostole, zvonili zvony, padal sneh a na ňom sme sa šmýkali. Teraz je móda, že vianočné pesničky všade hrajú už dva mesiace, vôbec tomu nerozumiem. Žiadna radosť z blížiaceho sa tajomstva a prekvapenia. Ako keby všetci už nevedeli, o čom majú hovoriť, tak hovoria dva mesiace o Vianociach a podstata je fuč. Vianoce trávim najradšej v úplnom tichu, v prírode, dívať sa na hviezdy, to mám rada. Ale to, či budem mať kapra alebo aké jedlo, to ma nikdy veľmi nezaujímalo. Zjedla som, čo mi rodičia dali. Neboli sme rodina, ktorá by bola zvyknutá na to, že sa musí veľa jesť. V tomto sme boli zdržanliví a sme vlastne dodnes. Mali sme aj zákusky, gaštanové pyré, ale nemám rada, keď sa hovorí stále o jedle.

V kopcovitej Štiavnici sa muselo dobre šmýkať aj na samotných uliciach.

Sánkovali sme sa od rána do večera, na Vianoce sme vždy boli vonku. Spievali sme pod oknami, až kým nás zima nezahnala dnu. Veľmi rada odhadzujem sneh a keď mi rodičia dovolili, že som mohla s naším pánom domovníkom Neubauerom odhadzovať, tak to bol pre mňa najväčší darček. Pán Neubauer mal nádherný vyrezávaný Betlehem, to je štiavnická tradícia. Všetky postavy v Betleheme boli väčšie ako on. Mala som ho veľmi rada.

V zime už do Štiavnice nechodíte?

V zime už nie, nemám tam žiadnu rodinu, nebola som tam veľmi dávno. Chata mi pohodlie už nenahradí.

Je dnes ešte niečo, kvôli čomu by ste vyšli na tribúnu a zakričali slová o láske ako v novembri 1989?

Pamätám si, že som mala veľkú trému, že mi búchalo srdce, celá som sa triasla. Slová, ktoré som si pripravila, že poviem, boli slová Paula Claudela z oratória Jana z Arku od Honeggera. Bol to posledný výkrik Jany z Arku pred upálením a končí sa slovami „Láska je najmocnejšia“. Keď som sa s týmto textom stretla prvýkrát, mala som 21 rokov. V novembri 1989 ma vybral náš súbor v SND, že to budem ja, kto po začatí štrajku pôjde do Slovenskej televízie povedať, čo sa deje. Čakala som na chodbe 24 hodín, kým ma pustili na obrazovku.

Na chodbe?

Bola to vrátnica Slovenskej televízie, so mnou tam bola jedna pani milicionárka, ktorá ma dojala, lebo mi ponúkla vlastné jedlo, ktoré si zohriala.

Bolo dobré?

Áno, bol to guláš. A stále mi hovorila „Miluška moja“. Vtedy nikto z nás netušil, čo bude na druhý deň. Myslím, že ona sa bála viac ako ja. Po príhovore v televízii ma oslovila VPN , aby som išla na námestie, šla som roztrasená, ale rada. Nikdy som neverila, že sa po 40 rokoch totality môže zmeniť režim. Bola to pre mňa jedna z najšťastnejších alebo najjasnejších chvíľ v mojom živote.

Kedy ste ešte boli šťastná?

Šťastie je veľmi ťažká kategória. Každý si svoje šťastie prežíva podľa seba. Klasik hovorí, že šťastie je len muška zlatá… Mám rada chvíle úľavy, že je všetko v mojej rodine v poriadku, že sa nič zlé nedeje, že ak bol niekto chorý, tak sa vyliečil, že sa narodilo zdravé dieťatko. Šťastná som vo chvíľach, keď viem, že sa darí aj mojim vnúčatkám. To sú základné hodnoty, ktoré ma vedia naplniť šťastím.

Zo života dážďoviek, Emília Vášaryová
Zo života dážďoviek, Emília Vášaryová.

Ako sa pozeráte na strach z utečencov?

Cudzie nechceme, svoje si nedáme. Na Slovensku to vždy tak bolo, to je osud malého národa. Už keď býval niekto za kopcom, už bol cudzí. Keď bol niekto z Bratislavy a prišiel na dedinu, už bol privandrovalec. Nás je hŕstka a asi nie sme zvyknutí a len sme radi, keď sa nič nemení. Aj teraz, cestou na naše stretnutie, som počula správu v rádiu, že príde nejaký investor a ten chce presvedčiť ľudí, aby cestovali za prácou, aby nežili stále na jednom a tom istom mieste. No to bude ťažké v našom prostredí, kde každý má svoj dom, v ktorom síce možno býva len v jednej izbe, ale nebude sa sťahovať za prácou tak, ako je to bežné vo väčších krajinách. To je dedinský spôsob života, ktorý je u nás ešte veľmi zakorenený. Nie som ani sociológ, ani politik, aby som sa tým zapodievala. Anton Pavlovič Čechov, môj milovaný autor, často vo svojich divadelných hrách hovorí, že dúfa, že o 100, 200 rokov bude všetko inak. Tak toto máme s Rusmi spoločné.

Vaša sestra Magda to pomenovala zo všetkých politikov asi najpresnejšie.

Áno, takže ja sa už o tom nemusím vyjadrovať, sestra to povedala aj za mňa. Je vyštudovaná sociologička, chápem, čo chcela povedať. Ale na druhej strane, keď vidím tú bezradnosť a chodím napríklad po Berlíne a na každom rohu stoja nejakí iní policajti, stavajú zátarasy, samé demonštrácie, nechcela by som byť teraz politikom, ani Angelou Merkelovou. Je to žena, ku ktorej sa všetci obracajú, možno jediná, ktorá má teraz autoritu, je obdivuhodná, dívam sa na ňu s veľkou úctou a potom vidím, ako ju nosia v podobe prasnice na bilbordoch. Veľmi ťažká doba, ktorú žijeme, aspoň teda mne sa taká zdá. Začala som si čítať Svet včerajška od Stefana Zweiga a vidím veľa momentov, ktoré sa opakujú. História sa opakuje a my ľudia sa asi nikdy nedokážeme poučiť. Prežívam vnútorný strach, neviem si predstaviť, ako toto všetko dopadne. Nebojím sa toho, že by niekto prišiel a nasťahoval sa do môjho domu, alebo že by mi ublížil človek inej pleti, to nie, ale zneisťuje ma zvláštny chaos. No nie sú toto témy, o ktorých by som chcela hovoriť, nevyznám sa, už nemám silu, svoje som si v živote už odbila.

Ako často hráte v Berlíne?

Mali sme premiéru pred viac ako rokom. Hráme hru Bludičky, ktorá sa v nemčine volá Land der erste Dinge, Krajina prvých vecí.

Nemčinu v hre máte výbornú.

Zmena je pre mňa život a zároveň aj výzva začať od nuly. Musela som si nemčinu vytiahnuť z pamäti. Posledné dva roky som dostávala príležitosti v práci ako ovocie, do ktorého bolo treba poriadne zahryznúť. Mojou prioritou je, aby som obstála v takýchto výzvach. A Berlín považujem za posun vo svojom živote, že som zase robila niečo, čo som ešte nikdy nerobila.

Čo ešte čítate okrem Zweiga?

Mojím najobľúbenejším je teraz Angličan Julian Barnes. Stotožnila som sa s ním v mnohom, aj v jeho smútku, aj v jeho samote, obdivujem ho, milujem jeho knihy. Ale čítam aj Houllebecqua a on občas naháňa hrôzu. Ale hlavne sa snažím sledovať aj tlač, aby som bola v obraze, musím napríklad vedieť všetko, čo sa deje v Čechách. Mám obľúbené televízne programy Arte, 3Sat a potom jeden program na ORF2, ktorý sa nemení už 30 rokov, každú nedeľu ráno je Matinee od deviatej do jedenástej, to je úžasný program. Dozviem sa všetko, čo sa deje v kultúre v Strednej Európe. A potom je ešte jedna relácia, ktorá ide na ORF2 v pondelok v noci – Kulturmonntag. ORF sme v Bratislave mohli sledovať s radosťou, aj napriek komunistickej cenzúre. Na to boli prikrátki.

Vyrypajev Ilúzie - Emília Vášáryová
Vyrypajev, Ilúzie – Emília Vášáryová. Foto SND

Keď dnes študentom poviete ORF2, nečudujú sa?

Načo? So študentmi o ORF nehovorím, čo by som im tak povedala? Nemajú čas, aj ja som začala pozerať televíziu až od istého veku. A vôbec, málokto vie po nemecky, viac je preferovaná angličtina, aj tú sa snažím si udržať v pamäti.

Vy ste teraz prevzali cenu Samuela Zocha pre vášho manžela Milana Čorbu in memoriam, od bratislavskej župy. Čo takéto ocenenia pre vás znamenajú?

Cenu prevzal môj syn. Dostali ju aj ďalší významní ľudia ako pán výtvarník Rudavský, fotograf Tibor Huszár, významní slovenskí vedci. Oceňovali sa tam aj politickí väzni, ktorí trpeli za bývalého režimu. Po 25 rokoch??? Hľadala som novinárov, kde sú, ako je možné, že o takejto významnej udalosti nenapíše nikto ani slovo? Prečo všetci píšu iba o tom, či je niekto z Farmy tehotný alebo či sa spolu vyspali? V ten deň sme krstili aj DVD o mojom manželovi od Martina Šulíka, je tam Bonus, pridaných ďalších 20 minút k filmu, ktorý už išiel v televízii. Krstili sme spolu aj DVD pani Čermákovej o pátrovi Srholcovi. Obidve DVD produkoval Milanov synovec Dávid Čorba. Tešila som sa z toho a som hrdá na všetkých našich Čorbovcov. Ale toto sú pre mňa chvíle, kde si poviem, že musím vydržať, lebo je to stále ešte všetko veľmi ťažké, ale môj syn bol pri mne a to bolo najdôležitejšie. Bol to zvláštny deň, ako spievajú The Beatles, It’s been a hard day’s night. Myslela som si, že večer budem ešte piecť medovníky, ale nedalo sa.

Tak predsa len niečo pripravujete na Vianoce.

Áno. U nás v rodine sa medovníky nepiekli, ale v roku 1984 som nakrúcala baladu, vianočný film v skanzene na Valašsku. Volal sa Jankove hračky. S detičkami prišla pani učiteľka, tie boli poobliekané v krásnych krojoch a doniesla mi plnú škatuľku vizovických perníkov. Boli také voňavé a chutné, že som ju poprosila o recept. Odvtedy ich pečiem a sú skvelé.

Koľko ich pečiete?

Pre rodinu, koľko stihnem, väčšinou päť dávok. Dnes ráno som piekla druhú. Musela som, lebo cesto bolo spravené a nemôže tak dlho stáť.

Večer ste nevládali, lebo ste boli rozrušená.

Áno, vôbec som nespala. Nakoniec medovníky sú a každý dostane, koľko bude chcieť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie