Kristína Kanátová: Keby som neprekonala depresiu, nežila by som dnes skutočne šťastný život

Herečka Kristína Kanátová na seba výrazne upozornila pred šiestimi rokmi vo filme Čiara, kde hrala dcéru šéfa pašeráckej skupiny. Bola za ňu nominovaná na cenu Slnko v sieti – ako najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe. Nasledovali filmy Jan Palach, Malá ríša a viaceré televízne seriály.

Len Kristínina najbližšia rodina vtedy vedela, že za posledné roky prekonala tri epizódy ťažkej klinickej depresie. „Najviac ma oberalo o energiu, že som to musela maskovať pred okolím, aby som mohla pracovať. Veľakrát sa stalo, že som hrala humorné scény, šťastné postavy a vnútri som riešila absolútny existenciálny problém,“ opisuje.

V rozhovore hovorí aj o tom,

• čo u nej viedlo k depresii,
• ako vyhľadala pomoc a čo jej najviac pomohlo,
• v čom by sa malo zmeniť prostredie umeleckých škôl,
• ako ju to, čo prežila, obrnilo voči hejtu,
• prečo sa o tom rozhodla hovoriť verejne.

V jednom statuse ste opisovali, aké rôzne necitlivé poznámky a rady ste už vo svojom živote dostali: „Mala by si začať behať, nejesť večer, skúsiť túto diétu…“, „Fíha, teba doma riadne kŕmia, je ťa za čo chytiť“. Ešte aj pedagogička na vysokej škole vám povedala, že nie je možné, aby malo dievča vo vašom veku „také veľké brucho“. Ako na vás také poznámky vplývali?

Ja si tento druh poznámok pamätám už od základnej školy, počúvala som ich už ako malé dievčatko a považovala som to za normálne. Vyrastala som a celý život žila v prostredí, kde je zvykom komentovať a posudzovať vzhľad dievčat, ale aj chlapcov.

Nebolo to teda len vtedy, keď som už chodila na herectvo na vysokej škole, také poznámky som počúvala už oveľa skôr. Ako to na mňa vplývalo? Pamätám si, že keď som ako ešte naozaj malé dievčatko išla na súťaž v hraní na flautu, už som sa zaoberala tým, ako budem vyzerať, či by som si nemala dať menej obtiahnuté oblečenie, viac sa zahaliť. S pocitmi skľúčenosti a presvedčením, že vyzerám nevhodne, som žila v podstate celý život.

Hlavne v puberte je dieťa mimoriadne citlivé na poznámky okolia, veľmi mu záleží na tom, čo si o ňom myslia ostatní, chce byť súčasťou partie. Vy ste spomínali, že ste niekedy radšej nešli von s kamarátkami, lebo ste mali pocit, že v žiadnom oblečení nevyzeráte dobre.

To boli skôr extrémne situácie, samozrejme, že to tak nebolo vždy. Aby to nevyznelo, že som bola nejaký krtko domáci, ktorý sa vyhýbal okoliu. No je pravda, že mi vždy veľmi dlho trvalo, kým som sa vymotala z domu, lebo som riešila, čo si obliecť a neobliecť tak, aby ma niekto nekomentoval. Nešlo mi o to, aby ma niekto pochválil, že dobre vyzerám, skôr aby to vôbec nijako nehodnotili.

Už v detstve mi liezlo na nervy, že si ma neustále niekto všímal a hodnotil: „Aké pekné dievčatko“, „A prečo sa mračíš? Nemrač sa, usmej sa.“ Chcela som, aby mi všetci dali svätý pokoj a nevšímali si ma. V puberte to prešlo do toho, že som radšej nešla von, lebo ma tá pozornosť a posudzovanie inými vyčerpávali. Nemala som dosť sily na to, aby som si povedala, že si oblečiem, čo chcem ja, dám si na seba tie najfarebnejšie a najvyzývavejšie veci, a bude mi úplne jedno, čo si kto pomyslí. Namiesto toho som sa radšej schovávala a hanbila sa.

Dieťa si však samo z ničoho nič nepovie, že vyzerá „nevhodne“. Nie je to tak, že si to zoberie do hlavy vtedy, keď to počuje od svojho okolia?

Určite. Navyše aj v mojom okolí sa vyskytovali dievčatá, ktoré boli podobne ako ja nespokojné so sebou. Takže som vyrastala v prostredí, kde sa nielen súdilo, ale aj dievčatá súdili samy seba – prenášali na seba cudzie hodnotenia. Naozaj máloktoré dievčatá, ale aj chlapci v mojom okolí sa mali radi. Pamätám si, že stále bol niekto so sebou nespokojný.

Mala som spolužiačky, ktoré boli mimoriadne šikovné, aj ja som zvykla mať dobré známky, ale vždy sme mali tendenciu ukazovať, že my nič nevieme. Že to sme len náhodou dostali dobrú známku. Už dopredu sme sa hanbili za úspech, pretože by to predznamenávalo, že nám niekto bude závidieť, alebo že si o nás niekto môže pomyslieť, že sme namyslené. Nevedeli sme sa samy pochváliť ani prijať pochvalu.

Až oveľa neskôr som zistila, že sa dá fungovať aj iným spôsobom. Že človek môže žiť oveľa zdravšie a spokojnejšie, keď si na sebe všíma aj tie pekné veci a nebojí sa sám seba pochváliť. Žije slobodne, naplno a nezaujíma ho, čo si myslí jeho okolie, ale to, ako sa on sám v živote posúva.

Predchádzali však tomu tri epizódy ťažkej klinickej depresie. V jednom rozhovore ste spomínali, že k nej viedlo aj to, že ste všetky negatívne pocity dusili v sebe. Prišli ste neskôr na to, že to bol hlavný dôvod?

Spojilo sa tam viac vecí dokopy, ale naučená snaha nedávať najavo, čo sa v skutočnosti odohráva vo vnútri, bola určite jedným z dôvodov. Pretože smútok a hnev nie sú pekné, nie sú v móde, a keď to na vás vidno, hneď si to niekto všimne a karhá vás za to.

Keď potom v živote prišli krízy, tak namiesto toho, aby som siahla po zdravom spôsobe a vyrozprávala sa zo svojich myšlienok a pocitov, som si hovorila, že bezpečnejšie alebo menej zraňujúce bude tváriť sa, že sa nič nedeje. Jasné, že dlhodobo sa takto fungovať nedá.

Postupne prišlo viacero kríz v súkromnom živote. Navyše pochádzam z rozvedenej rodiny, čo na mňa tiež malo vplyv ako na každé dieťa, ktorému sa rozviedli rodičia. Ak dieťa počas rodinnej krízy nemá pomoc niekoho, kto by ho celým tým procesom previedol a vysvetľoval mu, že to, čo sa v ňom odohráva, je v poriadku a že sa z toho treba vyrozprávať, tak si môže vytvoriť veľa obranných mechanizmov, obrniť sa navonok, ale jeho vnútro ostane zranené. Moje traumy takto zostávali v mojom vnútri a v čase kríz sa vždy znova ozývali, klopali na tie pomyselné dvere a pýtali sa von.

Keď ste zažívali najhoršie depresívne stavy, stávalo sa vám, že to ľudia okolo vás zľahčovali? Hovorili vám, že to nič nie je a že je normálne, keď je človek „občas smutný“?

Lenže ja som nikomu nehovorila, že som smutná. Videla to iba moja najbližšia rodina a tá to teda nezľahčovala. Videli, že je to naozaj vážne a že keby to zľahčovali, tak by sa mohlo stať niečo fatálne…
Najviac ma oberalo o energiu, že som to musela maskovať pred okolím, aby som mohla pracovať. Veľakrát sa stalo, že som hrala humorné scény, šťastné postavy a vnútri som riešila absolútny existenciálny problém. Na herečkách je, samozrejme, vidno, keď niečo nie je v poriadku. Na mne si niektorí tiež všimli, že mám menej energie ako povedzme rok predtým. Vysvetľovala som to tým, že som jednoducho unavená, nevyspatá a podobne. Vždy som to zhodila na nejaký momentálny stav, pretože som vedela, že ľudia majú tendenciu psychické problémy bagatelizovať. A myslím, že by to nikto ani nepochopil. Nechcela som tiež počúvať tie zaručené rady do života ako „Choď sa prejsť“, „Vzchop sa“ a tak ďalej.

Ani dnes nie je ľahké dostať sa k dobrému terapeutovi či terapeutke. Ako to bolo vo vašom prípade?

U mňa depresia odštartovala pred deviatimi rokmi. Osveta v oblasti psychického zdravia bola v tom čase na Slovensku ešte v plienkach. Najprv som hľadala na rôznych internetových fórach, v skupinách s názvami „Je mi zle“, „Nechcem žiť“.
Dovtedy som sama dobre nepoznala význam slova depresia, ale zrazu som videla, že niektorí ľudia zažívajú to čo ja a odporúčajú iným vyhľadať psychologickú pomoc.
Ako študentka som vtedy nemala peniaze na terapiu, bol to pre mňa neriešiteľný problém. Hovorila som si, že nemôžem predsa ísť za rodičmi a pýtať si peniaze na niečo, čo vlastne ani neviem opísať. Preto som najskôr išla do štátnej psychologickej ambulancie. Pamätám si, ako strašne som sa hanbila tam ísť. Nakoniec som tam bola len raz a pomoc neprišla.

Prečo?

Asi som iba nemala šťastie na tú správnu terapeutku alebo takú, ktorá by mi sadla. Nemala som pocit, že by mi to sedenie pomohlo. Skôr som bola ešte viac deprimovaná z toho, že nedokážem ani pomenovať pred odborníčkou, čo sa vo mne odohráva. Hovorila som si: „Panebože, čo tu vlastne robím?“ Až po rokoch som zistila, že si môžem vybrať odborníka, ktorý mi sadne.

Vám sa takého alebo takú nakoniec podarilo nájsť?

Áno, našla ju pre mňa moja mama, keď raz v zúfalstve hľadala na internete. Vtedy hľadala niekoho, kto by mal ambulanciu blízko nás, a našťastie natrafila na terapeutku, ktorá je naozaj skvelá. Preventívne k nej chodím dodnes.

Vďaka terapii som zistila, že som celý čas vlastne išla proti sebe. Ale otvorením tej pomyselnej Pandorinej skrinky sa veľa vecí vrátilo späť v ešte hrôzostrašnejšej podobe, pretože spolu s tým prišiel aj pocit viny za to, že som to nechala zájsť až tak ďaleko a neriešila to skôr. Nebolo to ľahké, no v konečnom dôsledku aj vďaka tomu tu teraz som a žijem s ľahkosťou a šťastne. Vďaka terapii som sa na to všetko mohla pozrieť a spláchnuť to.

Jasné, je to aj o tom, či som ochotná chodiť tam pravidelne, ponoriť sa do problémov naozaj do hĺbky, a teda aj investovať do toho finančné prostriedky. Ja to robiť chcem, lebo to považujem za naozaj dôležité. Poznám však veľa ľudí, ktorí vyskúšajú všetko možné a investujú peniaze do neuveriteľných vecí, o ktorých si myslia, že im pomôžu, ale na terapiu nejdú, lebo to je podľa nich „blbosť“.

Aj na statusy, kde píšem o duševnom zdraví, vždy dostávam veľa hejtu.

Čo vám píšu?

Že chcem byť len zaujímavá, načo to tu teraz vôbec hovorím a či nemám iné problémy. Existuje však väčší problém ako to, že človek nechce žiť? Ja si to nemyslím. Aj preto som sa rozhodla, že o tom hovoriť budem. Vidím v tom zmysel aj preto, lebo sa mi potom ozýva veľa ľudí, že im sa deje alebo dialo niečo podobné ako mne, a sú radi, že to už nie je tabu.

Vy ste už spomínali, že terapia môže otvoriť aj hlbšie nespracované traumy, takže na začiatku môže mať človek paradoxne pocit, že sa cíti horšie. Vás to nezaskočilo?

Určite som na to nebola pripravená. Začne sa proces hojenia duše a zrazu príde niečo ešte horšie – to, pred čím naše ego celý čas uteká a nechce mu čeliť. Lenže potom príde uvedomenie, že inak to nejde. A keď si človek nastaví dobrý plán, tak sa to naozaj dá zvládnuť. Nestačí terapia, nestačia lieky, nestačí chodiť do prírody a mať dobrý životný štýl. Treba to všetko nakombinovať.

V niektorých prípadoch sú lieky naozaj nevyhnutné. Nemusí to však byť doživotná záležitosť, ich dávky sa môžu postupne znižovať alebo sa lieky aj úplne vysadia. A človek môže žiť úplne normálne. To je aktuálne aj môj prípad. Keď človek siahne po všetkej pomoci, čo má k dispozícii, jedného dňa príde úľava.

Vy ste sa vďaka terapii nakoniec naučili nepotláčať emócie? Viete napríklad už dnes povedať nie?

Ja milujem hovoriť nie! Predtým som toho nebola schopná – bála som sa, že by som sa potom ľuďom menej páčila. Celý život som bola people pleaser par excellence (people pleaser je človek, ktorý sa snaží všetkým zapáčiť a vyjsť v ústrety aj na úkor vlastných potrieb – pozn. red.). Možno som tak navonok nepôsobila, lebo mám v sebe aj istú dávku rebélie a vzdoru. Miliónkrát som však v živote išla proti sebe, len som sama nevedela, že konám v rozpore s tým, čo cítim. Naučila som sa „cítiť“ to, čo je podľa spoločnosti správne a nechcela som si pripustiť, že ja to mám inak. Že sa môžem aj hnevať na niekoho z rodiny a nebudem preto automaticky zlá dcéra. A že keď mám chuť zanadávať si, tak to urobím a nebudem preto vulgárna osoba, ktorá si zaslúži mediálny lynč. Mám právo na všetky prejavy emócií.

Až v posledných rokoch som si uvedomila, že to chce odvahu a silu, ak sa máte naučiť nevyhovieť všetkým. Povedať ľuďom do očí aj kruté veci, keď ich považujete za správne a potrebné. Alebo nezdvihnúť telefón, keď viete, že by vás volajúci oberal o energiu. Alebo nejsť do projektov, ktoré vám nedávajú zmysel. Až keď sa to človek naučí, potom môže mať energiu na tie podstatné veci.

To mi pripomenulo etické zásady hereckej práce, ktoré ste mali zhrnuté vo svojej diplomovke na VŠMU…

… a paradoxne pri písaní tejto práce som zažívala najhoršieho obdobie svojho života! Bola som presvedčená, že celý tento môj „etický kódex“ je nejaký výmysel, alebo že je to totálne banálna vec, ktorá ani nestojí za reč a mala by byť pre každého samozrejmá. Chcela som to vymazať tak ako celú svoju prácu, tak ako celú seba. Ja som si práve v tom období v absolútnom zahmlení mysle nahovárala, že nič nemá zmysel. Vtedy som uvažovala, že tú školu ani nedokončím, že sa ani nebudem venovať herectvu. Stať sa herečkou a byť známa bola pre mňa vtedy najhoršia možná predstava. Nechcela som byť viditeľná, nechcela som, aby sa o mňa niekto v živote zaujímal, aby o mňa niekto vôbec zakopol.

Keď sa na to dnes pozerám spätne, uvedomujem si, že som vtedy bola ako chodiaci zombík a je takmer zázrak, že som sa z toho dostala. A v tomto štádiu som napísala diplomovú prácu, za ktorú som dostala vyznamenanie od dekana. Namiesto toho, aby mi odľahlo a aby som si konečne povedala, že za niečo stojím, som si vravela, že to už sme na tom ako spoločnosť poriadne zle, keď tento môj výtvor niekto ohodnotí ako niečo dobré.

To je to skreslené hodnotenie depresívnej mysle?

Presne. Vaša myseľ sa vás v depresii snaží zlikvidovať. Konštantne. Prejavuje sa to vo všetkom, čo robíte. A tým, že to celé trvá dlho a nikde nie je napísané, kedy sa to skončí, a či vôbec, tak je to neustály boj s pocitom márnosti. Aj preto ma vždy vedia veľmi silno zasiahnuť situácie, keď si niekto siahne na život. V poslednom období bolo takých prípadov veľa. Mňa sa to vždy veľmi dotkne. Lebo tie muky, ktoré tí ľudia prežívali, som prežívala aj ja, a to, že som neskončila rovnako, je len zhoda okolností. Veľmi by som si priala, aby si tí ľudia vtedy dali šancu, aby si prešli tou cestou, ktorou som si prešla ja. A aby tu stále boli.

V žiadnom prípade to nemožno dávať za vinu ich okoliu. Sú obeťami choroby. Depresia je naozaj ťažko čitateľná aj ťažko riešiteľná diagnóza, hlavne ak človek nemá dostatok informácií aj záchranných sietí okolo seba. Žiaľ, stále máme veľmi slabú osvetu o tom, ako sa správať k človeku, ktorý má depresiu. Stále sa okolo toho vytvára akýsi náznak hanby, je to brané ako slabosť alebo dokonca slaboduchosť, hoci v mnohých prípadoch je to presne naopak. Depresiou často trpia ľudia, ktorí sú citliví a zamýšľajú sa nad vecami oveľa hlbšie, ako si ktokoľvek iný, kto ich súdi, dokáže predstaviť. Je tragédia, ak sa práve takíto ľudia rozhodnú odísť.

Veľmi ma hnevá, že naša škola nie je v tomto smere osvietená. Duševné zdravie má byť predsa na umeleckých školách prioritou. Vďaka rôznym druhom umenia sa tam človek ponára hlboko do psyché, do krízových situácií, zrkadlí sa mu veľa vecí z jeho života a dotýkajú sa ho aj príbehy iných ľudí, často preto vníma veci oveľa citlivejšie a vedomejšie. A ak v takomto prostredí nie je potrebná podpora, ak si tam mladý človek nemôže dovoliť byť zraniteľný a prejaviť svoje emócie – byť smutný, keď je smutný, byť nahnevaný, keď je nahnevaný – tak potom sa tam nemôže cítiť bezpečne. Ak sa tam len diktuje istá forma ideálu, tak je to cesta do pekla.

Čiže je to stále hlavne o podriaďovaní sa autoritám?

Napríklad vo svojom ročníku som tému depresie nikdy neotvorila, pretože som cítila zo strany pedagógov, že každý si má niesť svoje problémy sám a neriešiť osobné veci na pôde školy. V situáciách, keď som napríklad mala ako postava plakať, sa riešilo, či už náhodou neplačem „až príliš“ a „príliš skutočne“. Vraj nemôžem dávať von tak veľa emócií, lebo to pôsobí labilne a „herečka nemôže byť labilná“. To znamená, že na pôde, kde sa pracuje s emóciami, ktoré by mali byť reálne a viditeľné, aby ste ich mohli posunúť aj ľuďom v hľadisku, sa emocionálna labilita považuje za hanbu. Podľa mňa to jednoducho nie je správne.

Nechcem nikoho z ničoho viniť ani súdiť, pretože viem, že aj títo ľudia vyrastali v určitom systéme, boli vychovávaní v nejakých školách a som presvedčená, že posúvajú študentom to najlepšie, čo vedia. Ale problém je, že dnešná doba už toho vie viac ako oni. Odborníci na duševné zdravie dnes dobre vedia, ako predchádzať takýmto tragédiám. Škola ako inštitúcia má prostriedky na to, aby sa s nimi spojila a aby spoločne vytvorili priestor, kde by aj študenti, ktorí majú nejaký problém, cítili, že sa o tom môžu rozprávať. Že ich nikto nevyhodí zo školy za to, že v detstve zažili traumu alebo že sú labilní.

Nie je to aj odrazom celkového nastavenia spoločnosti, kde sa psychické ochorenie stále vníma ako prejav slabosti, ako niečo, čo človek nezvláda? Čo by sa podľa vás malo v tomto smere zmeniť?

Ja by som hlavne bola rada, keby sme dospeli do bodu, aby som už nemusela byť svedkom ďalšej samovraždy. A to, že sa dejú samovraždy na pôde divadla a umeleckých škôl, je absolútny výkričník. Ak to nebudú zodpovední ľudia riešiť, ak aj oni sami nevyhľadajú pomoc, keď ju potrebujú, tak sa to prostredie bude ďalej rozkladať.

Aj preto ste sa rozhodli o tom hovoriť?

Áno, ale aj preto, že sa už necítim pri tejto téme zraniteľná. Už sa nebojím, že sa nájde skupinka ľudí, ktorí sa tomu budú smiať. Alebo ktorí mi budú nadávať, že som iba nejaká zapredaná herečka, ktorá sem prináša akési choroby zo Západu, ktoré sú teraz trendy. Nezáleží mi na ľuďoch, ktorí nemajú ani šajn o tom, čo je to utrpenie. Stačí sa pozrieť, aké absurdné komentáre chodia k tejto téme: „Ako je možné, že o tom teraz umelci začínajú hovoriť? Chcete, aby sme všetci išli do blázinca, lebo teraz je to populárne?“ No nie. Ja chcem, aby sa tam nikto nemusel ocitnúť. Práve preto o tom hovorím. Ak by som tým dala hoci aj malú nádej aspoň jednému človeku, ktorý si možno rozmyslí rozhodnutie vziať si život, tak to pre mňa má zmysel. Je to pre mňa miliónkrát viac ako tisíc hnusných komentárov.

Myslíte si, že vás ťažká skúsenosť so psychickým ochorením nakoniec vnútorne obohatila, alebo by ste ju radšej oželeli?

Netvrdím, že každý človek si to potrebuje zažiť. V mojom prípade však táto skúsenosť evidentne musela prísť na to, aby som bola tam, kde dnes som. Niekto iný mohol mať východiskový bod niekde inde a nepotrebuje takúto skúsenosť na to, aby sa mal dobre. Som si však istá, že keby som ja nemala túto skúsenosť, tak by som nežila dobrý život. Choroba ma naučila byť sebou a prijať sa. Jediné, čo ma na tom mrzí, je, že vo svojom okolí stále vidím veľa iných smutných príbehov ľudí, ktorí nemali toľko šťastia ako ja.

Vy ste sa rozhodli, že teraz budete robiť len na jednom televíznom projekte. Prečo? Dávate si pozor na vyhorenie?

Áno. Niekto možno nepovažuje nakrúcanie za ťažkú prácu, ale musím povedať, že je často vyčerpávajúcejšie než manuálna robota. Viem to porovnať, keďže mám odrobených veľa hodín v gastre.

V gastre? Čo konkrétne ste robili?

Burgery, bagels, kávu, pukance… Ja som robila naozaj všeličo a všetko ma veľmi bavilo. Aj preto mi príde vždy smiešne, keď mi niekto v komentároch píše, že by som si mala vyskúšať „naozajstnú robotu, pretože herectvo nie je práca“. Viem, že keby som nemala odrobených toľko hodín v gastre, nevedela by som dnes zvládať hodiny nakrúcania s takou ľahkosťou. Ak by som nemala za sebou tréning čistenia digestorov a umývania podlahy od rána do večera, bolo by pre mňa oveľa ťažšie mrznúť v zime vonku v lodičkách a hovoriť do toho nejaké dialógy.

Takže ste počas školy museli brigádovať?

Bolo to v čase, keď som mala prerušené štúdium. Bol to naozaj dobrý tréning, ale asi nikto by dobrovoľne nebrigádoval 14 hodín denne, ak by ho k tomu nedonútila finančná situácia.

Pracovať v divadle vás po škole nelákalo?

Nie, zdalo sa mi to ako veľmi uzavreté prostredie, nebezpečné pre ľudí, ktorí sú zraniteľní. Teraz už by som to asi zvládla, ale vždy som sa toho bála – mala som dojem, že tam môžu vznikať toxické vzťahy. Byť v jednej inštitúcii roky s tými istými ľuďmi, hrať tie isté inscenácie, to ma naozaj nelákalo.

V televízii je to prostredie zdravšie?

Pre mňa je zdravšie v tom, že sa projekty striedajú po rokoch. Neviem si predstaviť zotrvať niekde desať rokov. Aj preto milujem filmy. Je to vždy intenzívne nakrúcanie na mesiac-dva, potom sa to vystrieda – vyvetrá sa, vyčistí sa vzduch a už sa na to len dlho spomína. A keď neskôr uvidíte film na plátne, je to super pocit.

Ja som si vás prvý raz všimla práve vďaka filmu Čiara, v ktorom ste hrali pred šiestimi rokmi. Keď som sa teraz pripravovala na rozhovor, narazila som aj na bulvárne titulky „Seriálová Eva nie je neviniatko: Kedysi sa ukázala NAHÁ!“ Nezraňuje vás alebo nehnevá, že natočíte kvalitný film a bulvár potom vystrihne jeden záber a urobí z toho takýto článok?

Na jednej strane chápem, prečo to bulvár robí. Ale chcela by som vedieť, čo cíti autor takého článku, prečo to robí a ako by sa cítil, keby to niekto robil jemu. Nemám však potrebu sa na to sťažovať, skôr sa mi to zdá úsmevné. Často si čítam aj komentáre hejterov na internete a nemám s tým žiadny problém. Moji kamaráti sa ma niekedy pýtajú: „Preboha, ako to môžeš čítať? Mňa by z toho porazilo.“ Ale podľa mňa je to veľká výhoda ľudí, ktorí prežili. Nechcem sa tu stavať do roly Harryho Pottera, ale ja som naozaj dievča, ktoré v istom zmysle trikrát prežilo vlastnú smrť. Takže to, čo sa o sebe dozviem na internete, je pre mňa nič.

Vďaka depresii viem, že nič ma nemôže zraniť v živote viac ako ja sama. Moje myšlienky v depresii boli miliónkrát horšie ako čokoľvek z toho, čo mi môže napísať najhorší človek na internete, ktorý ma vôbec nepozná. Je to tá najlepšia možná výbava, akú som mohla ani nie že dostať, ale vybojovať si. Vďaka tomu vlastne môžem žiť v šoubiznisovom svete bez toho, aby som sa o seba bála, alebo aby sa o mňa bála moja rodina. Moja rodina mi v tomto absolútne dôveruje, lebo vie, že som už prežila oveľa horšie veci.

Vo svojom statuse ste spomínali, že máte kolegyne, ktorým je na vracanie, keď sa na seba pozrú do zrkadla, alebo ktoré už mesiace nemali menštruáciu. V hereckom prostredí môže byť tlak na to, ako človek vyzerá, ešte vyhrotenejší. Ako to dnes vnímate?

Je pre mňa vždy veľmi bolestivé, keď vidím, ako sa mnohé moje nádherné a úžasné kolegyne trápia a nenávidia. Je to veľká škoda. Oberajú sa o energiu, ale nemôžu za to. No myslím si, že dnes už je oveľa viac informácií o duševnom zdraví. Človek má možnosť prečítať si knihy, nájsť si články na internete, alebo sa porozprávať s niekým, kto sám zažil niečo podobné. Máme oveľa viac možností vybrať si a vyskladať si svoj svet tak, ako sami chceme. Len je to, samozrejme, ťažké, ak máte vo svojom okolí ľudí, ktorí vás namiesto toho ťahajú dole.

A keď na niekom vidíte, že by možno potreboval psychologickú pomoc, trúfnete si mu to aj povedať?

Nie, každý k tomu musí dospieť sám. Ja môžem riešiť jedine svoj život. Môžem však nechať ľudí nahliadnuť do toho, ako žijem ja, a dúfať, že niekto, kto by to možno potreboval, zachytí nejaký môj signál. V tomto si uvedomujem aj silu sociálnych médií – je to skvelý prostriedok, ako nechávať signály ľuďom, ktorí to potrebujú.

Mnoho ľudí vysiela niečo na Instagrame, ale nemá to nič spoločné s realitou. Ale ak sa človek rozhodne byť naozaj autentický, komunikovať seba, je to skvelý nástroj aj na osvetu o duševnom zdraví. Ja sa snažím, aby ten môj kanál naozaj nebol kanál.

Mnohí sa tam boja byť autentickí, lebo majú pocit, že by tak boli zraniteľnejší.

To je presne o tom rozhodnutí, či chceme byť zraniteľní, alebo nechceme. Či nájdeme odvahu byť zraniteľní, ale pritom byť sami sebou, alebo radšej zostaneme obrnení a s menšou možnosťou zraniť sa, ale aj s menšou možnosťou byť slobodní.

Ak máte duševné problémy, cítite sa bezradní a neviete, ako ďalej, so žiadosťou o pomoc sa môžete obrátiť na linky pomoci:

• Linka dôvery Nezábudka: 0800 800 566 (nonstop)
• Linka detskej istoty: 116 111 (nonstop)
• Linka nádeje (pre krízové situácie a rodinné problémy): 055/644 1155
• Liga za duševné zdravie: online poradňa, kontakty na www.dusevnezdravie.sk/online-poradna
• IPčko.sk (www.ipcko.sk), bezplatná a anonymná poradňa pre mladých ľudí. Poradenstvo mejlom na [email protected].
• Dobrá linka (www.dobralinka.sk), poradňa pre mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením: [email protected], čet a videoporadenstvo.