Denník N

Kristína Kanátová: Keby som neprekonala depresiu, nežila by som dnes skutočne šťastný život

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Herečka Kristína Kanátová na seba výrazne upozornila pred šiestimi rokmi vo filme Čiara, kde hrala dcéru šéfa pašeráckej skupiny. Bola za ňu nominovaná na cenu Slnko v sieti – ako najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe. Nasledovali filmy Jan Palach, Malá ríša a viaceré televízne seriály.

Len Kristínina najbližšia rodina vtedy vedela, že za posledné roky prekonala tri epizódy ťažkej klinickej depresie. „Najviac ma oberalo o energiu, že som to musela maskovať pred okolím, aby som mohla pracovať. Veľakrát sa stalo, že som hrala humorné scény, šťastné postavy a vnútri som riešila absolútny existenciálny problém,“ opisuje.

V rozhovore hovorí aj o tom,

  • čo u nej viedlo k depresii,
  • ako vyhľadala pomoc a čo jej najviac pomohlo,
  • v čom by sa malo zmeniť prostredie umeleckých škôl,
  • ako ju to, čo prežila, obrnilo voči hejtu,
  • prečo sa o tom rozhodla hovoriť verejne.

V jednom statuse ste opisovali, aké rôzne necitlivé poznámky a rady ste už vo svojom živote dostali: „Mala by si začať behať, nejesť večer, skúsiť túto diétu…“, „Fíha, teba doma riadne kŕmia, je ťa za čo chytiť“. Ešte aj pedagogička na vysokej škole vám povedala, že nie je možné, aby malo dievča vo vašom veku „také veľké brucho“. Ako na vás také poznámky vplývali?

Ja si tento druh poznámok pamätám už od základnej školy, počúvala som ich už ako malé dievčatko a považovala som to za normálne. Vyrastala som a celý život žila v prostredí, kde je zvykom komentovať a posudzovať vzhľad dievčat, ale aj chlapcov.

Nebolo to teda len vtedy, keď som už chodila na herectvo na vysokej škole, také poznámky som počúvala už oveľa skôr. Ako to na mňa vplývalo? Pamätám si, že keď som ako ešte naozaj malé dievčatko išla na súťaž v hraní na flautu, už som sa zaoberala tým, ako budem vyzerať, či by som si nemala dať menej obtiahnuté oblečenie, viac sa zahaliť. S pocitmi skľúčenosti a presvedčením, že vyzerám nevhodne, som žila v podstate celý život.

Hlavne v puberte je dieťa mimoriadne citlivé na poznámky okolia, veľmi mu záleží na tom, čo si o ňom myslia ostatní, chce byť súčasťou partie. Vy ste spomínali, že ste niekedy radšej nešli von s kamarátkami, lebo ste mali pocit, že v žiadnom oblečení nevyzeráte dobre.

To boli skôr extrémne situácie, samozrejme, že to tak nebolo vždy. Aby to nevyznelo, že som bola nejaký krtko domáci, ktorý sa vyhýbal okoliu. No je pravda, že mi vždy veľmi dlho trvalo, kým som sa vymotala z domu, lebo som riešila, čo si obliecť a neobliecť tak, aby ma niekto nekomentoval. Nešlo mi o to, aby ma niekto pochválil, že dobre vyzerám, skôr aby to vôbec nijako nehodnotili.

Už v detstve mi liezlo na nervy, že si ma neustále niekto všímal a hodnotil: „Aké pekné dievčatko“, „A prečo sa mračíš? Nemrač sa, usmej sa.“ Chcela som, aby mi všetci dali svätý pokoj a nevšímali si ma. V puberte to prešlo do toho, že som radšej nešla von, lebo ma tá pozornosť a posudzovanie inými vyčerpávali. Nemala som dosť sily na to, aby som si povedala, že si oblečiem, čo chcem ja, dám si na seba tie najfarebnejšie a najvyzývavejšie veci, a bude mi úplne jedno, čo si kto pomyslí. Namiesto toho som sa radšej schovávala a hanbila sa.

Dieťa si však samo z ničoho nič nepovie, že vyzerá „nevhodne“. Nie je to tak, že si to zoberie do hlavy vtedy, keď to počuje od svojho okolia?

Určite. Navyše aj v mojom okolí sa vyskytovali dievčatá, ktoré boli podobne ako ja nespokojné so sebou. Takže som vyrastala v prostredí, kde sa nielen súdilo, ale aj dievčatá súdili samy seba – prenášali na seba cudzie hodnotenia. Naozaj máloktoré dievčatá, ale aj chlapci v mojom okolí sa mali radi. Pamätám si, že stále bol niekto so sebou nespokojný.

Mala som spolužiačky, ktoré boli mimoriadne šikovné, aj ja som zvykla mať dobré známky, ale vždy sme mali tendenciu ukazovať, že my nič nevieme. Že to sme len náhodou dostali dobrú známku. Už dopredu sme sa hanbili za úspech, pretože by to predznamenávalo, že nám niekto bude závidieť, alebo že si o nás niekto môže pomyslieť, že sme namyslené. Nevedeli sme sa samy pochváliť ani prijať pochvalu.

Až oveľa neskôr som zistila, že sa dá fungovať aj iným spôsobom. Že človek môže žiť oveľa zdravšie a spokojnejšie, keď si na sebe všíma aj tie pekné veci a nebojí sa sám seba pochváliť. Žije slobodne, naplno a nezaujíma ho, čo si myslí jeho okolie, ale to, ako sa on sám v živote posúva.

Predchádzali však tomu tri epizódy ťažkej klinickej depresie. V jednom rozhovore ste spomínali, že k nej viedlo aj to, že ste všetky negatívne pocity dusili v sebe. Prišli ste neskôr na to, že to bol hlavný dôvod?

Spojilo sa tam viac vecí dokopy, ale naučená snaha nedávať najavo, čo sa v skutočnosti odohráva vo vnútri, bola určite jedným z dôvodov.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rozhovory

Vzťahy

Kultúra, Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie