Architekt Osamu Okamura: Musíme sa naučiť čítať mesto, hoci úplne sa pochopiť nedá

Tvrdí, že väčšina ľudí mestu nerozumie. Nie je za tým povýšenecký postoj, ale konštatovanie, že mestský život je príliš zložitý a nedokážeme ho mentálne uchopiť. Napriek tomu je dôležité vedieť sa vo fungovaní mesta orientovať, aby sa nestalo miestom, z ktorého má úžitok len úzky okruh zúčastnených.

Mesto pre každého – tak znie zodpovedajúci názov knihy česko-japonského architekta Osamu Okamuru (po česky Raketa/Labyrint, 2020). Vizuálne atraktívnu publikáciu vytvoril spolu s výtvarníkmi Davidom Böhmom a Jiřím Frantom. Kniha už získala niekoľko ocenení za formu i obsah.

Má ísť o manuál pre začínajúcich urbanistov. Čiže obyvateľov mesta, ktorí chcú porozumieť jeho procesom. Napríklad privatizácii mesta, gentrifikácii, suburbanizácii, príčinám nedostatku dostupného bývania, zanedbaným verejným priestorom a zhoršujúcej sa kvalite životného prostredia. S touto výbavou sa môže každý pričiniť o to, aby sa v meste žilo lepšie.

Pri prednáškach o urbanizme zvyknete ukazovať fotografie japonských i českých sídlisk. Na jednom pražskom sídlisku ste v 80. rokoch vyrástli. Ako to spätne vnímate? Ovplyvnilo vás to nejako?

Určite áno. Bývali sme pri Malešickej teplárni, pretože tam mama pracovala. Bolo to podnikové sídlisko pre zamestnancov a nachádzalo sa na okraji priemyselnej štvrte. Preto sme sa napríklad často hrali na nákladnej železničnej stanici. Bolo to dosť nebezpečné, ale práve to nás na tom bavilo.

Zo sídliska bolo zároveň blízko na pole a do lesa, malo to taký prírodný charakter. Bol tam aj veľký park, do ktorého boli zasadené tie lecorbusierovské domy. Sídliská boli vtedy relatívne nové, niektoré veci ešte chýbali, napríklad ihriská, ktoré sa postupne dokončovali. Mali sme chlapčenské partičky, behali sme po sídlisku a chceli sme všetko preliezť a preskúmať.

To znie pozitívne.

Áno. A ďalšia vec, ktorú som si uvedomil až dodatočne, bola absolútna sociálna rovnosť. Všetci bývali rovnakým spôsobom, v rovnakých bytoch, na rovnakom mieste. Malo to trochu komunitný až dedinský charakter. Nebolo to anonymné veľké sídlisko. Chodili sme do rovnakej školy, preto sa všetky deti poznali. Ako vo veľkej rodine. Išlo o mestské bývanie so všetkým komfortom, čiže s teplou vodou či ústredným kúrením, ale zároveň s veľmi špecifickou komunitou. Bolo to aj veľmi slobodné. Rodičia nás nestrážili a neobmedzovali.

Prečo sa na to pýtam: vo svojej knihe Mesto pre každého píšete aj o modernistickom plánovaní, ktorého prejavom boli aj sídliská. Moderna mala silný humanistický náboj, cieľom bolo priniesť lepšie životné podmienky. Neskôr sa však začalo hovoriť o negatívnych vplyvoch takéhoto urbanizmu. K čomu tu došlo?

Ak hovoríme o období po druhej svetovej vojne, je jasné, že životné podmienky mnohých ľudí boli zlé. Bývali v hygienicky nevyhovujúcich domoch, viaceré rodiny zdieľali jeden záchod na pavlači. Nemali ústredné kúrenie, často ani tečúcu vodu v byte. Program vysokého štandardu bývania pre všetkých preto v tom období dával úplný zmysel. A priniesol obrovský komfort v masovom meradle.

Neplatí to len o východnom bloku. Bolo to tak aj v Japonsku alebo Škandinávii. Práve vo Švédsku mali po vojne najväčší program výstavby. Za zhruba desať rokov sa tam postavilo milión bytov. Tiež sa to riešilo centrálne riadeným spôsobom a súviseli s tým zmeny v stavebných postupoch – prefabrikácia, efektivita, úprava stavebných noriem. Malo to byť čo najrýchlejšie a najlacnejšie. V druhej polovici 20. storočia sa však spoločnosť začala posúvať od riešenia základných potrieb ďalej.

A začalo sa zisťovať, že život na sídlisku môže mať aj negatíva.

Áno. Často sa spomína napríklad uniformita a anonymita. Ale to je skôr psychologický efekt, ktorý spôsobuje, že človek sa s takýmto bývaním nevie identifikovať. Oveľa väčší dosah je urbanistický. Vznikli totiž segregované monofunkčné štvrte, ktoré priniesli obrovské energetické a dopravné nároky. Takáto mestská štruktúra je veľmi neefektívna. Výrazne predlžuje vzdialenosti. Monofunkčnosť totiž spôsobuje, že sa ľudia musia presúvať, čo generuje obrovské množstvo dopravy. Priemyselná revolúcia priniesla víziu neobmedzených prírodných zdrojov, no už prvá ropná kríza ukázala nereálnosť týchto predstáv.

U nás to bolo navyše spojené s hľadaním roly jednotlivca v spoločnosti, pričom v totalitnom režime sa hovorilo o abstraktných masách. Centrálne socialistické riadenie zlyhávalo v otázke ľudskej individuality a možno aj dôstojnosti. Unifikovanosť bývania cielila na zaistenie základných materiálnych potrieb, no nie až tak tých duševných či psychických.

Pridávali sa k tomu veľké materiálne problémy, pretože centrálne riadený ekonomický systém nedokázal sídliská dopracovať do kvality, akú mali v Škandinávii či Holandsku. Často chýbalo vybavenie, verejná doprava, obchody. Ľudia sa vlastne sťahovali na stavbu, čiže mesto nebolo až také pohodlné. Rozdiel je však aj v tom, keď sa na to pozeráme z vtedajšej a dnešnej perspektívy.

V akom zmysle?

Vtedy bol ten centrálne riadený systém ešte