Zatrpknutý dôchodca sa vrátil a stal sa prezidentom. Celý príbeh Miloša Zemana

Miloš Zeman sa narodil koncom septembra 1944 v Kolíne, kde vyrastal ako jedináčik v skromných pomeroch s babičkou a matkou, ktorá bola povolaním učiteľka a v meste bola preslávená svojou prísnosťou.

Svojho otca Zeman veľmi nepoznal. Keď mal dva roky, rodičia sa rozviedli a Zeman vo svojich pamätiach opisuje, že sa s otcom videl len raz. Aj preto tvrdil, že otcova smrť ho v trinástich rokoch príliš nezasiahla.

Čítanie na cintoríne

Už ako dieťa bol Zeman samotár, vraj mu to však neprekážalo. Bol totiž ponorený do kníh už od základnej školy, keď začal čítať diela z knižnice svojho prastrýka – katolíckeho farára v Zbraslaviciach.

„Hltal som bez rozmyslu, čo mi do ruky prišlo, ale cez množstvo balastu sa postupne začala vytvárať akási mriežka či kontext, do ktorého som mohol začleňovať to, čo som postupne prečítal,“ poznamenal Zeman vo svojich pamätiach nazvaných Ako som sa mýlil v politike.

Jeho obľúbeným miestom na čítanie kníh bol kolínsky cintorín. „Tým som vzbudil podozrenie správcu cintorína, že chcem kradnúť kvetiny. Táto drogová závislosť ma neopustila dodnes. Verím, že kniha – nie povrchné surfovanie po internete, o to menej krátkodyché výkriky denníkov a týždenníkov – je základným zdrojom informácií o vonkajšom svete,“ píše Zeman.

Jeho záľubu chodiť čítať knihy na cintorín potvrdila aj kolínska starostka Zdeňka Majerová. „Na cintorín chodil rád, to si pamätám. Bývali s mamou kúsok odo mňa,“ povedala v roku 2013 Hospodářskym novinám. Podľa nej Zeman pôsobil ako „sčítaný samotár“.

Podobný dojem z neho mal aj niekdajší stredočeský krajský poslanec Karel Molnár, ktorý Zemana stretával na kolínskej chlapčenskej škole. Molnár spomína, že už v tom čase mal Zeman trochu blízko k strane, ktorá pre neho začala byť typická neskôr vo vysokej politike.

Dievčenská trieda

Po deväťročnej škole nastúpil na kolínsku strednú ekonomickú školu, kde bol v ročníku jediný chlapec. „Veľa čítal a písal pekné slohy, ale bol nesmierne namyslený a sebaistý. A taký aj zostal,“ povedala pre HN jeho bývalá češtinárka, ktorá si priala zostať v anonymite.

Spomína aj na to, ako Zemanovi hrozilo, že ho nepustia na maturitu. V referáte o Karlovi Čapkovi sa totiž zmienil, že najlepšia kniha, ktorú od neho čítal, boli Hovory s T. G. M.

O Masarykovi sa pritom podľa učiteľky začiatkom 60. rokov 20. storočia ešte nesmelo hovoriť.

„Niekto to musel povedať riaditeľovi, ktorý preto Zemana nechcel pustiť na maturitu. Nakoniec sa pedagogická rada dohodla, že maturovať smie, ale nedá mu odporúčanie na štúdium na vysokej škole,“ hovorí bývalá češtinárka, ktorá v tom čase bola na materskej.

Zeman vo svojej knihe opísal situáciu trochu inak. Učiteľka ho vraj po referáte o Čapkovi požiadala, aby pripravil referát aj o Masarykovi.

„Dôsledky boli jednoduché. I keď som bol najlepším žiakom ročníka, nebolo odporučené moje prijatie na vysokú školu. Riaditeľ školy mi sucho povedal, že môžem byť rád, že vôbec budem môcť maturovať,“ napísal Zeman v knihe.

Ďalšia zastávka: Tatra Kolín

Po maturite Zeman nastúpil do strojární Tatra Kolín, kde najskôr pracoval na plánovacom oddelení a neskôr v učtárni.

„Práca ma vôbec nebavila, pretože som v nej nevidel žiadny skutočný zmysel. Zmyslom práce je niečo užitočné za sebou zanechať,“ spomínal politik na svoje prvé zamestnanie.

V strojárňach Zeman vydržal dva roky, potom dostal odporúčanie od zamestnávateľa na štúdium na Národohospodárskej fakulte Vysokej školy ekonomickej v Prahe, kde najskôr študoval diaľkovo, neskôr prestúpil na denné štúdium a presťahoval sa na internáty na pražskom Jarove.

V Prahe sa Zeman začal živiť ako pomocná vedecká sila u profesora Pavla Hrubého, ktorý mal na Zemana veľký vplyv.

„Obdivoval som jeho nesmiernu vitalitu a pýtal som sa sám seba, či by som dokázal niečo podobné. V priebehu rokov sme sa napriek generačnému rozdielu spriatelili a ja som s ním absolvoval okrem dlhých diskusií aj pobyty v najrôznejších lyžiarskych strediskách,“ spomína Zeman.

V tom čase sa u neho prebudil záujem o futurológiu, ktorá sa neskôr premenovala na prognostiku, teda vedu o prognózach. Aj preto stál v čase Pražskej jari v roku 1968 pri zrode Futurologistického klubu na VŠE a Československej futurologickej spoločnosti.

Futurológia potom Zemanovi priniesla ďalšiu prácu – v roku 1968 sa stal zamestnancom Výskumného ústavu ekonomiky priemyslu a stavebníctva na VŠE, ktorý vtedy viedol Věněk Šilhán, výrazná postava Pražskej jari.

A ako opísal politológ Lubomír Kopeček v knihe Miloš Zeman, príbeh talentovaného pragmatika, mladý prognostik už vtedy spochybňoval pojem ideológie a poukazoval na neefektívnosť centrálneho plánovania.

Úvahy o emigrácii

V tomto období vstúpil Miloš Zeman z vlastnej vôle do KSČ.

„Ak by som tam vstúpil v časoch stalinizmu a nedokázal tie zločiny včas prehliadnuť, tak by som sa určite hanbil. Ak by som zotrval v KSČ za normalizácie, tak by som sa tiež hanbil. Ale nastúpil som tam ako radový člen počas Pražskej jari. A mimochodom, vyzvali ma na to. Sám som sa o nič neuchádzal. A po dvoch rokoch radového členstva som bol vylúčený. Myslím si, že v tomto prípade sa nemám za čo hanbiť,“ odpovedal v roku 2004 Lidovým novinám o svojom komunistickom členstve.

Vylúčený bol za svoj nesúhlas s príchodom okupačných vojsk Varšavskej zmluvy.

Zeman potom vo svojej knihe opísal, že počas normalizácie zvažoval, že emigruje do Anglicka. A mal na to veľkú príležitosť. V tom čase tam totiž absolvoval trojdňový študijný pobyt. Vrátil sa však do Československa.

KSČ v roku 1971 zakázala jeho futurologický spolok, pretože ho vyhodnotila ako „nežiaduci“. Previerková komisia tiež Zemana kritizovala za článok, ktorý chcel publikovať v časopise Ekonom.

„V ňom som porovnával komunizmus a fašizmus. Toto porovnanie bolo založené na niektorých vonkajších podobnostiach, napríklad na zbožštení masy. Text však vznikol na základe ‚haló-efektu‘, bez potrebného historického zázemia, triezvej a vecnej analýzy. Z hľadiska svojho súčasného poznania sa domnievam, že v skutočnosti bol komunizmus horší než fašizmus,“ spomína Zeman na obsah článku, pre ktorý musel zmeniť pracovné miesto.

Zeman našiel útočisko v podniku Sportpropag, ktorý sa zameriaval na výskumy spojené so športom a s telovýchovou.

Organizovaním seminárov, ktoré sa často dotýkali ekonomických tém, si však vyslúžil nežiaducu pozornosť štátnych orgánov. Súdruhov v KSČ potom nepotešil ani jeho kritický zborník. Nasledovalo preto zrušenie strediska a Zeman prišiel znovu o prácu.

O mladého ekonóma sa navyše začala v roku 1984 zaujímať ŠtB, konkrétne Správa kontrarozviedky pre ochranu ekonomiky, ktorá sa zamerala na problémových ľudí v československom hospodárstve. Vzhľadom na skartáciu Zemanovho spisu v roku 1989 nie sú známe bližšie podrobnosti, čo na neho ŠtB zhromaždila.

Ďalšie zamestnanie Miloš Zeman našiel v podniku Agrodat, kde mal za úlohu spracovať komplexný prognostický model poľnohospodárstva.

„Agrodat sa zaoberal zavádzaním výpočtovej techniky v poľnohospodárstve, a tak som nemal problémy s počítačovým zabezpečením, aké bolo v telovýchove. Napriek tomu som rozsiahly model najskôr riešil na už novšom počítači IBM 370 Štátnej plánovacej komisie a až neskôr, po prevode jeho programového vybavenia na osobné počítače, sme prešli na slušovické modely XT a neskôr AT,“ spomína Zeman.

Pozornosť na seba zase upútal v auguste 1989, keď v Technickom magazíne vyšiel jeho článok s názvom Prognostika a prestavba.

Písal v ňom o „úmyselnom zabúdaní a prepisovaní našich dejín“ alebo o tom, že „Československo, kedysi jedna z vyspelých európskych krajín, sa v posledných desaťročiach stále rýchlejšie pretvára na krajinu v európskom meradle zaostalú“.

Zemanovi kritický článok otvoril dvere aj k Václavovi Havlovi, s ktorým sa mal tesne pred revolúciou v roku 1989 stretnúť. Havel bol však chorý, a tak to nevyšlo.

Vďaka svojim tvrdým názorom na KSČ sa Zeman zapojil do činnosti Občianskeho fóra, a to vďaka ponuke novinára Petra Kučeru. Zanedlho potom sa Zeman zúčastnil demonštrácie 25. novembra 1989, kde sa ostro pustil do vtedajšieho režimu.

Zemanova politická jazda

V roku 1990 bol za Občianske fórum zvolený do Snemovne národov vtedajšieho Federálneho zhromaždenia, kde pôsobil vo funkcii predsedu rozpočtového výboru. Zároveň s tým v rokoch 1990 – 1993 pracoval ako vedecký pracovník Prognostického ústavu Akadémie vied.

Po rozklade Občianskeho fóra prešiel v roku 1991 do Občianskeho hnutia, o rok neskôr prešiel k sociálnym demokratom. Zakrátko sa stal predsedom pražskej straníckej organizácie, v roku 1993 sa na zjazde stal predsedom celej strany, keď vyhral nad svojím protivníkom Jiřím Paroubkom.

K Zemanovmu víťazstvu prispel príklon skupiny delegátov za Mladých sociálnych demokratov vedenej Stanislavom Grossom, ktorý o desaťročie neskôr Zemanovi zabránil získať post prezidenta.

Zeman na zjazde sľúbil, že hlavnou úlohou je „vláde šliapať po krku“. A týchto slov sa snažil aj držať. Počas niekoľkých rokov urobil zo sociálnej demokracie najsilnejšiu opozičnú stranu.

Zeman však bojoval aj s prázdnou pokladnicou sociálnej demokracie. Finančnej situácii nepomohlo ani to, keď ministerstvo financií súdne napadlo vlastníctvo Lidového domu, kde ČSSD sídlila.

Straníci sa hádali o to, kto za situáciu môže, a Zeman sa rozhodol problém vyriešiť zháňaním úverov. Aj preto sa Zeman stretol s česko-švajčiarskymi podnikateľmi. Hlavnou postavou bol Jan Vízek, s ktorým sa Zeman kvôli úverom stretol napríklad v nemeckom Bambergu. Získané úvery Zemanovi neskôr sťažili jeho politickú kariéru.

Dosiaľ totiž nie je jasné, čo sociálna demokracia za poskytnuté peniaze podnikateľom sľúbila.

ČSSD však nebola jediná strana, ktorá neskôr čelila kauzám spojeným s financovaním. Treba spomenúť aj ODS, ktorá pod vedením Václava Klausa vykázala miliónové dary od fiktívnych podnikateľov Lájosa Bácsa a Rádžíva Sinhu.

Blížili sa parlamentné voľby v roku 1996 a pred Zemanom stála dôležitá úloha – postarať sa o víťazstvo. A v tom čase prišiel na scénu Miroslav Šlouf, bývalý vysoký funkcionár Socialistického zväzu mládeže a niekdajší starosta Prahy 7. Práve on vymyslel úspešný autobus nazvaný Zemák, v ktorom predseda ČSSD obchádzal Česko.

„Spočiatku som váhal, ale nakoniec som sa dal presvedčiť. Autobus Zemák prešiel celú republiku, zachádzal dokonca aj do miest, kam normálne autobusové linky vôbec nejazdili. Tisíce mítingov, státisíce oslovených – to všetko si vyžadovalo dokonalý servis. Médiá, ktoré väčšinou sledovali Zemák s posmechom, by nesporne využili každú chybičku. Žiadna sa nestala a šestnásť hodín denne pracujúca parta Zemáka na čele so Šloufom má na tom nehynúcu zásluhu,“ spomína Zeman s tým, že za úspechom stála aj mladá generácia sociálnej demokracie na čele so Stanislavom Grossom a Petrou Buzkovou.

Strane v roku 1996 zaistila 26 percent hlasov, voľby však nevyhrala, keďže zaostala za ODS o tri percentá.

Za toleranciu jej menšinovej vlády získal Zeman kreslo predsedu parlamentu a funkciu vykonával až do predčasných volieb v roku 1998.

Počas tejto etapy Zeman poveril Šloufa, aby mu v parlamente viedol kanceláriu. Za to však čelil kritike, keďže mal vedľa seba človeka, ktorý nespĺňal požiadavky lustračného zákona.

Zeman potom Šloufa musel presunúť späť do funkcie volebného manažéra ČSSD. Začal však byť pre Zemana dôležitou osobou – a to predovšetkým preto, lebo bol dobrý organizátor a skvelý vyjednávač.

Šírka Šloufových kontaktov bola pestrá – tesné vzťahy napríklad udržiaval s vplyvnou postavou českého podsvetia Františkom Mrázkom.

Dodnes nie je jasné, či Šlouf Zemanovi o svojom vzťahu s Mrázkom niekedy povedal. Podľa novinára Jaroslava Kmentu však Mrázek zhromažďoval na Zemana kompromitujúce materiály.

Išlo napríklad o Zemanovo stretnutie s izraelským podvodníkom Barakom Alonom, ktorý pripravil Komerčnú banku o osem miliárd českých korún.

Zeman už vtedy prejavil slabosť, ktorá mu zostala dodnes. Je lojálny voči svojmu okoliu, ktoré ho často využíva pre svoje osobné a biznisové záujmy.

Šlouf zostal Zemanovi blízky aj po vyhratých predčasných voľbách v roku 1998, keď sa stal šéfom poradcov nového premiéra.

„Vytvoril efektívny, asi pätnásťčlenný tím, kde mal každý presne rozdelené úlohy a zodpovedal za určitú odbornú oblasť. Úlohou poradcov, samozrejme, nebolo rozhodovať, ale pripraviť podklady na rozhodnutia,“ poznamenal Zeman k tomuto obdobiu.

Kritiku voči Šloufovi odrážal slovami, že ho „nezaujímajú politické názory poradcov, ale ich odbornosť“.

Zemanova menšinová vláda mohla vládnuť len vďaka opozičnej zmluve, ktorú sociálni demokrati uzavreli s ODS. Neštandardný pakt čelil kritike ďalších opozičných strán aj časti verejnosti, keďže nebolo jasné, čo Klaus a Zeman vlastne dohodli.

Politológ Kopeček potom zmluvu nazval „pragmatickým politickým obchodom“.

„Menšinové vládnutie však práve na takých politických obchodoch medzi vládou a jednou alebo viacerými opozičnými stranami stojí a padá. Svojou povahou tieto dohody niekedy bývajú podobne nevábne. Opozičná zmluva teda svojou podstatou nepredstavovala vykročenie k nedemokratickému režimu, ako tvrdili niektorí jej kritici,“ podotkol.

Za vlády Zemana Česká republika vstúpila v roku 1999 do NATO a urobila významné kroky pre vstup do Európskej únie. Zemanovu vládu však sprevádzalo veľa kontroverzných krokov. Tým kľúčovým, ktorý doteraz nie je vysvetlený, je predaj ruského dlhu.

V roku 2001 sa totiž vláda Miloša Zemana rozhodla predať stomiliardový dlh (v korunách) Ruska v Českej republike z čias komunizmu. Bez výberového konania si vybrala spoločnosť Falkon Capital.

Falkon mal za dlh zaplatiť Česku 20 miliárd korún a bolo na firme, s akým ziskom sa vyrovná s Ruskom. Dodnes však nevieme, kde Falkon vzala peniaze na kúpu dlhu.

Nevieme ani, prečo Zemanova vláda pohľadávku predala len za pätinu, keď bežná cena dlhu na európskych trhoch bola 60 percent jeho účtovnej hodnoty.

V roku 2001 došlo aj k ďalšiemu dôležitému kroku. Zemanova vláda sa totiž rozhodla začať privatizáciu majoritného štátneho podielu v spoločnosti Unipetrol.

A hoci medzirezortná privatizačná komisia odporučila ako víťaza britskú spoločnosť Rotch Energy, ktorá aj ponúkla viac peňazí, vláda sa nakoniec koncom roku 2001 rozhodla podiel predať za 11,7 miliardy Agrofertu.

Agrofert však nakoniec nezaplatil a márne žiadal o zníženie ceny. Ďalšia vláda, ktorú už viedol Vladimír Špidla, nakoniec vypísala novú súťaž. Zeman vtedy Babišovo vycúvanie zo zmluvy niesol ťažko – ako premiér ostatne musel vysvetľovať, prečo vláda súhlasila s predajom Agrofertu, keď iný záujemca ponúkal viac.

Jedným z jeho argumentov bolo práve to, že britská spoločnosť by mohla ex post požadovať zníženie ceny, čo však nakoniec urobil práve Babiš. Zeman mu preto aj po rokoch nemohol prísť na meno.

Zemanova najväčšia porážka

V roku 2001 nastala aj zmena v rámci sociálnej demokracie, keď sa šéfom strany stal v apríli toho roku niekdajší minister práce a sociálnych vecí v predošlej Zemanovej vláde Vladimír Špidla.

Zeman sa z politiky na čas stiahol a presťahoval sa na chalupu v Novom Veselí, kde sa venoval najmä svojej „bibliofilskej vášni“. Po istom čase sa však rozhodol kandidovať za prezidenta.

„Sedeli sme vtedy, už po voľbách, pri bazéne premiérskeho bungalova, kde sa v posledných týždňoch svojej existencie stretávalo predsedníctvo vlády, a Špidla ma požiadal, aby som za sociálnu demokraciu kandidoval za prezidenta,“ tvrdí Zeman.

To je však v rozpore so slovami Špidlu, ktorý tvrdil, že Zemanovi žiadnu ponuku nedal.

Naopak – jeho kandidatúre sa snažil zabrániť. Zeman však aj tak vyhral vnútrostranícke referendum. A hoci mal Špidla pokojnú povahu, veľmi expresívnym výrokom vyjadril svoje obavy z toho, že keby sa ľudia zo Zemanovho okolia dostali na Hrad, bude to pre sociálnych demokratov znamenať koniec.

Nejednotnosť strany sa ukázala v roku 2003 počas prezidentských volieb. Zeman bol vyradený už v prvom kole. V tajných voľbách prehral v súboji s bývalým predsedom ODS Václavom Klausom a senátorkou Jaroslavou Moserovou. Prekvapivo nízky počet hlasov dokazoval, že ho nevolili ani niektorí poslanci ČSSD.

Ponižujúca porážka u Zemana spustila ešte väčšiu chuť mstiť sa. Krátko po voľbách sa objavil zoznam Zemanových zradcov, na ktorom figurovali Špidla, Buzková, Gross či Lubomír Zaorálek.

Zemanov veľký návrat

Zeman sa vrátil na Vysočinu. Úplne osamelý tam však nebol – pomerne často za ním chodili politické aj iné návštevy: Šlouf, podnikateľ Zdeňek Zbytek, komunisti Miroslav Grebeníček, Pavel Kováčik, Vojtěch Filip a aj niektorí spolustraníci z ČSSD ako Jiří Paroubek, ktorý v tom čase so Zemanom uzavrel na nejaký čas mier, hoci v minulosti patri medzi jeho ostrých názorových oponentov.

A zatiaľ čo pokračoval boj medzi sociálnymi demokratmi a ODS, v pozadí sa rodil nový plán, ako Zemana dostať znovu do politiky. Tentokrát na to však nebol Miroslav Šlouf sám. Keď sa totiž presunul z úradu vlády do kancelárie na Školskej ulici v centre Prahy, aj naďalej prepájal ľudí a dosadzoval ich na správne miesta.

„V roku 2003 šéfoval lobistickej firme Slavia Consulting, ktorú si najímala aj ruská spoločnosť Lukoil. A práve cez biznisové prostredie sa Šlouf stretol s Martinom Nejedlým, budúcim Zemanovým poradcom. Zhruba v rovnakom čase sa zoznámil aj s Vratislavom Mynářom, ktorý sa neskôr stal hradným kancelárom,“ hovorí novinár Kmenta.

V tom čase však Šlouf netušil, že práve toto duo ho v roku 2013 po prezidentských voľbách od Zemana odstrihne. Dovtedy u neho však Mynář i Nejedlý čerpali výhody a známosti, ktoré Šlouf mal.

Táto trojica bola v roku 2008 pri zrode občianskeho združenia Priatelia Miloša Zemana. Ďalšími zakladateľmi boli predseda spolku Jazzová sekcia Karel Srp či exminister Miroslav Grégr. Okrem neho sa do aktivít spolku zapojili aj ďalší členovia Zemanovej bývalej vlády. Spoločne sa stretávali na statku exministra poľnohospodárstva Jana Fencla v Hodonínsku.

Ich zámerom potom napomohol pád Topolánkovej vlády v roku 2009. V tom čase popri spolku priateľov vznikla aj Strana práv občanov – Zemanovci. Bývalý premiér sa stal jej prvým predsedom, významným sponzorom bol zástupca ruského Lukoilu v Česku Nejedlý.

Zeman kandidoval vo voľbách do snemovne v roku 2010 ako jej líder v Ústeckom kraji. Strana však neprekročila ani päť percent potrebných na vstup do dolnej komory parlamentu. Zeman preto oznámil rezignáciu z postu predsedu, no prisľúbil, že ju bude naďalej podporovať.

V tom čase Zeman kategoricky popieral, že by zvažoval prezidentskú kandidatúru v roku 2013.

„Pretože by som považoval za komické, aby na prezidentskú funkciu kandidoval človek, ktorý nedokázal pre svoju stranu získať ani päť percent,“ hovoril.

Netrvalo dlho a Zeman opäť otočil – v roku 2011 oznámil, že by bol ochotný za prezidenta znova kandidovať.

Hralo mu do karát aj to, že sa uzákonila priama voľba prezidenta, a zemanovci v roku 2011 odštartovali úspešnú petičnú kampaň. Zozbierali 100-tisíc podpisov a ich čestný predseda potvrdil, že do prezidentského súboja pôjde.

Zeman nečakane postúpil z prvého kola, no jeho kampaň sprevádzali klamstvá a manipulácie o jeho protikandidátovi Karlovi Schwarzenbergovi. Zeman vtedajšieho ministra zahraničných vecí napríklad obvinil z toho, že vyhnal učiteľku zo svojho zámku v Čimeliciach, čo ona sama poprela.

Expremiér tiež klamal, že Schwarzenberga podporil predseda sudetonemeckého krajanského združenia Bernd Posselt alebo že ministrova manželka býva v priestoroch, kde sú obrazy s hákovými krížmi.

Zeman sa za výroky ospravedlnil. Neskôr sa nimi zaoberal aj Najvyšší správny súd, ktorý konštatoval, „že v priebehu volebnej kampane došlo k nezákonnostiam schopným ovplyvniť volebný výsledok, avšak nie takým intenzívnym spôsobom, ktorý by mohol konečný výsledok zmeniť“.

Zeman v každom prípade voľby na konci januára 2013 vyhral so ziskom 54,8 percenta hlasov a stal sa prezidentom Českej republiky. Zvíťazil vo všetkých krajoch okrem Prahy.

Víťazstvo oslavoval, nie však so Šloufom, od ktorého sa odstrihol. Prispieť k tomu mohlo, že pár dní pred voľbami v rámci debaty iDNES Zeman po prvý raz počul nahrávku telefonického rozhovoru svojej pravej ruky s bossom podsvetia Františkom Mrázkom.

Keď o štyri dni neskôr Šlouf prišiel oslavovať Zemanovo víťazstvo do Top hotelu Praha na Chodove, zvolený prezident sa s ním vôbec nechcel rozprávať. Nebolo to však len z jeho hlavy – prispeli k tomu aj Nejedlý a Mynář, ktorý si prezidenta „sprivatizovali“.

Nastalo tak zrejme aj to, čoho sa Špidla obával už v roku 2003: Hrad ovládlo Zemanovo okolie. Teraz však nešlo o Šloufa, ktorý zavrel kanceláriu a odišiel si „užívať dôchodok“, ale o jeho dvoch učňov – Nejedlého a Mynářa.

Príklon k Rusku a Číne

Svoj prezidentský mandát začínal Zeman vyvesením európskej vlajky a pochvalnými rečami o švédskom sociálnom štáte. Ale zakrátko z toho nič nezostalo. Zeman investoval väčšinu svojho mandátu a obrovské množstvo politického kapitálu do prehlbovania vzťahov s Ruskom a Čínou.

„Dôležitú rolu v tomto vzťahu zohrali niektoré jeho myšlienkové rysy a osobnostné vlastnosti, ktoré sa ukázali ako dobrý základ  na proruskú orientáciu. Nepochybne bola podstatná technokratická linka jeho uvažovania, zrodená už hlboko v ére komunistického režimu, ktorej vyhovoval ruský sklon k veľkolepým a gigantickým projektom,“ píše politológ Kopeček.

Dodáva, že „proruská orientácia Miloša Zemana bola výsledkom niekoľkých faktorov, ktoré plynuli nielen z pragmatických pohnútok, ale aj z jeho naturelu“.

Zemanov príklon k Moskve sa však začal už v čase, keď bol predsedom vlády. Išlo napríklad o už spomenutý predaj ruského dlhu alebo jeho kontakty na vplyvných Rusov, ktoré udržiaval aj v období, keď bol na dôchodku vo svojej chalupe v Novom Veselí.

Svedčila o tom napríklad jeho pravidelná účasť na rhodskej konferencii, ktorú organizoval Dialóg civilizácií pod patronátom Vladimira Jakunina, niekdajšieho šéfa ruských štátnych železníc a blízkeho spolupracovníka ruského prezidenta Vladimira Putina.

Na konferencii sa Zeman zúčastnil aj v septembri 2014, len pár mesiacov po vypuknutí vojny na Ukrajine a ruskej anexii Krymu. „Je potrebné odstrániť sankcie, ktoré sú nielen zbytočné, ale aj kontraproduktívne. Vyvolávajú opačný efekt, než ich autori očakávali,“ hovoril plynulou ruštinou na konferencii. Predtým zavítal do Ruska aj na zimnú olympiádu v Soči.

Neskôr do Soči prišiel znovu, v roku 2017, kde sa stretol s Putinom. Predmetom debaty bola aj ruská snaha o vydanie hekera Jevgenija Nikulina z Česka.

Zeman a jeho okolie potom otvorene lobovali u vlády expremiéra Andreja Babiša za to, aby bol heker vydaný do Ruska, nie do Spojených štátov. Babiš a exminister spravodlivosti Robert Pelikán tlaku odolali a Nikulina poslali do USA.

Nebol to však jediný prípad, keď Hrad zasahoval do právomocí Babišovej vlády a robí kroky, ktoré nahrávajú Rusku.

Možno pripomenúť kauzu novičok, ktorá odštartovala Zemanovu otvorenú vojnu proti šéfovi Bezpečnostnej informačnej služby Michalovi Koudelkovi.

Keď sa na jar 2018 ruskí agenti v britskom Salisbury pokúsili otráviť Sergeja Skripaľa a jeho dcéru Juliu, Moskva sa snažila zvaliť vinu na niekoho iného. Rusko napríklad tvrdilo, že najpravdepodobnejším zdrojom smrtiaceho novičoku je Česko, Slovensko, Británia alebo Švédsko.

Zeman sa rozhodol túto falošnú stopu rozohrať a ihneď zaúkoloval Vojenské spravodajstvo a BIS, aby sa zaoberali otázkou, či sa v Česku jed vyvíjal a skladoval. Obe služby zhodne uviedli, že výskumný vojenský ústav v malom množstve testoval látku A230.

Lenže zatiaľ čo podľa Vojenského spravodajstva o novičok išlo, podľa BIS nie. Každopádne Skripaľ bol otrávený odlišnou látkou – A234.

Zeman si vybral odpoveď, ktorá sa mu hodila, a vystúpil s vyhlásením, že sa v Česku jed vyrábal a skladoval.

„Záver je, že u nás bol vyrábaný a testovaný novičok, hoci v malom množstve, a potom bol zničený. Je pokrytectvo predstierať, že to tak nebolo,“ povedal prezident.

Jeho výrok bohato stačil na to, aby ho ruské médiá využili v dezinformačnej kampani proti Česku. Vláda sa snažila situáciu uviesť na pravú mieru a vydala vyhlásenie, že sa v Česku jed nevyrábal ani neskladoval. To potom pred poslancami potvrdil aj Koudelka, ktorý sa neskôr v tejto kauze dôrazne postavil za Babiša.

Zeman v roku 2021 podrýval aj postup polície v kauze Vrbětice, keď Babiš oznámil, že za sedem rokov starým výbuchom stojí ruská vojenská rozviedka GRU. Prezident tvrdil, že v prípade je viac vyšetrovacích verzií než len tá o ruskom útoku.

„Na rozdiel od iných nie som zástancom jednej jedinej vyšetrovacej verzie. Teraz som sa pýtal pani ministerky Benešovej, ktorá povedala, že tých verzií je viac, a akú má tretiu verziu. A ona povedala, že môže ísť o zakrytie deficitu vo Vrběticiach,“ povedal Zeman v polovici minuloročného mája na Frekvencii 1.

Babiš to odmietol s tým, že je len jedna verzia. Zemanove slová však opäť dokázali dať dostatočný priestor ruskej propagande, aby sa mohla vyviniť z podielu na výbuchu, ktorý zabil dvoch českých občanov.

Vrbětická kauza však dokázala vyriešiť niekoľko dlhodobých problémov. Odhalenie viedlo k vyhosteniu desiatok diplomatov (a zároveň agentov) z ruskej ambasády.

Okrem toho kauza pomohla Babišovi zbaviť sa tlaku, ktorému od prezidenta čelil – vylúčiť ruský Rosatom z tendra na dostavbu jadrovej elektrárne Dukovany. A definitívne tak pochovala Zemanove sny o zbližovaní sa s Ruskom.

Aj preto bolo pre značnú časť českej populácie zarážajúce, ako Zeman jednoznačne odsúdil ruskú inváziu na Ukrajinu na jar 2022.

Rusko však nebola jediná krajina, ku ktorej Zeman inklinoval, išlo aj o komunistickú Čínu. V roku 2014 tam podnikol cestu, ktorú označoval za „veľký úspech“, a s veľkou pompou hovoril o plánovaní čínskych investícií v Česku.

Dohody za 232 miliárd korún z roku 2016 mali byť vyvrcholením nadviazania česko-čínskych vzťahov. Podpísali sa pod dohľadom prezidenta Číny Si Ťin-pchinga, ktorý po prvý raz navštívil Českú republiku a podal si v Prahe ruku s Milošom Zemanom. Sľuby sa však nenaplnili. Veľa memoránd a dohôd zostalo len na papieri.

Vlajkovou loďou čínskych investícií v Česku mala byť spoločnosť CEFC. Riaditeľ skupiny Jie Ťien-ming sa dokonca stal Zemanovým poradcom. Významnou tvárou bol aj exminister obrany Jaroslav Tvrdík.

CEFC však nakoniec doplatila na veľké zadlženie a v roku 2019 ju musel prevziať čínsky pološtátny konglomerát CITIC Group.

Ten začal spravovať investície CEFC v Českej republike, medzi ktoré patrí napríklad futbalový klub Slavia Praha, oceliarne ŽĎAS alebo Pivovary Lobkowicz. Súčasné portfólio sa skôr udržiava, než rozvíja.

Priame zahraničné investície z Číny podľa dát agentúry CzechInvest od roku 1993 do roku 2019 dosiahli 11,1 miliardy korún. K najväčšiemu rozmachu došlo práve v čase zbližovania po roku 2016, keď do konca roka 2019 išlo o čiastku 8,4 miliardy korún.

Peking tak nesplnil sľuby a očakávania, ktoré doň prezident vkladal, pokiaľ ide o výšku investícií v Česku. Napätie vyvolala aj návšteva šéfa senátu na Taiwane alebo varovanie kybernetického úradu pred čínskou firmou Huawei.

Po tomto úplnom nezdare Zemanovej zahraničnej politiky Hrad v posledných mesiacoch obrátil svoju pozornosť nečakaným smerom: na Katar.

Ako Zeman zostal sám

Prezident svojimi krokmi výrazne ovplyvňoval aj domácu politiku. V roku 2013 vymenoval svoju osobnú vládu Jiřího Rusnoka bez akejkoľvek podpory v parlamente. Naopak, odmietol pravicovú vládu, ktorá by mala v parlamente väčšinovú podporu.

V rovnakom roku pripravoval takzvaný lánsky puč, ktorý mal zosadiť šéfa najväčšej parlamentnej strany ČSSD Bohuslava Sobotku. K nemu nedošlo len súhrou okolností a Sobotka sa stal premiérom.

Zeman mu následne systematicky narúšal jeho vyhradený manévrovací priestor nerešpektovaním ústavných zvyklostí a pravidiel. Svoju vlastnú bývalú stranu Zeman pomohol zničiť.

O štyri roky neskôr Zeman umelo držal pri živote prvú menšinovú vládu Andreja Babiša. V roku 2021 plánoval, že za premiéra znovu vymenuje Babiša ako predsedu najsilnejšej strany, aj keby sa nestal víťazom volieb po prípadnej prehre s volebnou koalíciou.

Neumožnil mu to až reálny výsledok s jasnou vládnou väčšinou a tiež dočasný rozkol medzi oboma hráčmi.

V tom čase mal Zeman vážne zdravotné problémy. Prezident bol opakovane hospitalizovaný v Ústrednej vojenskej nemocnici a verejnosť nevedela, čo sa s ním deje, a Hrad o jeho stave mlčal.

Zemanov zdravotný stav potom musel vysvetľovať expremiér Babiš, ktorý opakoval, že dôvodom Zemanovej hospitalizácie je nechuť k jedlu.

Skutočné dôvody až začiatkom októbra zverejnili Deník N a Radiožurnál: príčinou prezidentových ťažkostí boli problémy s pečeňou, ktorých dôsledkom sa mu v brušnej dutine hromadila voda. Tú mu museli lekári odstrániť.

Bol to dôsledok Zemanovej dlhodobo zlej životosprávy spojenej s nadmerným popíjaním alkoholu a fajčením. Prezidentovi zároveň chýbal prísun živín, čo mu spôsobilo vážne zdravotné problémy.

Potom, čo ho z nemocnice prepustili, sa o neho začala starať profesionálna opatrovateľská služba na lánskom zámku.

Zeman v posledných rokoch mandátu výrazne obmedzil cesty po Česku aj do zahraničia a väčšinu času trávil na zámku v Lánoch.

Dostal sa tak do izolácie, kde bol odkázaný na svoje najbližšie okolie, ktoré predstavovala jeho rodina, vedúci kancelárie Mynář a jeho poradca Nejedlý.

Od Zemana sa navyše odvrátilo aj veľa jeho priateľov a poradcov, ktorí boli v jeho tíme. Práve ten sa v druhej polovici roku 2022 rozpadol. Prispelo k tomu predovšetkým to, že Zeman vymenoval na čelo Českej národnej banky Aleša Michla.

V poslednom roku svojho prezidentovania sa Zeman snažil rozohrať posledné politické hry. Jednou z nich vraj bola snaha predčasne vymenovať predsedu Ústavného súdu za odchádzajúceho Pavla Rychetského, ktorému sa končí mandát až tento rok v auguste.

Zo Zemanovho nápadu nakoniec nič nebolo a chod Ústavného súdu nakoniec nenarušil.

Ešte pred svojím odchodom Zeman udelil niekoľko milostí. Išlo napríklad o milosť pre odsúdeného šéfa Lesnej správy Lány Miloša Baláka, milosť pre odsúdenú Janu Nagyovú alebo podnikateľa Pavla Podroužka. Deň pred Zemanovým odchodom prišla ešte milosť pre firmu Energie – stavební a báňska, ktorá bola odsúdená za zmanipulovanú zákazku v Lánoch.

Prezident vlani ešte neúspešne žiadal premiéra Petra Fialu o spolupodpis abolície. Tá by znemožnila začatie trestného stíhania vo dvoch kauzách – skartácie vrbětickej správy a prípadu údajného úniku tajných informácií z BIS smerom na Hrad.

Zemanovu éru sprevádzajú aj vulgarizmy, hrubosť a urážky smerom k politikom, intelektuálom alebo novinárom, ktorých už v čase, keď zastával post premiéra, neváhal nazývať hyenami.

Jeho obeťami sa stávali aj ženy, Rómovia, queer ľudia, moslimovia, občianski aktivisti, ľudia so zdravotným postihnutím či umelci.

Prezident za sebou zanechal dve dôležité stopy – snahu nastoliť v Česku prezidentský systém, k čomu sa na sklonku svojej éry aj verejne priznal.

Druhým kľúčovým míľnikom v Zemanovom prezidentstve bola vľúdnosť voči Rusku a Číne, pre ktorú dochádzalo k oslabovaniu západnej orientácie Českej republiky.

Paradoxne tým však čiastočne poprel svoju vlastnú minulosť pred rokom 1989, keď sám seba prezentoval ako rebela bojujúceho proti nedemokratickému režimu.

Na tom neskôr postavil v 90. rokoch aj svoj imidž dravého politika bojujúceho za demokratické hodnoty.

Názorové obraty a pragmatizmus však sprevádzali celú jeho politickú dráhu. Z nápaditého politického intelektuála, ktorý inklinoval k liberalizmu, sa stal zástanca ľavicovej politiky. Ako však on sám vravel: „Len blbec nemení svoje názory.“ A podľa toho aj konal.

Miloš Zeman v piatok po desiatich rokoch opustí post prezidenta a presťahuje sa do svojho domu v Lánoch.