Nikdy nebude dobre tam, kde nikto nikomu neverí
Čo je horšie ako to, že ľudia naďalej volia Fica? Že sme spomedzi Európy krajina, kde si ľudia najmenej veria navzájom.
Dopil som v kaviarni v centre Bratislavy kávu, ale pri platení sa ukázalo, že nemajú platobný terminál a ja nemám hotovosť. Čašníčka mi bez mihnutia oka vraví: „Neskôr prinesiete.” Nikdy som v tej kaviarni nebol, tak núkam niečo ako záruku, ale ona len pohodí rukou: „Netreba.“
Zháčim sa: je ona taká dôverčivá alebo ja vyzerám tak dôveryhodne? Ešte viac ako to, že mi verí, aj keď ma nikdy predtým nevidela, ma prekvapilo moje vlastné prekvapenie.
Čo už neverím, že by sa dalo ľuďom veriť?
Na celú scénku a následnú úvahu som si spomenul, keď som minulý týždeň čítal rozhovor Moniky Tódovej so sociológom Michalom Vašečkom, kde prezentoval výsledky jedného z posledných prieskumov. Vyšlo v ňom, že až tri štvrtiny Slovákov tvrdia, že ľuďom sa nedá veriť. Nie súdom, parlamentu – že sa nedá veriť jeden druhému.
Priznám sa, šokovalo ma to. To nie je o tom, či ľudia pochopili, že Kotleba je fašista alebo že neradno veriť hoaxom. Toto je niečo oveľa hlbšie.
