Chazarský slovník

Autor je režisér

Ak sa vám zdá, že žijete fádne, a nečítali ste Pavićov román Chazarský slovník, choďte do divadla Husa na provázku v Brne. Nie je to dramatizácia, ale voľná féria a nemá nič spoločné s Lessingovým Múdrym Natanom a so svárom troch náboženstiev. Z románu – lexikónu ostali základné heslá a tri hlavné postavy: srbský Branković, Samuel Koen a Jusuf al Masúdí, a všetko ostatné je alúzia na dejiny a čistá mystifikácia. Z Koena sa stane Leonard Cohen, mihne sa tam aj bratské duo diplomatov a jazykovedcov Cyrila a Metoda (boli na misii u Chazarov, ale nič z toho, prinášali novú vieru, ale tá tu už bola a pod.), takže žiadna ďalšia bronzová socha nehrozí.

Čistá iracionalita a nádhera v štýle Borgesa a Márqueza v srbskej verzii, možno jemne inšpirovaná slovníkom Vuka Karadžića. Nebudem viac prezrádzať, ale ak je jedným z účelov umenia zobúdzať vlastnú imagináciu, tak toto je ono. Zavriete oči, snívate a čítate, čo je na napísané na vnútornej strane viečka.

U mňa toto: o talianskom karbonárskom básnikovi Pellicovi (parkovali sme na Pellicovej ulici) väznenom na Špilberku, o Gavrilovi Principovi v Terezíne aj o Brankovićovi väznenom do smrti v Chebe. Rod Branković je zaujímavý nielen u Pavića, je spríbuznený so srbskými despotmi a byzantskými cisármi. Jeden z nich si zobral ženu z rodiny Kantakuzino, z ktorej pochádzal aj pilot Cantacuzino, zostrelený nemeckým esom nad Zvolenskou Slatinou, ďalší si zobral za ženu dcéru Ulricha Celjského, Barbara sa stala ženou kráľa Žigmunda a Anna sa vydala za majiteľa hradu v Devíne a tá si priviezla z Celje kamenárov, ktorí prestavali devínsky kostol.

Keď našiel reštaurátor Albert Leixner figurálny fragment zamurovaného portálu kostola, filigránsky vytesané tváre, povedal som, že také tváre som videl v Slovinsku. Albert si zapálil, cez dym žmúril do gotickej tváre: „No jo, vypadá to, že máš pravdu. Jaks to poznal?“

Prázdniny s mamou v auguste ’68. Jadran. Nešťastný dátum, špeciálna operácia, kontrarevolúcia alebo čo. Večer z pošty v Pakoštane volám bratovi do Londýna, pri mne pehavá prázdninová láska, šestnásťročná Claire (zoznámenie v kempe pri umývaní riadu), po lícach jej tečú slzy a všade sa tlačia mladí muži. Chcú telefonovať, ale keď počuli, že hovorím po slovensky, stíchli. „… kurvy ruske komunističke… jebem im majku… moram u kasarne… Milica draga… ne brini…“ Juhoslávia vyhlásila mobilizáciu, ale vojaci mali žltomodré stužky.

Sen pokračoval o rakúskych štátnych väzňoch, kruté scény, ako sa na horor patrí.

Atentátnika Principa otrávili, ale povedali – hoci monarchia išla ku dnu –, že príčinou smrti bola tuberkulóza kostí. Žiadna tuberkulóza, väzenská vražda.

A do toho rozhovor s vojakom wehrmachtu zo Sudet. „Proč se u toho Bachmutu nechají obklíčit jako my? Vím, o čem mluvím. Já stojím rozkročen, hele, jednu nohu v důchodkách (pri množnom čísle sa zasmeje) mám tady v baráku, druhá zůstala u Stalingradu.“ Sen si robí, čo chce, hoci mne sa chce snívať o niečom krásnom. Napríklad o stratených a nepoddajných Chazaroch.