Jej mamu deportovali Sovieti na Sibír, ona vedie jednu z najviac proukrajinských vlád sveta

„Moja matka mala len šesť mesiacov, keď ju spolu s jej mamou a starou mamou deportovali v dobytčáku na územie, ktoré Estónci nazývajú Studená zem,“ povedala Kaja Kallasová minulý rok v prejave v Európskom parlamente.

Rodina estónskej premiérky bola počas sovietskej okupácie vyhostená na Sibír spolu s desaťtisícmi ďalších Estóncov. V estónskej premiérke práve táto rodinná história vzbudzuje silný pocit, že ruskej agresii na Ukrajine treba vzdorovať.

„Dalo by sa povedať, že my Estónci máme skúsenosti s Ruskom, o ktoré sa snažíme podeliť s Európskou úniou od nášho vstupu,“ uviedla.

Znova vyhrala voľby

Kaja Kallasová, jedna z najväčších kritičiek ruského prezidenta Vladimira Putina spomedzi hláv štátov, pokračuje ako premiérka Estónska. Vo víkendových parlamentných voľbách priviedla svoju liberálnu a proeurópsku Reformnú stranu k víťazstvu.

So ziskom viac ako 31 percent bude mať v estónskom 101-člennom parlamente 37 kresiel, čo je o tri viac ako po voľbách pred štyrmi rokmi. Populistická pravicová strana EKRE skončila so 16 percentami druhá a získala 17 mandátov, teda o dva menej, ako mali doteraz.

Tieto výsledky znamenajú, že Estónsko zostane proeurópske a jeho podpora Ukrajine, ktorá je v pomere k HDP najvyššia zo všetkých krajín sveta, bude pokračovať.

Podľa analytikov by k pozastaveniu pomoci Ukrajine neprišlo ani v situácii, ak by voľby vyhrali pravicoví populisti z EKRE. Estónska verejná mienka je taká naklonená pomoci Ukrajine, že by sa na to pravdepodobne neodvážili.

Mohli by však z tejto pomoci ubrať a oslabiť tak celkovú pozíciu Západu. Estónsko dávalo za doterajšej vlády Kallasovej na pomoc Ukrajine viac ako 1 percento svojho HDP. Na porovnanie, Poľsko dáva 0,63 percenta, USA 0,37 percenta, Slovensko 0,22 percenta a Nemecko 0,17 percenta.

Okrem toho Estónsko prijalo viac ako 60-tisíc ukrajinských utečencov, čo je vzhľadom na počet obyvateľov percentuálne najviac zo všetkých krajín.

Ruská agresia proti Ukrajine bola jednou z hlavných tém estónskych volieb. Kallasová má v tejto otázke jasno. „Ak chceme mier a nechceme sa stať ďalším terčom Ruska, musíme podporovať Ukrajinu,“ povedala v prejave pred voľbami.

Európska železná lady

Kallasová, ktorá v rokoch 2014 až 2018 pôsobila ako europoslankyňa, sa v roku 2021 stala prvou premiérkou v histórii Estónska. Už ako europoslankyňa patrila k výrazným tváram. Bola pri podpise asociačnej dohody medzi EÚ a Ukrajinou.

Na pôde európskeho parlamentu sa venovala aj technologickým oblastiam, čo je téma, v ktorej je Estónsko európskou špičkou. Najsevernejší pobaltský štát sa zaraďuje medzi krajiny s najvyššou mierou digitalizácie. Dôkazom toho je aj to, že vo víkendových voľbách hlasovala viac ako polovica estónskych voličov online.

Kallasovej politická agenda je okrem apelu na väčšiu pomoc Ukrajine zameraná aj na obnoviteľnú energiu a väčšie práva pre LGBT+ ľudí. Hovorí plynule po anglicky, je aktívna na sociálnych sieťach a do veľkej miery sa jej pripisuje zásluha za to, že sa zvýšil vplyv Estónska v medzinárodnej politike.

Prvá estónska premiérka presadzuje od začiatku invázie prísnejšie ekonomické sankcie proti Rusku a zvýšenú prítomnosť vojsk NATO na východnom krídle. Estónsko pod jej vedením prestalo vydávať Rusom víza a zakázalo im vstup na svoje územie. Robí tak napriek tomu, že až 23 percent obyvateľov Estónska tvoria Rusi.

Kallasová zároveň rázne odmieta akýkoľvek kompromis s Putinom, s ktorým by neboli Ukrajinci stotožnení. Estónsko počas jej vlády poslalo Ukrajine približne polovicu svojho obranného rozpočtu a posielanie vojenskej pomoci Kyjivu považuje za najvyššiu prioritu.

Kallasová túto politiku odôvodňuje tým, že ukrajinskí vojaci „oslabujú rovnakého nepriateľa, ako máme my“. Pre svoj rázny postoj ju už niektorí komentátori označili za „európsku železnú lady“.

Jej rodina bola deportovaná na Sibír

Pre väčšinu Estóncov je história, najmä časť spojená so Sovietskym zväzom, veľmi osobná a dôležitá. Kallasová nie je výnimkou.

Cesta jej prababky, babky a mamy na Sibír na jar 1949 trvala tri týždne. Jej mama mala šesť mesiacov a vzhľadom na to jej nedávali vysoké šance na prežitie. Nakoniec prežila vďaka šťastiu a pomoci náhodných ľudí.

Pre rodinu to bol veľký pád. Nielen psychický, ale aj spoločenský. Prastarý otec súčasnej premiérky bol v roku 1918 jedným zo zakladateľov nezávislého Estónska.

Počas deportácií od roku 1940 do roku 1953 Estónsko prišlo o približne 17,5 percenta populácie – viac ako 200-tisíc ľudí. V krajine sa zmenilo aj etnické zloženie. Kým pred 2. svetovou vojnou tvorili Estónci okolo 90 percent obyvateľstva, v roku 1989 to bolo už len 61 percent.

Kaja Kallasová sa narodila v Tallinne v roku 1977. Jej otec Siim Kallas pokračoval v bohatej politickej tradícii rodiny, na začiatku 21. storočia bol estónskym premiérom a aj viacnásobným eurokomisárom.

Estónska premiérka spomína, že jej už v mladom veku umožnil počúvať svoje politické rozhovory o taktike a stratégii.

Premiérka prežila veľkú časť detstva v sovietskom období. V rozhovore s korešpondentom Financial Times spomínala na to, ako jej babička rozprávala príbehy z čias pred druhou svetovou vojnou. Mladá Kaja si vtedy nevedela predstaviť, že cestovanie do zahraničia je možné.

„Ak porovnám svoju generáciu s generáciou svojej babičky, mali všetko. Mali slobodu, mali všetky možnosti, mali slobodný svet. Všetko im vzali. A ja som úplne opačná generácia. Nemali sme nič, nemali sme na výber, dokonca sme nič nemali ani v obchodoch. Potom sme dostali všetko, v roku 1991 sme získali späť slobodu,“ uviedla pre FT Kallasová.

S rokom 1991 sa premiérke spája aj ďalšia spomienka. Pamätá si, keď po vyhlásení nezávislosti Estónska 20. augusta 1991 prišli do krajiny sovietske tanky. Mala vtedy 14 rokov a bola na návšteve u starých rodičov na vidieku. Jej otec bol v hlavnom meste. „Veľmi som sa bála, že otca už neuvidím,“ hovorí.

„Poznala som všetky príbehy, ktoré ľudia rozprávali o tom, čo Rusi robia tým, ktorí sa ozvú.“

Na otázku, či je Putinovým cieľom udržiavať Pobaltie trvalo v strehu, Kallasová jasne odpovedala už pred vojnou.

„Áno. To je to, čo niekedy cítim pri diskusiách v Európskej rade. Pre niektorých z tých ľudí je to teoretická diskusia, zatiaľ čo pre nás je to každodenná starosť, skutočná starosť. Rada by som všetky tieto peniaze investovala do vzdelávania namiesto do obrany, ale keďže sme nezávislá krajina a musíme na tom pracovať, nemáme inú možnosť.“