Denník N

Don Diablo: Stratil som veľa dôležitých ľudí. Najhodnotnejšou vecou na svete je čas

Patrí k najznámejším tváram elektronickej tanečnej hudby (EDM). Holandský dídžej Don Diablo, vlastným menom Don Pepijn Schipper, bol v rebríčku Top 100 DJs od DJ Mag na šiestej priečke a považuje sa za jedného z priekopníkov žánru future house.

Keď nás privíta vo svojich kanceláriách v Amsterdame, okrem ocenení na stenách za najväčšie hity si hneď všimneme napríklad kolekcie oblečenia, ktoré navrhuje v spolupráci so Star Wars či Stranger Things.

Na jeho najnovšom albume s názvom FORΞVΞR hosťujú umelci ako Ty Dolla $ign, Jessie J, Nate Dogg, Gucci Mané či Emeli Sandé, ale Don Diablo dnes nerozmýšľa len nad tvorbou hudby. Už pätnásť rokov sa venuje aj digitálnemu umeniu, ktorého popularita narástla počas pandémie. Jeho výstava sa v amsterdamskom Moco Museum objavila po boku diel Andyho Warhola či Banksyho. Okrem toho sa jeho diela vystavujú aj v Severnej Amerike či Ázii.

V súčasnosti rozhovory často neposkytuje, ale v Amsterdame sa s Denníkom N napokon stretol. Hoci väčšina konverzácie bola o hudbe, na svojom mobile hrdo ukazuje plagát, na ktorom sa ocitol vedľa svojich umeleckých vzorov.

Dnes sa viac cíti byť „umelcom“ ako „EDM dídžejom“, čo má aj vplyv na jeho hudobné projekty. „Stále rád vytváram elektronickú hudbu a hrám ju na pódiu, ale nežijem život dídžeja. Moja myseľ už je na inej planéte. Len niektorí ľudia na to ešte neprišli, stále ma poznajú z piesní,“ hovorí.

V rozhovore sa dočítate aj:

  • ako ho ovplyvnila smrť otca;
  • prečo cítiť slávu inak v USA ako v Holandsku;
  • že vytváranie hudby môže byť aj temným procesom;
  • či prečo nevydal piesne, ktoré mohli byť jeho najväčšími hitmi.

Čo je najlepšie na vašej práci?

Rád robím ľudí šťastnými, keď sa na nich pozriem a vidím, ako sa usmievajú. Zároveň cítim nával energie, keď sa dav ľudí zosynchronizuje a to vás akoby zoberie do ďalšej dimenzie. Je to neopísateľné. Keď sa začala pandémia, prestali koncerty a ja som mal pocit, akoby mi v tele niečo chýbalo. Akoby som bol na detoxe alebo liečení. Je to ako druh drogy, stanete sa závislými. Keď vám to potom zoberú, znamená to pre vás šok.

Tiež trávim celé dni v štúdiu a pracujem na hudbe, pričom nikdy neviem, či niečo bude fungovať alebo nie. A nie všetky piesne vám vyjdú rovnako dobre. Ak spravíte celosvetový hit, prinesie vám to do hlavy pocit potešenia.

Je to však zároveň veľmi ťažké. Pred pandémiou som robil možno dvakrát viac vystúpení ako dnes. Uvedomil som si, že letieť za rok 160-krát nie je veľmi zdravé. Aj preto som sa aj v nových umeleckých projektoch venoval takémuto konceptu: cestovaniu.

Myslíte si, že sa počas vašej kariéry zmenil váš vzťah s fanúšikmi?

Keď začnete, ste trpaslíkom a každý vám fandí, podporuje vás. Keď sa stanete väčšími, ľudia si vás začnú všímať a získavate si fanúšikov. A ľudia, ktorí vám fandia od začiatku, sú niekedy znechutení, lebo povedia, že im chýba „ten starý Don Diablo“. Je to klišé, ale pravdivé. Opakujú, že práve oni ma objavili, že moja tvorba v začiatkoch bola lepšia ako teraz. Je to akoby názor, že kniha je lepšia ako film. Idete síce do kina, ale poviete ostatným, že vy ste čítali knihu.

Je to veľmi mätúce. Lebo rastiete, ste úspešnejší, máte viac fanúšikov, ale niekedy sú najhlučnejší práve ľudia s takýmto názorom, že im chýba „stará verzia“. Prejdete si preto fázou, že si až myslíte, že nemôžete už ani nič spraviť dobre. Máte síce väčšie publikum, ale nejde nevyhnutne o fanúšikov, ale ľudí, ktorí natrafili na vašu hudbu, páčila sa im a počúvajú ju. Máte potom milióny streamov a pozretí, aj keď možno tí ľudia vašu hudbu konzumujú menej intenzívnym spôsobom. A stane sa aj to, že aj títo ľudia sa postupne rozvíjajú.

V kariére si prejdete všetkými týmito fázami. Je to zmätočné, lebo ja som iba chlapík v štúdiu alebo na pódiu, ktorý stláča gombíky a hovorí si, že toto znie dobre. Zároveň sa snažím rozvíjať. Niekedy však mám pocit, že pre ľudí to je ťažké. Je to zložité opísať, ale akoby mali pocit, že im chcem ublížiť, ak nechcem spraviť rovnakú pesničku. Alebo akoby ich chcem uraziť, že nejakú pesničku nehrám určitým spôsobom.

Na festivale mám niekedy iba 90 alebo dokonca 60 minút, pričom vo svojej kariére som vydal možno 300 piesní, stále robím veľa novej hudby a chcem aj hrať hudbu z nášho vydavateľstva, preto vlastne nemôžem zahrať všetky hity. Je to vlastne bitka dvoch konceptov: robiť ľudí šťastnými a sklamať ich.

Ale stále si myslím, že väčšinu spravím šťastnými. A možno je to aj v ľuďoch, že sa vo všeobecnosti sťažujú. Preto si to netreba brať osobne. Inak by ste sa úplne zbláznili a nedokázali by ste byť kreatívny.

Dokázali ste sa vypracovať z domáceho štúdia na jedného z najznámejších dídžejov sveta. Ako vás zmenila sláva?

Najradšej by som povedal, že má sláva nezmenila, lebo sa snažím nechávať si veľa vecí pre seba. Nezdieľam veci zo svojho súkromného života, zverejňujem hlavne svoju prácu. Nevytváram zaujímavosti pre paparazzov a nakoniec vás nechajú na pokoji, lebo pochopia, že od vás nič také nedostanú. Ak by som pridával príspevky o tom, s kým chodím atď., bolo by to úplne iné. Najradšej si to však nechávam pre seba.

Niekedy na to úplne zabudnem. Niekde som a robím hlúposti, bláznivé veci a poviem si: „Ach, do riti, zabudol som, že som Don Diablo.“ Ľudia sa na mňa nepozerajú, lebo robím niečo bláznivé

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hudba

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie