Matky s nálepkou kolaborantiek. Pátrali sme po príbehoch detí, ktoré Rusko ukradlo Ukrajine
Je veselá, sympatická, trochu hanblivá, bystrá a bezprostredná. O vojne sa baviť nechce. „Veď vojna je kravina,“ povie.
Oveľa radšej sa rozpráva o knižnej fantasy trilógii Labyrint. Miluje najmä posledný diel Smrteľná liečba. Zarmucuje ju, že tam zomrie Newt, ale taký je život, myslí si.
Anastasija má šestnásť rokov. Je z Chersonu. Chce byť vojenskou psychologičkou. No školy sú teraz v Chersone zatvorené. A ona je už veľa mesiacov na cestách – a dosť dobrodružných.
Má len mamu a mama má len ju. Mama má ešte veľa mačiek a psov. А Nasťa má hromadu kamarátok.
Či sú Rusky, alebo Ukrajinky, nevedia. Krčí ramenami. „To neriešim,“ povie a prevráti oči, aby dala najavo, ako veľmi ju tieto reči otravujú: „Teraz si len píšeme, každá sme niekde inde.“
A že ju uniesli Rusi do Ruska a nechceli vrátiť? Vraj to bolo trochu inak.
Hurá na Krym! Zadarmo a s kamoškami
„Bývali sme v štvrti Severnyj. Mama nechodila do práce. Starala sa o jedného človeka, ktorý nám preto dovolil s ním bývať v dome a sľúbil, že keď umrie, dom bude náš. Naozaj umrel, takže máme dom.
Keď prišli Rusi, povedali nám, aby sme ďalej chodili do školy. Lenže veľa detí zostalo doma. Aj ja som najskôr nikam nechodila. Predsa som končila základnú, takže už to ani nemalo význam. V septembri som však nastúpila na strednú školu. Tú som normálne navštevovala.
Všetko bolo zrazu v ruštine, ale hovorím dobre po rusky. Nepoznala som len niektoré slová, teraz ich už poznám. Tak je mi fuk, akým jazykom sa mi prihovárajú.
Raz nám učitelia povedali, že
