Denník N

Dekadentná Bystrica a bozk od vedľajšieho stola

Maria Hernando Blasco, Lenka Rajchmanová a Julia Kannewischer v Jadre. Divadlo Štúdio tanca sa v decembri predstavilo aj v Olomouci a Brne. Foto - Vlado Veverka
Maria Hernando Blasco, Lenka Rajchmanová a Julia Kannewischer v Jadre. Divadlo Štúdio tanca sa v decembri predstavilo aj v Olomouci a Brne. Foto – Vlado Veverka

Na sklonku roka vznikli dve pozoruhodné predstavenia zrkadliace stav súčasného tanečného divadla na Slovensku.

Potrebuje súčasný tanec priestor? Táto otázka sa zdá byť v slovenskom súčasnom tanci témou roka. Jeho priestor – fyzický a umelecký – bol oklieštený ekonomickou aj politickou silou. Dve predstavenia na sklonku roka prezentujú svoju odpoveď.

Mužský hormón

Divadlo Štúdio tanca svoj priestor má, no jeho zriaďovateľovi sa nepáči, čo v ňom robí. Keď v lete banskobystrický župan začal svoju čistku v kultúre regiónu, toto „dekadentné“ divadlo vykríklo ako prvé. Amputovali mu každoročný festival Dni tanca aj iné aktivity. Divadlo odvtedy funguje v provizórnom stave, umelecký tím si medzi sebou delí suplovanie hospodára aj upratovačky, ktorých museli prepustiť. Vzniknuté programové vákuum a čakanie na to, aký (a či vôbec) bude rozpočet na ďalší rok, vyplnili špeciálnou decembrovou dvojpremiérou a pozor, majú zbrane.

Ozve sa kultová hudba z filmov o Vinetuovi, na čo vtipne naväzujú aj strapce na nohaviciach dvoch interpretov. Autorom prvej časti večera nazvanej Androgén je dlhoročný tanečník divadla Tibor Trulík. Spolu s Jakubom Jeňom a drevenými palicami – jediným symbolom a rekvizitou tvoriacou aj scénu – na javisku stvárňuje štyri archetypy muža: kráľa, bojovníka, kúzelníka a milenca. Humor ide nabok, vystrieda ho intenzívna pohybová manifestácia mužského hormónu.

Tibor Trulík a Jakub Jeňo v Androgéne. Foto - Vlado Veverka
Tibor Trulík a Jakub Jeňo v Androgéne. Foto – Vlado Veverka

Choreograf šikovne zhmotňuje abstraktný námet. Je tam neha, je tam bezprostredné ohrozenie (palice víria vzduchom), ale najmä autentické nasadenie v zaujímavom tanečnom výkone oboch interpretov. Silu mu dodáva vydarená kompozícia Mateja Šteska, jej hudobné akcenty choreograf podtrháva aj pohybom. Viac než hru archetypov cítime nástojčivú vnútornú výpoveď. Z tanečníkov sa na konci leje a čokoľvek to naozaj je, čo ich poháňa, dostali to von – a nás dnu.

Veď ty si Cigánka!

Zarputilé mužské tváre po prestávke striedajú tri usmiate dievčatá. Na kolese (vešiaku) šťastia si vytočili hrable, rozvíja sa vidiecka idylka. Až kým sa jedna tmavovlasá trochu neutrhne z kolektívu, kamarátky ju však rady privinú späť, jedna jej hladí vlasy. Zrazu prehodí „Veď ty si Cigánka!“ Publiku zamrzne dych. Maria Hernando Blasco jej urputne po katalánsky vysvetľuje, že nie, ale márne. V role obete sa postupne ocitnú Lenka Rajchmanová aj Julia Kannewischer a sú lesbou, židovkou, umelkyňou, imigrantkou… Ich odsúdenie príde vždy z ničoho nič, trest sa stupňuje a vykonávateľkami sú vždy predošlé parťáčky.

 Lenka Rajchmanová, Julia Kannewischer a Maria Hernando Blasco v Jadre. Foto - Vlado Veverka
Lenka Rajchmanová, Julia Kannewischer a Maria Hernando Blasco v Jadre. Foto – Vlado Veverka

To je Jadro riaditeľky divadla Zuzany Ďuricovej Hájkovej. Nie je tajomstvom, že inšpiráciou choreografie, ktorú v krátkom čase „vyflusla“, sú práve v úvode článku spomínané okolnosti. Nezasiahli len fungovanie divadla, ale aj jadro ľudí v ňom, a že ide o ranu do živého, dokazuje výkon troch tanečníčok. Dostávajú sa do takých hraničných polôh, že sa nielen my ako diváci, ale aj ony samy možno pýtajú, kde sa to v nich berie. Meno divadla bolo pošpinené, ale ono sa nadýchlo a tu je jeho odpoveď. Plus pozdrav všetkým, čo mali pocit, že slovenský tanec politiku nereflektuje.

Zuzana Ďuricová Hájková svoj postoj hlási cez tri tanečné príbehy v čistom divadelnom tvare s overenými spolupracovníkmi – na telo ušitou hudbou Mateja Haasza v strohej, presnej výprave Mareka Gašpara Šafárika plasticky nasvietenej Jánom Čiefom. Čo ešte čaká na kolese šťastia? Sieťovky na nákup, vojenské helmy a pušky. Zásah do živého.

Pocitové čo?

Tanečníci zvyknú tanec nezaujatým divákom vysvetľovať tak, že to majú „cítiť“. V Urban House na Laurinskej v Bratislave je problém vyriešený, ak nič necítime, môžeme si objednať víno. Predstavenie Pocitové rozUmenie sa tu deje priamo medzi stolmi aj na nich. Šesť tanečníkov sviští priestorom, cez ktorý sa aj čašníčka len ťažko prediera.

Hlasitosť a štýl hudby Martina Poláka a Tibora Felediho sú len o niečo viac než ambientné, takže popri nej a tanci môžeme pokojne vnímať aj detaily debaty o tom, kto sa rozviedol od vedľajšieho stola. Najväčší úspech má bozk, ktorý svojich protagonistov valí uličkami, obderie o pár stolov a švacne do intímnej zóny nevinného konzumenta dobrého piva. Očividne mu to nevadí, na to, aby sa tanečníci mohli slobodne hýbať, musia ešte zopár tých zón narušiť. No a tiež je možné si to celé nevšímať a pokračovať v debate s kamošom. Záleží na tom, kde sedíte.

 V Pocitovom rozUmení tancuje Simona Droppanová, Barbora Janáková, Eva Priečková, Lukáš Bobalík, Branislav Bašista a Andrej Štepita. Foto: Vladimír Slaninka
V Pocitovom rozUmení tancuje Simona Droppanová, Barbora Janáková, Eva Priečková, Lukáš Bobalík, Branislav Bašista a Andrej Štepita.
Foto: Vladimír Slaninka

Ako vznikla myšlienka uskutočniť projekt v Urban House, vysvetľuje za tím tvorcov choreograf Yuri Korec: „Neoddeliteľnosť pocitov a pohybu sme chceli priniesť do bezprostrednej blízkosti divákov, hovorí. „Je dôležité dodať, že predstavenie vznikalo v čase, keď v Bratislave nebolo k dispozícii vhodné divadlo, ktoré by súčasné progresívne tanečné umenie pravidelne uvádzalo. Urban House bol a je v spolupráci s nami neuveriteľne otvorený. Zároveň chápeme, že je to komerčná prevádzka, ktorá musí generovať zisk.

Zámerne angažovali mladých tanečníkov. „Vedeli sme, že potrebujeme skupinu, ktorá sa bude vzájomne podporovať a úspešne zvládne tento koncept bezprostrednej komunikácie s divákom, dodáva choreografka Marta Poláková.

Straty a nálezy

Urban House ako miesto pre tanec – super koncept aj z núdze cnosť. Keď mím Milan Sládek odchádzal v roku 2002 z Arény, kde založil Medzinárodný inštitút pre pohybové divadlo, veril, že divadlo ostane tejto forme otvorené. Neostalo. Divadlo Stoka na Pribinovej, kde sa tanec tiež uvádzal, bolo päť rokov nato zbúrané. Z ekonomických dôvodov zaniklo tento rok Divadlo elledanse, čím súčasný tanec stratil v Bratislave jedinú stálu scénu. Dá sa ešte vidieť v A4, v Štúdiu 12, sporadicky v SND a MDPOH, ale je zaujímavé, že po štvrťstoročí úspešnej existencie a presadení mnohých tvorcov v zahraničí je aj tam, kde moderný tanec na prelome 19. a 20. storočia začínal – vo varieté ako atrakcia k jedeniu a pitiu. O svoj priestor neprestáva bojovať, teraz aj pomocou vznikajúceho združenia Platforma pre súčasný tanec. Tak ako Divadlo Štúdio tanca umelecky spracovalo úder pod pás od svojho zriaďovateľa, aj v Urban House si tanec na minime voľného miesta dokázal „rozUmieť“ s divákom. Veľa priestoru do nového roku tam, kde ho treba!

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie