Bitky, strhávanie oblečenia, obchytkávanie. Potvrdilo sa, že Ján Pavol II. presúval pedofilných kňazov z fary na faru

Karol Wojtyła bol niekoľko rokov krakovským arcibiskupom, až kým sa v roku 1978 nedostal do Vatikánu a nestal sa z neho pápež Ján Pavol II., ktorým zostal až do svojej smrti v roku 2005.

Je považovaný za jedného z najvýznamnejších Poliakov v histórii, a hoci sa už dlho špekulovalo, či nezakrýval sexuálne škandály kňazov vo svojej diecéze, veľká časť tradične katolíckych Poliakov to považovala iba za útok na cirkev. Paradoxne, v Poľsku je po ňom pomenovaných približne 1300 materských, základných a stredných škôl či univerzít plných detí a mladistvých.

Doteraz sa to vysvetľovalo tým, že nevieme naisto, či skutočne zakrýval sexuálne zneužívanie detí svojimi kolegami. To však už neplatí.

Vyšetrovanie poľského novinára Marcina Gutowského potvrdilo, že pápež Ján Pavol II. ešte ako krakovský arcibiskup umlčiaval obete sexuálneho zneužívania a pedofilných kňazov namiesto vylúčenia z cirkvi presúval z jednej fary na druhú. Jedného sexuálneho predátora dokonca až do Viedne.

Nikomu to nehovor, ja to vyriešim

„Dva a pol roka sme hľadali odpoveď na otázku, či Ján Pavol II. vedel o pedofilných škandáloch v cirkvi,“ povedal Gutowski. „Navštívili sme rôzne kúty sveta, ale odpoveď bola nakoniec veľmi blízko, tu na Františkánskej 3 v Krakove. Na tejto adrese sa sústreďujú príbehy, vďaka ktorým dnes bez akýchkoľvek pochybností vieme, že Ján Pavol II. vedel o sexuálnom zneužívaní kňazmi a zakrýval ich v Poľsku, kým sa nestal pápežom.“

Gutowski sa rozprával s obeťami a ich rodinnými príslušníkmi, ako aj s bývalými zamestnancami diecézy. Preštudoval archívy štátnej bezpečnosti, ktorá viedla záznamy aj o kňazoch, aby ich mohla diskreditovať a prinútiť k spolupráci. Krakovská diecéza a poľská katolícka cirkev mu však svoje dokumenty sprístupniť odmietli.

Jedným z týchto pedofilných kňazov bol Eugeniusz Surgent. Gutowski sa stretol s jeho obeťou, ktorá Surgenta išla nahlásiť priamo Wojtyłovi.

„Wojtyła sa najprv chcel uistiť, či to nie je blaf. Požiadal ma, aby som to nikde nenahlasoval, povedal, že on sa o to postará,“ povedala obeť novinárovi s tým, že Wojtyła ho požiadal, aby sa o tom nehovorilo.

Výsledky Gutowského vyšetrovania sa v prípade Surgenta zhodujú s nezávislým vyšetrovaním iného novinára, Holanďana Ekkeho Overbecka, ktorý už roky žije v Poľsku a v týchto dňoch mu vychádza kniha Maxima culpa: Ján Pavol II. vedel. Overbeck zistil, že Wojtyła Surgenta presúval z fary na faru, Surgent pôsobil v niekoľkých obciach, v ktorých zneužíval deti, až ho napokon v dedine Kiczory zatkla polícia a súd ho poslal do väzenia.

Keď sa dostal na slobodu, vylúčili ho z krakovskej arcidiecézy, ale miesto farára si našiel ešte v dvoch ďalších obciach.

Kňazstvo nad obeťami

Ďalším pedofilom, s ktorým mal Karol Wojtyła blízky vzťah, bol jeho mentor Adam Sapieha, ktorému podľa získaných informácií neboli cudzie praktiky ako bitka opaskom, strhávanie oblečenia, obchytkávanie alebo vynucovanie sexuálnych služieb, ktorými si seminaristi mali za niečo „zaplatiť“. Keďže sa o takomto správaní Sapiehu k seminaristom vie, nie je vylúčené, že zneužíval aj samotného Wojtyłu, keď bol mladý.

V neposlednom rade je tu ešte Wojtyłov blízky priateľ Boleslaw Sadus, ktorého sexuálne škandály boli také veľké, že matky zneužívaných detí protestovali v uliciach. Wojtyła preto Sadusovi napísal odporúčací list, v ktorom pedofíliu nespomenul, a poslal ho do Rakúska.

„Kňazstvo je postavené sviatostne veľmi vysoko, je jednou zo siedmich sviatostí v cirkvi,“ povedal pre Denník N biskup Robert Bezák a zdôraznil, že sa vyjadruje vo všeobecnosti, lebo Gutowského vyšetrovanie detailne nepozná. „Snaha zachraňovať kňazstvo, nie človeka ako kňaza, ale kňazstvo ako inštitúciu, bola silnejšia ako snaha pomôcť obetiam.“

Dodal, že kedysi sa prípady sexuálneho násilia zvykli okrem presunov riešiť napríklad aj tým, že násilníka poslali na „odvykačku“. „Čítal som, že boli také prípady aj v Nemecku, že kňaza poslali na dva roky na ‚odvykačku‘, a keď sa vrátil, tak pokračoval ďalej,“ povedal biskup Bezák.

Podľa cirkevného analytika Imricha Gazdu nemôžeme minulosť merať súčasnosťou.

„V 60. a 70. rokoch neexistovali v cirkvi žiadne pravidlá na riešenie prípadov sexuálneho zneužívania maloletých. Tie prijal práve až Ján Pavol II. v roku 2001. Preto až dovtedy bolo považované za normálne riešenie, aj keď z dnešného hľadiska to normálne nie je, že kňaz páchateľ bol presunutý inam a tvrdšími spôsobmi boli riešené len najvykričanejšie prípady,“ povedal Gazda Denníku N a zároveň podotkol, že sa vyjadruje vo všeobecnosti, pretože Gutowského dokument zatiaľ nevidel.

Obeť musí byť prvoradá

Na prvom mieste podľa Gazdu vždy musí byť pomoc obetiam, nie ochrana dobrého mena inštitúcie. „V minulosti, ale neraz aj dnes je to stále naopak. A netýka sa to len cirkvi.“

Obete sexuálneho zneužívania pritom prežívajú traumy, ktoré ich poznačia na celý život. „Tí ľudia cítia veľkú neistotu, pocity viny, ich svet je sexuálnym zneužívaním rozbitý vnútri aj navonok,“ povedala pre Denník N psychologička a psychoterapeutka Natalia Schwab Figusch, ktorá sa venuje obetiam sexuálneho násilia.

Ďalšia trauma prichádza, ak sa rozhodnú prehovoriť, ale sú umlčané. „Na to, aby ste niekomu zverili takéto tajomstvo, potrebujete prekonať obrovské vnútorné bariéry, sociálny tlak a v prípade zneužívania v katolíckej cirkvi aj tlak, ktorý vychádza z viery,“ dodala Schwab Figusch s tým, že po prekonaní týchto bariér obete potrebujú dostať adekvátnu reakciu.

„Obete očakávajú trest pre páchateľa rovnako ako akési potvrdenie toho, že sa to stalo a že im niekto verí. Očakávajú, že potom im uveria aj rodičia a blízki ľudia a pochopia ich stavy, ktoré súvisia s tou traumatickou skúsenosťou. Ale pokiaľ sa nič nedeje, nemôže nastať ani úľava, ani potvrdenie a obeť potom často začne na seba nahliadať naratívom páchateľa, čiže spochybňovať, bagatelizovať a normalizovať zneužívanie,“ vysvetlila psychologička.

Hoci po mnohých rokoch, ale Gutowského investigatíva obetiam toto potvrdenia ponúka. Aký dosah to má na obete, je podľa Schwab Figusch individuálne.

„Niektoré obete to udusili v sebe tak hlboko, že sa necítia byť obeťami, úplne to potlačili, vytesnili. Iné obete, keď to vyjde na povrch, pociťujú retraumatizáciu, znovu to prežívajú, znovu sa v nich objavuje úzkosť a depresia ako vtedy, keď to prebiehalo. A u niektorých dochádza k tomu potvrdeniu, že to bolo opodstatnené, a dôjde aj k zadosťučineniu,“ povedala s tým, že ak je páchateľ po smrti, pre obete je to už neskoro.

„Obete si potom často myslia, že to pomôže ďalším, ale im už nie,“ uzavrela Schwab Figusch.

Pomaly sa to zlepšuje

Situácia sa však podľa biskupa Bezáka zlepšuje.

„Chvalabohu sa to už začalo riešiť, je tam jednoznačný posun a kňazstvo už nie je také chránené a pristúpilo sa k tomu, že chrániť treba obeť, nie inštitúciu kňazstva. Už sa na to nehľadí tak opatrne, ale keď sa niekto previní, tak je vylúčený z úradu,“ povedal s tým, že „to prišlo až za pápeža Benedikta XVI. a teraz za pápeža Františka je to ešte lepšie“.

Súhlasí aj analytik Gazda, podľa ktorého sa v posledných rokoch „toho urobilo viac ako za celé desaťročia predtým“.

„Vatikán vydal viacero záväzných dokumentov, ktoré podporujú prevenciu, zaväzujú k spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní a sprísňujú sankcie. Postihovaní sú nielen páchatelia, ale aj tí, ktorí ich kryli či zanedbali svoje povinnosti. Aj keď, samozrejme, systém nikdy nemožno považovať za dokonalý a vždy je čo vylepšovať. Rezervy však vidím v aplikácii týchto noriem na úrovni diecéz a jednotlivcov,“ zhodnotil Gazda.

A čo s tým, že Karol Wojtyła je poľským národným hrdinom a bol vyhlásený za svätého? Môže byť svätý niekto, kto kryl zneužívanie detí?

„Svätorečenie neznamená, že daný človek bol bez akýchkoľvek chýb a nedostatkov. Neraz aj veľkých,“ myslí si Gazda. „Keby sme niektorých svätcov z minulých dôb posudzovali podľa súčasných štandardov a kritérií, tak by dnes v procese svätorečenia určite neobstáli.“