Deň, keď ženy zastavili celý ostrov: ako sa stal Island jednotkou v rovnosti pohlaví

Maria Ingibergsdóttir sa o demonštrácii, ktorá sa konala 24. októbra 1975, dozvedela od kolegyne. Pracovala ako učiteľka a doma mala tri deti.

„Niežeby som bola nespokojná so životom, ale dobre som vedela, že doma musím každý deň variť a upratovať, dostávala som aj menej peňazí ako moji kolegovia. Manželovi nenapadlo postarať sa o deti. Občas pomohol, ale skôr len vtedy, keď sa mu chcelo,“ vysvetľuje svoju situáciu.

Pôvodne sa jej na demonštráciu nechcelo. Z malého mestečka na juhu Islandu to do hlavného mesta boli dve hodiny cesty. „Hovorila som si, čo deti – dokáže sa o ne muž vôbec postarať bez mojej pomoci?“ spomína.

V jej okolí sa však všetky ženy rozhodli, že na demonštráciu pôjdu práve s „diabolskou myšlienkou“, že si to ich manželia tiež raz užijú.

Do Reykjavíku sa dostala s kamarátkami. Vzala aj dcéru, ktorá mala v tom čase osem rokov. „Vedela som, že ide o mierumilovnú demonštráciu, a chcela som dcére ukázať, že by sa nemala báť stať si za svojím,“ opisuje Mária.

Ráno synom povedala, že majú otcovi nahlásiť čokoľvek, čo budú potrebovať. Na chladničku prilepila manželovi odkaz, že ona ide demonštrovať a on sa v tom čase bude starať o deti, upratovanie a večeru.

Podobne to urobilo 90 percent žien na Islande, ktorý mal v tom roku 218 000 obyvateľov. Niektoré sa vydali do Reykjavíku, iné protestovali vo svojej obci.

Okamžitý vplyv

Okrem toho, že bolo protesty vidieť v médiách, sa absencia žien prejavila aj v ďalších ohľadoch.

„Muži, ktorí mali zrazu na starosti varenie, vykúpili v obchodoch toastový chlieb, párky a vajíčka. Mnohé obchody, ale aj banky zavreli. To, samozrejme, nespôsobili priamo protesty, ale niektorým podnikom a inštitúciám jednoducho chýbala polovica zamestnancov. A ukázalo to, ktoré profesie by sa bez žien nezaobišli,“ vysvetľuje Ragnheidur Kristjánsdóttir.

„Keď som sa vracala, pripadala som si, že mám okolo seba podporu. Nemyslela som si, že vediem zlý život, ale občas som bola mrzutá z toho, že toho robím veľa, kladie sa na mňa viac nárokov, ale dostávam za to len málo. Bola som rada, že som v tom nebola sama,“ hovorí Maria, ktorá má dnes 72 rokov.

Výsledok udalostí toho dňa, keď ženy zastavili celý Island, je však sporný.

„Niektoré feministické skupiny sa sťažujú, že sa nič neurobilo. Išlo len o jeden deň – a na druhý deň išli ženy zase veselo do práce, akoby sa nič nestalo,“ vysvetľuje postoj časti spoločnosti Kristjánsdóttir.

Niektoré veci sa však nedajú zmeniť zo dňa na deň: rok po demonštrácii parlament schválil zákony, ktoré mali garantovať nárok na materskú dovolenku a rovnocenný plat. Poslanci podnikli aj prvé kroky na legalizáciu potratov.

No väčšie zmeny prišli na Island až s väčším časovým odstupom.

V roku 1975, keď sa konala ženská demonštrácia, zasadali v islandskom parlamente len tri poslankyne – teda päť percent celkového počtu zákonodarcov. V roku 2021, keď sa na Islande naposledy konali voľby, sa počet poslankýň oproti vtedajšiemu počtu zdesaťnásobil.

Prvá prezidentka

Parlamentné voľby v roku 1978 ešte neukázali, že by demonštrácia s voličským správaním pohla. Naozajstná zmena sa ukázala až pri prezidentských voľbách v roku 1980. Vyhrala ich Vigdís Finnbogadóttir.

Bola rozvedenou samoživiteľkou a umeleckou riaditeľkou Islandského divadla bez akýchkoľvek politických skúseností. Oproti dvom protikandidátom – mužom pôsobila ako outsider. V kampani počas studenej vojny hovorila o mieri, ochrane prírody, rovnosti medzi pohlaviami a ochrane islandčiny. Získala si voličov, dostala 33 percent ich hlasov.

„Ženy vidia svet z iného uhla. Oceňujú mier a vyjednávanie. Island dokázal, že je mierovou krajinou,“ povedala po svojom víťazstve prvá prezidentka nielen na Islande, ale aj celosvetovo. Voľby vyhrala len tesne: súper na druhom mieste získal 32 percent hlasov.

Hoci Vigdís Finnbogadóttirovú volila tretina ostrova, jej obľuba počas prvého obdobia stúpla do takej miery, že sa v ďalších prezidentských voľbách nenašiel nikto, kto by s ňou chcel o úrad prezidenta súperiť.

Oponentku stretla až v roku 1988 – a rozdrvila ju s 94 percentami hlasov. V roku 1996, po 16 rokoch, sa rozhodla už ďalej nekandidovať a prenechať prezidentské kreslo niekomu inému.

Vigdís je doteraz jednou z najobľúbenejších postáv v islandskej histórii. A keď prišiel na historické rokovanie s Gorbačovom Reagan, dieťa z davu vykríklo, že to predsa nemôže byť prezident – ​​veď je muž,“ spomína Kristjánsdóttir.

Island 21. storočia

Hoci mal Island prvú prezidentku na svete, jej nástupcovia boli opäť muži.

Najprv prišiel Ólafur Ragnar Grímsson, ktorý zotrval v prezidentskom kresle ešte dlhšie ako Finnbogadóttir – dvadsať rokov. Ale hoci je na čele Islandu muž aj dnes, mnohé sa v krajine zmenilo.

Príkladom môže byť zmena práva na potrat. V roku 1975, ešte pred veľkou demonštráciou žien, musel byť potrat schválený komisiou. Zákrok urobili, len keď bol ohrozený matkin život alebo keď bol plod zdravotne postihnutý. V roku 2019 schválil islandský parlament právo na potrat do 22. týždňa tehotenstva.

„Máme veľmi pokročilé právo na potrat a máme aj práva, ktoré hovoria, že nie je legálne platovo diskriminovať na základe pohlavia. Ale napriek tomu tu rozdiely medzi platom muža a ženy existujú,“ tvrdí Kristjánsdóttir.

Protesty v hlavnom meste sa teda rokom 1975 neskončili a 24. október sa stal symbolickým dňom pre demonštrácie žien. Presný čas ich začiatku sa odvíja od toho, aký veľký je rozdiel medzi výplatou ženy a muža.

V roku 2005 začali protestovať tisíce Islanďaniek presne o 14.08 h – v tom čase by totiž mohol skončiť ich pracovný deň, keby zaň dostali v priemere takú odmenu ako muži (čiže museli pracovať dlhšie, aby dostali toľko peňazí ako muži na rovnakých pozíciách).

Odvtedy sa však takzvaný „pay gap“ – rozdiel medzi platmi – hýbe dobrým smerom. Minulý rok vyšli ženy do ulíc o 15.15 h.

„Aj keď sme jednou z genderovo najvyrovnanejších krajín na svete, stále to má svoje muchy. Ide o to nezastaviť sa po prvom úspechu,“ vraví Maria Ingibergsdóttir, ktorá sa od roku 1975 zúčastňuje na všetkých demonštráciách, keď jej to zdravie dovolí.