Denník N

Kto všetko dodával muníciu „pochodom za mier“

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Máme to pred očami a potvrdzujú to aj výskumy: na Slovensku je vo veľkej miere rozšírené konšpiračné myslenie, ako aj protimenšinové, protiamerické a nadovšetko proruské postoje.

Sčasti to možno vysvetliť pohľadom do histórie. Náklonnosť k Rusku sa na Slovensku opakovane vynárala od 19. storočia, keď si ju osvojili napríklad Jána Kollár i Ľudovít Štúr. Boli presvedčení, že slovanská mocnosť pomôže Slovákom vymaniť sa spod habsburského jarma, no samotné cárske Rusko s jeho brutálnym samoderžavným režimom natoľko nepoznali.

Na Slovensku sme nemali Karla Havlíčka Borovského, básnika, novinára a politika, ktorý pobýval v Rusku v rokoch 1843 – 1844: „Dosvědčiti mohu,“ písal po návrate domov, „že Rusové s ostatními Slovany nikoli bratrsky, nýbrž nepoctivě a soběcky smýšlejí.“ A tesne po prvej svetovej vojne prvý československý prezident T. G. Masaryk vydáva rozsiahle analytické dielo Rusko a Evropa, v ktorom okrem iného dôrazne upozorňuje na civilizačné rozdiely medzi Ruskom a krajinami stredných a západných Slovanov.

V 20. storočí proruské postoje posilnilo oslobodenie Červenou armádou i celkové výsledky druhej svetovej vojny a krátko nato sa presadila sovietska dominancia – heslo „So Sovietskym zväzom na večné časy“ sa stalo zahraničnopolitickou doktrínou Československa. V roku 1968 ju oslabilo politické uvoľnenie i sovietska invázia, no nasledujúca normalizácia ju opäť nastolila. Po vzniku samostatného Slovenska v roku 1993 sa proruský sentiment objavoval v rôznych politických konfiguráciách, pričom ako určitý kultúrny kód spolu s predstavou Slovenska ako „mostu“ medzi Západom a Východom mal ohlas v nemalej časti verejnosti.

No svoju úlohu zohralo aj to, čo tu pôsobilo po celé tri desaťročia: na jednej strane systematický tlak z Kremľa, na druhej strane správanie niektorých tunajších politikov.

„Slepý pragmatizmus“ slovenskej vládnej elity

Bol to vplyvný americký politológ Zbigniew Brzeziński, ktorý už pred tridsiatimi rokmi varoval pred uzatváraním unáhleného „predčasného partnerstva“ s Ruskom a zasadzoval sa za „konsolidáciu geopolitického pluralizmu“ v priestore bývalého Sovietskeho zväzu: „Bez preháňania možno povedať, že bez Ukrajiny by Rusko prestalo byť impériom, ale keby došlo k podriadeniu Ukrajiny, Rusko by sa automaticky stalo impériom.“ Americkí politici by si podľa neho mali uvedomiť význam Ukrajiny, prisľúbiť jej výraznú ekonomickú pomoc a zároveň jej dať záruky nezávislosti a územnej celistvosti. A bol to špičkový zahraničnopolitický expert Alexander Duleba, ktorý už vtedy kriticky konštatoval, že namiesto toho, aby si slovenská zahraničná politika uvedomila význam Ukrajiny, jednostranne uprednostňovala rozvoj slovensko-ruských vzťahov.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie