Slovák bojuje za Ukrajinu: Mrznem v diere v zemi, sledujem, či idú Rusi, ukrývam sa pred dronmi a bombami

Hneď na druhý deň po vypuknutí totálnej vojny proti Ukrajine sa Slovák Robert Lesný rozhodol, že chce bojovať na Ukrajine proti ruskej armáde. „Doma ma, samozrejme, považovali za blázna,“ rozpráva v otvorenom rozhovore.

Má 46 rokov, okrem základnej vojenskej služby nemal vtedy žiadne skúsenosti s armádou a sám sa považuje za pacifistu. Profesiou je programátor. Je východniar, ktorý žil väčšinu času v Bratislave, a krátko pred vojnou sa rozhodol s priateľkou opustiť mesto a žiť na vidieku.

Pre bezpečnosť jeho rodiny a blízkych nezverejňujeme jeho pravé meno, pseudonym Robert Lesný si vybral on sám. Skontaktovali sme sa cez ukrajinských aktivistov v Charkive na východe Ukrajiny ešte počas reportáží neďaleko frontu, rozhovor sme s ním robili už na diaľku zo Slovenska.

V rozhovore sa pýtame:

• prečo sa ako pacifista rozhodol zobrať zbraň do rúk;
• ako prebiehala jeho cesta na Ukrajinu;
• či si chcel vybaviť prezidentskú výnimku;
• ako vyzerá jeho deň v zákope a ako blízko sa ocitol pri Rusoch;
• aj na jeho najhoršie chvíle.

Kedy a prečo ste sa rozhodli, že pôjdete bojovať na strane Ukrajiny proti Rusku?

Rozhodol som sa 25. februára. Dá sa povedať, že vtedy mi praskli nervy. Sledoval som to už dlho a čudoval som sa tomu, prečo Ukrajinu ako nášho suseda vlastne nechceme viac vtiahnuť do nášho európskeho života. Viac sa snažiť pomáhať a rozprávať o tom. Prišiel rok 2014 a veľmi som sa čudoval, akú taktiku zvolila Európska únia s Nemcami na čele.

Čo vám prekážalo?

To, že sa snažili viesť s Ruskom normálny biznis a mysleli si, že to bude fungovať. A keď prišiel 24. február 2022, to mi už „ruplo v debni“, že už nič iné sa nedá robiť. Ak tam nechceme ísť my, naše armády, slovenská, európska, NATO a nejdú tam ani USA a Veľká Británia, ktoré podpísali Budapeštianske memorandum (o územnej suverenite Ukrajiny, podpísalo ho aj Rusko – pozn. red.), tak som si povedal, že potom tam musia ísť blázni. Tak som tam išiel. V práci som sa nevedel sústrediť. Myslel som na túto katastrofu a videl som, že Ukrajina nemusí byť koniec. Ruské vyjadrenia boli, že treba vrátiť Európu a celú „nárazníkovú zónu“ pred Západom niekam pred rok 1991. A najmä strednú Európu. Tento nápad sa mi vôbec nepáčil, to by znamenalo, že tým nárazníkom by sme boli my.

Ako zareagovalo vaše okolie, rodina a známi?

Rodičia mi povedali, že som blázon. Partnerka ma chápala, pretože sme sa ako aktivisti snažili pomáhať aj na Slovensku. Zapájali sme sa do rôznych petícií a akcií popri našej práci. Ona aj vravela, že by chcela ísť so mnou, do armády by ju však zrejme nezobrali a doma máme mačky. Len krátko predtým sme sa presťahovali na vidiek a začali sme viesť nový život. Stále o tom premýšľam, že som ju nechal doma samu, mám z toho, prirodzene, výčitky. Veľmi si vážim, že ju mám. Podporuje ma, sme v kontakte každý deň. Mnohých chalanov ich priateľky opustili, ja som za moju partnerku veľmi vďačný, veľmi sa teším na koniec vojny a návrat k nej domov.

Na Ukrajine bez výnimky od prezidentky

Cestovali ste niekedy pred vojnou na Ukrajinu?

V živote som nebol na Ukrajine, napriek tomu som vždy pociťoval, akoby som k nej mal blízko.

Zohnali ste si prezidentskú výnimku, aby ste mohli bojovať v cudzej armáde? Inak je to totiž na Slovensku trestné.

Tým, že by to bol veľmi dlhý a byrokratický proces a malo to posudzovať ministerstvo vnútra a ministerstvo obrany, tak som išiel bez nej. Systém trvá 90 dní. Kto a prečo to takto urobil, nepochopím. Tvárime sa, že chceme pomáhať Ukrajine, robíme však všetko preto, aby sa tak nestalo. Aj tie migy tam už dávno mali byť a tieto zlyhania pripisujem ministrovi obrany Jaroslavovi Naďovi. Nechcel som čakať tak dlho a nemal som ani dôveru v aktuálne vedenie ministerstiev. Oficiálne tým už údajne prešlo niekoľko ľudí. Najskôr si kandidátov vraj vzali na cvičisko a tam ešte urobili nejaké sito. Nejako ich vytrápili a skontrolovali, či nie sú extrémisti, zoznam odborne preškrtali, sedem odporučili. (Prezidentka vlani v júli povolila službu v ukrajinskej armáde štyrom občanom Slovenska – pozn. red.) Ja som na Ukrajinu prišiel už 17. apríla. Nemám povolenie. Stále som tu. Pomáham a iba o tom nerozprávam.

Neprekážalo, že vám hrozí po návrate trest?

Hrozí mi, tuším, 4 až 8 rokov. (Bez takéhoto povolenia ide o trestný čin a hrozí za to 2 až 8 rokov väzenia – pozn. red.) To sa mi, samozrejme, nechce absolvovať. O milosť asi žiadať nemôžem, to by som to musel oľutovať. Neľutujem. Zmieril som sa tu s tým, že mi bude cťou pokúsiť sa získať ukrajinský pas a vzdať sa slovenského občianstva, pokiaľ to už inak nejde. Vyhráme vojnu, Ukrajina sa stane súčasťou EÚ a všetko bude zase v poriadku. Čoskoro.

Mali ste nejaké skúsenosti s armádou?

Pred 25 rokmi som bol rok na základnej vojenskej službe. Dostal som sa tam vlastne omylom. Chcel som ísť na civilku. Mal som dlhé kučeravé vlasy a lenonky na nose a od lekárov výsledky, že by som mohol mať aj modrú knižku. Keď sa však ten úradník na mňa pozrel, len sa usmial a odviedol ma. Mal som tridsať dní na to, aby som si zvolil civilku, to som už nestihol.

Aký bol ten rok vojenčiny?

Bolo to zaujímavé. Bolo by to na samostatnú knihu. Gumy ma nenávideli, ale mal som ich v hrsti, pretože som robil papiere za sedem ľudí. Raz ma aj vyhodili z kancelárie na tri dni a potom prišiel rozkaz, aby som sa vrátil. Prestali však záklaďákom kradnúť konzervy a prehľadávať balíky, pretože som urobil systém, aby sa k nim nedostali.

Kam vás zaradili?

K pechote, do delostreleckého oddielu. Pracovali sme s húfnicami, kaliber 122 milimetrov. S mojimi dioptriami som zažil prvý výsmech, keď som vošiel do kasární. Pre dioptrie ma nemuseli odviesť a zrazu ma zaradili ako mieriča kanónu.

Aké mate dioptrie?

Teraz už mám šesť-sedem, na čítanie osem. Vtedy som mal štyri a pol. Na modrú knižku mi chýbalo málo.

Čo ste sa na vojenčine naučili?

Mieriť delo bolo pomerne jednoduché. S matematikou som nemal nikdy problémy, takže som to mohol počítať za veliteľa dela a používať obe ruky pri mierení – pri horizontálnom a vertikálnom naraz takisto nie je veda. Rozložiť samopal sa naučí aj opica. Mali sme československé samopaly, ktoré boli kópiou kalašnikova.

A po vojenčine ste sa tomu nevenovali?

Potom som pokračoval vo svojom pacifizme, kde som bol predtým.

Príchod na Ukrajinu a prvé vojnové skúsenosti

Zmenila to ruská vojna proti Ukrajine. Ako ste sa pridali k ukrajinskej armáde?

Po 25. februári som sa snažil skontaktovať iniciatívu pre medzinárodnú légiu – fight for UA. Tam bol kontakt na ambasádu, no bol úplne nefunkčný, zrejme hekli ich stránku. Nevedel som sa dovolať, a ak sa mi to podarilo, nikto sa mi neozval naspäť. Nakoniec som sa dostavil priamo na ambasádu. O ďalších detailoch hovoriť nechcem.

Nakoniec ste sa ocitli na ukrajinských hraniciach. Čo sa dialo ďalej?

Na hranici som si to doslova odstál. Chvíľu som myslel, že ma vrátia naspäť, a nakoniec mi dali pečiatku a ukázali mi, kam ísť ďalej. Tam už boli na mňa všetci milí.

Stretli ste aj ďalších dobrovoľníkov?

Áno, Kolumbijčanov, Poliakov.

Ako vás prijali?

Povedal som im, že som pacifista, vegetarián a LGBTI+ aktivista a že idem bojovať za Ukrajinu. (Smiech) Povedal som im, že svojím spôsobom idem robiť diplomaciu. Jedinú, akej Rusi rozumejú. Nič iné sa podľa mňa ani robiť nedá – preto som vlastne teraz na východe Ukrajiny. Ako vegetarián tu teraz jem mäso, ako „ekoterorista“ tu teraz pálim plasty.

Prešli ste výcvikom?

Samozrejme. Trval asi tri týždne. Ukazovali nám základné používanie zbrane, skupinovú taktiku či život v stane. Išlo o výcvik pechoty v rámci družstva. Stretol som tam veľa ľudí, ktorí mi pripadali až ako Chuck Norris. Veľa ľudí si povymýšľalo množstvo príbehov o tom, čo všetko zažili. Ja som nechcel nikoho obabrávať. Mojím cieľom nie je hrať sa na hrdinu, ale chcem pomôcť. Keď sa ma na pohovoroch pýtali, prečo nejdem robiť dobrovoľníka, tak som im hovoril, že nosiť krabice by nemalo zmysel. To budem efektívnejší, keď budem programovať na Slovensku a rovno posielať peniaze na Ukrajinu. Ľudí na to majú dosť. Vysvetľoval som im môj prístup. To, čo tu robím, nie je len o Ukrajine, ale aj o Slovensku a Európe. Nechcem čakať, pokým rozvalcujú celú Ukrajinu a potom zaútočia na našu krajinu. Som Ukrajincom vďačný za to, že sa nevzdávajú a takto nám pomáhajú byť doma v bezpečí.

Kedy ste sa dostali na východ Ukrajiny?

Po necelom mesiaci nás poslali na východ. Boli sme v jednej dedinke v Charkivskej oblasti, kde boli ešte nejakí obyvatelia, ktorí odmietli odísť, a na druhej strane rieky Siverskyj Donec už boli Rusi. Tí nás každý deň ostreľovali delostrelectvom. Našou misiou bolo pozorovať ich, či nejdú prekročiť rieku.

Ako to vyzerá v praxi? Vyšli ste zo základne a čo sa dialo?

Prejdete niekoľko kilometrov cez les k rieke, kde je pripravený bunker, ktorý sme si spoločne vykopali, a v ňom pozorujete, čo sa deje. Ak by sa presúvali cez rieku Rusi, hlásili by sme to do vysielačky. V podstate sme boli tými, kto môže zakričať – už idú – a snažiť sa s nimi bojovať. Cez rieku sa nakoniec rozhodli neprejsť.

Používali ste pri tom drony?

Nie, len sme pozorovali očami. Nemali sme drony. S vybavením je to slabšie.

Aké máte vybavenie? Čo by ste potrebovali?

Od základného vybavenia, ako sú kvalitné topánky a uniformy, až po špecializované ako rádiá, nočné videnia, termokamery, drony, terénne vozidlá.

Pomohli vám dobrovoľníci?

Pomáhajú každý deň. Neviem si to tu bez dobrovoľníkov ani predstaviť.

Stretli ste sa na Ukrajine s korupciou?

Pri pohľade na svoje vybavenie sa na jej dôsledky dívam. Ukrajina v tejto vojne nebojuje iba proti agresorovi z Ruska, bojuje aj sama so sebou. Pre mňa to nie je žiadny kultúrny šok, pochádzam totiž zo Slovenska.

Akú mávate so sebou zbraň?

Samopal. Niekedy RPG (ručná protitanková zbraň – pozn. red.) a neskôr aj guľomet.

Pamätáte si na moment, keď ste použili prvý raz zbraň?

Niečo ma naučil dedko pri rozprávaní o svojich zážitkoch z druhej svetovej vojny. K používaniu zbrane sa nebudem vyjadrovať. Nedá sa vysvetliť všetko človeku, ktorý tam nebol v tej situácii.

Už tie prvé týždne v Charkivskej oblasti museli byť dramatické…

Deň a noc nás ostreľovali delostrelci. Schovávali sme sa v pivniciach a v podvaloch, ktoré sú hrdo nazývané bunkrami. Bolo to kruté. Niekedy tie domy zhoreli, občas boli nejakí ľudia zranení a niekedy aj mŕtvi. Často sa schovávate pred dronmi. V základni v dedine sa staráte o seba a svoje veci, aby ste potom znovu mohli ísť na operáciu na 24 alebo 48 hodín. Tam si to odpracujete a znovu sa schovávate pred dronmi a získavate ďalšie skúsenosti.

Medzi akými ľuďmi ste sa ocitli?

Najskôr sme boli v družstve Poliakov, čo boli veľmi veselí chlapci s veľmi nekorektným humorom. Všetci títo Poliaci sú však už späť – vrátili sa. Z tých, ktorí sme vytvorili jednotku, sme ostali len traja, čo neodišli na dovolenku, ak nerátame prestávku pre zranenie. Stretol som tu Kanaďanov, Američanov, Francúzov, Britov, Čechov a ľudí z Južnej Ameriky. Raz som stretol aj jedného Slováka.

Ako to u vás funguje?

Velia nám Ukrajinci, ktorí sú na vrchole pyramídy. Sám som bol na pozícii veliteľa na jeden deň. Mal som iba zastúpiť veliteľa, po prestrelke sa však dlho nevracali, a tak som ostal veliteľom na niekoľko týždňov. Bolo s tým dosť roboty, aby to nejako fungovalo.

Čo ste museli robiť?

Starať sa o to, aby sme mohli žiadať o oblečenie, obuv. Riešil som, že potrebujeme jedlo a vodu. A, samozrejme, starať sa o prácu, ktorú sme mali robiť. Jedna polovica bola administratívna práca, druhá vykonávanie operácií. To bolo obdobie, keď sme robili akúsi ochranku delostrelectvu.

Boli ste zranený?

Dával som sa do poriadku sedem týždňov z otrasu mozgu po útoku delostrelectva. Mal som pri tom zlomenú lícnu kosť. Starostlivosť v nemocnici bola skvelá.

Ako komunikujete – po anglicky alebo po rusky?

Hlavne po anglicky. Ruštinu mám vďaka môjmu veku nacvičenú odmalička, ukrajinčinu sa snažím vďaka duolingu (jazyková aplikácia) čo najviac nasať. S porozumením nemám problém, tažšie sa mi rozpráva po ukrajinsky, takže používam svoj špecifický „suržik“ (zmiešanina ukrajinčiny a ruštiny – pozn. red.). Niekedy fungujem ako tlmočník, ale snažím sa, aby sa učili sami.

Typický deň vojaka a jeho najťažšie chvíle

Ako vyzerá v týchto dňoch váš deň?

V podstate sa starám o to, aby sme mali teplo v dome. Rúbem drevo a starám sa, aby nám v ňom 24 hodín horel oheň. Žijem tam s jedným Ukrajincom. Veľmi si s ním rozumiem ľudsky. Po dvoch dňoch idem na pozíciu a 24 hodín som tam, niekedy aj len sto metrov od Rusov. Mrznem v nejakej diere v zemi, kde je to buď zamrznuté, alebo je tam voda a blato. Tam sa znovu schovávam pred dronmi, a keď delostrelci strieľajú naším smerom, tak sa ich snažím mysľou presvedčiť, že tu nikto nie je a nemá teda zmysel, aby po mne strieľali. Striedame sa v pozorovaní a sme pripravení na všetko.

Prišli ste už o nejakých kolegov?

Áno.

Máte psychológa, ktorý vám pomáha spracovať ťažké chvíle?

Nie nemáme. Máme seba navzájom a je to o tom, že sa o tom treba rozprávať.

Ukrajinskí vojaci na východe nám často hovorili, že majú veľmi málo času na oddych a regeneráciu. Ako to vnímate?

Keď sa vrátite z pozície, veľmi si neoddýchnete. Je to o tom, že rúbete drevo, hádžete ho do pece, sušíte si veci a pripravujete sa na ďalšiu misiu, čistíte si zbraň, snažíte sa zohnať a priniesť si vodu. A zrazu o deviatej večer sa dozviete, že v noci odchádzate.

Aký moment bol najhorší?

Najhoršie bolo zotavovať sa po zranení, keď ma poslali na 30 dní na zotavenie domov. Sľúbil som, že sa vrátim. Bol som s priateľkou. A keď prišli posledné dni, bolo veľmi ťažké sa vrátiť. Nie preto, že by som nechcel ísť naspäť a dokončiť tú prácu, ktorú som začal. Som presvedčený, že to chcem dokončiť – vykúpať sa v Sevastopole a potom ísť domov. Ale jednoducho odísť od priateľky do toho šialenstva, kde si uvedomujete, že ste prišli o nejakých ľudí a sám môžete prísť o život, bolo náročné.

Veľmi ťažké to bolo minulý rok v júli, o ktorom majú Rusi natočené nejaké propagandistické video, kde nás rozsekali tak, že nám zhorel dom a pomreli nám tam ľudia. Mali sme zraneného veliteľa aj jeho zástupcu. Bolo to sedem hodín vytrvalého bombardovania do nás. Počas krátkej prestávky sme sa snažili uhasiť oheň a vytiahnuť dvoch ľudí z pivnice, ale už to nepomohlo. Zhorela nám tam medička z Brazílie, ktorá mi deň predtým dala protizápalovú masť. Stále na to myslím.

Čo vám pomáha pri prekonávaní strachu?

Cynizmus veľmi pomáha. To je ten reálny obraz toho, čo sa tam deje. Ak chcete niekoho dostať do obrazu, na čom sa tam zúčastňuje, tak mu hovoríte, že chodíte do roboty ako mäso. Je to šialené, ale funguje to. Sme tam s ručnými zbraňami a dávame pozor, myslíme na to heslo, že neprejdú, a môžeme použiť vysielačku a zbrane a dúfať, že to nejako dopadne.

Ako sa pozeráte na ruských vojakov?

Ukrajinci ich často nazývajú „pederastami, pidermi“. Je to veľmi nekorektné, ale Ukrajinci ich takto berú. Nevedia, ako hnusnejšie ich nazvať. To, že v mojom svete je to niečo neprípustné, sa im ani nesnažím vysvetľovať, pretože rozumiem tomu, ako to myslia. Nemyslia to ako narážku na nejakú sexuálnu úchylku alebo orientáciu. Snažia sa nájsť pre nich to najhnusnejšie slovo. Pre mňa sú to okupanti, ktorých odtiaľto musíme dostať preč.

Aký zmysel má nekonečná bitka o Bachmut?

Na jednej strane sa mi páči Zelenského postoj, že tu nebojujeme preto, aby sme potom púšťali nejaké územie, a rozumiem logickému argumentu, že je tu nejaký pomer mŕtvych 1 : 7. Robota, mäso, 1 : 7. Rozumiem tomu argumentu, že nebudeme utekať preto, že po nás strieľajú. Ak by sme to robili, kde by sme sa zastavili? Na druhej strane to môže byť aj veľký lišiacky krok a Ukrajinci niečo veľké chystajú. Ťažko povedať, som tu iba mäso.

Aká je nálada medzi ukrajinskými vojakmi?

Na operácie, kam chodíme, sme spolu s Ukrajincami. Dopĺňame ich jednotky, aby si mohli oddýchnuť. Keď sa s nimi bavím, nevidím rozdiel v tom, ako to chápu oni alebo ja. Oni sú často zvedaví, ako to vnímam. Zhodneme sa v tom, že sme tu preto, aby sme ich vyhnali preč. Ak by to šlo bez jediného výstrelu, tak sme s tým okej. Ak to inak nejde, musíme to robiť inak. Ak nás zrania alebo nás zabijú, vieme, že doma máme rodiny, ku ktorých ich nechceme pustiť. Nechceme mať doma ďalšiu Buču. Potom je kruté, keď o týždeň zistíte, že ten chalan je mŕtvy.

Sledujete proruské nálady na Slovensku a takzvané pochody za mier?

Je mi ich ľúto. Nevidím nejakú reálnu možnosť, čo s nimi robiť. Dlhodobo je to problém. Asi sme si každý prešli nejakou fázou, keď sme boli zmätení z informácií a dezinformácií. Keď sa pozerám na slovenských náckov – najskôr bojovali proti Čechom, potom proti Maďarom, teraz sa s nimi dali dokopy a sú schopní hajlovať, mávať Ruskou vlajkou a vykrikovať, že Ukrajinci sú fašisti. Všetko je pre nich zlé a nech to všetko zhorí a len potom bude dobre, asi takto sa na svet dívajú. Je mi ľúto tých obyčajných zmanipulovaných ľudí. Je mi ľúto nás všetkých pri pohľade na niektorých politikov a generálneho prokurátora.