Je vysokocitlivá a prišla o tri bábätká. Každá strata je rana, ktorú treba vyčistiť, hovorí výtvarníčka Blažejová
Celý život sa snažila zapadnúť a byť ako ostatní, aby si nikto nevšimol, že je plachá a citlivá, pretože také vlastnosti sa necenili. „Naozaj nepomôže, keď niekomu poviete, že niečo príliš prežíva a nech si to tak neberie, alebo mu poviete, aby sa nehanbil. Ako to mám spraviť?“ pýta sa česká grafička, výtvarníčka a autorka niekoľkých kníh Lenka Blažejová.
Je vysokocitlivá introvertka s hlbokými skúsenosťami so stratou. Prišla o tri deti, v jednom prípadne išlo o zamlčané tehotenstvo. Ešte predtým prišla o dvojičky narodené v šiestom mesiaci, ktoré prežili tri a štyri dni v inkubátore. „Museli sme sa rozhodnúť, či chceme, aby sa o ne začala starostlivosť. Bez toho by sa podľa vtedajšieho zákona stali nemocničným odpadom, a to pre nás bolo neprijateľné,“ spomína.
Jej najnovšia kniha hovorí o vysokej citlivosti, predchádzajúca o strate dieťaťa a jednu napísala a nakreslila o menštruácii. Teraz pracuje na knihe pre deti, ktorým sa rozvádzajú rodičia, lebo aj to je skúsenosť, ktorú sama ako 10-ročná prežila.
O každej strate človek podľa nej potrebuje hovoriť a musí si ju „odsmútiť“.
S Lenkou Blažejovou sa rozprávame o:
- vysokej citlivosti, jej prejavoch a o dospievaní s vysokou citlivosťou;
- radách, ako komunikovať s vysokocitlivými deťmi;
- bolesti po strate troch detí a o tom, čo jej v tom období pomáhalo;
- menštruácii ako tabu téme, o ktorej urobila knihu, aby ju dievčatá nevnímali ako niečo „hnusné a špinavé“.
Je náročné otvorene hovoriť o tom, že ste vysokocitlivá?
V minulosti áno, teraz už nie. Vyrastala som za komunizmu a vtedy sa nehovorilo o nejakých slabostiach. Radšej sa všetci tvárili, že ťažké veci neexistujú. Celý život som sa snažila zapadnúť, aby na mne nebolo vidieť, že som plachá alebo citlivá, hoci som sa tak vnímala už od detstva.
V tej dobe sa ani nevedelo, že môžete mať citlivejšiu nervovú sústavu. Vysokú citlivosť začala skúmať až v 90. rokoch psychologička Elaine Aron. Nejde o diagnózu, že ste divní alebo chorí, len všetko silnejšie vnímate a rýchlejšie sa zahltíte. Je nás zhruba 20 percent zo všetkých ľudí. Keď som na túto tému poukázala v knihe Cíťa, prišli od ľudí krásne reakcie, že sa v tom našli a že sú radi, že v tom nie sú sami. Že som pomenovala to, o čom si oni mysleli, že tým nikto okrem nich netrpí.
Čo je na tom najťažšie? Prečo ste sa aj vy radšej snažili zapadnúť, než by ste mali ukázať svoju skutočnú tvár?
Rolu hral aj strach z odsúdenia, ale najmä akýsi vnútorný kritik, ktorého má asi každý človek. Tento sebakritik nás chce chrániť, tak nám neumožní prejaviť naše slabosti. My introverti a vysokocitliví ľudia máme tento vnútorný hlas veľmi silný, bráni nám v otvorení sa. Sú v nás bariéry, ktoré nám neumožnia hovoriť o tom, čo prežívame. Keď si človek nájde blízkych ľudí, ktorí sú na tom podobne, tak je to veľká podpora. Zrazu máte prostredie, v ktorom sa cítite bezpečne. Vidím veľký posun, že sa to v dnešnej dobe zlepšuje.
Kedy k vám vnútorný kritik najviac prehováral?
Najťažšie to bolo v puberte. Vtedy som sa úplne uzavrela a nerozprávala. Detstvo bolo fajn, vyrastala som v rodine výtvarníkov, takže rodičia podporovali moju kreativitu a v tom som sa cítila dobre. Jediný problém bol, že som nebola priebojná a nevedela som sa veľmi presadiť. Lenže potom, keď som mala desať rokov, ma veľmi ovplyvnil rozvod mojich rodičov. Spojilo sa to s dospievaním, ktoré je samo osebe náročné. V mojom vnútri sa dialo veľa vecí, ale namiesto ventilovania pocitov som ich smerovala proti sebe. Vnímala som samu seba ako divnú, hnusnú, nehodnotnú. Asi sa vtedy spojilo to, čo som prežívala, so zvýšenou citlivosťou.
Nerozprávali ste sa vtedy s nikým o rozvode rodičov?
Bola taká doba – o pocitoch sa nehovorilo. Bol vo mne však veľký nevyjadrený smútok, asi som nevedela, ako ho prežiť. Okrem toho, nemala som na to ani slová. Navonok som pôsobila normálne, ale vnútri som zvážnela a necítila som sa dobre. Škola bola šedivá, učiteľky veľmi prísne a autoritatívne, nebolo to vôbec podnetné prostredie. O svojich pocitoch som sa naučila rozprávať až omnoho neskôr.
Čo by ste z vlastnej skúsenosti poradili rodičom vysokocitlivých detí, keby sa vás opýtali, ako majú komunikovať so svojimi deťmi? Ako môžu dieťaťu pomôcť vyjadriť sa?
Ľudia to myslia v dobrom, ale naozaj nepomôže,
