Denník N

Jeho rodine zhorel dom, brat sa utopil, on prišiel o ruku a nohu, zachránil ho severný pól

Jan Mela je najmladším polárnikom v histórii, počas jedného roka sa dostal na južný i severný pól. Je prvým invalidom na svete, ktorý to dokázal. Hoci bez ruky a bez nohy, vystúpil i na Elbrus, Kilimandžáro či El Capitan v Yosemitoch. Založil nadáciu a pomáha ľuďom s podobným problémom. Foto - Poza horyzonty
Jan Mela je najmladším polárnikom v histórii, počas jedného roka sa dostal na južný i severný pól. Je prvým invalidom na svete, ktorý to dokázal. Hoci bez ruky a bez nohy, vystúpil i na Elbrus, Kilimandžáro či El Capitan v Yosemitoch. Založil nadáciu a pomáha ľuďom s podobným problémom. Foto – Poza horyzonty

Každá tragédia má nejaký zmysel, hovorí človek, ktorý toho stratil v živote veľmi veľa už ako dieťa.

V siedmich rokoch sa pozeral, ako horí ich dom. O rok neskôr videl, ako sa mu utopil mladší brat. O ďalších pár rokov prišiel o nohu a ruku. Napriek tomu si Poliak JAN MELA myslí, že každá tragédia má nejaký zmysel. Chce svetu dokázať, že byť invalidom nie je žiadny hendikep. V šestnástich rokoch ako najmladší polárnik v histórii došiel počas jedného roka na oba zemské póly.

Mali ste sedem rokov, keď celá vaša rodina takmer zhorela. Ako si na to spomínate?

Bola to prvá veľká tragédia našej rodiny. Šli sme si večer ľahnúť a uprostred noci nás prebudil hustý dym. Boli sme v šoku a vybehli sme von na mráz. Nestihli sme si nič vziať, najdôležitejšie bolo zachrániť vlastné životy. Rodičia, moje dve sestry, mladší brat a starí rodičia, všetci sme stáli vonku a pozerali sa, ako nám horí dom a s ním všetko, čo zostalo vo vnútri. Napríklad rodičia dlhší čas šetrili na opravu prvého poschodia a všetky peniaze zhoreli. Počas jedinej noci sme prišli o všetko.

Kto vám vtedy pomohol?

Susedia, priatelia, známi našich známych. Úplne cudzí ľudia, ktorí sa o našej tragédii dozvedeli. Prvýkrát som videl, ako dokážu ľudia držať spolu.

Bolo to prvýkrát, čo ste sa veľmi báli?

Pamätám sa na okamih, keď som dva dni po požiari vošiel do svojej izbičky. Mal som tam veľký kôš s legom, zostala z neho jedna roztavená hromada. Uvedomil som si, že to nie je len zlý sen, ale realita.

Dom ste opravili?

Niekoľko mesiacov sme bývali u susedov a postupne sme ho opravovali. Základy totiž zostali viac-menej nepoškodené.

Videli ste na rodičoch, že sú na dne?

Cítil som sa hrozne bezradný. Dovtedy som rodičov vnímal ako ľudí, ktorí si v každej situácii vedia rady. A zrazu som na nich videl, že sú úplne zúfalí. Ale nakoniec sa ukázalo, že v kritických momentoch si dokáže naša rodina poradiť a držíme pri sebe. To sa potom potvrdilo aj v ďalších vyhrotených situáciách.

Rok po požiari sa utopil váš mladší brat. Taktiež ste boli všetci pri tom.

To bola rozhodne najväčšia tragédia našej rodiny. Išli sme sa v lete kúpať k jazeru. Mladší brat si odo mňa požičal nafukovačku, aby sa na nej vybláznil. Vietor ho však zahnal od brehu, on z nej skĺzol a spadol do vody. Ja ani on sme vtedy nevedeli plávať, a tak som volal o pomoc. Otec a ešte pár mužov naskákali do vody, ale nevedeli presne, kde ho hľadať. Chvíľu to trvalo, než ho vylovili a odniesli na breh. Už mu nepomohlo ani umelé dýchanie a masáž srdca, a neoživili ho ani v nemocnici.

Boli ste v šoku.

Po požiari som si myslel, že to bola hrozná katastrofa, že sme prišli o všetko. Ale všetci sme prežili. Utopenie bráška bolo tragédiou, s ktorou sa nedá zmieriť. Každý člen našej rodiny sa premenil v tieň, ktorý sa plížil po dome. To bol čas veľkého mlčania, každý z nás bol uzavretý do seba a pýtal sa, prečo zase my. Prečo nám Boh vzal dieťa, ktoré si ešte nestačilo nič užiť, aký to má zmysel, kde je spravodlivosť. Ja i moje sestry sme po tejto skúsenosti dospeli rýchlejšie ako naši rovesníci.

Prečo ste v tom hľadali zmysel? Prečo ste si nepovedali, že to bola tragická nehoda?

Možno by to bolo jednoduchšie, ale myslím si, že je prirodzené hľadať v tom zmysel. Ja som obviňoval seba, že za to môžem, pretože som mu požičal tú nafukovačku. Rodičia si zase hovorili, že keby sme sa nešli kúpať, nič by sa nestalo. Ale až časom zistíte, že takéto „keby nemajú zmysel, že vám rovnako nepomôžu. Nemáme jednoducho moc nad osudom. Ale ja si myslím, že veci sa nedejú len tak. To, že niekto vyhrá v športke, že sa niekto utopí… Môže za to nejaká vyššia moc.

Pre vás Boh?

Áno. Bol som k viere tak trochu prinútený všetkým, čo som si prežil. Zistil som, že Boh existuje, dáva na nás pozor a že paradoxne aj tie najhoršie skúsenosti nás niečomu učia. Trebárs tomu, že každú slabosť môžete premeniť v silu. Sú ľudia, ktorým sa deje niečo strašné a hneď si povedia, že Boh nie je, a zatrpknú. Ja si však myslím, že všetko zlé je na niečo dobré.

Čo je dobré na požiari domu, na utopení brata?

Zhorel nám síce dom, ale vďaka tomu sme zistili, že nám môžu pomôcť aj cudzí ľudia. Umrel mi brat, ale poznal som silu našej rodiny, obrovskú podporu rodičov. Cítil som, že ma rodičia a moja sestry potrebujú, že môžem byť pre nich oporou. Potom prišla moja nehoda, pre ktorú som stratil ruku a nohu, ale stále verím, že to malo nejaký zmysel.

Začali sa o vás po smrti brata rodičia viac báť?

Paradoxne nie. Vedeli, že by sa inak zbláznili. Nemohli nás držať doma a nikam nepúšťať. Bolo im jasné, že ak chceme mať zo života aj radosť, tak musíme žiť. Vždy sa vám môže niečo stať. Máme také príslovie, že aj v drevenom kostole na vás môže spadnúť tehla.

Naučili vás aspoň plávať?

Áno. A vysvetlili nám, ako sa správať, aby sme sa vyvarovali najrôznejších chýb a tragédií.

Bohužiaľ, ďalšia prišla pomerne skoro. Počas búrky ste sa schovali v trafostanici a popálil vás prúd. Tomu sa predsa dalo zabrániť.

Ťažko povedať. K tomu nešťastiu došlo z dvoch dôvodov. Mohla za to energetická firma, ktorá mala rozvodňu na starosti. Stála blízko detského ihriska a napriek tomu nebola nijako zabezpečená. Mohol do nej každý vojsť. Aj sme sa s firmou pre to súdili. Ale, samozrejme, bola chyba aj na mojej strane. Rozhodnutie trinásťročného chlapca, aby sa pred búrkou schoval v rozvodni elektrického prúdu, bolo hlúpe.

Nevedeli ste, že v búrke sa neradno k takýmto zariadeniam ani priblížiť?

To nebolo rozhodnutie v zmysle, že chceme zažiť nejaké dobrodružstvo. Začalo silno pršať a my sme sa museli s kamarátom niekam schovať. Vošli sme dovnútra, vedeli sme, že sa nesmieme ničoho dotýkať. Na zemi boli prázdne fľaše od piva a vodky. Pred nami tam musel niekto byť.

Čo si z tej situácie pamätáte?

Vošli sme dnu a ja som mal so sebou bicykel. Tá miestnosť mala tak dva krát tri metre. Boli tam nejaké elektrické prístroje, ktoré boli za kovovými mrežami. Pamätám si iba zvuk, žiadny pocit. Zrazu začalo všetko divne hučať, bzučať, zacítil som, že mnou prebíja prúd. Bolo to pätnásťtisíc voltov. Trochu sa mi rozostrilo videnie, ako keď vám skáče obraz v televízii. Stratil som vedomie a spadol na zem. Neviem, za ako dlho som sa zase prebral. Hľadal som kamaráta, ale už tam nebol. Ako som neskôr zistil, zľakol sa a utiekol.

Foto - Poza horyzonty
Foto – Poza horyzonty

Vyčítali ste mu to?

Nie. Povedali mi len, že má hrozné výčitky svedomia, že sa cíti vinný, že nezavolal nikoho na pomoc. Vedel som, že mne nijako nepomôže, keď mu poviem, že je zbabelec. Len ho to bude ešte viac bolieť. Keď sme sa stretli, povedal som mu, že sa na neho nehnevám, že si už svoje pretrpel. Ja sám totiž neviem, ako by som sa zachoval, keby som videl, ako tie tisíce voltov prebíjajú ním. Možno by som tiež zo strachu utiekol.

Vráťme sa do rozvodne. Nadobudli ste vedomie. Čo bolo ďalej?

Len ma trochu bolela hlava od toho, ako som spadol na zem. Vstal som, ale necítil som ľavú nohu. Pravú ruku som mal ako prikovanú k telu a tiež  ňou nešlo hýbať. Ale mohol som dokrívať k nám domov. Pamätám si, že som cítil zápach spálenej kože.

Rodičia boli doma?

Bol tam tatko, ktorému som v jednej vete povedal, že som mal nehodu a že musíme do nemocnice. Až v aute ma začalo všetko strašne bolieť. Lekári mi dali injekcie na upokojenie, rozstrihli topánky a nohavice. V tej chvíli sme uvideli, ako som na tom zle.

Aká bola prvá reakcia doktorov?

Neviem, hneď som stratil vedomie. Dodnes si však pamätám smrad spáleného mäsa. Prebudil som sa až v inej nemocnici v Gdansku, kde som ležal tri mesiace a bojoval o život.

Mamička vám hovorila, že musíte prežiť, že ďalšiu tragédiu už nevydrží.

Uvedomil som si, že musím bojovať sám, že nikto iný mi nepomôže. Rodičia za mnou jazdili každý deň, stáli nad mojou posteľou, videli, ako fyzicky trpím, ale nemohli mi pomôcť. Bezradnosť je hrozná. Lekári ma museli pútať k posteli, pretože som sa hrozne zlostil. Mohol som si ublížiť. Nikoho som nechcel počúvať, dostával som ďalšie a ďalšie dávky morfia. Mal som hrozné farebné halucinácie, ktoré ma vyčerpávali.

Vedeli ste vôbec, čo sa s vami deje?

Nemohol som logicky myslieť, nedochádzalo mi, čo sa stalo. Nevedel som, čo hovorím. Až neskôr mi rodičia pripomenuli, čo som kričal. Obviňoval som ich, že za to môžu. Vyčítal som im smrť brata. No hrozné veci.

Hovorili s vami napríklad psychológovia?

Áno, ale, bohužiaľ, v poľských nemocniciach len zriedka narazíte na dobrú psychologickú pomoc pacientom. To postretlo aj mňa. Ja som hlavne potreboval podporu od človeka, ktorý vám rozumie a vie, ako sa cítite. Mňa nezaujíma, že mi lekár, ktorý má dve nohy a dve ruky, hovorí, že to bude v pohode. On o tom nemá ani páru. Mrzelo ma, že som sa nemohol stretnúť s niekým, kto bol po podobnej nehode ako ja, po amputácii. Preto dnes často jazdím po nemocniciach a hovorím s mladými pacientmi, ktorí majú rovnaký problém. Ukazujem im, že sa dá žiť bez ruky, bez nohy. Dávam im vďaka svojmu príkladu nádej.

Ako ste reagovali na informáciu, že amputácia je nevyhnutná?

Nikto mi to vopred nepovedal. Nič som nevedel. Raz som sa prebudil po ďalšej z mnohých operácií a vidím, že moja noha je kratšia. Bola pri tom aj moja mamička, ktorá zo sály vybehla s plačom. Zistili sme, že lekári mi začali postupne odrezávať nohu až nad koleno, ale vopred ma neinformovali.

Rodičia to vedeli. Vás ne­chceli lekári vystrašiť.

To asi áno, ale aj tak by som sa rád deň pred zákrokom dozvedel, že sa začína postupná amputácia nohy alebo ruky. Takto som bol v šoku. Chápem, že sú zlé a ešte horšie riešenia. Keby mi to povedali vopred, tak by to bolo hrozné. Ale to, že to zamlčali, bolo ešte horšie.

Boli ste bez ruky a nohy. Čoho sa trinásťročný chlapec najviac bojí?

Cítil som sa byť cudzím človekom. Zrazu mi niečo chýbalo, bol som iný ako ostatní. Bál som sa, že si už nenájdem dievča. Že už nebudem chodiť. To som ešte nevedel, že existujú dokonalé protézy. Budem jazdiť na invalidnom vozíku s jednou rukou? To sa budem točiť dokola… Napadali mi tisíce rôznych situácií, ktoré predsa nemôžem zvládnuť.

Zbavili ste sa už týchto komplexov?

Úprimne? Myslím si, že áno. Dnes mám určite menej komplexov ako vtedy.

Ležali ste v nemocnici a mal vás navštíviť najznámejší poľský polárnik Marek Kamiński. Kto ho pre vás objednal?

To napadlo mojej mamke. Myslela si, že by mi mohol rozprávať o polárnych výpravách, že by to mohla byť pre mňa motivácia. Niečo, čo mi zlepší náladu. Ale mal som jednu operáciu za druhou, a tak sme sa stretli až po prepustení z nemocnice. Mne však ani náhodou nenapadlo, že on celý čas premýšľal o spoločnej výprave. Hovoril si, čo by pre mňa mohol vymyslieť, aby som získal trochu radosti zo života. No a tak vznikol nápad cesty na severný pól.

Foto - Poza horyzonty
Foto – Poza horyzonty

Čo ste mu na to povedali?

Či je normálny. Mal som trinásť rokov a bol som čerstvo bez ruky a nohy. Videl som ho prvýkrát v živote, nikdy som nestál na lyžiach. Vedel som, že je tam všade sneh a zima. Ale aká zima? Mínus desať, štyridsať? Zmrzne tam človek za päť minút alebo za hodinu? Spí sa v stanoch alebo v chatách po ceste? Čo sa tam je? Surové rybie mäso? Absolútne som nemal tušenie.

Súhlasili ste?

Povedal som, že potrebujem čas na rozmyslenie. Dostal som od neho pár knižiek a filmov, aby som vedel, čo ma čaká.

Čo vám povedali lekári?

Marek Kamiński zorganizoval špeciálnu lekársku komisiu, ktorá mala rozhodnúť, či ma na pól pustia, alebo nie. Boli medzi nimi chirurg, ortopéd, protetik a tí všetci ma vyšetrili a povedali svoj názor.

A verdikt?

Na začiatku to bolo tak pol na pol. Napríklad kardiológ povedal, že môžem vyraziť, že moje srdce je v poriadku a zvládnem to. Športový lekár mi to však zakázal. Tvrdil, že moja fyzická kondícia je po operáciách a amputáciách taká slabá, že mám zostať doma. Jediným riešením bola intenzívna rehabilitácia a tréning.

Ako dlho trval?

Rok a pol. Učil som sa pohybovať na lyžiach s protézou. Každý deň som chodil desať kilometrov s batohom plným knižiek.

Nechceli ste to niekedy zabaliť?

Boli momenty, keď som bol presvedčený o tom, že to nezvládnem. Hovoril som si, že tam zmrzneme, že budem pre ostatných záťažou. Ledva som zvládol jednou rukou si natrieť chlieb, obliecť sa, a mám ísť na severný pól? Často som o sebe pochyboval. Ale pomohlo mi, že sme sa s celou trojčlennou skupinou tak dlho pripravovali. Spoznali sme sa a ja som začal im a aj sebe veriť. Zistil som, že to nie sú žiadni blázni.

Mohli ste vďaka tréningu zabudnúť na svoje problémy?

Áno. Ale niečo vám poviem. Športovec vie, že keď bude veľa trénovať a bude na sebe tvrdo makať, trebárs vyhrá nejaké preteky, turnaj, olympiádu. Človek po amputácii vie, že keď bude poctivo rehabilitovať a cvičiť, prinajlepšom bude chodiť tak ako zdraví ľudia. Aká to je motivácia? Žiadna. To predsa nie je nič výnimočné. Zrazu cítite tú nespravodlivosť. Preto pre mňa tá príprava na výpravu na severný pól bola svetielkom v tuneli. Nádejou. Hovoril som si, dobre, cvičím ako všetci ostatní, ale keď to vyjde, môžem dôjsť až na pól. Možno budem behať lepšie než zdraví chlapci. Možno to bola niekedy až chorobná ambícia, ale dávala mi strašne veľa energie.

Z čoho ste mali najväčší strach?

Pred expedíciou som sa najviac bál toho, či to zvládne moja protéza. Či vydrží taký silný mráz. Tak sme sa s otcom opýtali zástupcu švédskeho výrobcu, ktorý bol vtedy v Poľsku. Ten sa chytil za hlavu, že nevie. Nikdy sa ho nikto nepýtal, či môže ísť s protézou do mínus tridsiatich. Ale sľúbil, že to zistí. Ozval sa o nejaký čas a povedal nám, že zo Švédska dorazí osobne majiteľ firmy. Toho tak nadchol náš plán, že mi dal veľmi drahú protézu zadarmo, aby som ju pri ceste na severný pól otestoval. Najviac ich totiž zaskočilo to, že nedokázali na našu otázku odpovedať.

Protéza ten mráz zvládla?

Áno.

Plakali ste na póle dojatím?

Až po návrate do Poľska to na mňa doľahlo a uvedomil som si, že som to dokázal. Tam na severe som sa len sústredil na to, aby som došiel do cieľa a v poriadku sa vrátil. Nemal som pomyslenie na nejaké dojímanie.

V Poľsku ste sa stali hrdinom. Boli vás plné médiá. O vašom životnom príbehu sa veľa hovorilo. Mali ste byť vzorom pre ostatných.

Tak to vykreslili médiá. Bol som niekde v štúdiu a moderátor hovorí: A teraz niečo povedz mladým ľuďom, ktorí nás počúvajú. Pripadal som si ako Forrest Gump. Ale vďaka tomu som si uvedomil, že je v Poľsku veľa ľudí, ktorí potrebujú nádej. A tú našli vo mne. V chalanovi, ktorý nemá nohu a ruku a dokázal dôjsť na oba póly. Zistil som, že ľudia nechcú umelého hrdinu typu Ramba, ale oveľa lepšie sa stotožnia s takým obyčajným chlapcom, ako som ja. Všetkým tým invalidom som ukázal, že majú dve možnosti. Buď budú sedieť doma a ľutovať sa, alebo budú na sebe pracovať ako ja. A všetkým tým zdravým ľuďom som dokázal, že bez ruky a nohy sa dá dôjsť na severný a južný pól.

206705_bigRozhovor s Janom Melom vyšiel pôvodne v knihe rozhovorov Petra Vavrouška Polské duše. Hovorí v nej napríklad aj s režisérkou Agnieszkou Holland, komunistickým funkcionárom Wojciechom Jeruzelskim či so spisovateľom Mariuszom Szczygielom.

To vám vtedy ako šestnásťročnému napadlo?

Vtedy mi to všetko došlo. Netušil som, že tá výprava môže byť dôležitá pre iných ľudí. Zrazu som dostával stovky listov a e-mailov od ľudí, ktorí mi písali, aký som pre nich vzor, a že dostali chuť tiež niečo dokázať. Začali ma pozývať do škôl, do nemocníc, firmy chceli, aby som motivoval ich manažérov. Zo začiatku chceli počuť, čo sa na takej výprave je, kde sa spí, ako sa močí v takej zime. Ale potom som si všimol, že ich viac zaujíma to, ako sa nevzdávať, ako hľadať motiváciu, ako zvládať krízové situácie.

Nehrozilo, že sa stanete maskotom?

Občas sa mi stane, že si ma pozvú do nemocnice, takmer ma privedú po červenom koberci s fanfárami k nejakému pacientovi a hovoria: Tu pán Jasiek ti teraz niečo povie. Guru prišiel. Zo strany rodičov, lekárov cítim obrovské očakávania. Ja sám sa však cítim ako debil, a tak tým pacientom úprimne hovorím: Nedám ti žiaden patent na to, ako máš žiť. Ale pozri. Nemáš ruku alebo nohu. O. K., no máš druhú. Sebaľútosť ti nepomôže. Nenariekaj a bojuj, pretože ja viem, že nič nie je nemožné! Viete, často vidím, že najväčším problémom ľudí po amputácii nie je to, že prišli o ruku alebo nohu. Oni si hlavne myslia, že už sú zbytoční, že sú outsidermi, že sa pre nich život skončil.

A čo hovoríte zdravým manažérom?

To isté. Že ak chcú niečo dosiahnuť, nesmú to robiť „na pol plynu. Musia byť o svojom cieli presvedčení. Musia mať motiváciu, trpezlivosť, silnú vôľu a musia si stáť za svojím.

Trikrát vás vyhodili z prvého ročníka vysokej školy. Prečo ste teda nedokončili štúdium psychológie? Kam sa podela tá silná vôľa?

Zistil som, že by som to päť rokov nevydržal. Že čas, ktorý by som strávil v škole, môžem využiť lepšie.

Ste šťastný?

Mám dievča a chcel by som s ním mať deti. Ten môj veľký strach v trinástich rokoch, že si nikoho nenájdem, sa, našťastie, nenaplnil.

Autor je zahraničný spravodajca Českého rozhlasu.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie