Denník N

Jeho rodine zhorel dom, brat sa utopil, on prišiel o ruku a nohu, zachránil ho severný pól

Jan Mela je najmladším polárnikom v histórii, počas jedného roka sa dostal na južný i severný pól. Je prvým invalidom na svete, ktorý to dokázal. Hoci bez ruky a bez nohy, vystúpil i na Elbrus, Kilimandžáro či El Capitan v Yosemitoch. Založil nadáciu a pomáha ľuďom s podobným problémom. Foto - Poza horyzonty
Jan Mela je najmladším polárnikom v histórii, počas jedného roka sa dostal na južný i severný pól. Je prvým invalidom na svete, ktorý to dokázal. Hoci bez ruky a bez nohy, vystúpil i na Elbrus, Kilimandžáro či El Capitan v Yosemitoch. Založil nadáciu a pomáha ľuďom s podobným problémom. Foto – Poza horyzonty

Každá tragédia má nejaký zmysel, hovorí človek, ktorý toho stratil v živote veľmi veľa už ako dieťa.

V siedmich rokoch sa pozeral, ako horí ich dom. O rok neskôr videl, ako sa mu utopil mladší brat. O ďalších pár rokov prišiel o nohu a ruku. Napriek tomu si Poliak JAN MELA myslí, že každá tragédia má nejaký zmysel. Chce svetu dokázať, že byť invalidom nie je žiadny hendikep. V šestnástich rokoch ako najmladší polárnik v histórii došiel počas jedného roka na oba zemské póly.

Mali ste sedem rokov, keď celá vaša rodina takmer zhorela. Ako si na to spomínate?

Bola to prvá veľká tragédia našej rodiny. Šli sme si večer ľahnúť a uprostred noci nás prebudil hustý dym. Boli sme v šoku a vybehli sme von na mráz. Nestihli sme si nič vziať, najdôležitejšie bolo zachrániť vlastné životy. Rodičia, moje dve sestry, mladší brat a starí rodičia, všetci sme stáli vonku a pozerali sa, ako nám horí dom a s ním všetko, čo zostalo vo vnútri. Napríklad rodičia dlhší čas šetrili na opravu prvého poschodia a všetky peniaze zhoreli. Počas jedinej noci sme prišli o všetko.

Kto vám vtedy pomohol?

Susedia, priatelia, známi našich známych. Úplne cudzí ľudia, ktorí sa o našej tragédii dozvedeli. Prvýkrát som videl, ako dokážu ľudia držať spolu.

Bolo to prvýkrát, čo ste sa veľmi báli?

Pamätám sa na okamih, keď som dva dni po požiari vošiel do svojej izbičky. Mal som tam veľký kôš s legom, zostala z neho jedna roztavená hromada. Uvedomil som si, že to nie je len zlý sen, ale realita.

Dom ste opravili?

Niekoľko mesiacov sme bývali u susedov a postupne sme ho opravovali. Základy totiž zostali viac-menej nepoškodené.

Videli ste na rodičoch, že sú na dne?

Cítil som sa hrozne bezradný. Dovtedy som rodičov vnímal ako ľudí, ktorí si v každej situácii vedia rady. A zrazu som na nich videl, že sú úplne zúfalí. Ale nakoniec sa ukázalo, že v kritických momentoch si dokáže naša rodina poradiť a držíme pri sebe. To sa potom potvrdilo aj v ďalších vyhrotených situáciách.

Rok po požiari sa utopil váš mladší brat. Taktiež ste boli všetci pri tom.

To bola rozhodne najväčšia tragédia našej rodiny. Išli sme sa v lete kúpať k jazeru. Mladší brat si odo mňa požičal nafukovačku, aby sa na nej vybláznil. Vietor ho však zahnal od brehu, on z nej skĺzol a spadol do vody. Ja ani on sme vtedy nevedeli plávať, a tak som volal o pomoc. Otec a ešte pár mužov naskákali do vody, ale nevedeli presne, kde ho hľadať. Chvíľu to trvalo, než ho vylovili a odniesli na breh. Už mu nepomohlo ani umelé dýchanie a masáž srdca, a neoživili ho ani v nemocnici.

Boli ste v šoku.

Po požiari som si myslel, že to bola hrozná katastrofa, že sme prišli o všetko. Ale všetci sme prežili. Utopenie bráška bolo tragédiou, s ktorou sa nedá zmieriť. Každý člen našej rodiny sa premenil v tieň, ktorý sa plížil po dome. To bol čas veľkého mlčania, každý z nás bol uzavretý do seba a pýtal sa, prečo zase my. Prečo nám Boh vzal dieťa, ktoré si ešte nestačilo nič užiť, aký to má zmysel, kde je spravodlivosť. Ja i moje sestry sme po tejto skúsenosti dospeli rýchlejšie ako naši rovesníci.

Prečo ste v tom hľadali zmysel? Prečo ste si nepovedali, že to bola tragická nehoda?

Možno by to bolo jednoduchšie, ale myslím si, že je prirodzené hľadať v tom zmysel. Ja som obviňoval seba, že za to môžem, pretože som mu požičal tú nafukovačku. Rodičia si zase hovorili, že keby sme sa nešli kúpať, nič by sa nestalo. Ale až časom zistíte, že takéto „keby nemajú zmysel, že vám rovnako nepomôžu. Nemáme jednoducho moc nad osudom. Ale ja si myslím, že veci sa nedejú len tak. To, že niekto vyhrá v športke, že sa niekto utopí… Môže za to nejaká vyššia moc.

Pre vás Boh?

Áno. Bol som k viere tak trochu prinútený všetkým, čo som si prežil. Zistil som, že Boh existuje, dáva na nás pozor a že paradoxne aj tie najhoršie skúsenosti nás niečomu učia. Trebárs tomu, že každú slabosť môžete premeniť v silu. Sú ľudia, ktorým sa deje niečo strašné a hneď si povedia, že Boh nie je, a zatrpknú. Ja si však myslím, že všetko zlé je na niečo dobré.

Čo je dobré na požiari domu, na utopení brata?

Zhorel nám síce dom, ale vďaka tomu sme zistili, že nám môžu pomôcť aj cudzí ľudia. Umrel mi brat, ale poznal som silu našej rodiny, obrovskú podporu rodičov. Cítil som, že ma rodičia a moja sestry potrebujú, že môžem byť pre nich oporou. Potom prišla moja nehoda, pre ktorú som stratil ruku a nohu, ale stále verím, že to malo nejaký zmysel.

Začali sa o vás po smrti brata rodičia viac báť?

Paradoxne nie. Vedeli, že by sa inak zbláznili. Nemohli nás držať doma a nikam nepúšťať. Bolo im jasné, že ak chceme mať zo života aj radosť, tak musíme žiť.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie