Denník N

Odišiel som, som tu

Oleg Pastier (17. 4. 1952 – 15. 3. 2018). Foto – Peter Procházka
Oleg Pastier (17. 4. 1952 – 15. 3. 2018). Foto – Peter Procházka

Pred piatimi rokmi zomrel vydavateľ, básnik, prozaik a editor Oleg Pastier.

Nepamätám sa, kedy sme si s Olegom Pastierom vymenili prvé maily. Už to bolo naozaj nekonečne dávno, ale zato veľmi presne si spomínam na zvláštny pocit, keď sa na konci jeho mailu objavil pozdrav: Drž sa! Dodávam, že na konci každého mailu.

Bolo jedno, o čo v tej komunikácii išlo, vždy sa končila rovnako a ja som spočiatku zostával zneistený. Vie vari Oleg o niečom, čo mi hrozí, keď ma tak povzbudzuje?
Upokojil som sa, keď som dosť rýchlo zistil, že ten Olegov neodmysliteľný pozdrav poznal každý, kto s ním prišiel do styku. Drž sa! Vždy som mu zaň poďakoval a niekedy som s pokusom o vtip opätoval, že „aj ty sa drž“.

Tak to bolo aj pri našom poslednom stretnutí, narazili sme na seba na bratislavskej Klariskej ulici. V tom čase už dlhšie bojoval so zákernou chorobou, no práve v akomsi lepšom období bol plný optimizmu. Vlastne, ako vždy. Napríklad aj vtedy, keď ma pri jednom z novinových rozhovorov zaskočil vetou, že „v pesimizme je nádeje až-až, len nie pre každého“. Tá veta mi utkvela v pamäti navždy, vynorila sa mi vždy, keď som si na Olega spomenul, a vynára sa dodnes, celých tých päť rokov, čo už nie je medzi nami.

Tým trúchlivým dátumom jeho odchodu je 15. marec 2018, no polovica tohto prvého jarného mesiaca nám symbolicky, aspoň trochu oslobodzujúco od smútku za priateľom a vzácnym človekom, prináša aj iné jubileum. Takmer na deň presne pred desiatimi rokmi, 13. marca 2013, si totiž Oleg prevzal Cenu Dominika Tatarku, a vznešenosť tejto udalosti znásoboval fakt, že to bolo dokonca v deň tatarkovskej storočnice.

Tá cena sa udeľuje za výnimočné literárne dielo napĺňajúce humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na Tatarkov duchovný odkaz. Nie je veľa tých, ktorí na jeho odkaz nielen nadväzujú, ale sami ho aktívne šírili v zlých časoch.

Práve takým bol Oleg Pastier, ústredná postava občianskeho samizdatu. Od začiatku 80. rokov vydával najskôr Kontakt, po istej pauze Fragment, ktorý sa čoskoro spojil s redakciou iného časopisu K do spoločného projektu Fragment K. A k tomu pridajme neuveriteľných zhruba dvesto samizdatových kníh. Ako to všetko prebiehalo, prináša čerstvá a veľmi potrebná kniha Ľudmily Pastierovej Fenomén samizdat.

Oleg po revolúcii odmietol ponúkané funkcie a pokračoval vo vydávaní svojho milovaného časopisu a editorsky či autorsky pripravil a vydal pod značkou F. R. & G., ktorá je knižnou edíciou časopisu Fragment, mnoho publikácií o osobnostiach slovenskej kultúry (sem patrí aj kniha Za ozvenou tichých hlasov II, za ktorú – no nielen za ňu – bol poctený spomínanou Tatarkovou cenou), ale skvelú prácu odviedol aj v Slovenskom rozhlase a popritom stíhal písať poéziu.

Jednou zo zbierok je aj Oko za zub, ktorého motto sa aj po piatich rokoch od Olegovho úmrtia tlačí na myseľ: „Už tu nie som / nepohol som sa z miesta / ale už tu nie som.“ Ale zdá sa mi, že pravdou je aj (a možno hlavne) jeho voľne parafrázovaný opak: „Síce som odišiel / ale stále som tu.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie