Denník N

Mohli by sme spolu zomrieť

John William Waterhouse: Tristan a Izolda (1916) a záber z koncertu Slovenskej filharmónie. Foto - Art Renewal, Alexander Trizuljak
John William Waterhouse: Tristan a Izolda (1916) a záber z koncertu Slovenskej filharmónie. Foto – Art Renewal, Alexander Trizuljak

Slovenská filharmónia uviedla koncertnú verziu 2. dejstva Wagnerovej opery Tristan a Izolda.

Stojíme na nádvorí anglického hradu na juhozápade ostrova. V nepokojnej ríši nastala hlboká letná noc. Zlostný kráľ sa naveľa odpratal na poľovačku. Žena počúva doznievajúce lesné rohy loveckej družiny a netrpezlivo prikáže družke, aby zhasla fakľu. To je dohovorený signál. Muž sa smie priblížiť. Prekliati milenci prekonali množstvo prekážok a teraz konečne osameli.

Hudba druhého dejstva Tristana a Izoldy sa začína prudkým orchestrálnym gestom, ktoré nás ihneď vtiahne doprostred deja. Znie to celkom inak ako veľmi pomalé prelúdium najradikálnejšej Wagnerovej opery. „Neustále značne naliehavo,“ píše sa vo vysvetlivkách dvestostranovej partitúry. Láska si želá, aby prišla noc, lebo v nej zažiari jasnejšie. Skladateľ repliku efektne zdramatizuje, keď celá sláčiková sekcia hrá veľmi hlasné tremolo. Pochodeň zhasne a nastane tma. Obrovské tiene stúpajú a klesajú a rozrušenú dvojicu obostierajú čoraz bližšie. Zákony dňa prestávajú platiť. Rozprúdi sa najkrajší a zároveň najdesivejší rozhovor v dejinách ľudskej tvorivosti.

Nezvyčajná dvojica

Príbeh starý osemsto rokov sa ako každý mýtus dochoval v mnohých aj protirečivých verziách. Literárna predloha opery asi z roku 1210 zostala fragmentom. Tristan, ktorý

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hudba

Kultúra

Teraz najčítanejšie