Ak bude zle, k voľbám si treba vziať klobúk

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Tak už sa začala pútavá sezóna. Političky a politici sa v krátkom čase pokúsia sformovať pre občanov atraktívnu ponuku. Pozorovatelia odhadujú, že to bude mimoriadne špinavá kampaň. Nuž, je to možné. Veľa kriminálnikov, veľa podvodníkov, veľa ruských žoldnierov, pričom aj inak príčetní ľudia strácajú kontrolu nad svojimi jazykmi i myšlienkami.

Toť minister obrany Jaroslav Naď minule vyhlásil, že „háveď je podľa mňa slušné slovo“ a podpredsedovi Dobrej voľby Radovi Baťovi sa označenie politický vred „nezdá dramaticky hrozné“. To nám chce niekto nahovoriť, že môžeme o dnešnom politickom dianí z voleja hovoriť, že nás tá politická háveď plná politických vredov ide znova oblafnúť?

Nemali by sme tak hovoriť. Slovník je dôležitý. V slovníku je kultúra, vzťahy, hodnoty. Ak politici majú chrapúnsky slovník, prenáša sa to aj do obyčajných medziľudských vzťahov a chrapúnska spoločnosť si potom priam pýta chrapúňov do svojho čela. Takže jedným z takých rozlišovacích znakov, pomocou ktorého sa dá v tej plejáde politických núl a jednotiek orientovať, je úroveň slovníka.

Boj s mafiou? To je staré

Čo ešte? Nuž treba povedať, že máme dočinenia väčšinou už s dobre známymi tvárami, čo je drobná výhoda týchto volieb. Takže po tom, čo predviedla a predvádza súčasná (vládna) garnitúra a, samozrejme i tá garnitúra v opozícii, už netreba nijako vážne brať reči o zlepšení kvality školstva, vedy či zdravotníctva. Nieže by to nebolo dôležité – je to veľmi dôležité – ale preto, že o tom bude húsť prakticky každý, a to bez „diabolských“ detailov a hlavne bez akejkoľvek záväznosti.

A nie sú tým podstatným momentom predvolebnej selekcie ani proklamácie o boji s mafiou. Po prvé, keď s ňou dnešná (vládna) garnitúra mala a mohla bojovať až dokonca, rozpadla sa spôsobom, ktorý je unikátny a diskvalifikačný (akoby to organizovala samotná mafia).

Po druhé, tí občania a občianky, ktorí vďaka orgánom činným v trestnom konaní pochopili, akým politickým silám a osobnostiam vďačia za mafiánsky štát, už nepotrebujú pre svoje rozhodovanie reči o boji s mafiou, na ktorých sa niekto priživuje ako napríklad Igor Matovič. Tá doba je za nami. Už by malo byť psou povinnosťou demokratických strán nechať orgány činné v trestnom konaní robiť to, na čo sú zo zákona určené.

A tiež nemá cenu vyberať si medzi stranami podľa toho, kto sa ako veľmi bude biť do pŕs za rozpočtovú zodpovednosť. Je to to isté ako v prípade školstva, vedy, zdravotníctva – dôležité, ale žiadna záväznosť. Verejné financie sa katovali tak za vlády Roberta Fica, ako aj za Igora Matoviča a Eduarda Hegera, hoci v prvom prípade absolútne trestuhodne. Volič by už mal byť uzrozumený s tým, že slovenské verejné financie v tom najhoršom prípade skonsoliduje finančný trh, Európska komisia a ECB.

A čo sociálne istoty? Tiež staré

Nie, ani zlepšovanie podnikateľského prostredia – nech je akokoľvek dôležité – nestojí za volebnú tému. Veď to už poznáme: Keď je zle, zvlášť organizovaní podnikatelia ostentatívne naťahujú ruku k dokatovanému štátnemu rozpočtu, a keď je dobre, tak o niečo menej. Ale čo je hlavné, za zlepšenie podnikateľského prostredia samotní podnikatelia politické strany nikdy nechvália. Obdobne ako médiá, vidia svet kriticky.

Napokon, vo volebnej kampani nikto nebude vykrikovať, že treba znížiť príplatky za prácu v noci a počas víkendov, lebo to ide priveľmi do nákladov; alebo že treba opätovne zaviesť maximálny vymeriavací základ pre zdravotné odvody, lebo tento hlúpy smerácky nápad ničí podnikanie a navádza na obchádzanie pravidiel.

A sociálne istoty? Tak tie už vôbec nie. O sociálne istoty sa ani trochu netreba obávať. Sociálne istoty sa tu rozdávajú, že nám aj päťkrát bohatšie štáty môžu len závidieť. Máme presne opačný problém – ako ich dostať na udržateľnú úroveň. Ale ktorý šialenec by našiel odvahu, aby si dal na bilbord slogan: 13. dôchodky tak skoro nebudú…

Ako na to ide autor

Lenže v situácii, keď nefrustrovaný človek je vzácnosťou, práve odvaha politikov otvorene hovoriť o svojich hodnotách je pred voľbami zásadná. Povedané s miernym sarkazmom, veď nám už okrem hodnôt pomaly nič iné nezostáva.

Pre tých v Smere a v Hlase je napríklad hodnotou znormalizovať orgány činné v trestnom konaní a návrat k móresom, keď si vyvolení tunelujú taký blahobyt, aký vidia ich voliči len v tureckých telenovelách. Tak sú naučení. Akurát o týchto svojich „hodnotách“ mlčia, lebo potom by bolo dosť ťažké „nabulíkať“ svojim voličom, že sa idú do roztrhania tela postarať o ich lepšiu budúcnosť. A sme pri koreni veci – teda pri budúcnosti. Aká budúcnosť Slovensko čaká pod vedením zlodejov a extrémistov všetkého druhu?

Takže práve s ohľadom na budúcnosť sa bude autor rozhodovať podľa miery odvahy, s akou sa politické strany budú v tomto chúlostivom čase hlásiť k nasledovným hodnotám a témam. Práve tie sú totiž znakom civilizácie, v ktorej chce žiť.

Po prvé, podpora Slovenska v Európskej únii, podpora NATO, podpora dobrých vzťahov s USA. To je síce veľmi široké pole na debatu, ale mocnejú tu sily, ktoré ťahajú Slovensko kamsi do Tajgy, a tomu sa treba vzoprieť. Európska únia sa v dôsledku ruského imperializmu bude musieť v záujme svojej bezpečnosti militarizovať, takže spoločenská zhoda na týchto nových výzvach je zásadná.

Po druhé, vytrvalá podpora Ukrajine vrátane posilňovania morálnych záväzkov je ako rozlišovací moment už „len“ tým praktickým dôsledkom nášho západného vektora.

Tou treťou témou a hodnotou, ktorá, pravda, významne zužuje autorov výber, je presadzovanie práv LGBTI+. Rétorika, ktorá sa šíri z konzervatívnych i takzvaných konzervatívnych kruhov, je viac či menej latentným pogromom proti tejto menšine. Ale pre svoju zbabelosť je odpudivý aj alibizmus typu – vyčkajme s registrovanými partnerstvami na príhodnejšiu chvíľu, doba ešte nie je zrelá, neveďme kultúrne vojny… Slovensko však je v kultúrnej vojne (nedávno sa kvôli nej aj vraždilo) a mali by ju vyhrať ľudské práva. Voľby sú na to.

Autor preto do svojho predvolebného výberu zaradí prozápadnú stranu, ktorá sa postaví za dôslednú ochranu práv LGBTI+. Bude to z jej strany nepohodlné (menšinové), no o to viac odvážne. Je však možné, že strán s takouto modernou ponukou bude viac ako jedna. V takom prípade rozhodne dôveryhodnosť, osobný príbeh lídra, schopnosti jeho tímu a, samozrejme, reálnosť šancí.

Ale čo ak sa taká odvážna proeurópska partaj so slušným slovníkom vôbec nenájde, je rozumné rezignovať na ideál a radšej zostať doma? V žiadnom prípade. Na tieto situácie tu už predsa máme odskúšaný patent istého nezlomného bojovníka za slobodu: Volič urobí z tých „menších ziel“ užší výber, a potom za plentou víťaznú kandidátku vylosuje z klobúka bez toho, aby sa pozrel, ktorá to je.

Po takejto anabáze demokrat nemusí z volebnej miestnosti odchádzať síce rozradostený, ale zato s dobrým pocitom, že nepomohol mafii, fašistom a všakovakým politickým nulám, skrátka temnej budúcnosti našej malej vlasti.