Za prácu v domácnosti Španielka od exmanžela vysúdila 200-tisíc eur. Na Slovensku sa ženy ledva dostanú k výživnému

Dvadsaťpäť rokov žila v manželstve, v ktorom nemala ani na vložky, zatiaľ čo jej manžel si budoval úspešné podnikanie. Španielka Ivana Moral sa starala o domácnosť a deti, za čo nebola ocenená ani finančne, ani morálne.

Zároveň precvičovala a upratovala v jeho fitnescentre, ale nikdy jej za to nezaplatil. Nemala ani vlastnú kartu do bankomatu.

„Bola sama a trochu stratená,“ spomína Moralovej advokátka Marta Fuentes. „Zrazu sa rozviedla, zostala s dvoma dcérami a nemala vôbec nič. Mala 45 rokov a nič v životopise.“

Ekonomická závislosť je jedným z nástrojov násilia na ženách. Aj na Slovensku je to veľmi bežná prax, hovorí riaditeľka OZ Žena v tiesni Tatiana Brnová.

„Hlavne muži podnikatelia zamestnajú svoje manželky a neplatia im, prípadne výplatu posielajú na spoločný účet, ku ktorému ženy nemajú prístup. Len muži v takýchto vzťahoch rozhodujú, na čo budú peniaze použité,“ dodala Brnová.

Hoci Moral neverila, že z toho niečo bude, rozhodla sa na radu svojej advokátky žiadať súdnou cestou finančnú kompenzáciu. A súd jej dal za pravdu. Exmanžel jej má vyplatiť viac ako 204-tisíc eur.

Prečítajte si

Terapeutka Malíková: Partnerské násilie prichádza veľmi nenápadne, po milimetroch, ako jemné posúvanie hraníc

Ako pes na vôdzke

Vydávala sa ako 20-ročná a španielskemu denníku La Vanguardia povedala, že hoci bola veľmi zaľúbená, rýchlo si všimla, že jej život nebude žiadna rozprávka. „Môj exmanžel vlastní fitnescentrum a ja som v ňom už deň po svadbe pracovala,“ povedala.

Hoci pracovali obaja, dom, auto aj všetok majetok bol napísaný na jeho meno, pričom pred svadbou vylúčili bezpodielové vlastníctvo.

Moral svojho exmanžela opísala ako „kontrolujúceho, dominantného a manipulatívneho“.

Ich vzťah bol okrem ekonomického násilia plný aj toho psychického, ale vzhľadom na to, že z nej spravil úplne „závislú osobu“, bolo pre ňu takmer nemožné odísť. Bála sa totiž, kam by aj s ich dvoma dcérami išla, keďže nemala vôbec nič.

Denníku La Vanguardia povedala, že si od manžela musela pýtať peniaze aj na vložky, keď menštruovala.

„Nevedela som sa od neho oslobodiť. Bola som ako pes na vôdzke, ktorý išiel stále za ním,“ povedala denníku Málaga Hoy s tým, že trpela depresiami a viackrát sa pokúsila o samovraždu.

Na Slovensku ženám s rovnakým problémom pomáha napríklad OZ Žena v tiesni. Podľa riaditeľky Brnovej je aj na Slovensku „dosť žien, ktoré pracujú celý život pre svojho muža, či už oficiálne alebo v domácnosti“.

V tom druhom prípade sa im nezarátajú ani roky do dôchodku, v tom prvom je to aj tak ovplyvnené tým, že násilník svojej manželke zväčša dáva minimálnu mzdu. Ako dodáva Brnová, ak žene aj „dovolí pracovať niekde inde, tak výplata ide jemu a žena si nemá z čoho šetriť“.

„Ak by sa pokúsila urobiť nejakú zmenu, môže ju to ohroziť, najmä ak je tam prítomné aj fyzické násilie,“ hovorí Brnová. „Pri poradenstve preto balansujeme na tenkom ľade, aby klientke nebolo ublížené, ale aby sa na druhej strane nejako finančne stabilizovala.“

Vysúdila 200-tisíc eur

Moral zostávala v manželstve 25 rokov aj zo strachu o to, či by uživila svoje dve dcéry, z ktorých jedna je ešte stále neplnoletá. Deti sú podľa Brnovej veľký rozhodujúci faktor pre ženu v násilnom vzťahu. „Deti majú nejaký štandard, ale klientka vie, že im to nemôže zabezpečiť a nevidí cestu, ako by to dokázala, tak zostáva v násilnom vzťahu dlhšie,“ povedala.

Násilník drží ženu v závislosti preto, aby neodišla. Niekedy jej však sám otvorí cestu, keď si podľa Brnovej napríklad nájde mladšiu partnerku a sám sa chce rozviesť. Inokedy žena sama dôjde k názoru, že už musí odísť, pretože takýto život žiť nechce. „Lenže má za sebou 20-ročnú históriu takéhoto života a nedá sa odísť zo dňa na deň,“ vysvetľuje Brnová.

V OZ Žena v tiesni klientkam preto vždy vypracujú plán bezpečia a odchodu. Zhodnotia riziká, ktoré žene hrozia od násilného partnera, a snažia sa, aby žena odišla na bezpečné miesto a s nejakou finančnou zábezpekou. S akou? Ideálne s prácou, na rozdiel od toho, čo sa podarilo Španielke Moralovej.

Španielsky občiansky zákonník v prípade manželstva, v ktorom partneri nemajú bezpodielové vlastníctvo, uznáva, že „práca v domácnosti sa bude považovať za vklad a príspevok na náklady a uzná právo na kompenzáciu“. Na základe tohto článku sa Moral obrátila na súd, ktorý uznal, že kým bývalý manžel „nahromadil a exponenciálne zveľadil svoj majetok“, Moral bola „pripravená o akúkoľvek možnú kariérnu dráhu“ v dôsledku takmer úplnej oddanosti rodine.

Ako dodala Moral, nechce nič za to, že vychovávala a stále vychováva ich dcéry, pretože ich miluje „viac ako svoj život“. Chce kompenzáciu za prácu, ktorú vykonávala pre exmanžela, či v jeho fitnescentre alebo doma. Súd podľa výšky minimálnej mzdy za každý rok vypočítal, že exmanžel je Moralovej dlžný viac ako 204-tisíc eur. Podľa denníka Público rozsudok nie je právoplatný a je možné sa proti nemu odvolať.

Prečítajte si

Pracuje s páchateľmi domáceho násilia: Deti si často neprajú pre otca trest, ale chcú, aby sa ho nemuseli báť

Na Slovensku ani výživné

Brnová z OZ Žena v tiesni hovorí, že s ničím podobným sa na Slovensku nestretla. „Po rozvode tu má žena istý čas nárok na to, aby jej exmanžel platil výživné na manželku, ale nie je to veľa a vychádza to z priemerného platu toho muža,“ povedala Denníku N.

Rovnako ako výživné na deti, ktoré sa tiež počíta z platu otca. Brnová sa však v praxi stretáva s tým, že násilníci si platy zámerne znižujú. „Zažili sme aj to, že muži, ktorí normálne zarábali dva a pol alebo tri a pol tisíca eur, zostali zo dňa na deň nezamestnaní, aby nemuseli platiť výživné ani na svoje deti, nie to ešte na manželku,“ povedala.

Problémom je na Slovensku podľa nej aj vymožiteľnosť práva. Málokedy súd siahne na majetok, napríklad na auto násilníka, aby sa to započítalo do výživného. „A časovo, kým sa reálne o výživnom rozhodne, môžu prejsť roky,“ upozorňuje. „Neodkladným opatrením môže žena získať výživné pre deti i seba skôr. Mašinéria súdnych konaní pri ekonomickom násilí však trvá často roky.“

Problémom je aj vyrovnanie majetku. „Väčšina násilníkov sa dohodnúť nechce, mnohí to majú ošetrené, napríklad že dom je postavený na pozemku jeho rodičov, alebo že začal stavať ešte pred uzavretím manželstva a podobne“.

OZ Žena v tiesni preto klientkam radí, aby ešte pred odchodom od násilníka zozbierali dokumenty, ku ktorým sa vedia dostať. „Niekedy sú násilníci ale takí, že účty schovávajú a ženy nevedia, kde sa sporí. Dá sa to ale dohľadať, teda v prípade, ak násilník neprepisuje majetky na iných príbuzných, lebo aj to sa stáva,“ dodala Brnová.

Ako uzatvára Brnová, odchod z takéhoto vzťahu je náročný, „lebo tým, že klientka nemá prácu alebo je jej práca viazaná na násilníka, tak začína úplne od začiatku. Aj dôchodok a ostatné veci sú ponížené o to, že nerobila alebo robila za nejakú symbolickú sumu“. Dá sa z toho ale dostať a ženy, ktoré sa ocitli vo vzťahu s násilníkom, môžu vyhľadať pomoc.

„Mám kapacitu a schopnosti na to, aby som robila veľa vecí,“ hovorí po rozvode Ivana Moral, hoci počas štvrťstoročia vo vzťahu s násilníkom verila tomu, že sama nič nedokáže. Robí, čo môže. Upratuje, stará sa o seniorov aj o deti. „Chcem napredovať,“ uzavrela.