Nestačí zobrať študentov do Osvienčimu, vraví Tomáš Lang, autor novej knihy o slovenskom holokauste

Najnovšia kniha Tomáša Langa V tieni dvojkríža (v maďarčine A kettős kereszt árnyékában) skúma protižidovské zákony, prenasledovanie Židov a židovskú otázku na Slovensku v rokoch 1938 až 1945. Monografia analyzuje okolnosti vzniku zákonov, ich dôsledky, respektíve aj to, ako sa radikálne krídlo stalo dominantným v slovenskej politike. Na Slovensku platili najprísnejšie protižidovské zákony, každodenný život a život židovského obyvateľstva obmedzovalo dokopy 270 ustanovení.

Kniha sa okrem iného venuje aj zložitému systému výnimiek z protižidovských opatrení na Slovensku. Zaoberá sa aj obdobím po oslobodení – ako väčšinová spoločnosť prijala tých málo preživších, ktorí sa vrátili z táborov smrti.

V rozhovore sa dočítate:

• ktoré slovenské protižidovské zákony boli prísnejšie ako nemecké;
• akú úlohu v slovenskom holokauste zohrávali politici ako Tiso alebo Esterházy;
• či na Slovensku v súčasnosti existuje antisemitizmus.

Ako dlho trvalo napísanie knihy?

Výskum v archívoch trval tri až štyri roky, bádal som okrem iného aj v Štátnom archíve v Nitre v pobočke Nové Zámky, v Štátnom archíve Bratislava, v Slovenskom národnom archíve, v Archíve hlavného mesta Budapešť, ako aj v archíve múzea v Banskej Bystrici. Úprimne, pochyboval som, že by sa tento materiál dal zostaviť. Počas vypuknutia pandémie covidu v marci 2020 som začal usporadúvať a zbierať údaje, rukopis bol hotový na začiatku mája 2022, potom to prevzal Fórum inštitút pre výskum menšín.

Vzdelaním nie ste historik. Kedy ste sa začali zaoberať históriou serióznejšie a čo vás k tomu viedlo?

Naozaj nemám filozofické vzdelanie. Diplom som získal v Prahe v odbore strojný inžinier, absolvoval som aj Ekonomickú univerzitu v Bratislave, neskôr som založil Výskumný ústav náradia v Nových Zámkoch (VUNAR). Ako jeho súčasť vzniklo vzdelávacie centrum Strojníckej fakulty bratislavskej Slovenskej technickej univerzity v Nových Zámkoch, ktoré v dejinách mesta ako prvé poskytovalo plnohodnotné vysokoškolské vzdelanie, v tomto prípade v odbore strojný inžinier. Súbežne s tým som bol hosťujúcim prednášajúcim na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, kde som obhájil aj svoju doktorandskú dizertačnú prácu. Potom som presedlal na dejiny, dvanásť rokov som bol učiteľom na celoštátnej rabínskej škole –Židovskej univerzite v Budapešti, kde som bol vymenovaný za docenta.

Téme holokaustu sa venujem od roku 2004, no od detstva je nezmazateľnou súčasťou môjho života. Moji rodičia zahynuli počas holokaustu. Moja mama pochádzala z Nových Zámkov, v roku 1940 sa vydala do Budapešti, ja som sa narodil v roku 1942, otca povolali na nútené práce v auguste 1942, zaradili ho k 2. maďarskej armáde pri rieke Don. Vo februári 1943 padol do sovietskeho zajatia, v auguste zomrel.

Nyilašovci, ktorí boli na razii v mestskej časti Budapešti Kőbánya, vzali moju mamu, ktorá pracovala na odpratávaní sutín v zbombardovaných priemyselných štvrtiach Budapešti v rámci nútených prác. Najprv ju zobrali do tehelne v časti Óbuda a odtiaľ pešo do Komárna, odkiaľ ju previezli do koncentračného tábora Ravensbrück približne 90 kilometrov na sever od Berlína. Ja som bol vtedy v epidemiologickej nemocnici v Pešti.

Každý koncentračný tábor sa skončil takzvaným pochodom smrti, moju mamu s jej družkami hnali z Ravensbrücku smerom na Hamburg. Od jedného preživšieho z Budapešti vieme, že v marci 1945 bola ešte v tábore. Pochod smrti neprežila, nepodarilo sa mi vypátrať, pokiaľ sa jej podarilo zájsť a kde skonala. V roku 1947 si ma k sebe zobral mamin starší brat, ktorý žil v Nových Zámkoch.

Prečo bolo pre vás dôležité napísať túto knihu?

V roku 2002 ma navštívil učiteľ na dôchodku Sándor Strba, ktorý sa venoval oblastným dejinám. Kedysi dal mojej mame sľub, že spíše dejiny Židov v Nových Zámkoch. Spolu sme dokončili monografiu s názvom Dejiny novozámockých Židov. Nasledovalo rozšírené vydanie v slovenskom jazyku Holokaust na južnom Slovensku: na pozadí histórie novozámockých Židov, potom nasledovala kniha Zbavení práv, majetku, života.

V centre mojej najnovšej knihy stojí holokaust na Slovensku v rokoch 1938 až 1945, protižidovské zákony, prenasledovanie Židov a porovnanie so súbežnými udalosťami v Maďarsku, pričom rozoberám udalosti v oboch krajinách, ich ideologické pozadie, motívy, aktérov, ich činnosť, politickú a trestnoprávnu zodpovednosť.

V pozadí zrodenia diela stojí uvedomenie si, že čitatelia v oboch krajinách vedia vzájomne veľmi málo o tom, čo sa stalo v susednom štáte. Ak sa totiž spýtate na holokaust slovenského historika, automaticky sa sústredí na udalosti na Slovensku za čias Tisa, čo je, mimochodom, veľmi dôkladne spracované.

S profesorom Szabolcsom Szitom, dlhoročným riaditeľom Dokumentačného strediska a pamätného miesta holokaustu v Budapešti, sme dospeli k tomu názoru, že by bolo užitočné predostrieť slovenským, respektíve maďarským čitateľom – samozrejme, v ich rodnom jazyku –, čo sa stalo v druhej krajine. Preto sme sa rozhodli spraviť niečo v záujme toho, aby vznikli dve knihy: jedna ponúkne čitateľom v maďarčine udalosti na Slovensku po maďarsky, kým druhá v slovenčine opíše udalosti v Maďarsku.

V tieni dvojkríža odkrýva detaily protižidovských zákonov, ktoré boli ešte prísnejšie ako zákony v Nemecku. Kde má podľa vás korene táto protižidovská atmosféra na Slovensku?