Od prenasledovania po blahoželanie od prezidentky. 15. marec na Slovensku včera a dnes

Autor je historik a riaditeľ Fórum inštitútu pre výskum menšín

Prezidentka Zuzana Čaputová sa v roku 2022 odhodlala na čin, ktorý je inak úplne ľudský a vo veľkej časti sveta nevzbudzuje žiadnu pozornosť, no na Slovensku ide predsa o ojedinelý jav – zablahoželala totiž Maďarom žijúcim na Slovensku pri príležitosti ich národného sviatku 15. marca. Je dôležité poznamenať, že (česko)slovenský úradujúci ústavný činiteľ spravil vôbec niečo také po prvýkrát vo vyše 100-ročnej histórii Maďarov na Slovensku, keďže v prvej Československej republike sa za oslavu 15. marca ešte trestalo. Práve preto si nezaškodí pripomenúť, ako sme sa dostali až po facebookový post prezidentky Čaputovej.

Šrobár si zvolil silu

Vzťah československého štátu a maďarskej revolúcie v rokoch 1848 a 1849 sa nezačal dobre. Začiatkom roka 1919, teda len pár týždňov po tom, ako československé vojsko obsadilo dnešné južné Slovensko, slovenská elita pod vedením Vavra Šrobára okamžite čelila otázke, čo si počať s 15. marcom, ktorý bol vtedy – ak aj nie natoľko ako dnes – dôležitým národným pamätným dňom Maďarov: v tento deň kládli kvety a vence k sochám, pamätníkom či hrobom súvisiacim s rokom 1848, aby si pripomenuli obete bojov za slobodu.

Takýchto pamätných miest bolo plné aj južné Slovensko, stačí si spomenúť na Petőfiho sochu stojacu v Bratislave na dnešnom Hviezdoslavovom námestí, na Klapkovu sochu v Komárne, na pamätník domobrancu (honvéda) v Košiciach alebo na sochy Kossutha v Lučenci, Nových Zámkoch či Rožňave (mimochodom, spomedzi týchto sôch a pamätníkov stála na svojom mieste na konci roka 1921 už len socha generála Klapku v Komárne).

Šrobár, ktorý v podstate právom predpokladal, že pripomenutie si 15. marca dá možnosť maďarským obyvateľom vyjadriť svoje národné povedomie a lipnutie k Uhorsku, si zvolil silu a 3. marca vydal nariadenie, v ktorom boli zakázané