O knižnom veľtrhu v Bologni a umelej inteligencii

Minulý týždeň som na Bolonskom knižnom veľtrhu venovanom detským knihám zažil záblesk „knižného satori“, čiže nečakaný pocit šťastia. A niečo podobné sa mi naozaj už dlho nestalo. (Naposledy v nitrianskom antikvariáte Pod vŕškom.)
Som introvert, desí ma, ak je niekde veľa ľudí. Ani desaťtisíce kníh všade naokolo nepôsobia práve upokojujúco… Napokon, tieto podujatia sú vždy viac o obchode než o zážitkoch.

Medzinárodné veľtrhy vo Frankfurte a v Londýne sú obrovské a po pár hodinách obzerania nekonečných stánkov a pavilónov máte pocit, ako keď v Louvri po celodennej prehliadke vyčerpane prechádzate z jednej sály do druhej a túžite už len ticho spočinúť v prázdnej kutici pre upratovačky. Naposledy na veľtrhu vo Frankfurte som prešiel obrovský ázijský pavilón a v mori titulov, ktoré vyzerali, akoby ich namiešali z jednej instantnej zmesi, sa zrazu vynorili nádherné sieťotlačové knihy indického vydavateľstva Tara Books.

Nechcem znižovať význam megaveľtrhov – v Bologni však doslova na každom kroku narazíte na niečo výnimočné – výstavy ilustrátorov a najkrajších detských kníh z celého sveta, víťazov množstva rôznych ocenení – napríklad Bolognaragazzi Award, do ktorej sa tento rok zapojilo 644 vydavateľov z 59 krajín. Minulý rok sa do ich výberu stovky najkrajších kníh sveta dostala aj slovenská kniha Etiketa od Marty Matus. Len veľkých ilustrátorských výstav som napočítal jedenásť.

A to nehovorím o sekciách venovaných komiksu, prekladateľom, autorom, literárnym agentom, začínajúcim ilustrátorom, ktorí pred stánkami renomovaných vydavateľstiev v radoch čakali na posúdenie svojich diel. Ale aj množstva zaujímavých a podnetných diskusií na aktuálne témy. Bolonský veľtrh detskej knihy navyše tento rok oslavoval svoje šesťdesiate výročie a na sprievodnom programe si dal naozaj záležať.

Prvým známym, ktorého som hneď po vstupe stretol, bol český vydavateľ Joachim Dvořák z vydavateľstva Labyrint. Český stánok stál hneď vedľa slovenského a Joa ma okamžite schladil konštatovaním, že všade je tu len komercia. Ale vzápätí otvoril plnú tašku kníh artových detských vydavateľstiev, ktoré sa podľa neho oplatí sledovať.

Keď som si ešte cestou do Bologne pozeral zoznam diskusií, okrem témy cenzúry v detských knihách v rôznych častiach sveta ma zaujali najmä dve panelové diskusie venované téme nových výziev umelej inteligencie v oblasti ilustrovania kníh. Bude pre ilustrátorov umelá inteligencia skôr pomocníkom poskytujúcim nové možnosti alebo, naopak, smrteľným nebezpečenstvom?
Kvalitné knižné ilustrácie vznikajú prácne a dlho, a preto nie sú lacné. Vydavateľstvá zvyčajne sledujú najmä zisk a z úsporných dôvodov dajú prednosť ilustrátorským remixom, ktoré umelá inteligencia dodá takmer okamžite a za minimálnu cenu.

Z vystúpení zástupcov jednotlivých ilustrátorských združení bolo cítiť obavy a snahu pripraviť sa na ochranu svojich autorských práv.

Slovenská ilustrátorka a dizajnérka Kristína Soboň po skončení lakonicky skonštatovala: O pár rokov možno na obálkach niektorých kníh bude nápis: „Túto knihu napísali a ilustrovali iba ľudia.“