Nezradíme Ukrajinu ako nás v Mníchove. Čaputová a Pavel hovorili aj o Orbánovi či úradníckej vláde (prepis celej debaty)

Krátko po inaugurácii nového českého prezidenta a pri príležitosti jeho prvej cesty na Slovensko zorganizovali slovenský Denník N a český Deník N v Slovenskom národnom divadle prvú debatu slovenskej prezidentky Zuzany Čaputovej a českého prezidenta Petra Pavla.

Moderovali šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný a šéfredaktor Deníka N Pavel Tomášek.

Prinášame prepis celej diskusie.

Pavel Tomášek, Deník N: Pani prezidentka, keď od vás odchádzali spolupracovníci, ktorí sa potom pridali k pánovi Pavlovi a pomáhali mu v kampani, povedali vám hneď, prečo odchádzajú?

Zuzana Čaputová: Na začiatku bola dohoda najmä na jednom kolegovi; hovoríme o Martinovi Burgrovi, ktorý ma sprevádzal kampaňou ako kľúčový človek. Zároveň potom chvíľu u mňa pracoval. Keď nastupoval, tak mi hovoril, že má takéto vyhliadky. Pre mňa to bolo výsostne pochopiteľné, že ide robiť práve pre pána prezidenta Pavla.

Pavel Tomášek: Kedy ste sa vy osobne dozvedeli, že pán Pavel plánuje prezidentskú kandidatúru? Bolo to priamo od neho?

Zuzana Čaputová: Nie, bolo to práve od nášho spoločného kolegu, ktorý dostal ponuku robiť na jeho kampani. Časovo to bolo pomerne dávnejšie, vzhľadom na to, že pán prezident kampaň pripravoval pomerne dlho.

Petr Pavel: Bolo to skôr, než som to vedel ja.

Matúš Kostolný, Denník N: Pán prezident, čo to pre vás s odstupom týždňov znamená, že za vami hneď v deň volieb prišla pani prezidentka?

Petr Pavel: Veľmi stručne: mimoriadne príjemné prekvapenie nielen pre mňa, ale pre celú sálu; atmosféra bola, ako keby prišla rocková hviezda.

Video: Prezidentská Debata N – Zuzana Čaputová a Petr Pavel

Pavel Tomášek: Pani prezidentka, keď ste v deň druhého kola českých prezidentských volieb cestovali do Prahy so zámerom pogratulovať pánovi Pavlovi k zvoleniu, počítali ste s tým, že keď to preňho nedopadne dobre, zastavíte sa aj v štábe Andreja Babiša a poblahoželáte k zvoleniu jemu? 

Zuzana Čaputová: Zdá sa, že to je druhá najdôležitejšia otázka, ktorá sa viaže k tomu dátumu. Keď som sa rozhodla, že túto cestu chcem absolvovať, vychádzali sme z pomerne jasných predikcií. Prieskumy verejnej mienky smerovali k víťazstvu pána Pavla, takže to nebola až taká veľká záhada, ale nebola to istota. Cestou do Prahy vychádzali ďalšie prieskumy, ktoré to potvrdzovali. Pre prípad, keby sa tak nestalo, Praha má množstvo krásnych miest, kam sa dá pozrieť.

Video: O návšteve Čaputovej vo volebnom štábe Pavla

View this post on Instagram

A post shared by Denník N (@dennikn)

Matúš Kostolný: Pán prezident, viete si predstaviť takú návštevu od inej hlavy štátu, alebo je to možné iba medzi Čechmi a Slovákmi?

Petr Pavel: To určite nie.

Matúš Kostolný: Čím to je? Mimoriadnymi vzťahmi?

Petr Pavel: Aj tými. Ale aj tým, že dvaja ľudia, ktorí so mnou spolupracovali, spolupracovali aj na kampani pani prezidentky. Sú ľudia, ktorí dokážu pohnúť aj horou.

Zuzana Čaputová: Musím povedať, že tu nebolo treba hýbať.

O úradníckej vláde a o moci

Pavel Tomášek: Obaja ste prezidentmi v republikách, ktoré majú ústavou dané parlamentné formy vlády. Vplyv prezidenta logicky a tradične rastie vo chvíľach, keď sa vláda ocitne v kríze, mení sa. Vy na Slovensku, pani prezidentka, práve prechádzate takou vládnou krízou, čakajú vás predčasné voľby. Z pohľadu z Česka ste sa počas tejto krízy správali veľmi zdržanlivo, nevyužili ste všetky právomoci, ktoré vám ústava dáva. Prečo ste sa tak rozhodli? A považujete za dôležité, aby sa prezident v parlamentnom zriadení správal zdržanlivo?

Zuzana Čaputová: Veľmi úzko to súvisí s témou prezidentských kompetencií definovaných v ústave. V slovenskom prípade boli právomoci prezidenta nastavené v čase, keď ešte nebola priama voľba hlavy štátu, a zostali zodpovedajúce parlamentnej voľbe. Následne prišla priama voľba, čo znamená najsilnejšiu legitimitu v štáte, zároveň obrovské očakávania verejnosti, ale zostali právomoci z minulosti.

Sme parlamentnou demokraciou a hlavnú zodpovednosť nesie parlament, od ktorého odvodzuje svoju legitimitu vláda, z tohto hľadiska sú právomoci hlavy štátu na Slovensku primerané. Netvrdím, že nie je priestor na úvahu, kde by sa mohli jemne posilniť, ale ak rešpektujem status quo parlamentnej demokracie – a rešpektujem ho rada –, považujem to za bezpečnejšie, ako keby sme to mali položiť na hlavu jednej osoby. Je to nastavané v zásade správne, hoci sa možno dá ísť ešte ďalej.

Vládne krízy preskúšajú to pokušenie, ktoré môže mať každý, kto disponuje mocou. Dôležitý je rešpekt k ústave a k parlamentarizmu. Je tu však aj potreba vstupovať do procesov, ktoré môžem efektívne ovplyvniť. Môžete si byť istí, že sú za tým hodiny úvah, diskusií, váženia, čo urobím alebo napokon neurobím. Z tohto pohľadu je primeraná zdržanlivosť.

Matúš Kostolný: Miloš Zeman v poslednom rozhovore pred odchodom z funkcie povedal, že priamo volený prezident by mal mať silnejšie právomoci. Priznal dokonca, že keď vo svojom prvom funkčnom období menoval úradnícku Rusnokovu vládu, pri ktorej bolo isté, že nezíska dôveru v parlamente, sledoval tým vyšší cieľ: chcel tak posunúť Česko k prezidentskej forme vlády. Pán prezident, podľa vás by priamo volený prezident nemal mať silnejšie právomoci?

Petr Pavel: Hlavne dúfam, že nebudem musieť tak často prejavovať zdržanlivosť ako pani prezidentka. Že to budem mať pokojnejšie. Miloš Zeman hovorí o prezidentskom údele a definoval ho ako rozpor medzi mandátom priamej voľby a nedostatkom právomocí. Pripisujem to tomu, že Miloš Zeman a Václav Klaus žili v politike skoro celý život, dostali 30 percent podpory strany, boli premiérmi, držali opraty, ale stali sa prezidentmi a zistili, že exekutívne opraty už v ruke nemajú – a mali tendencie ich nahrádzať alebo si ich priblížiť.

Nikdy som nebol politikom a vnímam pozíciu prezidenta nie ako človeka, ktorý má krajine vládnuť a riadiť ju, ale zjednocovať a dávať jej zmysel. Tak tie doterajšie právomoci vnímam ako dostatočné.

Pavel Tomášek: Pani prezidentka, vy by ste nechceli mať väčšie právomoci?

Zuzana Čaputová: Tých oblastí nie je veľa, ale povedala by som najmä jednu, ktorá ma akoby tlačí. Samozrejme, keď sa bavíme o posilňovaní akéhokoľvek ústavného orgánu, je to odborná debata, najmä pre ústavných právnikov. Ide však o slovenský neduh, a to je častá zmena ústavy.

Máme rovnako starú alebo mladú ústavu, pričom na Slovensku ju máme menenú dvakrát väčším množstvom novelizácií ako v Českej republike. Do istej miery to môže byť práve tým, že máte dvojkomorový parlament a existuje istá brzda pri legislatívnom optimizme meniť ústavu. Už len napríklad teraz počas tohto predvolebného obdobia máme v parlamente niekoľko návrhov zmeny ústavy od viacerých poslancov a ďalšie zmeny sa chystajú. Považujem za mimoriadne nebezpečné práve v tomto období politickej súťaže a volebnej kampane meniť ústavu rôznymi doplnkami cez poslanecké návrhy, teda nie riadnym legislatívnym procesom. Možnou úvahou je, že by prezident fungoval ako istá poistka pri podpisovaní novely ústavy. Teraz je to tak, že novelu ústavy nepodpisujem, ústavné zákony nemôže prezident tým pádom ani vetovať. Viem si predstaviť posilnenie napríklad v tomto bode.

Matúš Kostolný: Práve v týchto dňoch vidíme, že ste nevymenovali úradnícku vládu, čo bol ťah prezidenta Zemana. To by ste mohli urobiť aj vy; prečo ste to zatiaľ neurobili?

Zuzana Čaputová: Z viacerých dôvodov. Zatiaľ som sa ju rozhodla nemenovať, pričom som pripravená ten krok urobiť, keď nastanú okolnosti. Hovorím o nich verejne od začiatku a stále rovnako – ak by nastali zásadné zlyhania vlády Eduarda Hegera. Myslím zásadné tak, že napríklad premárnime šancu v pláne obnovy s míľnikmi tak, že už nebude možné ich naplniť a nebude to možné ani zvrátiť.

Zároveň si treba uvedomiť, že hovoríme o pármesačnom období. Ak by mali prísť noví ľudia do exekutívnych pozícií, hovorí sa o 100 dňoch vlády, keď by sa tí ľudia len akoby rozhliadali, aby mohli plnohodnotne vykonávať svoje právomoci. To plnohodnotne je tiež problém, pretože ani jeden z politikov z parlamentu nedal avízo, že by takejto vláde vyslovil dôveru. To znamená, že by taká vláda fungovala vo veľmi silných limitoch, podobne ako Hegerova vláda. Tejto vláde prechádzajú aspoň zákony v parlamente, ktoré sú nevyhnutné pre riadenie krízy. Všetky avíza, ktoré som zatiaľ mala, boli také, že tej úradnickej by zákony neprechádzali. Dokonca mi neverejne bolo povedané – pani prezidentka, my vám ju nemôžeme podporiť, pretože vieme, že by bola lepšia ako tá naša, a to si nemôžeme dovoliť.

Je to závažný krok, som rozhodnutá ho urobiť, keď to bude nevyhnutné. Verte mi, veľmi presne a prísne sledujeme jednotlivé oblasti potenciálnych zlyhaní alebo havárií, kde by sa to mohlo preklopiť a poviem – to stačilo, musím ísť do tohto modelu. Ako som povedala, som naň pripravená.

Matúš Kostolný: Pán prezident, viete si predstaviť, že by ste na desať mesiacov nechali pri moci vládu, ktorá stratila v parlamente dôveru?

Petr Pavel: Myslím, že každá situácia je iná, špecifická. Pravdou je, že keď vláda stratí dôveru, tak naša ústava hovorí, že majú byť vyhlásené predčasné voľby; predpokladám, že by sme to riešili ich vyhlásením. To sa stalo aj u vás, len ten termín je možno trochu neskôr. Na druhej strane, vláda bez dôvery vykonáva svoju prácu až do ďalších volieb, tak to by bolo rovnaké.

O opätovnej kandidatúre

Pavel Tomášek: Pán prezident, tesne pred inauguráciou ste v rozhovore pre podcast Kecy a politika spomenuli, že považujete za rozumné, aby človek v prezidentskej funkcii strávil len jedno volebné obdobie, pretože sa vďaka tomu minimalizuje riziko, že v nej prepadne pocitu vlastnej vyvolenosti. Skutočne to považujete za nevyhnutnú podmienku?

Petr Pavel: Za nevyhnutnú určite nie. Povedal som aj to, že keď niekto vykonáva takú prácu naplno, že päť rokov je až-až – to potvrdí asi každý, kto si to vyskúšal. Neznamená to nutne, že to tak bude, ale stopercentný výkon funkcie prezidenta dá po piatich rokoch človeku zabrať.

Pavel Tomášek: Všetci traja prezidenti pred vami boli vo funkcii dve volebné obdobia. Prepadol podľa vás na Hrade niektorý z nich pocitu vlastnej vyvolenosti? 

Petr Pavel: Myslím, že viem o jednom, že sa mu to tak úplne nestalo.

Matúš Kostolný: Pani prezidentka, aj vy si myslíte, že jedno funkčné obdobie a dosť?

Zuzana Čaputová: Úprimne poviem, že je to téma, s ktorou sa zobúdzam a s ktorou zaspávam, a z logických dôvodov. Treba si dať pozor, aby nás to neprerástlo, aby sme sa nestratili vo výkone verejnej moci, v tom, čo je na tom silné a krásne a zároveň nebezpečné. Aby sme sa v jedno ráno nezobudili a nevedeli, že nemáme kontrolu nad tým najdôležitejším – sami nad sebou, nad svojím egom. Alebo že sme tu kontrolu vzdali. Na druhej strane, človek musí veľmi silno zvažovať svoju energiu, svoju silu, vhodnosť v danom čase a danej krajine, svoju užitočnosť.

Áno, tých 5 rokov, ktoré o rok dovŕšim, sú zároveň silnou skúsenosťou, ktorá sa nie ľahko zahadzuje. Je to množstvo kontaktov s ľuďmi, ktorí sú dôležitými lídrami sveta. Sú ďalšie veci dôležité pre zvažovanie istej kontinuity. Všetky tieto aspekty treba veľmi citlivo vážiť a zvážiť, najmä to, do akej miery by som mohla byť užitočná pre túto krajinu.

Matúš Kostolný: Už váš predchodca Andrej Kiska sa nepokúsil o znovuzvolenie a akoby tým vyslal signál, že to nie je dôležité. Nekladie to na vás väčší tlak? Pretože ak by ste to zopakovali po Andrejovi Kiskovi, už by sa z toho asi stala nie veľmi dobrá tradícia.

Zuzana Čaputová: Bolo by to druhýkrát; neviem, či dva príklady zakladajú tradíciu. V každom prípade, tých päť rokov je dosť, ten mandát je päťročný. Ak sa ho človek snaží vykonávať v čo najväčšom nasadení a v čo najlepšom úmysle a vkladá do toho celého seba, tak to nie je málo. Tým chcem povedať aj to, že nie je dobrý prístup hodiť to ľahkovážne za hlavu. Netvrdím, že to predchádzajúci pán prezident urobil, nemám jeho topánky, aby som ho súdila. Zatiaľ mám ešte nejaký čas sa rozhodnúť a len chcem vyslať signál, že to rozhodovanie je maximálne zodpovedné.

Matúš Kostolný: Máte termín, kedy toto rozhodnutie oznámite?

Zuzana Čaputová: Ten termín sa blíži, pretože nie je potrebné dlho otáľať. Je to v horizonte týždňov.

Viktor Orbán a V4

Matúš Kostolný: Pán prezident, od vášho zvolenia ste viackrát zopakovali, že Vyšehradská štvorka si žiada prehodnotenie. Problematický je najmä postoj Maďarska k vojne na Ukrajine a k Rusku. Je ešte šanca, že sa Viktor Orbán vráti späť na európsku cestu, alebo ho už treba odpísať a vnímať ako nebezpečenstvo?

Petr Pavel: V4 si, samozrejme, zaslúži, aby sme ju prehodnotili. Keby sme ju chceli vnímať ako nástroj na koordináciu alebo zjednotenie zahraničnej alebo dokonca bezpečnostnej politiky, tak sa za súčasných podmienok nedá naplniť a nemala by zmysel. Keď ju budeme vnímať tak, čo doteraz priniesla dobrého, ako konzultačné fórum pre otázky, na ktorých sa zhodneme, tak zmysel dáva. Ale nemá cenu to preceňovať a dávať si vyššie ambície. S Viktorom Orbánom nestojí a nepadá ani Maďarsko, ani V4. Dajme tomu čas.

Pavel Tomášek: Pani prezidentka, aj vy považujete V4 za prázdnu nádobu a nevidíte zmysel v ďalšom rozvíjaní tejto formy spolupráce?

Zuzana Čaputová: Nedávno som sa vyjadrila o V4, že si myslím, že prechádza krízou identity, pretože pôvodný zámer jej založenia dnes nie je celkom naplnený, možno až dokonca popieraný. Zároveň je pre mňa zaujímavé sledovať skúsenosť počas takmer 4 rokov na jednotlivých samitoch s lídrami V4 a v kontakte so západnými lídrami európskych krajín. Dnes V4 nie je vnímaná ako jednotný politický blok. Na veľmi dôležité oblasti máme rôzne názory, najmä ak ide o dodržiavanie princípov právneho štátu a pokiaľ ide aj o aspekty v súvislosti s vojnou na Ukrajine. To sú hodnotovo zásadné témy, o ktorých pravidelne na V4 hovoríme.

Musím povedať, že sme si hneď na začiatku nastavili veľmi otvorenú komunikáciu a ten formát dnes udržiava dobré susedské vzťahy.

Geografia však prekoná dĺžku našich funkčných období, takže susedmi budeme vždy a medzitým sa vymenia lídri, ktorí možno v budúcnosti nájdu zhodu na dôležitých témach. Má zmysel pre udržiavanie kultúrnej výmeny, občianskej spolupráce a všetkých aspektov, V4 však už dávno, ani zo Západu, nie je vnímaná ako jednotný politický blok.

Matúš Kostolný: Obávate sa, že by sa Slovensko mohlo vydať Orbánovou cestou?

Zuzana Čaputová: Áno, pretože niektorí politici otvorene hovoria, že vzhliadajú k jeho štýlu politiky. Myslím si, že to s veľkou pozornosťou sledujú viacerí politickí lídri na západ odtiaľto. Celkovo viaceré extremistické a populistické naratívy získavajú vyššiu mieru popularity a z tohto dôvodu niektoré tie vzorce alebo príklady politiky a prístupov sú, zdá sa, inšpiráciou aj pre iných populistických lídrov v Európe. Práve z tohto dôvodu je dôležitý prístup zo strany EÚ; myslím tým dôslednosť, konzekventnosť, pokiaľ ide napríklad o čerpanie benefitov, ktoré musia byť naviazané na dodržiavanie princípov právneho štátu.

Pavel Tomášek: Pán prezident, už tento týždeň sa vyberiete aj na návštevu Poľska. Chcete túto krajinu uistiť aj o našom spojeneckom záväzku, ktorý v poslednej fáze kampane spochybnil váš volebný súper Andrej Babiš? Poľsko je zároveň aj krajinou, ktorá počas súčasnej vlády výrazne obmedzila podstatné náležitosti, ktoré definujú liberálnu demokraciu, ako je napríklad nezávislosť justície. Nadhodíte túto tému na svojich rokovaniach vo Varšave? 

Petr Pavel: Úprimne povedané, nemyslím, že by to bola vhodná téma pre prvú návštevu. S Poľskom sa zhodneme v mnohých dôležitých otázkach – pohľad na Rusko, podpora Ukrajiny, regionálna spolupráca; to hlavné, o čom sa budeme baviť, budú tieto pozitívne témy. K ďalším sa môžeme dostať pri ďalších rokovaniach. A verím, že bude veľa príležitostí.

Vojna Ruska proti Ukrajine a spoločné zahraničné cesty

Matúš Kostolný: Slovensko a Česko zažívajú výnimočnú situáciu. Momentálne máme prezidentku a prezidenta a aj obe vlády na jednej lodi. V základných otázkach stojíte na veľmi podobných pozíciách. Vidieť to najmä pri vojne proti Ukrajine. Je to pre naše krajiny šanca, aby nás bolo viac počuť v Európe? Aby nás brali vážnejšie, ako keď hovoríme samostatne? Pani prezidentka?

Zuzana Čaputová: Nepochybne áno, i keď musím povedať, že sila nášho hlasu ako suverénnej krajiny je primeraná. Sme rešpektovaný partner, sme rešpektovaný člen EÚ a spojenec v rámci Aliancie. Slovenská republika sa tým, ako sa stavia napríklad k princípom právneho štátu alebo aj k pomoci Ukrajine, zaradila medzi ostatné západné krajiny, ktoré pomáhajú presne tak isto ako Česká republika. V tomto nemusíme presviedčať presvedčených. Väčšiu potrebu angažovania alebo vysvetľovania vnímam doma: podpora pre Ukrajinu sa znižuje tak v Česku, ako aj na Slovensku. V zahraničnej politike vnímam dôležitosť udržiavania jednoty, ktorá zatiaľ dodržiavaná je – či už je to na fóre EÚ, alebo v rámci Severoatlantickej aliancie, lebo čím sme jednotnejší, tým sme prirodzene aj silnejší.

Matúš Kostolný: Pán prezident?

Petr Pavel: Myslím, že hlas regiónov – až na niektoré malé výnimky – počuť, že stredná a východná Európa nabrala s konfliktom na Ukrajine novú dynamiku, pretože sa od začiatku postavila razantne jednotne hlasno. A myslím, že sa dokonca predstavitelia tradičných európskych demokracií začali obávať, že sa ťažisko v Európe začína posúvať.

To asi nie je tak úplne pravda, ale prečo tento moment nevyužiť pre témy, kde môžeme mať silnejší hlas – obnova Ukrajiny po vojne, príprava na členstvo v EÚ, výhľadovo v NATO. A naše krajiny môžu zohrať pomerne zásadnú rolu. Tej dynamiky by som sa nebál; mali by sme byť pokorní, ale dostatočne sebavedomí.

Matúš Kostolný: Pani prezidentka, na dnešnej tlačovej konferencii ste hovorili, že chcete chodiť aj na spoločné cesty do zahraničia. Je aj toto prejavom, že si to uvedomujete a chcete túto spoluprácu posilniť?

Zuzana Čaputová: Samozrejme, aj keď sme to mysleli asi aj nad rámec ukrajinského konfliktu, ale širšie, napríklad pri presadzovaní ekonomickej diplomacie alebo iných záujmov. Tam, kde sa naše štáty zhodnú, že posilniť partnerstvo s niekym z iného regiónu bude dávať zmysel a synergia bude ešte silnejšia. V takom prípade má zmysel napríklad aj spoločná cesta do zahraničia.

Pavel Tomášek: Pán prezident, dôležitým partnerom v zahraničnej politike je pre vás, pochopiteľne, vláda. Pán premiér Petr Fiala hovoril nedávno o osi Varšava – Praha – Rím ako o zoskupení krajín, ktoré majú vlády s podobným pohľadom na mnoho vecí vrátane európskej integrácie. Ako vnímate premiérovu aktivitu pri vytvorení tohto užšieho spojenectva v rámci EÚ? 

Petr Pavel: Vnímam ju v kontexte toho, že premiérova strana ODS sa cíti byť z hľadiska pohľadu na súčasný svet podobná so súčasnou vládnucou stranou na poľskej strane a aj v Taliansku. Čo nutne nemusí znamenať, že je to názor celej koalície. Ale rešpektujem, že zahraničná politika štátu by mala byť koordinovaná a výsledkom zhody aktérov zahraničnej politiky štátu. Takže keď bude zhoda medzi krajinami a vládami, tak som pripravený ísť rovnakou cestou.

Matúš Kostolný: Pani prezidentka, chceli by ste, aby do tej osi zapadla aj malá odbočka do Bratislavy? 

Zuzana Čaputová: Myslím si, že je dobrá a správna úvaha vytvárať ďalšie priateľstvá, a tomu sa snažíme podriaďovať aj naše kroky v rámci politiky v už spomínanom hodnotovom základe. Veľmi potrebným pre nás a našu ekonomiku je, samozrejme, Nemecko. Kultivovanie vzťahov s Nemeckom má množstvo výhod. Ale, samozrejme, napríklad aj Slavkovský formát, ktorý sme spomínali aj dnes na rokovaní – Česko, Slovensko, Rakúsko alebo krajiny, ako je Dánsko, ktoré môžu byť pre nás inšpiráciou. Ďalší rozvoj spolupráce – či už bilaterálne, alebo multilaterálne – má zmysel najmä vtedy, keď je to postavené na spoločných hodnotových základoch. Ďalším dobrým formátom, ktorý je funkčný a do istej miery situačne reagoval na situáciu na Ukrajine, je B9, čiže východné krídlo NATO. Prednedávnom sme sa opätovne stretli, budeme hostiť samit B9 na Slovensku. Tento formát nás posunul v konkrétnej oblasti posilnenia vojenských jednotiek, ktoré bránia naše krajiny.

Petr Pavel: Malú poznámku, rozoberali sme to s premiérom Eduardom Hegerom. Nespochybňujem užitočnosť rôznych zoskupení, ale mali by sme byť flexibilní, aby sme hľadali spojencov nie v rámci zoskupení, ale na konkrétne témy, mohli tvoriť ad hoc koalície ochotných, ktorí v rámci zoskupení ako EÚ a NATO združia niekoľko krajín, trebárs aj nesúrodých, ale ktoré sa zhodnú napríklad na jednej téme, hovoria rovnakým jazykom a môžeme tak mať silnejší hlas.

Pavel Tomášek: Ako to vyzerá s možnosťou, že by ste išli spolu do Kyjiva?

Petr Pavel: V nedeľu som hovoril s pánom prezidentom Zelenským a dohodli sme sa na tom, že cesta by sa mohla konať – podľa bezpečnostnej situácie – v apríli. Zhodli sme sa s pani prezidentkou, že by sme cestovali spoločne, a malo by to nielen praktický význam – obe krajiny pomáhajú Ukrajine, ale zároveň by cesta mala veľký symbolický význam.

Zuzana Čaputová: Súhlasím, veľmi rada sa tej cesty zúčastním. Mala som pozvanie ešte koncom minulého roka, ale mali sme ďalšiu fázu vnútropolitickej krízy, a potom prišla táto idea spoločnej cesty. Veľmi rada moju cestu zlúčim s vašou cestou. Bude to veľmi silné a symbolické. Pán prezident Zelenskyj pozvania opätovne zdôrazňoval.

Je pár momentov počas mandátu, ktoré vás poznačia na celý život – a cesta, ktorú som absolvovala v júni minulého roka, je určite jeden z nich. Bez akéhokoľvek sentimentu alebo neprimeranej emocionality, tam ide naozaj o život. Síce to vidíme sprostredkovane cez médiá, ale byť tam a vidieť život tam pod neustálym potenciálnym útokom, to je veľmi silné, niečo, čo sa dotkne každého empatického človeka. A práve preto je dobré a dôležité tam ísť, okrem toho, že je to pre nich symbolické podobne ako pre nás.

Pavel Tomášek: Ruská vojna proti Ukrajine trvá rok, Ukrajincom sa darí odolávať, získavať niektoré okupované územia späť, a to najmä vďaka vojenskej pomoci zo Západu, která je možná vďaka tomu, že sa zatiaľ darí udržať politickú podporu pre túto vec. Vy ste, pán prezident, na bezpečnostnej konferencii v Mníchove hovorili o realistickom prístupe. V rozhovore, ktorý ste poskytli Deníku N, ste doslova povedali: „… V okamihu, keď si Ukrajinci sami, ale skutočne nikto iný za nich, vyhodnotia, že časť územia, ktorú doteraz ešte neoslobodili, by ich stála ďalšie desaťtisíce životov a práve ten kúsok územia im naozaj za také vysoké straty už nestojí, musíme mať ten realistický pohľad.“ Zdôrazňujete, že musí ísť o ukrajinské rozhodnutie, nie je to však tak, že to rozhodnutie fakticky nakoniec urobí Západ, pretože keď prestane Ukrajine dodávať zbrane, ktoré potrebuje, jej boj proti Rusku tak ako tak skončí? 

Petr Pavel: V tom je ten zásadný rozdiel, my sa bavíme v súvislosti s konfliktom napríklad o zásadných princípoch, na ktorých stoja naše spoločnosti. Keby sme začali Ukrajine vnucovať myšlienku, že ústupok Rusku je riešením, tak tie princípy poprieme, to sme si zažili v minulosti.

V prípade mojej krajiny, keď sa pozrieme do histórie, tak by sme tomu mali rozumieť. Keby sme Ukrajine hovorili, že má Rusku postúpiť svoje územie, tak by to bolo rovnaké ako po Mníchovskej dohode. A to my predsa robiť nebudeme. Je v našom záujme podporovať Ukrajinu do okamihu, ako si to sama vyhodnotí, ideálne do vytlačenia ruských síl z jej území a do obnovenia pôvodných hraníc.

Ale strávil som dlhý čas v armáde, nie som idealista a viem, že situácia sa nevyvíja, ako si prajeme. Ja by som im to prial a musíme pre to urobiť všetko, ale rozhodnutie, kedy je dosť, musí byť na nich. Nemôžeme im vnucovať ani že tu je už administratívna hranica, ktorú považujeme za konečnú, ani tým, že im prestaneme dodávať zbrane – to by bola z našej strany v podstate zrada.

Matúš Kostolný: Pani prezidentka, ako to vidíte vy? Je povinnosťou nás, Západu, podporovať Ukrajinu, dokým to ona bude chcieť?

Zuzana Čaputová: Môj názor na pomoc Ukrajine je dlhodobo známy, nepoviem nič nové. Áno, myslím si, že máme pomáhať Ukrajine a máme jej pomáhať aj vojensky. Rozumiem, že pre mnoho ľudí na Slovensku, možno aj v Česku, práve tento aspekt vzbudzuje obavy, či krajiny, ktoré pomáhajú, príliš neriskujú. Zároveň je to pre mňa principiálna otázka. Musím povedať, že som si tiež vnútorne prechádzala procesom, či je to fér, či je to dobrý krok – trvalo to veľmi kratučko, asi sekundu, kým som si zodpovedala, že áno. Vybavila som si to v obraze, keď vidím, ako niekto fyzicky útočí na slabšieho a ja by som tomu slabšiemu len držala palce a verila, že sa to nejako vyrieši a nechám to na nich – pritom vidím, že jeden je agresor a druhý je obeť. Svojou pasivitou by som pomáhala agresorovi. Tam mi moja rovnica vychádza úplne jednoznačne.

Zároveň naša pomoc Ukrajine neznamená pomoc niekomu, kto agresívne dobýja iné územie – Ukrajina sa bráni, bráni bombardované civilné objekty a iné terče. Stačí tam chvíľu byť a vidíte, že to nie sú zblúdilé strely. To sú pre Rusov legitímne terče útokov a ničenia ľudských životov.

To, čo sa tam deje, je naozaj hrôza a je to principiálna vec z hľadiska hodnôt a dodržiavania medzinárodného práva. Naša pomoc je aj pomoc stabilite a mieru v tejto časti sveta, pretože tá vojna sa drží na východnej hranici a aj vďaka našej pomoci Ukrajine sa nepribližuje sem k nám. Je to boj o svetové civilizačné hodnoty; práve kvôli tomu vyše 140 krajín OSN jednoznačne odsúdilo vojnu na Ukrajine a desiatky krajín z celého sveta pomáhajú Ukrajine vojensky. Som veľmi rada, ža sme na tej spravnej strane histórie.

Petr Pavel: Nerád by som zostával pri téme dlho, ale je dobré zopakovať základný argument proti tvrdeniu, ktoré sa často objavuje medzi ľuďmi, ktorí hovoria, že chcú mier. Všetci súdni ľudia chcú mier; ide o to, akým spôsobom je dosiahnutý. Kto si predstavuje, že mier dosiahneme tak, že prestaneme dodávať zbrane a nastane spamätanie sa, a Rusko sa zastaví – je to ilúzia, stačí sa pozrieť do historie, ako Rusko a Rusi vnímajú svet.

V ruskom chápaní niečo ako kompromis neexistuje: buď prehrávam, alebo vyhrávam. To, čo by sme my mohli chápať ako kompromis, by bol len oddychový čas na ďalšiu ruskú expanziu. A to je spôsob, ako väčšina Rusov uvažuje – stačí si vypočuť ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova, komentátora Vladimira Soloviova, často aj Putina alebo Šojgua: hovoria otvorene, že po tom, ako spacifikujú Ukrajinu, bude na rade Moldavsko a ďalšie krajiny.

A Soloviov by najradšej rovno vyhlásil vojnu Poľsku a po ňom celej Európe. To nie je len Putin a Soloviov, ale 70 percent všetkých Rusov. Máme chcieť dosiahnutie mieru. Ale tým, že Ukrajina porazí na svojom území Rusko. A nie tak, že sa Rusko bude cítiť ako víťaz – to sa nám skôr či neskôr vypomstí.

Matúš Kostolný: Pani prezidentka kandidovala pred začiatkom tejto vojny, vy ste však kandidovali už v jej priebehu. Je to stresujúce, keď vidíte prezidenta Zelenského a ako sa v priebehu jednej noci zmenil z prezidenta na vojnového lídra? Vnímate to, že by sa to mohlo stať aj vám?

Petr Pavel: Je to stresujúce. Pozerám sa na to inak, bol som blízko konfliktov, vo vojnách, a sám viem, o čom to je. Na druhej strane, byť v úlohe hlavy štátu, ktorý je napadnutý krajinou, ako je Rusko, krajinou, ktorá má veľkú a dosť silnú armádu…Česká jadrová expertka Dana Drábová vraví, že je pravda, že Rusko má druhú najsilnejšiu armádu – ale na Ukrajine.

Ukrajina na to bola sama, nemala žiadneho spojenca, nemohla sa spoľahnúť na ochranu článku 5 NATO a mohla počítať len s tým, že sa zachováme správne a možno aj pomôžeme. A zo začiatku, keď ruská armáda zaútočila z troch svetových strán obrovskou silou, málo ľudí verilo, že to Ukrajina ustojí, a už vôbec nie, že by bola schopná ustáť to tak dlho.

Nech si o Zelenskom myslíme čokoľvek, tak myslím, že sa zapíše do dejín a bude sa o ňom učiť. Nevzišiel z politického prostredia; krátko po tom, čo sa stal prezidentom, sa dostal do takej situácie a zvláda to skvelo. Jeho video krátko po vypuknutí vojny – „prezident tut, premier minister tut…“ sa dostane do učebníc strategickej komunikácie, dodá to morálku ľuďom a je to neuveriteľné. Prinúti aj tých, ktorí sú v komforte dáždnikov NATO, zahanbia sa, prídu na pomoc. Odvádza úžasnú prácu a niekedy pôsobí naliehavo, ale to sa nám zdá z pohodlia našich izieb… Je to pre mňa malý veľký muž.

Matúš Kostolný: Pani prezidentka? Vy vnímate to, že by sa aj vám mohlo stať to čo Zelenskému?

Zuzana Čaputová: Priznám sa, že takto sa na výkon svojej funkcie nepozerám. Situácia sa vyvíja v čase a mandát je poznačený nielen bezpečnostnou krízou, ale aj covidom a mnohými ďalšími vecami. Pokiaľ ide o samotný konflikt na Ukrajine, je to, samozrejme, nesmierne zaujímavá výzva a obrovská zodpovednosť. Bolo veľmi zaujímavé sledovať už len tie informácie, ktoré som mala vzhľadom na možnosť oboznamovať sa s utajovanými informáciami mesiace pred tým, ako sa ten konflikt blížil – ako to vyzeralo, že to naozaj príde. Putin to, samozrejme, po celý čas dementoval, išlo vraj o cvičenia, až potom napokon o mierovú operáciu, denacifikáciu, teraz už otvorene hovorí o vojne – to prichádzalo naozaj postupne.

Je veľmi zaujímavé sledovať aj pána prezidenta Zelenského. Plne podpisujem, že odvádza skvelú prácu. Nastupovali sme do svojich funkcií plus-mínus v rovnakom mesiaci alebo s rozdielom jedného mesiaca a tak sme sa aj vnímali. Jeho osud a to, čo sa deje na Ukrajine, je diametrálne odlišné.

Keď ste tam, vidíte, že fungujú vlastne v tme, vládne budovy obzvlášť, ale aj nemocnice sú prekryté, aby nebolo vidno, že sa vnútri svieti. Aj cez deň fungujú stále v tmavom prostredí. Odlúčenie od rodiny, obrovská zodpovednosť, ktorú nesie na pleciach, a zvláda to úžasne. V prvých týždňoch sme nevedeli, ako ďaleko Rusi zájdu, čo to bude znamenať. Vedela som jedno: že pokiaľ tomu budem čeliť, že sa tej situácii musím postaviť ako hlava štátu, ako vrchná veliteľka ozbrojených síl, tak sa tomu postavím čelom. Hoci som žena, hoci tú skúsenosť nikto z nás nemá, nemal ju ani pán prezident Zelenskyj. Verím však tomu, že s tímom odborníkov, ktorých na Slovensku máme, by sme sa v tej situácii snažili obstáť čo najlepšie.

Matúš Kostolný: Na Slovensku prieskumy opakovane ukazujú, že na pomery v Európskej únii nezvyčajne veľa ľudí sympatizuje s Vladimirom Putinom a Ruskom. Prečo nám Slovákom nie je jasné, že Putin je zlo, a Čechom áno?

Petr Pavel: Nie tak úplne. Aj my máme pomerne veľkú skupinu ľudí, ktorí sympatizujú s Ruskom; časť z nich ste mohli vidieť na Václavskom námestí. Ľudia tam prídu vybavení českými vlajkami, označujú sa za vlastencov a na čiapku si dajú ruskú trikolóru a vykrikujú, že by k nám mal Putin prísť urobiť poriadok.

Toto je výsledok pomerne dlhodobej informačnej alebo dezinformačnej kampane zo strany Ruska, ktorá je zosilňovaná vlastnými zdrojmi. A dlhodobo tomu nedokážeme čeliť vlastnou informačnou kampaňou, ktorá by bola nenásilná, ale jasne by ukázala, kde je protivník. Potom by možno ľudia nemali ten sentimentálny pocit, že Rusko je jediný záchranca európskych hodnôt, zatiaľ čo väčšina Európy a USA sú na šikmej ploche dekadencie smerom k zániku.

Mali by sme byť sami presvedčivejší, aby sme to vysvetlili. A máme veľký dlh. A tu je asi aj priestor na spoluprácu medzi našimi dvomi krajinami, ako čeliť dezinformáciám a poskytovať informácie, že aj keď to tu nie je ideálne, tak je to mnohonásobne lepšie, než je to teraz v Rusku.

Matúš Kostolný: Pani prezidentka, vy tomu rozumiete, prečo práve na Slovensku je to také? Máte na tie čísla vysvetlenie? Naozaj nie sú porovnateľné ani s Českom. A tým nechcem spochybniť demonštráciu na Václavskom námestí – aj tam prišli tisícky ľudí. Prieskumy však ukazujú, že u nás je výrazne viac ľudí, ktorí dlhodobo hovoria, že majú sympatie k Rusku a k Putinovi. 

Zuzana Čaputová: Máte pravdu, je to tak dokonca dlhodobejšie. Po ruskej agresii na Ukrajine to na začiatku kleslo, našťastie to bol signál pre časť spoločnosti, aby prehodnotila svoj postoj. Nemyslím si, že existuje jedna odpoveď, že to má jeden koreň a jednu príčinu – je to spektrum informácií vo vzdelávaní, napríklad histórii, cez zlyhávajúcu demokratickú politickú reprezentáciu.

Zároveň netreba zabudnúť ani na to, čo hovoria naše informačné služby vo verejných častiach svojich správ: že sme v informačnej vojne, že tá snaha prevalcovať názory a naratívy na Slovensku priamo a veľmi intenzívne pochádza z jedného zdroja – z Ruska. Slovensko je násobne viac objektom takéhoto dezinformovania než napríklad Česko alebo ostatné krajiny. Oni vedia, že tu je časť populácie, ktorá bude počúvať.

Ťažko sa mi tá otázka zodpovedá aj na samitoch a rôznych stretnutiach, keď som spomínala východné krídlo, Poľsko, Pobaltie. Rumuni, ale ani Maďari či Česi nemajú takú odozvu, ako je na Slovensku; možno ešte Bulhari. Je to do istej miery otvorenosť týmto naratívom a potom prísun dezinformácií v obrovskom množstve. Robíme s tým veľmi málo. Toto podľa bezpečnostných služieb je už bezpečnostná hrozba. Povedala som to v príhovore v Európskom parlamente, že demokracia môže zahynúť na naivitu demokratov. Tu nikto nevolá po tom, aby sme obmedzovali slobodu prejavu, niečo, čo je výdobytok novembra 89, ale pokiaľ demokraciu nebudeme chrániť a brániť demokratickými prostriedkami, tak môžeme byť poslednou generáciou, ktorá ju zažije.

Treba to robiť prostriedkami, ktoré využívajú iné západné krajiny – Francúzsko, Nemecko našli na národnej úrovni nástroj, ako vyvodzovať zodpovednosť napríklad pri zneužívaní sociálnych sietí. Treba tlak na majiteľov sociálnych sietí. To, ako funguje práca algoritmov, že podporujú šírenie nenávisti, rôzne anonymne účty… Mám pocit, že sme ako demokratickí lídri tak trochu zaskočení, opatrní v tom, či máme právo urobiť kroky na obranu demokracie. Myslím si, že máme a už dávno sme ich mali urobiť.

Pavel Tomášek: Ako hovoriť s tými ľuďmi z Václaváku?

Petr Pavel: S tými, ktorí boli na demonštrácii, už by nemalo veľmi zmysel hovoriť – tí tam prišli s tým, že nechcú počúvať, chcú búrať, to je iná emócia. Má zmysel hovoriť s tými, ktorí zatiaľ ešte neprišli; tých je oveľa viac a sú to ľudia, ktorí sú napríklad frustrovaní súčasnou politikou vlády, pretože ich neoslovuje, majú pocit, že nerobí, čo by mala. Často to tak nie je, je to však asi otázka komunikácie; vláda v tom má nedostatky, ponúka priestor opozícii, nie príliš dobre zrozumiteľne vysvetľuje svoje kroky, alebo spôsobom, ktorý ľudia nechápu.

Nie je to však len o komunikácii vlády, je to dlhodobé. Začína sa to už v školách, výchovou k hodnotám, ktorú sme tiež dosť podcenili. A pravdivými informáciami nielen o tej druhej strane, ale aj o nás. Keď budeme naše výsledky opisovať len v ružových farbách, tak nám to nikto nebude veriť, je to potom živná pôda pre dezinformácie. Najmä pre informácie, ktoré majú pôvod v Rusku. Týmto im nabíjame, dávame im to na zlatom podnose, nemusia sa potom tak snažiť.

Matúš Kostolný: Slovensko práve rieši, či a ako poslať na Ukrajinu odstavené stíhačky MiG-29. Máme to podľa vás, pán prezident, urobiť?

Petr Pavel: Je pekné radiť niekomu, že má darovať niečo, čo mi nepatrí. Zaznamenal som vôľu Slovenska migy darovať, myslím, že to je obdivuhodný krok, ktorý by Ukrajine určite pomohol. Slovensko má na ceste náhradu, takže by nedošlo k ohrozeniu obranyschopnosti. Výhodou z hľadiska tejto konkrétnej pomoci je, že migy môže Ukrajina začať okamžite používať, sú to stíhačky, na ktoré sa nemusí preškoľovať, prerábať ich, základne a muníciu majú. Pre Ukrajinu by to bola silná a okamžitá pomoc. Rozhodnutie je však v tejto chvíli na slovenskom parlamente.

Matúš Kostolný: Oni by chceli, aby rozhodla pani prezidentka, ale nebudem vás tým trápiť. 

Zuzana Čaputová: Viem iba o jednom, kto by tak chcel.

Slušnosť a útoky v kampani

Matúš Kostolný: Obaja ste zvíťazili s kampaňou, ktorá bola slušná. Nezapájali ste sa do útokov ako vaši súperi. Je to iba špecifikum prezidentskej voľby, alebo môže slušnosť víťaziť aj v parlamentných voľbách? Pani prezidentka?

Zuzana Čaputová: Slušnosť nie je kalkul, snaha o slušnosť je životný postoj. Neviem si predstaviť, že by som sa v parlamentných voľbách správala inak.

Áno, a veľmi si to prajem, lebo keď sledujem súboj na straníckej politickej scéne, tak akoby sme boli v takom vleku nevyhnutnosti likvidovať politického súpera, čo je absolútne popretie zmyslu politiky. Politika má byť verejnou službou, a len čo budem niekoho reputačne likvidovať počas volebnej kampane, tak ako mám s ním potom spolupracovať pri verejnej službe? Toto sa mi zdá veľmi nešťastné, najmä ak sa to deje v demokratickom spektre. Dohadovanie sa o rôzne názory môže prebiehať v omnoho kultitovanejšej podobe, než sme toho svedkami, môže byť zbavené osobných útokov. Ak dovolíme, že sa rozleptá demokratické spektrum, zvíťazí extrém, a to by bola obrovská škoda.

Matúš Kostolný: Nie je to v bežnej politike slabšia sila oproti strachu, hnevu a zlosti, ktorú šíria iní politici?

Petr Pavel: Keď sa pozriete na históriu posledných desiatich rokov, tak v Českej republike sa vo väčšine volieb zdalo, že hrubosť a drsnosť, prekrúcanie faktov boli atraktívnejšie než slušnosť, ktorá bola interpretovaná ako slabosť.

Potešilo ma, že v posledných parlamentných voľbách zvíťazila slušnosť. Petr Fiala sa nedá označiť za politika, ktorý by sa vyžíval v hrubostiach, a dúfam, že ten trend bude pokračovať. Ľudia sú už prejedení sledovania neustálych hádok, lží a poloprávd. Uvedomili si, že je lepšie počúvať argumenty prednesené s rozvahou, než sa dívať na skupinku politikov, z ktorých má jeden väčšie ego než druhý. Neviem, či to bude pokračovať, ale je dobré, keď k takej sekvencii dôjde.

Musím povedať, že komunikácia s vládou je oveľa ľahšia než predtým, keď sa prezident s vládou neustále o niečo dohadovali. Dnes je to transparentná komunikácia. Nebude asi vždy jednotná – vopred som avizoval, že nie som vládnym kandidátom, a nezhodneme sa vždy a na všetkom, ale keď sa nezhodneme, povieme si to slušne a navonok to bude prezentované argumentmi, nie podrazom.

Pavel Tomášek: Pani prezidentka, pustím sa teraz možno na trochu tenký ľad, ale hrá v útokoch na vás rolu aj to, že ste žena? Myslíte si, že pán prezident Pavel to bude mať ľahšie už len preto, že je muž a generál? 

Zuzana Čaputová: Nerada by som sa vyjadrovala k tomu, či to bude mať jednoduchšie, pretože kontext danej krajiny môže byť pestrejší z iného hľadiska.

Pokiaľ ide o otázku, či si myslím, že časť útokov súvisí s tým, že som žena, myslím si, že áno, a to som možno aj posledná, ktorá si to uvedomila. Tomuto aspektu som totiž nepripisovala dôležitú úlohu. Množstvo drobnohľadu na ženu v takejto funkcii, ale zároveň aj množstvo útokov, ktoré sú podprahové a súvisia s tým, že som žena – tak na to psychológovia alebo sociológovia dávajú úplne jednoznačné odpovede. Som prvolezec v tomto území, niekto mi nedávno povedal, že po 240 rokoch v tomto teritóriu po Márii Terézii. Chcem tým povedať, že si veľmi želám, aby to všetky ženy v politike mali po mne ľahšie.

Matúš Kostolný: Sledoval som české prezidentské voľby a zaujalo ma, keď českí komentátori opakovali, že to bola najdrsnejšia kampaň v histórii. Krútil som hlavou, lebo u nás je aj v bežný nudný deň v politike podstatne viac agresivity, vulgárnosti a klamstiev. Pani prezidentka, aj vám sa zdala česká prezidentská kampaň drsná?

Zuzana Čaputová: Na české pomery áno.

Pavel Tomášek: Pán prezident, máme v Česku pomerne špecifickú situáciu, keď všetky štandardné politické strany zastúpené v poslaneckej snemovni sú zároveň vládnymi stranami. V opozícii sú len dve hnutia fungujúce viac či menej na vodcovskom princípe. Za aké nebezpečné to považujete a neobávate sa toho, že by v Česku v ďalších voľbách mohli uspieť politici, ako je napríklad Robert Fico, ktorý útočí na najnižšie pudy?

Petr Pavel: Nie tak úplne; tá situácia je špecifická a myslím, že Robert Fico je jediný svojho druhu – aspoň dúfam. Ale aj my nakoniec máme dve strany, ktoré môžu výrazne zosilnieť, zvlášť po tom, čo sa deje teraz, keď sú ľudia nespokojní z toho, že klesá ich životná úroveň, že platia viac za energie, majú menej peňazí na potraviny a voľný čas, sú frustrovaní, že im vláda nerozumie alebo robí kroky, které vyhovujú jej, ale nie občanom. A to môže viesť k tomu, že ANO vo voľbách uspeje a že sa SPD posilní. Ale to ešte nemusí znamenať, že budú mať potenciál na zostavenie vlády. Zatiaľ sú skôr súperi než spojenci.

Do volieb však máme ešte dosť času, aby táto vláda ukázala, že si zaslúži aj v ďalšom volebnom období priazeň voličov. A voliči pochopia, že populizmus dokáže oveľa viac sľúbiť, než dať.

Matúš Kostolný: Na Slovensku to vyzerá tak, že blížiace sa parlamentné voľby budú opäť raz rozhodujúce, či tu budú vládnuť demokratické sily alebo extrémisti. Pani prezidentka, vnímate to tak aj vy?

Zuzana Čaputová: Vnímam to tak, paradoxne som to aj dnes na tlačovej konferencii hovorila, že posledné roky každé voľby hodnotíme ako tie kľúčové, ktoré rozhodnú o budúcnosti Slovenska. Sme mladá demokracia, je to prirodzené a je to asi aj tomu primerané. Budujeme si nejaké štandardy, demokratickú tradíciu a inštitúcie s nejakou kultúrou a pamäťou. Budujeme si politickú kultúru; niekedy to vyzerá, že skôr nekultúru. Takú mieru nekvality politického diskurzu, verejných útokov, nielen na politických oponentov, ale aj na novinárov, menšiny, zhrubnutie slovníka, čo občas prerastie aj do fyzickej roviny útokov – to si v moderných dejinách Slovenska nepamätám. Toto je to alarmujúce a vážne. Za účasti silného vplyvu informačného tlaku z inej krajiny to vnímam ako rizikové.

Práve to štiepenie demokratických síl, ktoré, dúfajme, bude skôr viesť k synergii, aspoň k deklarovanej spolupráci, je jediné, čo môže pomôcť tejto krajine zostať pri prozápadnej orientácii, v tom dobrom klube. Sme rešpektovaná krajina, pohľad zvonku na Slovensko je chválabohu priaznivejší než tá každodennosť, ktorú si tu v politickej sfére žijeme. Ako sa hovorí, zlu stačí na to, aby vyhralo, iba to, aby rozhádalo dobro. Môžeme byť konzervatívci, liberáli, môžeme mať rôzne názory, ale pokiaľ chceme a rešpektujeme demokratické hodnoty, tak nech nás spája toto – a to vôbec nie je málo. Na tomto sa spojme, na tomto sa zhodnime a takto si vyberme budúcnosť Slovenska.

Matúš Kostolný: Zo Slovenska to vyzerá, že v Česku to tak nie je a voľby nie sú vlastne osudové. Či vyhrajú tí, alebo tí, základné hodnoty sa výrazne nemenia. Je to tak, pán prezident?

Petr Pavel: Myslím, že situácia nie je taká vyhranená, pretože máme v parlamente len jednu stranu, ktorá zastáva – ale nie vždy – extrémne názory.

Hnutie ANO je hnutím, ktoré sa samo definuje ako všeobjímajúce, tak nie je takým nebezpečenstvom z tohto pohľadu. Je vedené populizmom, ale nie je snáď zásadnou hrozbou.

Populizmus považujem za nebezpečenstvo pre demokraciu, ale nie je to hnutie, ktoré by sa usilovalo o vystúpenie z NATO alebo nás tlačilo na Východ; v tom je to asi menej nebezpečné. Ale populizmus, ktorý obe tie strany používajú ako nástroj, nebezpečným pre demokraciu je.

Pavel Tomášek: Pani prezidentka, ste v úrade už štyri roky. Je niečo, čo vás prekvapilo tak, že ste na to upozornili aj pána prezidenta, aby si dával pozor a bol na to pripravený? 

Zuzana Čaputová: K ničomu takému neprišlo, že by som pánovi prezidentovi chcela hodiť záchranné lano. Keď som pred takmer 4 rokmi nastupovala do funkcie, boli moje predstavy, prirodzene, iné, než priniesla realita. Bola som plná plánov v rôznych oblastiach – v oblasti klimatických zmien, sociálnej nerovnosti, ale aj právneho štátu a potom prišla kríza za krízou, do istej miery diktovali témy a museli sme na to reagovať všetci.

Nesmieme sa vzdať plánov. Zároveň musíme manažovať očakávania; to sa mi zdá byť dôležité, pretože začínali sme témou právomocí silnej legitimity, keďže je to priama voľba hlavy štátu – a keď sú krízy, vy nemôžete urobiť aktívny krok. Dokonca aj teraz, keď máme odvolanú a delegitimizovanú vládu a ja jej dávam súhlasy, to neznamená, že môžem urobiť krok dopredu. Môžem zabrzdiť niektoré veci, ktoré by boli pre Slovensko nevhodné. Takže dôležité je manažovanie očakávaní.

Matúš Kostolný: Na záver sa vráťme znovu úplne na začiatok. Pán prezident, viete si predstaviť, že o rok by ste hneď v deň volieb vyrazili z Prahy a prišli pogratulovať pani prezidentke k znovuzvoleniu?

Petr Pavel: Pokiaľ sa tak rozhodne, tak aj v Bratislave je mnoho zaujímavých vecí, na ktoré by som sa prípadne rád prišiel pozrieť.