Sladké mámení

Pred pár rokmi mi volal jeden známy. Ponúkal mi moderovačku. Moderovačky mám rada, to ma baví. Potešila som sa, že si na mňa spomenul. Nechcem byť nevďačná, ale… ponúkol mi moderovačku smeráckeho MDŽ.

Začala som sa smiať. To sa mi občas stáva, že sa smejem, keď mám šok. Dnes mi je z toho do plaču. Nenechala som ho dopovedať a slušne som poďakovala, že na tento typ podujatia zaiste nie som vhodná.

„A to ťa ani nezaujíma výška honoráru?“ ozval sa známy.

„Nie.“

Vskutku sladké mámení. Isto to bolo v keši.

Už ma nikam nezavolal. Škoda, že som sa neopýtala na ten honorár. Možno by som predsa len išla. Je možné, že by prekonal všetky tie honoráre, keď som čítala svoje prejavy na protestoch Za slušné Slovensko, za Ukrajinu či na podporu LGBTI+ komunity. Tie platí Soros a viete, ako je to dnes, už dávno neplatia tak pravidelne ako kedysi. (Čitateľov a čitateľky bez čítania s porozumením a so srdiečkom na dlani upozorňujem, že tento odsek nie je myslený vážne.)

Predstavujem si, ako stojím na pódiu smeráckeho MDŽ a počujem hlas pána predsedu: „Dievčatá, bozkávam.“ Tak vraj vítal na tohtoročných oslavách žien svoje súdružky… pardon, fanúšičky. To áno, bozkávačky. Neviem, či aj táto strana bozkáva všade, ale je jasné, že chce ženám dopriať hýčkanie a opateru. Hlavne pred 30. septembrom. Počastovala by som publikum nejakými sexistickými narážkami, ono by sa smialo, potom by som pani Helene chlipne zalichotila, že vôbec nestarne, a nezabudla by som