Keď sa vinník hrá na obeť

Autor je americký historik

Dámy a páni, prichádzam pred vás ako historik venujúci sa jednému regiónu, ako historik východnej Európy a konkrétne ako historik masového zabíjania a politických zverstiev. Som rád, že ste ma požiadali, aby som vás informoval o tom, ako ruskí štátni aktéri používajú termín „rusofóbia“. Verím, že takáto diskusia môže niečo objasniť o charaktere ruskej útočnej vojny na Ukrajine a nezákonnej okupácii ukrajinského územia Ruskom. Budem hovoriť stručne a obmedzím sa na dva body.

Moja prvá poznámka je, že ubližovanie Rusom a ubližovanie ruskej kultúre je predovšetkým výsledkom politiky Ruskej federácie. Ak nás znepokojujú škody, ktoré utrpeli Rusi a ruská kultúra, potom by sme sa mali zaujímať o politiku ruského štátu.

Mojou druhou poznámkou bude, že výraz „rusofóbia“, o ktorom dnes diskutujeme, bol počas tejto vojny zneužitý ako súčasť imperiálnej propagandy, v ktorej agresor tvrdí, že je obeťou. Minulý rok poslúžil ako ospravedlnenie ruských vojnových zločinov na Ukrajine.

Dovoľte mi začať od prvého bodu. Predpokladom toho, že hovoríme o „rusofóbii“, je, že sa obávame poškodenia Rusov. To je predpoklad, s ktorým určite súhlasím. Mám obavy o Rusov. Mám obavy o ruskú kultúru. Pripomeňme si teda minuloročné činy, ktoré spôsobili Rusom a ruskej kultúre najväčšie škody. Stručne ich vymenujem desať.

1. Nútenie najkreatívnejších a najproduktívnejších Rusov emigrovať. Ruská invázia na Ukrajinu spôsobila, že asi 750-tisíc Rusov vrátane niektorých najkreatívnejších a najproduktívnejších ľudí opustilo svoju krajinu. Je to nenapraviteľná škoda pre ruskú kultúru a je to výsledok ruskej politiky.

2. Zničenie nezávislej ruskej žurnalistiky, aby Rusi nemohli poznať svet okolo seba. Aj toto je ruská politika a spôsobuje nenapraviteľné škody ruskej kultúre.

3. Všeobecná cenzúra a potláčanie slobody prejavu v Rusku. Na Ukrajine môžete povedať, čo sa vám páči, v ruštine alebo ukrajinčine. V Rusku nemôžete.

Ak sa v Rusku postavíte na ulicu s nápisom „nie vojne“, budete zatknutý a veľmi pravdepodobne uväznený. Ak stojíte na Ukrajine s tabuľou „nie vojne“, bez ohľadu na to, v akom jazyku je, nič sa vám nestane. Rusko je krajinou jedného veľkého jazyka, kde sa dá povedať len málo. Ukrajina je krajinou dvoch jazykov, kde si môžete povedať, čo chcete.

Keď som navštívil Ukrajinu, ľudia mi hovorili o ruských vojnových zločinoch v oboch jazykoch – po ukrajinsky alebo – ak jej dávajú prednosť – aj v ruštine.

4. Útok na ruskú kultúru prostredníctvom cenzúry učebníc, oslabenia ruských kultúrnych inštitúcií a ničenia múzeí a mimovládnych organizácií venujúcich sa ruskej histórii. Všetky tieto veci sú ruskou politikou.

5. Prevrátenie spomienky na veľkú vlasteneckú vojnu bojom v agresívnej vojne v rokoch 2014 a 2022, čím sa všetky budúce generácie Rusov zbavia tohto dedičstva. To je ruská politika, ktorá ruskej kultúre veľmi uškodila.

6. Znižovanie úrovne ruskej kultúry na celom svete a koniec toho, čo sa kedysi nazývalo „russkij mir“, teda ruský svet v zahraničí. Kedysi bolo na Ukrajine veľa ľudí, ktorí cítili priateľstvo k Rusku a ruskej kultúre. To ukončili dve ruské invázie, ktoré boli výsledkom ruskej štátnej politiky.

7. Hromadné zabíjanie po rusky hovoriacich ľudí na Ukrajine. Ruská agresívna vojna na Ukrajine zabila viac ľudí hovoriacich po rusky ako ktorákoľvek iná udalosť.

8. Ruská invázia na Ukrajinu viedla k masovej smrti ruských občanov bojujúcich ako v ruskej útočnej vojne. Asi 200-tisíc Rusov je mŕtvych alebo zmrzačených. Toto je, samozrejme, ruská politika. Politikou Ruska je posielať mladých Rusov zomrieť na Ukrajinu.

9. Vojnové zločiny, trauma a vina. Táto vojna znamená, že generácia mladých Rusov, ktorí prežijú, bude zapletená do vojnových zločinov a bude žiť celý život s traumou a vinou. To je veľká škoda pre ruskú kultúru.

Všetky tieto škody na Rusoch a ruskej kultúre spôsobila samotná ruská vláda, väčšinou v priebehu minulého roka. Takže ak by sme sa úprimne zaujímali o ubližovanie Rusom, toto sú niektoré z vecí, o ktorých by sme mali premýšľať. Ale možno najhoršou ruskou politikou vo vzťahu k Rusom je tá posledná.

10. Trvalé školenie alebo vzdelávanie Rusov, ktorého cieľom je, aby verili, že genocída je normálna. Vidíme to na opakovaných tvrdeniach prezidenta Ruska, že Ukrajina neexistuje. Vidíme to na genocídnych fantáziách v ruských štátnych médiách. Vidíme to celý rok v štátnej televízii, ktorá každý deň oslovuje milióny či desiatky miliónov ruských občanov. Vidíme to, keď ruská štátna televízia prezentuje Ukrajincov ako prasatá. Vidíme to, keď ruská štátna televízia prezentuje Ukrajincov ako parazitov. Vidíme to, keď ruská štátna televízia prezentuje Ukrajincov ako červy. Vidíme to, keď ruská štátna televízia prezentuje Ukrajincov ako satanistov alebo ako zlých duchov. Vidíme to, keď ruská štátna televízia vyhlasuje, že ukrajinské deti treba utopiť. Vidíme to, keď ruská štátna televízia vyhlasuje, že ukrajinské domy treba spáliť aj s ľuďmi vo vnútri. Vidíme to, keď sa v ruskej štátnej televízii zjavia ľudia, ktorí povedia: „Vôbec by nemali existovať. Mali by sme ich popraviť zastrelením.“ Vidíme to, keď sa niekto objaví v ruskej štátnej televízii a povie „zabijeme milión, zabijeme päť miliónov, môžeme vás všetkých vyhladiť“, čím myslím všetkých Ukrajincov.

Ak by nás úprimne znepokojovalo ubližovanie Rusom, zaujímalo by nás, čo im robí ruská politika. Tvrdenie, že Ukrajinci sú „rusofóbi“, je ďalším prvkom ruských nenávistných prejavov v ruskej štátnej televízii. V ruských médiách sa takéto tvrdenia o Ukrajincoch miešajú s tvrdením, že Ukrajinci sú rusofóbi. Takže napríklad vo vyhlásení v ruskej štátnej televízii, v rámci ktorého jeho autor navrhol vyhladenie Ukrajincov, dôvodil tým, že je to preto, že prejavujú „rusofóbiu“.

Tvrdenie, že Ukrajincov treba zabíjať, pretože majú duševnú chorobu známu ako „rusofóbia“, je pre Rusov zlé, pretože ich vychováva ku genocíde. Ale, samozrejme, pre Ukrajincov je takéto tvrdenie oveľa horšie.

To ma privádza k druhému bodu. Pojem „rusofóbia“ je rétorická stratégia, ktorú poznáme z dejín imperializmu.

Keď impérium zaútočí, tvrdí, že je obeťou. Rétoriku, že Ukrajinci sú akýmisi „rusofóbmi“, využíva ruský štát na ospravedlnenie útočnej vojny. Jazyk je veľmi dôležitý. Najdôležitejšie je však prostredie, v ktorom sa používa. A tým prostredím je samotná ruská invázia na Ukrajinu, zničenie celých ukrajinských miest, poprava miestnych lídrov, nútená deportácia ukrajinských detí, vysídlenie takmer polovice ukrajinského obyvateľstva, zničenie stoviek nemocníc a tisíc škôl, zámerné prerušovanie dodávok vody a tepla počas zimy. Toto je nastavenie, toto sa v skutočnosti deje.

Pojem „rusofóbia“ sa v tomto prostredí používa na presadzovanie tvrdenia, že obeťou je imperiálna moc, aj keď imperiálna mocnosť, Rusko, vedie vojnu a pácha zverstvá. Toto je historicky typické správanie. Imperiálna moc dehumanizuje skutočnú obeť a tvrdí, že je sama obeťou. Keď sa obeť (v tomto prípade Ukrajina) bráni tomu, aby bola napadnutá, vraždená a kolonizovaná, impérium hovorí, že chcieť zostať nažive je nerozumné, je to choroba, je to „fóbia“.

Tvrdenie, že obete sú iracionálne, že sú „fobici“, že majú „fóbiu“, má odvrátiť pozornosť od skutočného prežívania obetí v reálnom svete, od skúsenosti s agresiou, vojnou a so zverstvom. Pojem „rusofóbia“ je imperiálna stratégia navrhnutá tak, aby zmenila tému zo skutočnej agresívnej vojny na pocity agresorov, čím sa potlačí existencia a skúsenosti ľudí, ktorí sú najviac poškodení. Imperialista hovorí: „My sme tu jediní ľudia. My sme skutočné obete. A naše zranené pocity sa počítajú viac ako životy iných ľudí.“

Ruské vojnové zločiny na Ukrajine môžu byť a budú hodnotené podľa ukrajinského práva, pretože sa odohrali na ukrajinskom území, i podľa medzinárodného práva. Aj voľným okom môžeme vidieť, že tam prebieha agresívna vojna, zločiny proti ľudskosti a genocída.

Aplikácia slova „rusofóbia“ v tomto prostredí, tvrdenie, že Ukrajinci sú skôr duševne chorí, než že zažívajú zverstvo, je koloniálnou rétorikou. Slúži ako súčasť rozsiahlejšej praxe nenávistných prejavov. Preto je toto zasadnutie dôležité: pomáha nám vidieť genocídne nenávistné prejavy Ruska. Myšlienka, že Ukrajinci majú chorobu zvanú „rusofóbia“, sa používa ako argument na ich zničenie spolu s argumentmi, že sú háveď, paraziti, satanisti a podobne.

Tvrdenie, že ste obeťou, aj keď ste v skutočnosti agresor, nie je obranou. Je vlastne súčasťou zločinu. Nenávistné prejavy namierené proti Ukrajincom nie sú súčasťou obrany Ruskej federácie ani jej občanov. Sú súčasťou zločinov, ktoré páchajú ruskí občania na ukrajinskom území. V tomto zmysle ruský štát zvolaním tohto zasadnutia našiel nový spôsob, ako sa priznať k vojnovým zločinom. Ďakujem za vašu pozornosť.

(Po tomto vystúpení som prehovoril druhýkrát. Šlo o odpoveď na otázku ruského zástupcu na zdroje, z ktorých som čerpal.)

Ďakujem, pán predseda. Je mi potešením byť s vami a medzi diplomatmi. Ruský zástupca uznal za vhodné opýtať sa ma na zdroje a ja mu veľmi rád vyhoviem.

Ak nás zaujímajú zdroje vyjadrení vysokých predstaviteľov Ruskej federácie, odkazujem ruského predstaviteľa na stránku prezidenta Ruskej federácie. Nájde tam prejavy prezidenta Ruskej federácie, ktoré popierajú existenciu Ukrajiny na základe toho, že Ukrajinu vymysleli nacisti, popierajú, že Ukrajina existuje, na základe toho, že ju vymysleli komunisti, popierajú, že Ukrajina existuje, na základe toho, že sa pred tisíc rokmi nechal jeden Viking pokrstiť. Nekomentujem tu historickú platnosť ani logiku týchto argumentov. Len poukazujem na to, že ide o vec, ktorá je verejne zaznamenaná, že ide o vyjadrenia prezidenta Ruskej federácie. Ale podobne aj Dmitrij Medvedev, člen ruskej bezpečnostnej rady, na svojom telegramovom kanáli opakovane prezentuje ten typ genocídneho jazyka, o ktorom sa dnes diskutovalo.

Čo sa týka zdrojov k tvrdeniam z ruskej štátnej televízie, je to veľmi jednoduché: citoval som ruskú štátnu televíziu. Ruská štátna televízia je orgánom ruského štátu. Ako povedal sám prezident Ruskej federácie, ruská štátna televízia zastupuje ruské národné záujmy. Vyhlásenia v ruskej štátnej televízii a iných štátnych médiách sú preto významné nielen ako vyjadrenie ruskej politiky, ale aj ako znamenie genocídnej motivácie pre ruské obyvateľstvo. Je to pravda do takej miery, že samotní moderátori ruskej televízie sa nahlas obávajú možnosti, že by mohli byť stíhaní za vojnové zločiny. Preto odkazujem zástupcu Ruskej federácie na videoarchív ruských štátnych televíznych kanálov. Pre tých z vás, ktorí nevedia po rusky, odkazujem na vynikajúcu prácu Julie Davisovej. Julia Davisová zhromaždila archív relevantných ruských videomateriálov.

Čo sa týka zdrojov týkajúcich sa skutočných ruských zverstiev na Ukrajine, tieto sú dobre známe a sú bohato zdokumentované. Najjednoduchšia vec, ktorú by mohol ruský štát urobiť, by bolo umožniť ruským novinárom slobodne šíriť správy z Ukrajiny. Pre všetkých ostatných by bolo najjednoduchšie navštíviť Ukrajinu, krajinu, ktorá má demokraticky zvoleného dvojjazyčného prezidenta, ktorý zastupuje národnostnú menšinu, a opýtať sa obyvateľov Ukrajiny na vojnu v ukrajinskom alebo ruskom jazyku. Ukrajinci vám vedia odpovedať v oboch.

Reprezentant Ruskej federácie uznal za vhodné zaútočiť na moju kvalifikáciu. Toto pokarhanie od ruského štátu beriem ako ocenenie, na ktoré som hrdý, keďže ide o veľmi malý prvok väčšieho útoku na ruskú históriu a kultúru. Vo svojej práci som sa okrem iného venoval zaznamenávaniu masových vrážd Rusov, a to aj pri obliehaní Leningradu. Počas svojej kariéry som bol hrdý na to, že som sa mohol učiť od historikov z Ukrajiny, Poľska a Európy všeobecne a taktiež od ruských historikov. Je poľutovaniahodné, že poprední ruskí historici a iní vedci nemôžu slobodne praktizovať svoje vlastné disciplíny vo svojej vlastnej krajine. Je nešťastné, že organizácie ako Memorial, ktoré vykonali hrdinskú prácu v dokumentovaní ruskej histórie, sú teraz v Rusku kriminalizované.

Nešťastné je aj to, že zákony o pamäti v Rusku bránia otvorenej diskusii o ruskej histórii. Je poľutovaniahodné, že slovo Ukrajina bolo v ruských učebniciach zakázané. Ako historik Ruska sa teším na deň, keď sa bude môcť o fascinujúcej histórii Ruska v Rusku slobodne diskutovať.

Keď už hovoríme o histórii, ruský zástupca poprel, že by niečo také ako dejiny Ukrajiny vôbec existovalo. Odkázal by som ruského zástupcu na vynikajúce výskumy historikov, ktorí vedia po ukrajinsky aj po rusky, ako je nedávna práca môjho kolegu Serhiia Plokhého z Harvardu. Vo všeobecnosti by som ľudí odkázal na moje verejne dostupné prednášky o ukrajinskej histórii na Yale, v ktorých, dúfam, podávam význam ukrajinskej histórie výrečnejšie ako tu.

Zásadným spôsobom by som chcel poďakovať ruskému zástupcovi za to, že mi pomohol lepšie vyjadriť to, čo som sa snažil povedať vo svojom úvodnom vystúpení. To, čo som sa snažil povedať, je, že nie je úlohou predstaviteľa väčšej krajiny povedať, že menšia krajina nemá žiadnu históriu. Ruský zástupca nám práve povedal, že kedykoľvek Ukrajinci v minulosti alebo v súčasnosti tvrdia, že existujú ako spoločnosť, ide o „ideológiu“ alebo „rusofóbiu“. Ruský zástupca nám pomohol príkladom správania, ktoré som sa snažil opísať. Ako som sa snažil povedať, zavrhovať históriu niekoho iného alebo ju nazývať chorobou je koloniálny postoj s genocídnymi dôsledkami. Impérium nemá právo povedať, že susedná krajina nemá históriu. Tvrdenie, že krajina nemá minulosť, je genocídny nenávistný prejav. Toto zasadnutie bolo užitočné, pretože nám pomohlo ukázať spojenie medzi ruskými slovami a skutkami. Ďakujem vám za pozornosť.

Článok zo stránky substack.com uverejňujeme s autorovým súhlasom

Text odznel 14. marca na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN, zvolanom Ruskou federáciou s cieľom diskutovať o „rusofóbii“.