Gubernátor Kim o tom, ako ubránili Mykolajiv: Rusi mali mapy zo 70. rokov, neboli na nich ani kanály

Hviezdou sociálnych sietí sa gubernátor Mykolajivskej oblasti Vitalij Kim stal hneď na začiatku vojny. Zapamätateľná vizáž a ešte výraznejší prejav vrátane zmyslu pre čierny humor mu zaručili pozíciu najznámejšieho ukrajinského oblastného lídra. Nasadil život, aby zachránil mesto. A podarilo sa mu to. Zázrakom.

Nerád chodí neskoro a aj na náš rozhovor sa dostavil na minútu presne. Raz mu však meškanie zachránilo život.

V rozhovore sme sa ho pýtali, ako sa stalo, že prežil útok na svoje pracovisko; v čom je tajomstvo Mykolajiva vo vojne s Ruskom a kto je kolaborant a čo mu za to hrozí.

Nielen Rusi, ale aj novinári sa vás snažia dlho „uloviť“. Ako ste na tom od začiatku vojny s časom?

Nikdy to nebolo horšie. Ale snažím sa byť dochvíľny.

Raz ste neboli a vďaka tomu teraz s vami môžeme hovoriť, aj keď nie vo vašej kancelárii. Opravíte budovu, kde do raketového útoku sídlil váš úrad?

Nie, tá sa opraviť nedá. Zvyšky strhneme. Nie je iná možnosť, povedali experti. Novú budovu na tom mieste stavať nechceme. Bude tam pamätník.

Kde ste boli vo chvíli, keď raketa zasiahla vaše pracovisko?

Išiel som do práce. Rusi vedeli, že každé ráno o ôsmej máme poradu, na ktorej som aj ja. No v ten deň som sa výnimočne oneskoril.

Okrem porady som mal v kancelárii schôdzku, tú som o pol hodiny odložil. Už sa však nekonala vôbec. Kým som došiel do práce, udreli.

Precestovali sme celú oblasť medzi Mykolajivom a Chersonom. Obe mestá sú od seba vzdialené iba 60 kilometrov. V mnohom sú si podobné – ležia v ústiach riek, ktoré sa vlievajú do Čierneho mora, hovorilo sa v nich vždy bežne po rusky, sú približne rovnako veľké, obe sú centrami svojich oblastí, Mykolajivskej a Chersonskej. Napriek tomu váš Mykolajiv zastavil ruské tanky pred bránami mesta, ale do Chersonu sa dostali bez väčších bojov. Prezradíte nám, ako ste sa dokázali ubrániť?

Nechcem hovoriť o Chersone. Vysvetlím vám, čo sme urobili my v Mykolajivskej oblasti.

Chybu urobili sami Rusi. Mysleli si, že u nás ich ľudia s radosťou očakávali. Ruských vojakov ich velitelia skutočne presviedčali, že idú Ukrajinu oslobodzovať a že hlavne na východe a tu u nás na juhu ich budú vítať s kvetmi. A keď nie vítať, aspoň sa proti nim nikto nepostaví. Odpor nikto nečakal.

Lenže tu v Mykolajivskej oblasti v prvé dni invázie vzal do ruky zbraň každý, ku komu sa dostala a kto ju udržal. Každý robil, čo vedel, na čo stačil. Bolo to veľké množstvo ľudí, ktorí sa do obrany svojich obcí zapojili.

To mal každý zbraň? A každý z nej u vás vie strieľať?

Nie, ale každý robil to, čo bolo treba a na čo mu stačili um aj sily. Aj keby mal trebárs sypať klince pod kolesá ruských áut, naťahovať železných ježkov cez cesty alebo premazávať farbou cedule s názvami obcí a smerové značky.

Niekto dokázal aj nastražiť míny, hoci to predtým nikdy nerobil.

Ľudia sa osvedčili aj ako rozviedčici-amatéri. Informovali delostrelectvo o pozíciách a o postupe Rusov. Kto zohnal zbraň, strieľal.

Takú veľkú vojenskú akciu, do ktorej sa zapojili tisíce ľudí a postupne aj ukrajinská armáda, musel predsa niekto organizovať, plánovať, logisticky zaisťovať… Kto velil?

Ja a Marčenko (generála Dmytra Marčenka nazývaného Marcello poverilo velenie ukrajinských ozbrojených síl 25. februára 2022, deň po začatí invázie, obranou Mykolajiva – pozn. red.).

Predpokladám, že vy ste riadili to, čo by sme mohli nazvať ľudovým odporom.

Áno. Veľmi zjednodušene povedané, naša úloha bola udržať sa zubami-nechtami, kým dorazí naša armáda.

Rusi sa k nám blížili z troch smerov: od ústia rieky cez Čornobajivku a Olexandrivku po ceste na Okťabrskij. Postupovali aj z druhého smeru, od Snihurivky. A tretí smer bol zhora: Od Baštanky na Voznesensk.

Mali Rusi presný plán?

Najskôr mali úlohu prekonať rieku Južný Buk za Voznesenskom. A zabrať územie medzi Pryviľným a Novou Odesou. Narazili však na odpor pri každom pohybe dopredu.

Navyše mali staré mapy zo 70. rokov a v nich nebol náš zavlažovací systém, ktorý vznikol až v 80. rokoch. Takže stále akoby naslepo narážali na naše kanály.

Nevedeli, že budú musieť prekonávať vodné kanály? Ich tajné služby tu pred vojnou nepracovali? Nevyužívajú snímky z družíc?

Niekoľko ich máp sme ukoristili. Naozaj tam kanály nemali zakreslené.

Plán postupu mali vyznačený tak, akoby tam zavlažovací systém nebol. Vojenská technika ho však len tak neprejde. Alebo prejde, ale potrebuje na to čas, musí sa zastaviť… a to už je problém.

V systéme sme najskôr nemali vodu. Ale to prvé, čo sme urobili, bolo, že sme všetky kanály, ktoré sú hlboké tak dva metre a široké od troch do piatich metrov, naplnili vodou a všetky mosty vyhodili do povetria. Teda okrem dvoch. Oni nedokázali prekonať ani vodu, ani tie dva mosty.

Ako sa ich postup spomalil, z každej dediny na nich strieľali ľudia z miestnej územnej obrany, hádzali granáty, jednoducho im škodili, ako mohli. A to Rusov veľmi prekvapilo. Na takú situáciu neboli vôbec pripravení.

Preto v prvej vlne poslali dopredu mladých neskúsených chlapcov a tí, keď na nich dedinčania začali strieľať, vyskakovali z obrnených áut a utekali preč.

Aj Rusi však čoskoro pochopili, že týmto spôsobom sa do Mykolajiva nedostanú…

Pochopili. A začali lepšie chrániť svoje vojenské kolóny. Sprevádzala ich ťažká technika. To nás veľmi naštvalo, ale nezastavilo.

Počas prvých šiestich dní sme dostali od ministerstva obrany dosť zbraní, najmä ručných. A tiež RPG-čka (ručné protitankové granátomety – pozn. red.), míny a ďalšie. Takže sme mali niečo aj na ich obrnencov.

Mali ste však aj ľudí, ktorí vedia z RPG-čka vystreliť a prípadne sa aj trafiť?

Viete, ako to v skutočnosti bolo?

Máme RPG-čka a chlapov. Spýtame sa: „Viete z toho strieľať?“
Oni: „Nie.“
A my: „Tu je poistka, takto zamieriš a takto strieľaš. Chápeš?“
Chlapík: „Chápem.“
My: „Tu to máš a choď.“

Boli však aj ľudia, ktorí už mali nejakú skúsenosť so strelnými zbraňami. Takí sú aj medzi poslancami – sú to napríklad nimrodi, veteráni z afganskej vojny, vyslúžilí policajti.

Navyše sme mali prideleného generála Marčenka, ktorý vysvetľoval, učil, trénoval, ako len mohol. A hlavne strategicky riadil obranu. Vymýšľal, kde ich zastaviť, kde ich, naopak, nechať a nestrácať sily… Na ňom ležala aj ťarcha komunikácie s našou armádou, predovšetkým s delostrelectvom. Musel spracovávať informácie od civilistov o pohybe a dislokácii ruských vojsk a odovzdávať súradnice armádnemu veleniu.

Skrátka, vyzbrojili sme každého, kto chcel, a potom sme dosť veľkú skupinu často nesúrodých ľudí, z ktorých mnohí naozaj strieľať nevedeli, museli koordinovať.

Vy ste vedeli narábať so zbraňou?

Samozrejme. No nešlo len o to, vedieť strieľať. S Marčenkom sme museli vymýšľať, kde čo urobiť. Tak sa nám napríklad podarilo vyhodiť most pri Voznesensku aj s ruskou vojenskou kolónou.

Hneď potom prišla ich 80. brigáda a začala skutočnú vojnu. Kým sa však dostali až k nám, bojaschopných zostala polovica.

Nie že by sme ich my zlikvidovali, skôr korupcia v ruskej armáde. Všetko sa im rozbíjalo, pokazené boli autá aj ťažká technika. Nepojazdné stroje nechávali na mieste a išli po pomoc, ale keď sa vrátili, už tam nič nebolo. My sme si korisť odtiahli a opravili.

O vás sa hovorí, že ste najzradnejším protivníkom Rusov a že máte nevídanú fantáziu, ktorú ste uplatnili pri obrane oblasti.

Nie je také zložité napríklad vyliať všetky zásoby pohonných hmôt, ktoré mali ruskí okupanti. Všetky cisterny s palivom sme im „vysušili“.

A potom sme ešte otvorili hrádzu vodnej nádrže nad Baštankou. Voda sa valila južným smerom a presne tam, kde si chceli postaviť provizórny most, sa hladina zdvihla o 40 centimetrov. Všade bolo blato. Na šírku niekoľkých kilometrov vznikol pre techniku ​​úplne neprejazdný terén, parádne tam uviazli. Veľa ťažkej techniky tam museli nechať.

Nakoniec začala intenzívne pracovať aj naša armáda, delostrelectvo zasahovalo ich veliteľské stanovištia a boli dosť dezorientovaní. Mali pocit, že na nich útočíme zo všetkých strán.

Pravdou je, že sme im nedali ani minútu pokojného spánku. Hneď ako niekde išla ruská kolóna a na pár minút sa zastavila, od našich informátorov sme to okamžite vedeli a udreli.

Oni rýchlo naskákali do áut a išli zase kus cesty, potom zastavili a situácia sa opakovala.

Takže sme ich doslova nútili stále sa pohybovať, až do vyčerpania. S technikou takto ničíte aj morálku protivníka.

Nezdolnosť občanov, kreativita, kooperácia s armádou a odhodlanie sa nevzdať Rusov donútilo, že od 11. do 13. marca veľmi rýchlo nechávali na cestách techniku ​​a pešo ustupovali zo svojich pozícií.

Potom sa však zastavili na pozíciách, z ktorých bol Mykolajiv ľahkým cieľom ich delostrelectva.

Bohužiaľ. My sme vtedy nemali dosť síl ich zablokovať, obkľúčiť a zničiť. Dôsledne sme im však otravovali život. 14. marca sa zastavili na línii medzi Snihurivkou a Olexandrivkou, kde sa udržali ďalších osem mesiacov.

Boli to tvrdé boje, už úplne profesionálne, medzi dvoma armádami. My amatéri sme svoje dielo dokonali.

Stále mi však nie je jasné, prečo sa v Chersone nepodarilo zorganizovať podobný občiansky odpor ako u vás. Áno, Chersončania demonštrovali, statočne šli s holými rukami proti tankom, ale to, čo ste predvádzali v Mykolajivskej oblasti vy, sa v Chersone nekonalo…

Sme síce mestá od seba vzdialené, čo by kameňom dohodil, ale je tu obrovský rozdiel. Cherson mali Rusi nadosah. Je oveľa bližšie Krymu, odkiaľ ruská armáda prišla, a Chersončania nemali ten čas, ktorý sme mali my, o 60 kilometrov ďalej. Prepadli panike a potom už nešlo organizovať to, čo sme skúšali my.

Takže to nie je tým, že by v Chersone ruské tajné služby lepšie pripravili pôdu?

Ruské tajné služby tam usilovne pracovali. Vedeli, že to bude jedno z prvých miest, do ktorého vstúpia. Cherson by som však nejako priamo neobviňoval…

Rusi obsadili Cherson aj vďaka tomu, že našli vo vedení oblasti „spriaznené duše“.

To áno.

Prečo u vás vo vašom tíme ľudia sympatizujúci s Rusmi neboli, kým u susedov áno?

Ako by som vám to… Jednoducho sme to nedopustili.

Pretože ste vo vedení oblasti vy?

Pretože som súčasťou prezidentovho tímu a prezident je taký, aký je. Keď prezident povedal a osobným príkladom ukázal, že nikam neutekáme, ale bojujeme, tak my, členovia jeho širšieho tímu, sme museli urobiť to isté.

Aj v Chersone boli Ukrajine oddaní ľudia, ale nemali tú výhodu, ako my – čas. K nim Rusi prišli hneď, boli prví na rane. My sme dostali šancu sa zorganizovať a pripraviť sa na to, že ich spomalíme, zastavíme.

Predstavovali ste si niekedy, čo by sa vám osobne stalo, keby sa nepodarilo Rusov zastaviť doslova na okraji Mykolajiva?

Bolo by to so mnou veľmi zlé (smeje sa).

Mali ste nejaký plán pre prípad, že by sa predsa len ruské tanky blížili k centru vášho sídelného mesta?

Takýto plán, samozrejme, existoval. Ale viete, športovci hovoria: „Bojový plán funguje len do začiatku boja.“ Boli sme presvedčení, že nesmieme utiecť. Keď utečie náčelník, pre ľudí to je signál konca. V našom prípade by to bol koniec ukrajinskej Mykolajivskej oblasti.

Ako by som mohol riadiť svoj región na diaľku? Online? A občania by tu zostávali, riskovali by svoje životy?

Musel som zostať s ľuďmi, ktorým hovorím, čo treba robiť. To na diaľku naozaj nejde.

Teraz sa už neobávate toho, že by ste sa museli so svojimi ľuďmi evakuovať?

Teraz verím skôr tomu, že sa budú evakuovať oni (Rusi), keď na nich zaútočíme.

Mnoho dedín v Chersonskej a Mykolajivskej oblasti niekoľko mesiacov okupovali Rusi. Nie všetci obyvatelia ich však vnímali ako okupantov. Niektorí s nimi otvorene spolupracovali, iní chceli prežiť, a tak sa len prispôsobili novým „pánom“. Je podľa vás napríklad učiteľka, ktorá učila za ZSSR, potom v nezávislej Ukrajine a nakoniec teraz v ruskej škole organizovanej okupantmi, kolaborantka, ktorá si zaslúži trest a opovrhnutie?

Nedá sa to takto povedať. Každý prípad treba zvlášť vyšetriť. Áno, bude to ťažké, ale nevidím v tom neprekonateľný problém.

Žiadna jednotná norma, podľa ktorej by sme mohli súdiť, že tento človek je kolaborant a tento nie, neexistuje. Bude to piplačka.

Napríklad ten človek nemal čo jesť, a tak aj za okupácie šiel do práce, možno aj pracoval pre okupačnú správu, takých bude veľa.

Narazíme však aj na ľudí, ktorí sa šplhali po kariérnom rebríčku a aktívne s okupantmi spolupracovali, pretože si mysleli, že sú tu navždy.

Aké škody človek svojím konaním spôsobil Ukrajine a nakoľko bol prospešný Rusku, musíme tiež posudzovať. Ale ak sa niekto usmieval, keď sa rozprával s ruským vojakom alebo dosadeným okupačným úradníkom, to nemusí nič znamenať.

Samotný kontakt s Rusmi teda nie je dôvodom na stíhanie človeka?

Nie. Veď ja tiež Rusov neznášam – a rokujem s nimi korektne, keď príde na výmenu zajatcov. Musím s nimi rokovať. To neznamená, že som kolaborant.

Je potrebné postupovať od veľkých zločinov k malým prehreškom. Máme zločin velezrady, ktorý je veľmi ťažkým zločinom, najmä ak viedol k smrti ľudí. Na to sa sústreďme.

Toho sa dopustil napríklad kto?

Napríklad človek, ktorý sedel na našej strane frontu a odovzdával Rusom súradnice objektov, kde sa nachádzali naši vojaci.

Nedopustili sa toho však ľudia, ktorí hovoria, že majú radi Putina. Keď si to vykrikujú doma v kuchyni, nič neorganizujú, nikomu neškodia, nikomu to nevnucujú…

… keď to verejne nešíria?

Ak je to niekoho osobný názor, má naň právo. Nikto ho u nás za to do väzenia nepošle.

Niekoľko takých ľudí poznám aj ja. Sú proruskí, ale dodržiavajú ukrajinské zákony. To je v poriadku. Sme právny štát.

Keď niekto organizoval na okupovaných územiach referendum o pripojení k Rusku, dopustil sa trestného činu?

To je jasná vec. Ale väčšina takýchto ľudí odišla spolu s ruskou armádou. Sú síce stále občanmi Ukrajiny, ale nemáme na nich dosah.

Máte však na dosah na tých, ktorí očakávajú ruské vojská s tým, že so sebou privezú tzv. ruský svet, a zostávajú na východe Ukrajiny aj tu na juhu. Čo s nimi bude po vojne, ak zostanú na vašom území?

To vie len Boh. V tomto smere som bez veľkých emócií. Nezmieta mnou pomstychtivosť, krvilačnosť. Som zástancom dodržiavania zákona v každej aj najvypätejšej situácii.

Viete, teraz ťažko takéto veci predpovedať. Situácia sa bude meniť, aj nálady v spoločnosti, evolúcia prinesie nové pohľady.

Jedno je isté – som presvedčený, že náš štát neplánuje žiadne hony na čarodejnice ani verejné praniere.

Sme demokratický, právny štát. A všetky záležitosti, o ktorých sa zmieňujete, budeme riešiť právnou cestou.

Kedy ste pochopili, že Rusko proti vám vytiahne do skutočnej, totálnej vojny?

Pochopil som to neskôr, než sa vojna začala. Neveril som, že zaútočí, dokonca som sa o tom hádal s priateľmi.

Takže ste neboli pripravený?

Ja som ako pionier: Vždy pripravený.

Čím ste chceli byť ako dieťa?

Športovcom. Aj otec bol veľký športovec a ja som od šiestich rokov športoval. Otec však chápal, že to nie je na celý život – najskôr víťazíš, potom sa staneš trénerom a potom, keď už ti nič nejde, alkoholikom. Poslal ma študovať ekonomiku.

Vaše príspevky na sociálnych sieťach sú povestné humorom, sarkazmom aj veselým výrazom vo vašej tvári. A to aj v najťažších chvíľach. Sledujete tým niečo?

Áno. Keby som sedel so smutnou tvárou a oznamoval denne ľuďom tragické novinky, nijako by som tým našu situáciu nezlepšil.

Mám cieľ a vyberám si nástroje, ktorými tento cieľ dosiahnem. Vedel som, že musím ubrániť Mykolajivskú oblasť, za každú cenu. A že musím ľuďom dodávať istotu a optimizmus. Inak to nezvládneme.

Pomáha EÚ Ukrajine dostatočne?

Vždy je možné robiť viac.

V roku 2020 som bol v Prahe. A mentalite Čechov trochu rozumiem. Mali ste a máte u vás veľa Rusov, ktorí vkladali peniaze do biznisu, do nehnuteľností, žijú u vás, a ruské zdroje tak prenikajú do vášho priestoru. Preto je aj u vás skupina ľudí, ktorí vidia ruskú vojnu proti Ukrajine po svojom.

Myslím, že postoj mnohých Čechov je ovplyvnený aj tým, že vás druhá svetová vojna nezasiahla tak veľmi ako napríklad Poliakov.

Človek, ktorý vidí vojnu v televízii, to nemôže prežiť spolu s nami. A to je vzťah časti českej verejnosti k nám.

My vašu pomoc potrebujeme. Rozdiel medzi nami a tými, ktorí nám pomoc poskytujú, je v tom, že vy ju rátate v dolároch, kým my v ľuďoch, o ktorých denne prichádzame.

Máte predstavu o škodách, ktoré Rusi napáchali v Mykolajivskej oblasti?

Skúšali sme ich počítať, ale je toho toľko, že ich zatiaľ nemáme vyčíslené. Vieme, že sú to stovky miliárd eur. Len ekologické škody presahujú sumu 100 miliárd eur.

Okrem mín je tu veľké znečistenie pôd a vodných zdrojov.

Už teraz sa snažíme obnovovať, čo sa dá. Ľudia si sami opravujú domčeky. Materiál im dávame zadarmo, je oň obrovský záujem. Vidíte! Ľudia veria, že sa Rusi a s nimi vojna už nevrátia. Sú optimisti. Ako ja.