Denník N

Je dôležité pýtať sa aj na hrozné veci, hovorí laureát Ceny Dominika Tatarku Štefan Hríb

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Politikov už do relácie .pod lampou takmer nevolá, pretože dnes je podľa neho v elite skôr podpriemer. Štefan Hríb, držiteľ Ceny Dominika Tatarku za rok 2022, je presvedčený, že dobrý rozhovor sa nerobí tak, že si ho človek naplánuje, ale tak, že respondenta počúva. Tvrdí, že keby sme sa všetci viac počúvali, Slovensko by bolo úplne inou krajinou.

Ako sa cítite ako laureát?

Na udeľovanie Ceny Dominika Tatarku chodím každý rok, a to z dvoch dôvodov. Jeden je, že ľudia, ktorí sa tam stretávajú, ktorí udeľujú i dostávajú túto cenu, sú pre mňa Slovenskom, pre ktoré sa tu oplatí o niečo sa snažiť. Toto spoločenstvo je potvrdením, že toto nie je úplne prázdna a beznádejná krajina. Myslím si, že je dôležité mať takéto body a Cena Dominika Tatarku je takýmto bodom, ktorý určuje vkus a nejakú úroveň. To je pre mňa veľmi dôležité.

Druhý dôvod, prečo tam chodím, je, že ma vždy zaujíma, čo sa na Slovensku v oblasti literatúry, písaného slova deje, čo ľudia, ktorých považujem za autority, ocenia. A vždy som pozitívne prekvapený, aj keď ocenia pre mňa neznámeho človeka či neznámu skupinu ľudí. Je to pre mňa ukazovateľ toho, čo všetko dobré na Slovensku vychádza.

Teraz je to určite iné.

Naozaj mi nikdy nenapadlo, že tam niekedy budem v inej úlohe ako v úlohe diváka. Keď som sa dozvedel, že cenu udeľujú mne… (ticho) Je to taká zvláštna vec, ale od malička som nemal rád, keď ma niekto za to, čo som urobil doma alebo v škole, pochválil. Pripadalo mi to až nepatričné. Z nejakých dôvodov – a samého by ma zaujímalo, z akých – som to nemal rád. Necítim sa v tom dobre, skoro akoby ma to zahanbovalo.

Keďže na udeľovanie ceny chodím každý rok, viem, že je tu kopa zaujímavých ľudí a projektov, ktoré si to ocenenie zaslúžia, preto som sa pýtal, či si to naozaj zaslúžim aj ja. Je to pre mňa pocta, ale stále sa ostýcham.

Prekáža vám samotné ocenenie alebo to, že je to spojené s verejnou udalosťou?

Nepovedal by som, že mi to prekáža. To nie. Získať takéto ocenenie, za ktoré ručí dlhoročná kvalita, je určite pocta. Nehrá v tom rolu ani to, či je to verejné alebo neverejné. Ale poviem to inak.

Pred vyše tridsiatimi rokmi mi Ivan Hoffman, ktorý vtedy robil v Slobodnej Európe a Lidových novinách, povedal, že keď nechcem byť vedcom, mám začať písať. A to rovno do Lidových novín, ktoré boli najväčšími novinami v Československu, a do Slobodnej Európy, čo bola legendárna rozhlasová stanica. Povedal som, že rád, ale stále som myslel na to, že je to iná úroveň, že je to až niečo nepatričné. A toto sa mi opakuje. Keď sa stal Rišo Rybníček riaditeľom televízie, hovoril som mu, aby urobili nejakú diskusiu, aby urobili niečo ako v Českej televízii, pretože chcem niečo pozerať. A on povedal: „Dobre, tak urob takú diskusiu ty.“ A znovu to bol podobný pocit.

Ja som rád, že sa udeľuje Cena Dominika Tatarku a že sa udeľuje správnym ľuďom, a zrazu sa dozviem, že ju dostanem ja? Bolo to znovu, ako keď ma Ivan Hoffman volal do Lidoviek, ako keď mi Rišo Rybníček povedal, že mám vymyslieť nejakú diskusiu. Teda neprekáža mi to. Je to pocta, ale v tomto som stále ostýchavý.

Prekvapilo vás, za čo ste dostali cenu? Že to nie sú knihy rozhovorov,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie