Denník N

Psychologička Debrecká: Pred úzkosťou sa nedá ujsť ani sa jej vyhnúť, ale dá sa s ňou žiť plnohodnotný život

Psychologička Denisa Debrecká. Foto - Archív D. D.
Psychologička Denisa Debrecká. Foto – Archív D. D.

Úzkosť je normálna, evolučne daná emócia, ktorá nás má chrániť pred hrozbami. Problém nastáva, keď nevieme vyhodnotiť, čo je skutočná hrozba.

„Ľudia s úzkostnou poruchou majú takzvané omyly v myslení,“ hovorí psychologička Denisa Debrecká, ktorá sama trpela úzkostnou poruchou a naučila sa ju zvládať. „Títo ľudia potom nadhodnocujú nebezpečenstvo, ktoré sa môže stať, a zároveň podhodnocujú, ako to zvládnu, podhodnocujú vlastnú silu a dôveru v seba.“

Úzkostná porucha môže mať viacero podôb. Hypochondria ľuďom navráva, že sú vážne chorí. Sociálna úzkosť ich presviedča, že napríklad odpadnú, ak prehovoria na verejnosti. OCD ich núti robiť rituály s ilúziou, že ich to ochráni pred všetkým zlým. A každá z týchto foriem môže viesť k panickým atakom, teda ku krátkodobým, ale veľmi intenzívnym návalom strachu sprevádzaným fyzickými príznakmi a pocitmi paniky.

Mnohí veria, že úzkosť im nikdy nedovolí žiť normálny život, ale psychologička tvrdí, že to tak nie je: „Dá sa žiť plnohodnotný život aj s úzkostnou poruchou.“

S Denisou Debreckou sa okrem iného rozprávame o:

  • rozdieloch medzi normálnou úzkosťou a úzkostnou poruchou;
  • faktoroch, ktoré úzkostnú poruchu spúšťajú, a o tom, aký typ výchovy k tomu prispieva;
  • priebehu úzkostného stavu, čo ho spúšťa a čím človek prechádza;
  • tom, čo úzkostnú poruchu zhoršuje a čo, naopak, človeku prospieva;
  • liečbe a spôsobe, ako sa naučiť úzkostnú poruchu ovládať.

Aký je rozdiel medzi zdravou úzkosťou, ktorú v nebezpečných situáciách prežívajú všetci, a úzkostnou poruchou?

Vždy hovorím, že úzkosť, nervozita a stres sú úplne normálne emócie, ktoré majú priestor v našich životoch. Majú evolučné opodstatnenie a je možné, že bez týchto emócií by sme ani ako ľudstvo neprežili. Ale taktiež môže nastať situácia, keď sa tieto emócie u niektorých ľudí stanú problematickými, a vtedy sa už bavíme o úzkostnej poruche. V takom prípade sú obavy chronické, zasahujú do každodenného života, bránia nám robiť niektoré aktivity alebo spôsobujú silnú emocionálnu odpoveď, pričom epizóda takýchto úzkostí a obáv má dlhšie trvanie.

Úzkosti nám spôsobujú najmä negatívne myšlienky. Je sústredenie sa na negatívne myšlienky prejavom úzkostnej poruchy alebo sa všetci ľudia zaoberajú viac tým negatívnym ako pozitívnym?

Je to individuálne, ale z výskumu vyplýva, že vo všeobecnosti sa všetci sústreďujeme viac na negatívne podnety a myšlienky. Môžeme to vidieť aj v televíznych novinách – viac našu pozornosť vždy zaujmú negatívne správy. Nepovedala by som, že to je nutne zlé, keďže to má svoje evolučné opodstatnenie. Náš mozog nie je vytvorený na to, aby nás robil šťastnými a spokojnými, ale aby nás udržal v bezpečí. Preto sa, prirodzene, sústredí na negatívne myšlienky, negatívne informácie a negatívne situácie v našom živote.

Takže to robí preto, aby nás pred negatívnymi situáciami chránil?

Áno, náš mozog sa aj učí viac z negatívnych ako z pozitívnych podnetov a viac si ich pamätá. Aj preto môžu ľahko vznikať fóbie. Pri traumatickej alebo nepríjemnej situácii si mozog povie, že si to musí zapamätať, aby človeka ochránil. Takže napríklad niekoho v detstve uhryzne pes a ten človek má aj v dospelosti fóbiu zo psov. Mozog tento objekt kategorizuje ako ohrozujúci a snaží sa mu vyhýbať a ochrániť nás. Samozrejme, neskôr už táto fóbia nemusí byť racionálna ani ochraňujúca.

Bolo to kedysi racionálnejšie? Hovorili ste, že úzkosť je evolučne daná, takže asi nás mala chrániť v praveku, keď bola hrozba na každom rohu.

Keby vtedy ľudia nemali úzkostnú reakciu, teda reakciu boj verzus útek, tak by asi ľudstvo dlho neprežilo. Problém je, že túto evolučnú reakciu máme aj v tejto dobe, hoci nie vždy dáva úplne zmysel. Stres zažívame v práci alebo pri sociálnej interakcii, pričom to nie sú situácie, pri ktorých nám nutne pomôže, ak sa s niekým pobijeme alebo rýchlo bežíme preč. Lenže telo stále spúšťa tú istú reakciu a potom nastávajú problémy.

Znamená to, že máme úzkosť v génoch alebo môže byť aj nadobudnutá?

Je rozdiel, či sa bavíme o normálnej úzkosti alebo úzkostnej poruche. Úzkostná porucha, ako aj všetky duševné ochorenia, má komplexné dôvody vzniku. Nie je tam len jeden dôvod. Napríklad pri úzkostnej poruche je často prítomná genetická predispozícia a individuálne neurologické nastavenie mozgu, s ktorým sa narodíme. Okrem toho zažijeme nejaký typ výchovy, nejaké traumatické udalosti alebo väčší stres. Tieto faktory sa spoja a vzniká úzkostná porucha.

Aký typ výchovy najčastejšie spúšťa úzkostnú poruchu?

Môže spustiť, ale nemusí, to chcem zdôrazniť, lebo nie vždy je to pre našich rodičov alebo výchovu. Ale u mnohých ľudí je to skutočne silný faktor a rizikovým faktorom môžu byť rôzne typy výchovy. Veľmi často tam vidíme rodičov, ktorí sú veľmi protektívni a sami sú úzkostní. Napríklad dieťaťu nedovolia niečo robiť alebo ho nikam nepustia, lebo sa oň veľmi boja, alebo mu hovoria veci v zmysle: „Nechoď von, lebo ťa niekto ukradne. Daj si bundičku, lebo ochorieš a skončíš v nemocnici.“ Dieťa sa vtedy jednak naučí to,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie